Láska je láska. Vybrali sme 8 filmov a seriálov, ktoré dokazujú, že jej prežívanie je krásne v akejkoľvek podobe

Každá láska je obohacujúca. Užite si jej čaro s výberom filmov a seriálov, ktoré sa sústreďujú na príbehy členov LGBTIQ+ komunity.

Už odpradávna nás fascinuje, čo s ľuďmi dokáže spraviť ten sladký cit. Baví nás stále, aj na striebornom plátne, keď sledujeme, či sa zamilovaným postavám podarí získať srdce ich vyvoleného alebo vyvolenej. Každý z nás sa vie stotožniť s odvahou a emóciou, ktorú zamilovanie prináša.

Príbehy rôznych podôb lásky si môžete vychutnať už teraz na HBO Max. Ak máte O2 SMART Paušál, HBO Max môžete mať v jeho cene

Od zamilovaných pirátov z druhého konca sveta cez farmárky bojujúce s nehostinnou prírodou až po tragické príbehy počas epidémie AIDS – láska si vždy nájde cestu. Vyberte sa po stopách queer postáv a zistite, že každá láska je jedinečná a zároveň rovnaká.

Rovnaké srdcia
(The Normal Heart)

Historická biografická snímka opisuje začiatok a priebeh epidémie AIDS v 80. rokoch minulého storočia. Permanentne nahnevaný novinár a autor Ned (Mark Ruffalo), otvorený gay, je svedkom záhadnej novej choroby, ktorá ničí jeho najbližších. Po stretnutí s doktorkou Brooknerovou (Julia Roberts) sa rozhodne otvoriť svetu oči a hovorí o tomto ochorení aj o tragických stratách, ktorým čelí queer komunita. 

Dráma Rovnaké srdcia ukazuje zúfalstvo v gay komunite počas tragickej pandémie AIDS. Len pár rokov predtým sa im podarilo vybudovať si aký-taký rešpekt a postaviť sa proti policajnej brutalite, no morová rana nahrala homofóbii. Gay muži zomierajú osamote – lekári ich odmietajú liečiť, zdravotníci sa ich boja ošetrovať a spoločnosť o tom nechce počuť.

Film pochádza z pera Larryho Kramera, ktorý na základe svojho života napísal scenár k rovnomennej divadelnej predlohe, režíroval ho velikán queer televízie Ryan Murphy. Vo vedľajších úlohách sa objavia Matt Bomer, Taylor Kitsch a Jim Parsons.

Svet na kraji sveta
(The World to Come)

Píše sa rok 1856 a zima na odľahlej farme nemá konca. Gazdiná Abigail (Katherine Waterston) sa zotavuje zo straty mladej dcéry, zatiaľ čo sa stará o jej mĺkveho muža a ich majetok. Pochmúrnu každodennosť prelomí príchod novej susedky Tallie (Vanessa Kirby), ktorej cholerický manžel si nikdy nedá ujsť príležitosť ovládať jej život.

Dve osamotené farmárky sa zblížia pri domácich prácach a ich záujem o spoločnú budúcnosť prerastie do ľúbostného vzťahu. Utiahnutá Abigail sa teší z každej pozornosti od novej ženy vo svojom živote. Manipulatívnym vzťahom ubolená Tallie cíti útechu v pomoci s očakávaným bábätkom. Ich spoločné plány sú oveľa väčšie, ako si kedy svoju budúcnosť predstavovali.

Snímka od režisérky Mony Fastvold získala ocenenie Queer Lion na benátskom filmovom festivale 2020. Hoci z knižnej predlohy a scenáristickej adaptácie vykúka na diváka mužský pohľad na vzťah dvoch žien, film sa snaží odosobniť a ukázať, že aj na vyprahnutom kúsku zeme môže narásť nádherný kvet, keď sa človek otvorí láske.

Hľadanie
(Looking)

O láske a túžbe nájsť toho správneho partnera je aj odľahčený seriál Hľadanie, ktorý vychádza zo skutočných zážitkov tvorcu Michaela Lannana a z jeho mladosti v queer komunite San Francisca. Hľadanie opisuje osudy troch kamarátov – herného programátora Patricka, gastropodnikateľa Doma a budúceho umelca Agustína. 

