Majster krajčír: „Trvá aspoň 10 rokov, kým sa človek vypracuje na špičkovú úroveň.“

Rodina Mucskovcov má v centre Bratislavy pánsky krajčírsky salón. Ich remeselná zručnosť je taká vychýrená, že sa dostali do spoločnosti hŕstky najlepších salónov na svete.

Odevy, ktoré vyjdú z nenápadnej dielne na bratislavskej Grösslingovej ulici, sú ušité na najvyššej úrovni: používajú tu kvalitné prírodné materiály a saká modelujú priamo na zákazníkoch.

Majster krajčír Maximilián Mucska do krajčírskeho umenia zasvätil aj svojho syna Patrika. Spolu so zamestnancami trávia väčšinu času šitím. Druhý syn Erik pre nich zabezpečuje všetko potrebné, aby sa mohli naplno venovať remeselnej práci.

Oto Kóňa sa rozprával s Erikom Mucskom o tom, ako sa im podarilo vybudovať luxusnú rodinnú značku a udržať sa na trhu už po druhú generáciu.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Ako sa začala krajčírska tradícia vo vašej rodine?

Náš otec Maximilián sa remeslu venuje od šestnástich rokov. Po vyučení pracoval pre štátny podnik a zároveň mal aj vlastnú dielňu, od roku 1989 má živnosť.

Vydržal aj počas 90. rokov, keď veľa ľudí prešlo od krajčírstva k predaju konfekcie a aj tí, ktorí zostali, si začali prácu uľahčovať, aby im všetko išlo rýchlejšie. Otec je jedným z mála ľudí, ktorí tu zostali pri vysokom krajčírstve.

My s bratom sme mali možnosť sa naučiť remeslo od otca a pokračovať v ňom. Brat Patrik pomáha otcovi už od pätnástich rokov s menšou prestávkou, ktorú strávil na stáži u majstra krajčíra vo Viedni.

Potrebujete posilu pri svojom podnikaní? Prečítajte si, ako zamestnať človeka na dohodu

Patrik má okrem praktických skúseností naštudované aj staré knihy o britskej či talianskej tradícii zákazkového šitia. Presne pozná naše regionálne špecifiká, vie vychádzať z lokálnych vzorov, má napríklad knihy s ručne kreslenými československými strihmi z 30. rokov minulého storočia.

V čom sa líši vysoké krajčírske umenie od bežného zákazkového šitia?

V našom salóne šijeme obleky, saká, nohavice, kabáty, smokingy, fraky či žakety podľa princípov „Bespoke tailoring“.

Remeslo stojí na 3 pilieroch: odev vytvárame na mieru pre konkrétneho klienta, strih vytvárame špeciálne pre klienta už od prvotného nákresu, technické parametre sú presne vymedzené, napríklad predné diely na sakách nie sú podlepované, ale vystužené plátnom prírodných materiálov, ktoré je tvarované ručným stehovaním.

Klient sa stáva spolutvorcom svojho oblečenia. Nielenže odev je modelovaný na jeho postavu, ale dôraz sa kladie na každý detail, či už je to prispôsobenie šírky rukáva podľa zákazníkových hodiniek, alebo prispôsobenie tvaru a umiestnenia vreciek presne na mieru predmetom, ktoré v nich bude nosiť.

Môžete nám poodhaliť, ako prebieha výroba obleku?

Na začiatku pomôžeme klientovi s presným vyjadrením predstavy: vyberá si látku, strih aj detaily.

Stretávame sa s ľuďmi, ktorí presne vedia, čo chcú, ale aj s takými, ktorí potrebujú viac poradiť. Každého klienta sa snažíme naviesť na správny smer, aby bol odev čo najlepšie prispôsobený na svoj účel podľa ročného obdobia, spoločenskej príležitosti a toho, či je určený na denné alebo večerné nosenie.

Remeslo stojí na 3 pilieroch: odev vytvárame na mieru pre konkrétneho klienta, strih vytvárame špeciálne pre klienta už od prvotného nákresu, technické parametre sú presne vymedzené

Výber látky je celá veda: spolupracujeme s tradičnými anglickými výrobcami, ktorí vyrábajú hrubé látky s dlhou výdržou, až po talianske výroby s ľahšími, farebnejšími a menej konzervatívnymi materiálmi.

Niektorí naši klienti si zoberú vzorkovnice domov na víkend, pretože potrebujú čas, aby ich porovnali so svojím šatníkom.

Aké látky si zvyknú vyberať vaši klienti?

Sú väčšinou konzervatívni, vyberajú si látky, ktoré príliš nekričia navonok – jemnejšie štruktúrované, tmavšie materiály. Takýto materiál nepúta pozornosť vonkajšou stránkou, keďže dôraz sa kladie hlavne na vypracovanie a strih.

Ako sa tvorí strih obleku?

Práca je podobná bez ohľadu na to, či si klient vyberie smoking, žaket, športové sako alebo klasický oblek. Urobíme si základný náčrt, odoberieme miery, nasleduje príprava odevu na prvú skúšku. Tá je dôležitá hlavne pre nás, klient zatiaľ toho veľa nevidí – vrchný odev pôsobí ako vesta.

Postupne začneme odev modelovať na klientovi. Dohodneme si detaily, vnútorný materiál saka, druh vreciek, monogram…

Oblek by mal zvýrazňovať pánske proporcie a zakryť nerovnomernosti postavy – je na majstrovi krajčírovi, ako sa s tým dokáže pohrať.

Keďže modelujeme strih podľa postavy klienta, potrebujeme až tri skúšky. Začíname torzom tela, potom vypracujeme rukávy, fazóny, klopy, vytvarujeme odev a určíme dĺžku. Nie je to len o šití: je to modelárska práca.

Platí tu priama úmera medzi skúsenosťami majstra krajčíra a kvalitou. Preto vychýrené salóny fungujú už po 7-8 generácií.

Ako dlho trvá ušiť jeden oblek? 

Treba rátať s tým, že od prvej skúšky po odovzdanie trvá ušitie obleku približne 2 mesiace.

Ušiť sako vyžaduje aspoň 55 hodín práce, nohavice 20 – 25 hodín. Závisí to od viacerých vecí – napríklad károvaný vzor je náročnejší na čas aj na spotrebu materiálu, lebo káro na seba treba nadpájať, všetko musí sedieť a je to veľmi delikátna záležitosť.

Oblek by mal zvýrazňovať pánske proporcie a zakryť nerovnomernosti postavy – je na majstrovi krajčírovi, ako sa s tým dokáže pohrať.

Ušiť takýto oblek je teda náročné na čas aj na zručnosť majstra krajčíra. Do rovnice treba pridať aj kvalitný materiál. Vlnený oblek preto stojí 2 500 – 2 900 eur.

Kto si dnes môže dovoliť oblek za 2 500 eur?

Máme pestrú paletu klientov. Jednou skupinou sú ľudia s bežnou prácou, ktorí chcú mať v šatníku jeden kvalitný oblek na formálne príležitosti, napríklad na svadbu.

Chodia k nám aj páni, ktorých práca vyžaduje mať v šatníku viac kusov takýchto oblekov. V obleku strávia denne 10 – 12 hodín. Chcú sa cítiť pohodlne, potrebujú, aby oblek dlho vydržal, a vyžadujú vysokú kvalitu: nie je to primárne o kráse, ale o praktickosti.

Životnosť našich oblekov je vďaka spôsobu vypracovania dlhšia. Nie je to odev na jednu sezónu. Ak sa človek oň dobre stará, mal by vydržať celý život a hlavne by mal aj celý život dobre vyzerať. Aj po 5 rokoch to bude hodnotný odev, ktorý si klient rád oblečie.

Ďalšou skupinou našich zákazníkov sú páni, ktorí majú nekonfekčnú postavu. 8 z 10 ľudí nemá konfekčnú postavu, no niektorí páni majú také proporcie tela, že si nedokážu na seba kúpiť oblek v bežnom obchode. Napríklad sú vysokí a štíhli a konfekčné obleky sú im široké. Ak zároveň nemajú dobrú skúsenosť s inými typmi šitia, prídu k nám.

Iných pánov zase oslovuje tradícia a špičkové remeselné vypracovanie. Páči sa im ten proces, modelovanie odevu, všetky detaily, vnútorné ručné vypracovanie, výber materiálu a to, že si môžu vymyslieť takmer čokoľvek. Šijeme aj koncertné fraky, javiskové kostýmy či extravagantné kusy.

Aké sú dnes trendy v pánskej móde?

Závisí to aj od regiónu. Vo Viedni sa stále drží konzervatívnejší prístup, no v Bratislave šijeme čoraz viac aj ležérnejšie kúsky.

Teraz v lete máme veľa zákaziek na bavlnené nohavice, športové saká, blejzre, dokonca šortky. Hlavne mladší klienti, ktorí už majú v šatníku aj klasický oblek, uprednostňujú severotaliansky štýl.

Váš biznis je závislý od osobného kontaktu s klientmi. Ako ste prežili koronakrízu?

Až do konca mája boli ľudia veľmi opatrní a nechceli sa stretávať. Plánovali sme dokončovať rozrobené zákazky, skúšať nových klientov a zrazu sme nemohli robiť nič.

Ľudia z okolia, ktorí nás poznajú, sa nás pýtali, či nebudeme šiť rúška. A tak sme ich šili – pre zákazníkov aj pre lokálnu lekáreň. Behom večera sme si vytvorili e-shop a predávali rúška na osobný odber. Časť výroby sme darovali tam, kde to bolo potrebné.

Prakticky sme boli stále v dielni. Ušili sme okolo 2 000 rúšok. Takto sme si vykompenzovali výpadok a zároveň pomohli tam, kde bolo treba najviac.

Ušili sme okolo 2 000 rúšok. Takto sme si vykompenzovali výpadok a zároveň pomohli tam, kde bolo treba najviac.

Dnes, našťastie, prichádzajú stále noví klienti. Sledujeme prepady tržieb v módnom priemysle, no my, našťastie, nie sme obchod orientovaný na predaj spotrebného oblečenia. Máme dlhodobú a individuálnu klientelu, a tak nás prepady výrazným spôsobom nezasiahli.

Aké máte plány do budúcnosti?

Dosiahnuť úspech vo vysokom krajčírstve si vyžaduje predovšetkým veľa času. Chceme upevňovať pozíciu nášho salónu v Bratislave a zároveň si chceme vychovávať pokračovateľov a rozšíriť si dielňu.

Ako na to, ak chcete v remesle uspieť na najvyššej úrovni? Rodina Mucskovcov ponúka 3 tipy

Máme šťastie, že náš biznis ide ruka v ruke s najnovšími trendmi: mať v šatníku menej, ale kvalitnejšie, vyskladať ho z odevov, ktoré dlho vydržia a ľahko sa kombinujú, uprednostniť prírodné materiály a lokálnu produkciu.

V budúcnosti sa chceme orientovať aj na online predaj, prísť s menej komplikovanými odevmi a šiť ich lokálne pre širšiu škálu ľudí.

Ale v prvom rade sa musíme sústrediť na našu dielňu, pretože všetko podstatné sa deje práve tam.

Je ťažké vychovať dobrého krajčíra?

Na celom svete je v oblasti pánskeho krajčírskeho remesla nedostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí sa oň zaujímajú. Ak sa aj zaujímajú, nemajú sa kde učiť.

Toto remeslo sa odovzdáva z generácie na generáciu. Začiatočník sa učí od majstra. Majster má životné skúsenosti s prácou a tie posúva ďalej na svojich pokračovateľov. Kým sa človek stane špičkovým krajčírom, trvá to aj 10 rokov.

Majster musí do učňov investovať množstvo času a energie. Sme ochotní to robiť. Už dnes zamestnávame v dielni ľudí, ktorí sa od otca a brata majú čo naučiť. Časom by sme chceli vybudovať menšiu krajčírsku akadémiu a poskytovať stáže. Je pre nás dôležité udržať si remeslo.


Mucskovci využívajú technológie a sociálne siete, aby dostali informácie o remesle von z dielne, k zákazníkom. Zároveň sa potrebujú spoľahnúť na to, že s dodávateľmi a klientmi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Podobne ako oni, aj vy môžete využívať služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Maximilián Mucska Tailors

Tradičný pánsky krajčírsky salón v centre Bratislavy je vedený druhou generáciou rodiny Mucskovcov. Je známy vysokou remeselnou kvalitou vypracovania odevov a osobným prístupom k zákazníkom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac