Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

Youtuber PPPeter a účastník novembrových udalostí Juraj Vaculík sa porozprávali o Nežnej revolúcii a o tom, čo sa musí stať, aby sa Slovensko posunulo ďalej.

14. 11. 2019; Autor: Dagmar Vinterová, Foto: Dominika Behúlová

Youtuber PPPeter je tvárou tohtoročnej kampane spoločnosti O2 k Novembru 89, ktorej cieľom je priblížiť Nežnú revolúciu najmä mladšej generácii. Tá má totiž o udalostiach, ktoré viedli k pádu vtedajšieho režimu a neslobode, ktorá u nás vtedy panovala, často len veľmi slabé informácie.

Koľko viete o Novembri 89? Overte si svoje vedomosti v našom kvíze

Počas prípravy na natáčanie videa navštívil jedného z vtedajších lídrov študentského hnutia Juraja Vaculíka, aby sa dozvedel viac o tom, ako vypukla a prebiehala Nežná revolúcia.

Časť histórie sa dnes opakuje a PPPeter sa pýtal, aké ponaučenia si môžeme zobrať, ak chceme túto krajinu posunúť dopredu. Sóda bola pri tom.

PPPeter: Som ročník 93, nezažil som Nežnú revolúciu na vlastnej koži. Rodičia mi o tom hovorili, ale predsa len, ty si bol ako vodca študentského hnutia angažovaný asi trochu viac ako moji rodičia.

Juraj Vaculík: Nenazval by som sa vodcom – vtedy tam nebol iba jeden vodca. Jeden vodca je vždy nebezpečný. V Koordinačnom centre vysokoškolského hnutia nás bolo viacero v pozícii lídrov a skvele sme sa dopĺňali.

Celkovo bolo viacero rôznych zoskupení, ktoré sa v Novembri 89 spojili a s podporou verejnosti zvrhli totalitu. Disidenti, ktorí tomu obetovali celý život a boli často väznení, umelci, akademici a mnohí ďalší. Takýchto skupín, nazvem ich bunky, bolo veľa – vytvorili sa po celom Slovensku. Najviac ich bolo, logicky, v Bratislave.

Ako sa vyvinula skupina, v ktorej si bol aj ty?

Naša skupina sa vytvorila na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Mali sme obrovský dar, že sme sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci a zároveň aktívni a odvážni občania. Za komunizmu mohli väčšinou hrávať a učiť len tí, ktorí boli naklonení režimu.

Počas perestrojky však dostali možnosť učiť aj menej konformní umelci a my sme mali to šťastie, že sme sa s nimi na vysokej škole stretli.

Rozhovory s nimi boli absolútne otvorené. Cítili sme obrovskú spriaznenosť – etickú, morálnu, kultúrnu a aj politickú. Skončila sa hodina a my sme ešte dve hodiny sedeli oproti v krčme a rozprávali sme sa.

V tom čase sme si boli blízko aj s pražskou DAMU (Divadelní akademie múzicých umění). Dohodli sme sa, že spolu naštudujeme divadelnú hru Kolotoč od Arthura Schnitzlera – mala mať premiéru práve koncom novembra. Skúšali sme súčasne v Bratislave aj v Prahe, bol to federálny projekt. Predstavenie sa síce nikdy neodohralo, ale vďaka skúškam sme mali intenzívny osobný kontakt.

Celý rok 89 bol už taký zvláštny, aj makropolitické prostredie bolo „tehotné“ tým, že sa niečo bude diať. Intenzívne sme sledovali, čo sa deje v Maďarsku, v Poľsku, v Nemecku, ale aj v Rusku. To už bolo obdobie, keď východní Nemci cez Maďarsko a Rakúsko utekali do západného Nemecka a obe krajiny sa čoskoro opäť spojili. Na Slovensku už bolo cítiť, že režim dlho nevydrží.

„Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.“

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Ako ste komunikovali a koordinovali sa bez internetu a mobilov?

Mali sme pevné linky, hlavne na škole, ale museli sme počítať s tým, že môžu byť odpočúvané. Museli sme sa dopredu dohodnúť, kedy si budeme volať, aby bol volaný vtedy pri telefóne, prípadne niekde v telefónnej búdke. A písali sme si listy. Reakčný čas, ktorý sa dnes počíta v milisekundách, sa počítal v dňoch.

Ale zrazu, v priebehu pár hodín medzi 17. a 20. novembrom, sa všetko iksnásobne zrýchlilo. Všetky predvybudované komunikačné kanály, ktoré boli založené na dôvere a osobných vzťahoch, našu akcieschopnosť v prvých hodinách veľmi urýchlili.

Čo bol ten prvý impulz, že ste pripravovali demonštráciu práve na 17. novembra?

Korene sú v roku 1939. Vtedy povstali pražskí študenti proti nacizmu. Následky boli tragické. Špeciálne nemecké komandá na rozkaz Adolfa Hitlera prepadli české vysoké školy, popravovali študentov bez súdu a vyše 1 200 ich odvliekli do koncentračného tábora. 17. november bol potom vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

My sme chceli na 50. výročie týchto udalostí vyjadriť, že študenti majú právo na akademickú slobodu, a popri tom vysloviť aj požiadavky na ďalšie zmeny v spoločnosti, smerujúce k úplnej slobode a demokracii. Sú to dnes úplne elementárne veci, ktoré však boli v komunizme zakázané.

Chceli sme spraviť pochod mestom a vysloviť tieto požiadavky. Na 17. novembra sme my na VŠMU pripravili v spolupráci s VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) pochod Bratislavou, ale režim bol veľmi pozorný. Objavili sa policajti, dostali sme zákaz vyjsť z budovy, a tak sa pochod ani nemohol začať.

Tak sme aspoň v škole urobili provokatívny happening, ktorý bol výtvarne veľmi zaujímavý – vznikli tam základy plagátov a vizuality Novembra 89. Boli sme vtedy veľmi nahnevaní, ale aj opatrní, a určite nie dosť odvážni a nešli sme do fyzického konfliktu s policajnými zložkami. O pár hodín neskôr v noci sme sa od našich pražských kolegov a kamarátov dozvedeli, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě.

Aj tento dnes už slávny pražský pochod zo 17. novembra 1989 vznikol tak, že sa českí vysokoškolskí študenti dohodli a spojili. Chceli si pripomenúť udalosti z roku 1939 a zároveň jasne artikulovať svoje požiadavky. Ich pochod Prahou však bol násilne rozohnaný – policajné jednotky brutálne zbili stovky mladých ľudí a mnohých vážne zranili.

Týmto násilným zásahom sa zrazu všetko emotívne akcelerovalo a aktivizovali sa obrovské masy ľudí. Bijú nám naše deti. To bola veta, ktorá postupne zdvihla na nohy celú spoločnosť. Pre rodičov, ktorí cítili frustráciu z toho, že prežili svoje životy v neslobode a ich deti to čaká tiež, to bola hranica. Fyzicky, do krvi, strašne bili študentov – ich deti.

Spoločnosť dosiahla emotívny prah. Po jeho prekročení začali ľudia postupne protestovať, prestávali sa báť a išli do ulíc a na námestia. Požiadavky sa nabaľovali, davy už nežiadali len podporu študentom a akademickú slobodu, ale hlavne slobodu a demokraciu v celej spoločnosti.

Nakoniec vtedajšia politická reprezentácia pod masívnym tlakom verejnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom, súhlasila so zmenou ústavy a s usporiadaním slobodných volieb.

Aj v súčasnosti ľudí nakoplo až to, že zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová. No zdá sa mi, že tentoraz sa po ich vražde nič naozaj nezmenilo a zmeny boli iba naoko.

S tým nesúhlasím. Zdá sa mi, že aj dnešná spoločnosť po tejto udalosti skokovo dozrela. To bol opäť ten hraničný moment. Ľudia boli schopní tolerovať vláde množstvo neprávostí, ale zrazu bola dosiahnutá hranica ľudského života.

Táto udalosť veľmi posilnila občiansku spoločnosť, žiaľ, za cenu života dvoch mladých ľudí.

Spoločnosť sa zobudila, aktivizovala. Hŕstka študentov opustila komfortnú zónu a vystavila sa ohrozeniu, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Toto je tá najsilnejšia energia. Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí obcčanska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom.“

Čo sa musí stať, aby sa veci na Slovensku očividne zmenili k lepšiemu?

Ľudia si musia uvedomiť, že sloboda znamená niesť zodpovednosť. Platí to v politike, v podnikaní, ale aj v súkromnom živote. Nemôžem mať slobodu, pokiaľ za ňu nenesiem zodpovednosť. Slobodu si treba uvedomovať, kultivovať ju, a ak je to potrebné, tak ju aktívne chrániť.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí občianska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom. Študenti vždy boli toho súčasťou. Našťastie aj dnes sú aktívnou silou občianskej spoločnosti.

„Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.“

To je vec, ktorá nás veľmi trápila ostatných 30 rokov. Dva mesiace po revolúcii sme mali pocit, že sme dosiahli stav, na ktorý sme toľko čakali. Odstúpili sme od kormidla a nechali sme riadenie krajiny ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že sú kompetentnejší než my. No zistili sme, že veci nebudú také jednoduché, že nestačí zmeniť režim ako na telefóne. Našťastie, žijeme v demokracii a verím, že ju dokážeme zachovať, aj keď je ohrozená.

Často rozmýšľam nad tým, ako posunúť túto krajinu ďalej. Vychádza mi z toho, že prvým krokom musí byť, aby vychádzali zo škôl ľudia s kritickým myslením, ktorí sa nedajú zmanipulovať.

Máš absolútnu pravdu, školstvo je úplný základ. Druhou najtragickejšou správou po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola pre mňa nedávna správa, že viac ako 50 % učiteľov by odporučilo študentom konšpiračné weby ako zdroj informácií. Toto bude našu spoločnosť bolieť ešte desaťročia. Ďalším veľkým problémom je, že nači dobrí študenti ostávajú v zahraničí a nevracajú sa späť na Slovensko.

Každá nová demokracia je ako novonarodené dieťa, musí sa opatrovať a zveľaďovať. Najviac času sme stratili tým, že sme sa dosť nevenovali školstvu. Predĺžili sme si tým čas k lepšie fungujúcej krajine a spoločnosti.

No aj keby sa podarilo vzdelať ľudí a udržať ich tu, študenti sú len malou časťou spoločnosti. Čo však s ľuďmi, ktorí sú apatickí?

Študenti môžu spraviť aktivity, ísť príkladom, byť avantgardou, ku ktorej sa pripojí niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc ľudí. Na to, aby sa začali veci meniť, musí byť opäť dosiahnutá kritická hranica.

Mnoho ľudí na Slovensku, žiaľ, stále žije v existenčnom ohrození. Sú v ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii. Neuvedomujú si, že práve oni by mali najhlasnejšie protestovať a ich hlas by mal zaznieť. Tragické je, že práve títo ľudia zostávajú nevypočutí a stávajú sa potom obeťami falošných vodcov.

Situácia sa po Nežnej revolúcii zmenila veľmi rýchlo a zažili sme množstvo šokov, na ktoré nikto nebol pripravený – šok zo slobody, šok z materiálna a často mnohí aj šok sami zo seba a vlastného okolia v úplne novej situácii.

Je toto dôvod, prečo napriek našim dejinám stále toľko ľudí inklinuje k totalite, k autokratickým vodcom, k Rusku?

Veľa ľudí má stále hlboké korene v minulosti, na ktorú sa navyše pozerajú veľmi skreslene a selektívne. Keď vychovávajú svoje deti, dodnes im hovoria, ako bolo vtedy lepšie, koľko stálo mlieko, koľko stál chlieb. Berú do úvahy svoju situáciu, ale nie celkový stav a progres spoločnosti. Je tu nakumulovaných veľa desiatok rokov historickej a osobnej skúsenosti. Krívd, strachu, opatrnosti, apatie.

My, „Husákove deti“, študenti z roku 1989, sme „šťastnou generáciou“, ktorá zažila oba režimy a mala to šťastie byť pri zásadnej historickej zmene. Dokonca aj mnohí ľudia z generácie našich rodičov sa dokázali aklimatizovať, naučiť sa jazyky a zručnosti a presadiť sa v novom prostredí.

No zostala tu stále masa ľudí, ktorí mali vtedy 40 – 50 rokov a neverili si, že by dokázali chytiť nový vietor. Ostali visieť vo vzduchoprázdne a v minulosti, ktorú si idealizujú tým viac, čím viac je vzdialená.

Navyše na Slovensku, rovnako ako, žiaľ, dnes takmer v každej krajine, žije časť populácie, ktorá má rada jednoduché riešenia. Hľadajú silných vodcov, ktorým by sa mohli apaticky zveriť do rúk. A to, ako vieme z histórie, sa končí často veľmi tragicky.

Tvrdíš o sebe, že si chorobný optimista, a veríš, že nakoniec všetko vždy dobre dopadne. Vidíš svetlú budúcnosť tejto krajiny?

Verím v dobrú budúcnosť, ak sa mladí budú správať zodpovedne voči sebe samým, svojej budúcnosti, svojej krajine. Občiansky, morálne, kultúrne a aj politicky.

Mne sa zdá, že táto generácia je veľmi apatická a odmieta prevziať zodpovednosť za stav spoločnosti. Zdá sa ti to tiež?

Nie. Mám už svoj vek, tým pádom odstup a viem porovnávať. Áno, vždy by to mohlo byť aktívnejšie, ale na rovinu – aj počas revolúcie na VŠMU zostala možno pätina študentov. Ostatní išli lyžovať, báli sa alebo im rodičia nedovolili zúčastniť sa.

Dnes je pohyb v spoločnosti najmasovejší za posledných 30 rokov. Platí efekt snehovej gule: čím väčšia masa, tým ľahšie odblokovanie tých, ktorí sa boja. Čo je, žiaľ, zároveň aj problém, lebo to platí aj pri tých falošných a zlých vodcoch.

Teraz maš veľkú úlohu aj ty, Peter, a ďalší ľudia z tvojej generácie, aktívni v médiách a schopní zrozumiteľne artikulovať svoje názory a postoje. Ste jeden z najsilnejších nástrojov v boji proti dezinformáciám.

Áno, a ja si svoju zodpovednosť veľmi dobre uvedomujem.

Keď budeš čokoľvek na tejto ceste odo mňa potrebovať, rád pomôžem. Žijeme v tejto krajine, chceme, aby bola úspešná a my s ňou. Chceme, aby bola lepšia nielen pre nás, ale aj pre naše deti. Ako sa múdro hovorí: Ak sa nepoučíme z minulosti, budeme musieť chyby znova opakovať.

„Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.“

Chceli by sme vám mladým teraz pri 30. výročí odovzdať vedomie, že ste hýbateľmi spoločnosti a formujete si vlastnú budúcnosť. Je super, že posledné dva-tri roky sa mladí ľudia v oveľa väčšej miere vyjadrujú k spoločenským problémom a kritickým výzvam dneška vrátane tých globálnych.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.

Juraj Vaculík

V Novembri 89 sa stal jedným z lídrov študentského hnutia, dnes je úspešným podnikateľom. Je zakladateľom a majiteľom jednej z najrešpektovanejších slovenských reklamných agentúr MADE BY VACULIK. Je takisto spoluzakladateľom a riaditeľom spoločnosti AeroMobil, ktorá vyvíja lietajúce auto. Zároveň je a bol členom správnych a dozorných rád viacerých rešpektovaných pro-bono spoločností vrátane správnej rady Férovej nadácie O2.

PPPeter

Youtuber Peter Popluhár, známy ako PPPeter, tvorí humoristické a cestovateľské videá. Píše si do detailov premyslené scenáre a natáča v angličtine pre globálne publikum, ktoré si ho obľúbilo vďaka jeho cynickému, politicky nekorektnému humoru. Precestoval množstvo krajín a vydal knihu Kde všade som (ne)zomrel. Je tvárou tohtoročnej kampane O2 k Novembru 89.

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Lucia Šicko: Top aplikácie pre pracujúcu mamu

Zachytia momenty

Na nič nezabudnúť

Práca v telefóne

Niekoľko zaujímavosti o Instagrame,

Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

30. výročie Nežnej revolúcie

Špeciál k výročiu Nežnej revolúcie: 30 rokov slobody

30. výročie Nežnej revolúcie | Rozhovor