Moderné San Francisco je svedkom nielen ich romantických dobrodružstiev, ale aj trpkého vytriezvenia z naivných mladíckych očakávaní. Zlyhania v láske a kariére však chlapcom zarábajú na nejednu cennú lekciu do budúcna. Podarí sa Domovi otvoriť vlastný podnik? Uprace si Agustín vo vzťahu? Zloží si Patrick ružové okuliare?

Kritici aj fanúšikovia oceňujú originalitu a nenútenosť tejto mužskej verzie Sexu v meste a dve sezóny dobrodružstiev chalanov zo západného pobrežia ukončil celovečerný film. 

Stále v kurze
(Hacks)

V horúcom prostredí západu Spojených štátov zostaneme aj pri seriáli Stále v kurze, no na scénu po sympatických a vtipných gay mužoch prichádzajú ženy, ktoré si nevedia prísť na meno.

Prvou je mladá scenáristka Ava (Hannah Einbinder), ktorá je zosobnením sebastrednosti, falošného aktivizmu a posadnutosti sociálnymi médiami. Proti nej stojí legenda komédie 80. rokov Deborah (Jean Smart), ktorej kariéra smeruje do starého železa. Nájdu cestu, ako spolupracovať, a napíšu spolu stand-up, ktorý osloví moderné publikum?

Svižná komédia z pera tvorcov, ktorí predtým vytvorili Broad City, sa okrem zrážky generačných návykov a predsudkov sústreďuje aj na Avinu bisexualitu a chaotický prístup k osobnému životu. „Koľkokrát som si priala, aby som bola teplá! Randiť so ženou by bolo oveľa jednoduchšie,“ žartuje Deborah na margo svojho ľúbostného života. „Ale také jednoduché by to nebolo – za tvojich čias,“ vracia nás z pohodovej atmosféry žartov Ava s citlivým pohľadom na to, ako sa zmenila doba pre queer ľudí.  

Komédia o dráme pri písaní komédie si získala srdcia kritikov a výkony ústredných herečiek zožali sériu ocenení. Tvorcovia majstrovsky vyvažujú absurdné s jemným, vďaka čomu je Stále v kurze jedným z mála príbehov o generačnom konflikte, ktorý zaujme každého diváka. 

Toto bude bolieť
(This is Going to Hurt)

Adam (Ben Whishaw) je cieľavedomý lekár pracujúci v gynekológii a pôrodníctve. Jeho dni sú plné telesných tekutín, nervóznych manželov a urgentných pôrodov na najnevhodnejších miestach. Nekonečné pracovné zmeny, hektický rozvrh a ambícia dotiahnuť to vo svete medicíny ďaleko ho vedú na pokraj fyzického a mentálneho zdravia.

Neúprosné nároky jeho práce postupne ukončujú aj jeho vzťah s grafikom Harrym, ktorý dlho toleruje, že pred Adamovými kamarátmi a kolegami musí byť iba kamarát. Čo všetko musí Adam obetovať, aby uspokojil svojich rodičov a dosiahol vytúženú kariéru?

Seriál Toto bude bolieť vychádza z rovnomenných memoárov mladého lekára Adama Kaya, ktorý opísal svoje zážitky s hroznými podmienkami v britskom zdravotníctve. Kniha z roku 2017 sa okamžite stala bestsellerom a seriál verne pokračuje v jej šľapajach.

Bude lepšie
(Better Things)

Aké je byť matkou? Aké radosti a úskalia to prináša? Na to vám zodpovie seriál Bude lepšie, ktorý za svojich 5 sérií získal nejedno ocenenie od kritikov. Sam (Pamela Adlon) je matka, ktorá jednou rukou sama vychováva tri dcéry, druhou dáva pozor na svoju extravagantnú matku, ktorú začína dobiehať vek, a k tomu sa snaží udržať aj svoju kariéru herečky a režisérky.

Na hity od Madonny, Queenu aj Lady Gagy ste možno neraz tancovali, no vedeli ste, že pre ľudí z LGBTIQ+ môžu mať hlbší význam?

Každé zo Saminých detí je iné – najstaršia dcéra je krásavica, najmladšia rojko a prostredná Frankie je trans. Bude lepšie je vynikajúcim časozberom všetkých malých a veľkých vecí na odvážnej a kľukatej ceste, ktorou Frankie prechádza: „Mami, Frankie je chlapec,“ snaží sa mame vysvetliť situáciu najstaršia ratolesť. A hoci je Samin najlepší kamarát gay, jej agentka lesba,keď hlava domácnosti čelí konceptu inakosti pod vlastnou strechou, zostáva zaskočená.

Krátkoformátový seriál Bude lepšie zastáva to zvláštne miesto v televízii, kde sa miesto nálepky komédia alebo dráma dá povedať iba to, že je o materstve – a to je tiež plné potešenia a smiechu, ale aj konfliktu s vlastnými túžbami a očakávaniami.

Naša vlajka znamená smrť
(Our Flag Means Death)

Existuje mužnejšie povolanie ako život piráta? O neúprosnej maskulinite pirátov je presvedčený kapitán Stede Bonnet (Rhys Darby), ktorý v roku 1717 opustil svoj pohodlný život šľachtica na súši, aby sa mohol ponoriť do dobrodružného života lúpežných prepadnutí a drancovania. Tie mu možno úplne od ruky nejdú, ale jeho posádka sa nesťažuje, lebo ako jediná v okolí má týždennú plácu a kapitána s dobrým srdcom. 

Cestu mu však skríži legenda siedmich morí pirát Ed Teach – Čierna brada (Taika Waititi). Aj ten však zažíva životnú krízičku, pretože každý od neho očakáva iba šialenú brutalitu od rána do večera, čo výrazne obmedzuje kreativitu, ktorú môže do svojej práce vložiť. Keď Čierna brada stretne Steda, uvedomí si, že existuje viac spôsobov, ako byť pirátom, ale aj viac spôsobov, ako milovať.

Historická komédia Naša vlajka znamená smrť prináša našim hrdinom komické peripetie, ktorých jediným riešením je láska, rešpekt a úprimnosť k sebe samému. Práve tento seriál v odľahčenom formáte zdôrazňuje, že každá láska si zaslúži rešpekt a každý, kto sa odváži hľadať sám seba, je hrdinom.

Bol by to hriech
(It’s a Sin)

Prehliadku queer pozitívnych filmov a seriálov skončíme tam, kde sme začali – pri tragických udalostiach 80. rokov minulého storočia a pandémii AIDS. Britská dráma Bol by to hriech opisuje život mladých gay mužov, ktorí objavujú svoju identitu a predovšetkým svoju druhú rodinu – tú, ktorá ich prijala, keď ich biologická odvrhla.

18-roční Ritchie, Jill, Ash, Collin a Roscoe sa stretnú v Londýne, kde svoje bývanie premenujú na „ružový palác“ a plnými dúškami berú, čo im život prináša. Hrdinovia seriálu Bol by to hriech odvážne hľadajú cestu k sebe a ukazujú, ako veľmi sa ochudobňujú tí, ktorí nepočúvajú hlas svojho srdca.

Popredný queer scenárista Russell T. Davies spojil v tomto dojímavom príbehu priateľstva a straty to najlepšie z mladej britskej hereckej scény, vďaka čomu zožal seriál väčšinu európskych ocenení.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Predsudky o dúhovej komunite pomáhajú odbúravať hlavne osobné skúsenosti, vysvetľuje aktivista Roman Samotný

V otvorenej spoločnosti by verejné prihlásenie sa k orientácii malo byť úplne prirodzené a neniesť v sebe nános prezradeného tajomstva.

Ľudia z dúhovej komunity na Slovensku ešte stále čelia predsudkom a bohužiaľ často aj nenávistným prejavom. Na zmenu názoru, pochopenie a prijatie pritom niekedy stačí osobná skúsenosť, ktorá ukáže, že LGBTI+ ľudia riešia podobné problémy a prežívajú podobné príbehy. 

Podpora komunít či pomoc rodinám v núdzi. Spoznajte 3 zmysluplné iniciatívy, za ktorými stoja ženy

Ako môžeme spoločne prispievať k vzájomnému porozumeniu a prečo je dôležité o svojej identite otvorene hovoriť, nám v rozhovore povedal aktivista Roman Samotný. Ako organizátor mnohých podujatí dáva priestor ľuďom spoznať a získať osobnú skúsenosť s dúhovou komunitou.

V rozhovore s Romanom sa dočítate aj o tom:

  • či sa dá určiť niečia orientácia len podľa vzhľadu,
  • čoho sa naozaj boja ľudia s homofóbnymi názormi,
  • prečo je bratislavský dúhový pochod rodinnou akciou,
  • aký je rozdiel medzi rodom a pohlavím
  • a prečo je dôležité používať správny slovník. 

Existuje gejdar (= gej radar)? Teda schopnosť určiť niečiu orientáciu len na základe vzhľadu alebo prvých dojmov?

Existuje intuícia, rovnako ako spoločné komunikačné kódy, takže si dovolím tvrdiť, že niečo ako gejdar do istej miery existuje. Nefunguje to, samozrejme, na 100 %, lebo pri niektorých mužoch som presvedčený, že sú gejovia, ale vlastne sa mi iba páčia. 

Takýto typ intuície však môžu mať aj hetero ľudia, ktorí sa pohybujú v LGBTI+ komunite a majú odčítané isté komunikačné kódy. Ľuďom, ktorí fungujú čisto v heteronormatívnom svete, niečo také ani nemusí napadnúť, pretože ani nerátajú s tým, že by niekto mohol mať inú orientáciu.

Medzi komunikačné kódy patrí aj vzhľad?

Nie každý feminínny muž musí byť gej a nie každý maskulínny muž je heterosexuál. Miera maskulínnosti a feminínnosti nevyhnutne neurčuje orientáciu. Ja si napríklad všímam pohľady alebo to, či si intuitívne dovolím flirtovať. Zároveň mi môžu niečo naznačiť slová a výrazy, ktoré sú blízke komunite, ale komunikačné kódy skôr vychádzajú zo spoločných hodnôt a tém, ktoré prežívame. 

17. mája si každý rok pripomíname európsky Deň boja proti homófobii, bifóbii a transfóbii. Hovorí sa, že nenávisť vychádza zo strachu, myslíš si, že ľudia s homofóbnymi a transfóbnymi názormi sa dúhovej komunity boja?

Majú veľmi mylnú predstavu, kto vlastne dúhová komunita je a kto sú LGBTI+ ľudia. Myslia si, že sme sexuálni predátori alebo amorálni ľudia, takže sa v skutočnosti neboja nás, ale svojej popletenej predstavy, ktorá je úplne odlišná od reality. Ľudia, ktorí začnú bližšie spoznávať našu komunitu, často zistia, že sme absolútne rovnakí ľudia s rovnakými príbehmi, s rovnakými citmi, s rovnakými starosťami a rozdielov medzi nami až tak veľa nie je.

Aj ja som si všimol, že na odbúravanie predsudkov najlepšie funguje osobná skúsenosť.

Zober si, že aj teraz sedíme v Teplárni, o ktorej si ľudia často myslia, že „to je ten gej bar vykričaný“, a keď sem prídu, tak zistia, že tu ľudia sedia, rozprávajú sa, dajú si kávu alebo drink a je im veselo a nič nevšedné sa tu vlastne nedeje. Zo začiatku, keď sme otvorili, sa ma ľudia chodili pýtať, či tu máme nejaké izbičky a eskorty, a ja som bol v šoku. 

Otvorene opisovať svoju skúsenosť a nerobiť z dúhovej témy nič extra pomáha meniť vnímanie v spoločnosti.

Ja každému rád načapujem pivo, ale nechápal som, prečo by sme tu mali mať eskorty. A to ti ukazuje nevedomosť niektorých ľudí, ktorí si predstavujú, že ľudia z  LGBTI+ komunity od rána nerobia nič iné, iba súložia. Asi mnohých sklamem, lebo chodíme aj do práce, aj kôš musíme vyniesť, aj do potravín chodíme.

Ak vedia reálne skúsenosti ľudí zbližovať, malo by byť úlohou menšinovej komunity sprostredkovať túto skúsenosť a ukázať spoločnosti, aká je v skutočnosti?

Otázka je, čo je v záujme celej spoločnosti. Chceme, aby nám bolo spolu fajn, aby sme nemali zbytočné konflikty a napätie? Pre mňa nie je vzájomné porozumenie len o potrebe časti spoločnosti, ale je v záujme všetkých zúčastnených. Práve v diverzite a celej jej pestrosti je potenciál rozvoja spoločnosti. Žiaľ, toto porozumenie z väčšinovej časti spoločnosti často neprichádza a táto úloha potom zostáva na samotných ľuďoch z LGBTI+ komunity alebo na aktivistoch a aktivistkách, ktorí sa tejto téme venujú. 

Vo svete vidíme, že čím viac ľudí z komunity sa k nej otvorene hlási, tým viac búrajú predsudky.

Čím viac ľudí žije otvorene a opisuje svoju skúsenosť, tým viac to prispieva k prijatiu. Napríklad keď niekto príde po víkende do práce, v kuchynke prebieha debata, kde a s kým kto trávil víkend, tak povie, že bol som s partnerom, bola som s partnerkou. Stačí v bežných situáciách povedať pravdu a nerobiť z dúhovej témy nič extra, pretože to sú momenty, ktoré menia vnímanie v spoločnosti.

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Pomáhajú pri prijatí aj dúhové pochody? 

Určite áno, je to osvedčený model, ktorý sa zopakoval v množstve krajín. V USA to v šesťdesiatych rokoch skúšali v tichosti, prosili o toleranciu, podporovali nás lekári a odborníci a nič sa nemenilo. Zmenil to až ten moment, ked boli ľudia zrazu v uliciach a mali na čele napísané „som gej“, „som lesba“ alebo „som trans“. Prítomnosť v uliciach znamenala, že už nešlo o čísla alebo nejakú neznámu skupinu ľudí, ale o konkrétnych ľudí, ktorí pochodovali za svoje práva. 

V každej krajine sa pri týchto podujatiach rozpúta diskusia a veľa ľudí rozpráva aj o bratislavskom Pride, že tam niekto provokuje. Ale tvrdia to väčšinou ľudia, ktorí tam v živote neboli. Keď prídu osobne, zistia, že to je veľmi príjemný rodinný deň, kde ľudia počúvajú hudbu, idú v sprievode a nič také dramatické sa tam nedeje. Problémom býva aj mediálny obraz podujatia. Útržky a tváre, cez ktoré zobrazujeme túto udalosť, môžu spôsobiť dezinterpretáciu celého Pridu.

Takže sa hľadá škandál aj tam, kde nie je? 

Na Pride sa stáva, že sa vystrihujú z kontextu exotickejšie oblečení ľudia. Lenže je úplne v pohode, že tak chodia. Veď máme aj karneval a nikto nehovorí:„Pozrite sa, čo tí heteráci robia počas karnevalu, muži poobliekaní v ženskom a ženy v mužskom, veď to je nenormálne.“ Takéto zovšeobecňovanie nikomu nenapadne. Ak by sa nafotila celá pestrá škála a všetky rôzne typy ľudí, tak aj reakcie na Pride by boli iné.

Ale aj táto téma sa vyvíja a aj slovenské médiá začínajú postupne rozumieť, že naozaj netreba hľadať škandál tam, kde nie je, a robiť z Pridu Sodomu a Gomoru, keď sa tam nič také nedeje. Na Hviezdoslavovom námestí býva aj detský kútik, kam prídu aj dúhové rodiny, aj hetero rodiny so svojimi deťmi. Deti sa hrajú, kým rodičia sledujú koncerty alebo popíjajú kávičky, takže z môjho pohľadu je napríklad bratislavský Pride veľmi konzervatívny, rodinne založený.

Móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši.

Zlepšuje sa vďaka týmto skúsenostiam vnímanie a miera prijatia dúhovej komunity na Slovensku?

Akceptácia gejov a lesieb je väčšia, pretože poznáme viac príbehov a máme tak viac poznania. Vtedy zrazu ubúda predsudkov a zbytočne nenávistných reakcií. Dúhová komunita je však pestré spektrum a transrodoví ľudia ešte mnohých vyrušujú. Na gejov a lesby si už možno zvykli a zrazu je tu ktosi neznámy, a kým spoločnosť získa dostatok skúseností na prijatie, chvíľu to potrvá.

Bohužiaľ, sú skupiny ľudí, ktoré zámerne vytvárajú nenávisť pre politické ciele. Transrodoví ľudia sa tak ocitajú pod neustálou paľbou a musia sa opätovne obhajovať. Namiesto dialógu tak máme nefunkčnú konfrontáciu.

Transrodoví ľudia už nemusia počas tranzície podstúpiť povinné kastrovanie, aby si mohli zmeniť doklady. Napriek tomu, že ide o rozhodnutie odborníkov, rozpútalo to zbytočnú debatu, pri ktorej ľudia používajú termíny, ktorým nerozumejú. Ak sa bavíme o pohlaví, ide o biologickú tému, ale ak sa bavíme o rode, je to skôr sociologická téma. Vedel by si vysvetliť základné pojmy a rozdiel medzi pohlavím a rodom?

Pre pochopenie tejto témy sú tieto pojmy kľúčové. Sú tri základné kategórie, ktoré nám pomôžu zorientovať sa: pohlavie, rod a orientácia. Pohlavie sú isté biologické znaky, ktoré sú iné u mužov a iné u žien. Ani tu to nie je úplne jednoznačné, pretože existuje malé percento ľudí, ktorí sa rodia ako intersexuáli a nemajú jednoznačné pohlavné znaky.

Od týchto biologických čŕt sa potom odvíjajú očakávania a úlohy, ktoré ako spoločnosť pripisujeme danému pohlaviu. Tomuto hovoríme rod a tieto vlastnosti sa v čase a priestore menia a vyvíjajú. Napríklad dnes máme zaužívané, že chlapcov obliekame do modrého a dievčatá do ružového, ale toto existuje posledných 50 rokov. Na konci 19. storočia bol veľký hit obliekať chlapcov do vznešenej ružovej a dievčatá do modrej, pretože to bola farba čistoty a nevinnosti. Veľmi zjednodušene je rod nejaký balík očakávaní mužskosti a ženskosti, ktorý sa vyvíja. 

Pri transrodových ľuďoch nekorešponduje ich pohlavie, teda biologické znaky, s vnútorným prežívaním týchto spoločenských očakávaní. Transrodová osoba nevníma samu seba v súlade s rodom, ktorý jej pripísali na základe pohlavia, ale snaží sa žiť, mať rodový prejav, používať nové meno a zámená, ktoré sú v súlade s jej vnútorným prežívaním.

Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Samostatná kategória je potom orientácia, teda citová, romantická a sexuálna príťažlivosť k iným osobám. Zdôrazňujem citovú a romantickú zložku, pretože pri lesbách, gejoch a bisexuálnych osobách sa často orientácia redukuje len na sexuálnu.

5x rýchlo a úprimne s Romanom Samotným

Aká je tvoja najväčšia výzva posledného mesiaca a ako ju zvládaš?

Mal by som menej pracovať, viac oddychovať a mať menej štruktúrovaný čas. Zvládam to tak, že hovorím na každý ďalší projekt áno, takže mám v tomto rezervy. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?

Pre rovnováhu vo vesmíre by mali ľudia dbať na to, aby dobre jedli. Aby mali raňajky, obed, večeru, aby sedeli a aby sa vtedy iba rozprávali. Podľa mňa je strašným problémom Slovenska, že nemáme kultúru stolovania, že sa ako rodiny, priatelia každý deň nestretávame a nerozprávame sa o tom, čo zažívame.

Kedy máš pocit, že sa najviac učíš?

Keď idem trošku mimo svojej komfortnej zóny, keď idem do neznáma. Snažím sa stále vytvárať výzvy, stále si vytváram nejaké nepohodlie, aby som aj ja spochybnil nejaké svoje zažité schémy.

Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to?

Každý deň. Ja sa ráno zobudím a ja sa tak teším, že „dobré ránko“.

Na čo si v poslednom mesiaci alebo období minul najviac peňazí?

Ja strašne veľa peňazí míňam na jedlo, ja strašne rád jem.

Ja si pri téme rodu a meniacom sa súbore očakávaní od mužov a žien vždy spomeniem na francúzskych kráľov, ktorí na zdôraznenie svojej mužnosti nosili opätky, aby im vynikli lýtka. 

Áno, móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši. Rodové prejavy sú kultúrny kód, ktorý si vytvárame v nejakom časopriestore. Sú indiánske kmene, ktoré majú šesť rodov, a viaceré kultúry nemajú náš binárny koncept rodu, teda nerozlišujú len mužský a ženský. Rôzne časy a rôzne miesta majú rôzne znaky.

Francúzski muži si dávajú pri pozdrave pusu na líce, inde v Európe by to pre mužov znamenalo úplnú potupu, a pritom vo Francúzsku je to úplne normálna vec, ktorú nikto nerieši.

Je používanie správneho slovníka, napríklad vybraných zámen pri trans ľuďoch, prejavom rešpektu, ktorý môže byť ďalším krokom k prijatiu dúhovej komunity? 

Určite áno. Poviem ti jednoduchý príklad. Máme kamošku, ktorá sa volá Mária, ale všetci jej hovoríme Mary a aj ona sa s touto prezývkou stotožňuje. Nikto jej nebude silou-mocou hovoriť inak, všetci to tak akceptujú a nikto s tým nemá problém. Ľudia bežne oslovujú iných tak, ako im je príjemné, ale pri trans ľuďoch to je zrazu problém? 

Kľúčové je rešpektovať identitu človeka, ja nemám právo niekomu hovoriť, ako sa on môže cítiť a kto je, lebo ja nežijem jeho príbeh. Keď ma slušne poprosí, aby som rešpektoval jeho voľbu, tak naozaj neviem, čo získam tým, keď budem tú osobu silou-mocou oslovovať po svojom. Mne ide o to, aby som s tou osobou mal porozumenie, rešpekt a slušnosť, tak akceptujem obyčajnú vec, o ktorú ma žiada, lebo jemu alebo jej to korešponduje s tým, ako sa cíti a kým je. 

Pri niektorých slovách si ani neuvedomujeme, že ide o škatuľkovanie, prípadne pri nálepke „homosexuál“ o redukovanie niekoho na jeho sexuálnu orientáciu. Mali by sme pri snahe o väčšiu tolerantnosť zachádzať aj do takýchto nuáns, ktoré možno ľudia považujú za detaily?

Všetci si uvedomujeme silu jazyka. Každý z nás zažil momenty, keď nás slová zasiahli a možno zranili. Slovo homosexuál pripomína skôr medicínsky problém ako niečiu identitu a zbytočne zdôrazňuje sexualitu. Ak sa potom orientácia redukuje len na sexuálnu, tak sa zabúda na romantickú a citovú.

Súčasťou plnohodnotného ľudského vzťahu je, samozrejme, aj sex a sexualita, ale aj množstvo ďalších aspektov vzájomného spolužitia. Preto sa snažíme slovník upravovať, aby bol v súlade s obsahom používaných pojmov a zbytočne neprehliadal dôležité aspekty, ktoré by mala spoločnosť chápať.

Napríklad ak sa niekto verejne prihlási k svojej orientácii a identite, nenazývajme to „priznanie k homosexualite“, pretože to naznačuje, že sa priznáva k niečomu zlému.

Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil ani nespáchal, iba oznámil svetu svoju identitu. V otvorenej spoločnosti, kde sa ráta s tým, že rodová identita aj orientácia sa pohybuje na nejakom spektre a nie je len o dvoch možnostiach, by ani takýto oznam nebolo treba robiť. Ak by sme mali v spoločnosti otvorené nastavenie, bolo by prirodzené, že človek len v istom momente artikuluje svoje vnútorné prežívanie a nie je za tým nános odhaleného tajomstva.

Organizuješ mnohé podujatia, kde dávaš dúhovým ľuďom priestor slobodne sa prejaviť. Pomáha kultúra a umenie sprostredkovať prvú pozitívnu skúsenosť s LGBTI+ komunitou, ktorá potom prispieva k odbúravaniu predsudkov?

My sa neustále snažíme pozývať ľudí do svojho sveta, aby videli, kto sme. Občas sa stane, že sa niekto pýta: „Ja som hetero, môžem tam ísť?“ Samozrejme, že áno, tvoríme bezpečný priestor, kde rešpektujeme všetky identity a prejavy náklonnosti.

Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil, iba oznámil svetu svoju identitu a nemal by za tým byť nános odhaleného tajomstva.

Kultúrne podujatia slúžia nato, aby sme mohli priblížiť svoju životnú skúsenosť a príbehy ľuďom, ktorí ich nemajú ako inak vidieť. Aj do baru Tepláreň aj na eventy, ktroré organizujem, chodí veľký mix ľudí rôznych orientácií a rodových identít a všetci sa cítia bezpečne, pretože sa snažíme rešpektovať, že ľudia sú pestrí. 

Takýto bezpečný priestor pomáha aj ľuďom z komunity, ktorí ešte nenabrali odvahu verejne prejaviť svoju identitu?

Pre mnohých je to veľký míľnik v sebaprijatí. Už len vstúpiť do gej baru je pre niekoho prvý krok, pretože zrazu sa prezentuje navonok v nejakom priestore, kde ho však môže vidieť suseda alebo sesternica. No keď sa ocitnú v skutočnom fyzickom priestore, kde sú ľudia s podobnými príbehmi, je to pre nich veľká úľava. Vidia, že v tom nie sú sami a že ľudia z LGBTI+ komunity žijú normálne životy, majú vzťahy, chodia do práce a neskrývajú sa pre svoju identitu. 

Čo môžeme ako spoločnosť spraviť, aby sme prestali vnímať dúhovú komunitu a zvyšok populácie ako dva protichodné svety a posilnili vzájomné prijatie? 

Veľmi pomôže, ak sa prestaneme povyšovať a pozerať na ľudí zvrchu, ale začneme jeden druhého viac počúvať a trpezlivo vnímať, čo nám hovoria iní ľudia o svojej životnej skúsenosti. V LGBTI+ komunite každý týždeň zažívame, že nám niekto tak zvrchu blahosklonne dovolí vôbec existovať.

Ale my sme sa tak narodili, máme právo existovať a nedovolíme si rozhodovať o živote iných. Ak nebudeme k ostatným pristupovať z piedestálu, ale skúsime každého vnímať ako človeka, ktorý môže mať inú skúsenosť ako ja, možno s pár inými premennými vo svojom príbehu.

Roman Samotný

Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, pracoval ako redaktor v tlačovej agentúre SITA a týždenníku Plus 7 dní, následne pôsobil ako dramaturg a scenárista v TV JOJ. V súčasnosti sa venuje organizovaniu podujatí a tvorbe online magazínu pod vlastnou značkou Queer Slovakia. Spolupracuje s Iniciatívou Inakosť a PRIDE Košice na viacerých projektoch. Okrem toho píše scenáre pre Silnú zostavu v RTVS a venuje sa aj hudbe ako DJ Vesnu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Podporte školu v projekte O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac