Mimo turistické chodníky sa v Tichej a Kôprovej doline môžete oficiálne pozrieť len na základe špeciálneho povolenia z Okresného úradu Prešov. Ak náhodou netušíte, prečo je to tak, treba sa vrátiť v čase do roku 2004.

Veterná smršť v tom čase Tatry doslova zmietla a zmenila ich na nepoznanie. Vietor s rýchlosťou od 170 – 200 km/h za hodinu zlikvidoval 12-tisíc hektárov lesa a vyžiadal si aj dve ľudské obete. Hovorilo sa o kalamite, katastrofe a tragédii, rozhodovalo sa o ďalšom postupe.

Skupina ochranárov vtedy dosiahla nevídanú vec. Tichá a Kôprová dolina sa stali bezzásahovým územím, kde sa celá kalamita nechala napospas prírode, jej obyvateľom a zákonom. 14 rokov je v živote lesa okamih, no dostačujúci. Územie, ktorému sa predpovedal absolútny kolaps, prekypuje životom. Je oázou divočiny, ktorá nás ľudí vyzýva k pokore.

Vďaka Férovej Nadácii O2 a Sokratovmu inštitútu sme tieto výnimočné miesta, kde pravidlá určuje matka príroda, mohli navštíviť aj my – redakcia Sódy.

Aby pochopili vzťahy v prírode

Sokratov inštitút každý rok vzdeláva precízne vybranú skupinu študentov. Ide o šikovných mladých ľudí vo veku do 32 rokov, ktorí majú potenciál stať sa spoločenskými lídrami – ľuďmi zlepšujúci svoje okolie vlastnou aktivitou. Počas roka sa postupne zúčastňujú na desiatich tematicky rôznorodých workshopoch a pracujú na svojich nekomerčných mikroprojektoch. Výhodu majú vysokoškoláci, keďže štúdium je akreditované Technickou univerzitou vo Zvolene. Zisk 6 kreditov po úspešnom absolvovaní tak môže byť zaujímavou motiváciou.

Workshop v Tatrách je špecifický aj tým, že sa nekoná vo vzdelávacom centre na Zaježovej, kde prebieha ostatných desať stretnutím vrátane záverečných skúšok. „Každý workshop je venovaný odovzdaniu vedomostí a praktických zručností, ktoré by študentom mali pri práci na projekte pomôcť. To, že sme v Tatrách, síce priamo nesúvisí s prácami študentov, no považujeme to za dôležitú tému. Cieľom workshopu je to, aby študenti pochopili vzťahy v prírode, fungovanie lesa a celú rôznorodosť ekosystému,“ vysvetľuje koordinátorka projektu Jana Ďaďová.

Vonku sa spať nakoniec nebude

Stretávame sa na chate Jozefa Psotku neďaleko Tatranskej Štrby. Tá sa mala stať na najbližšie dni našou spoločnou základňou. Sú krásne teplé letné dni plné slnka, čomu zodpovedá aj príjemná nálada všetkých prichádzajúcich študentov.

Podvečer sedíme pred chatou, spoznávame študentov a ich mikroprojekty a nestíhame sa čudovať. Každý projekt je úplne odlišný a pritom spoločensky prospešný.

Peťo pomáha malým obciam s organizáciou filmových festivalov, Petra sa venuje seniorom, ktorých v rikši vozí po meste s cieľom dostať ich mimo domova dôchodcov, Juraj zachraňuje pamiatky svetového významu, o ktorých na Slovensku nikto nevie a Paľo s projektom „Ručne nestručne“ vytvára priestor na bilingválne diskusie medzi počujúcimi a nepočujúcimi ľuďmi.

Predstavujeme sa aj my a čakáme už len na jedinú osobu – lektora. Ochrancu prírody, vyštudovaného lesníka a filmára Erika Baláža, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri záchrane Tichej a Kôprovej doliny pred ťažbou. Celé územie pozná aj poslepiačky, a keď mu je ťažko chodí sem na rýchle prechádzky. Ťažko si predstaviť lepšieho lektora so svojskejším zmyslom pre humor. „Bol som sa tu pozrieť za chatou a, samozrejme, zistil som, že aj tu sú medvede. Všade naokolo sú poobhrýzané vrcholce jarabín, ktorými sa v tomto období živia,“ oznámil ešte predtým, ako sa stihol predstaviť. Na tvárach študentov, čo sa pred pár hodinami rozhodli spať pod holým nebom, vidieť mierne rozpaky a prehodnocovanie pôvodného plánu.

Padli Tatry? Paráda!

Vysoké Tatry sú jedným z národných symbolov, na ktoré sú Slováci právom hrdí. Romantizovaná predstava väčšiny z nás spočíva v hustom smrekovom lese, ktorý celé Tatry pokrýva a vo vyšších polohách plynule prechádza do pásma kosodreviny. Pohľad na holé tatranské končiare plné popadaných stromov vháňal ľuďom slzy do očí. Bol však všeobecný smútok, hnev a ľútosť na mieste?

Jedným z prvých a najdôležitejších poznatkov, ktoré sa na workshope dozvedáme, rozbíja túto predstavu. Vysoké Tatry začali získavať svoju terajšiu podobu koncom 19. storočia. Pôvodné pasienky a hlúčiky zmiešaných lesov boli vyklčované a nahradené rýchlo rastúcim smrekom čisto pre hospodárske účely. Od tohto momentu sa aj periodicky začali objavovať kalamity, na ktoré sa reagovalo stále rovnako – opätovnou hustou výsadbou smreka. To, že Tatry „spadli“, nie je žiadnou novinkou a považovať smrekovú monokultúru za prirodzenú, je skutočne naivné. Je len začiatok workshopu a mnohým z nás sa už na prach rozpadli viaceré ideály.

Tichá a Hlinná dolina

Ráno sa po rýchlych raňajkách presúvame na Podbanské. Odtiaľ okolo hotela Permon postupujeme do hĺbky Tichej doliny. Niekoľko kilometrov monotónnej asfaltky narúšajú len prestávky „na lekcie“. Erik je vo svojom živle. Jeho rozprávanie spája poznatky z histórie, biológie, vlastných zistení a množstva výskumov. Navyše máme možnosť skutočne vidieť to, o čom rozpráva.

Pochopiť význam jarabín, lykožrútov, prirodzených hrádz v potokoch a celkovo štádiá, ktorými les po kalamite prechádza, sa totiž dá jedine tak, že to človek vidí na vlastné oči. Sme na holej pláni a všade naokolo vyrastajú medzi popadaným porastom listnaté stromčeky pripomínajúce kríky.

Sú to jarabiny – prvá odpoveď ekosystému na kalamitu. Tieto vyrastajú každý rok, no pre tieň v normálnom lese neprežijú. Príde smršť či lykožrút a územie sa mení na jarabinový les. Najdôležitejšia je totiž pôda, ktorá sa tvorí tisíce rokov. V nej je uložený „kapitál“ lesa, o ktorý nesmie prísť.

Jarabiny predstavujú niečo ako krízový manažment. Dokážu zachrániť procesy, ktoré sa odohrávajú v pôde – stabilizujú cyklus živín a vytvárajú tieň, čo je pre obnovu prirodzeného lesa nevyhnutné. Príroda je komplexný mechanizmus, ktorý má nástroje na riešenie každej situácie. V prípade lesa to znamená vytvorenie stabilného prostredia, v slovníku prírody potrebu rozmanitosti. Vysadený les má rovnaké zloženie a vek.

V tom rozmanitom sa nájde 20-ročný smrek, ročný smrek, ale aj jarabiny, jedle, duby, javory, všetko v rôznom stupni vývoja. Taký les lykožrút nepoškodí, lebo dokáže napadnúť len určité stromy v určitom veku, 95 % lesa tak zostane nedotknutého. „Rozmanitý les nie je možné žiadnym prirodzeným spôsobom zničiť. To dokážu len buldozéry,” vysvetľuje náš sprievodca. Príroda skrátka vie, čo robí a nerobí to po prvýkrát.

Informácií je veľa a času málo. Pridávame do kroku a po 6 km odbočujeme do Hlinnej doliny. Najskôr však bolo treba prebrodiť Tichý potok. Voda je ľadová, kamene šmykľavé a zradné, navyše začína pršať. Zvládajú to všetci, aj keď mnohí cez zuby. Vidina skutočnej divočiny na opačnom brehu je silnejšia ako diskomfort.

Les začína byť hustejší, pôvodné vyšliapané chodníky sú už zarastené a plné popadaných stromov. Vidíme ďalšie štádium novovznikajúceho rozmanitého lesa. Jarabiny tu dosahujú výšku aj viac ako 5 m a medzi nimi vidíme malé, veľké, listnaté aj ihličnaté stromy. Vidíme les, ktorý už naplno žije.

Schádzame k horskému potoku, ktorý je prototypom prirodzeného vodného toku. Rozprávať sa takmer nedá, voda v úzkom žľabe buráca. Popadané stromy tu vytvorili hrádze, ktoré vodu spomaľujú a zadržiavajú v ekosystéme. Takto vzniká priestor pre rôzne typy živočíchov – niektoré z nich potrebujú pre svoj život vodu prúdiacu a iné stojacu. Pohľad na potok nám berie dych. Krištáľovo čistá voda sa točí, stráca a objavuje na nových miestach. Zostup k potoku viedol divokým lesom.

Od tohto momentu mal byť náš okruh ešte náročnejší, čo malú skupinu študentov presvedčilo o predčasnom návrate. A terén sa skutočne zhoršil. Začíname sa brodiť gigantickými papraďami, popod a ponad veľké kmene spadnutých drevín. Blato, mokré kamene a korene s občasným dažďom na istote nepridávajú. Smer je daný, potrebujeme sa dostať vyššie. Správna cesta však neexistuje, každý volí tú svoju. Navzájom sa ani nevidíme, v hustom poraste počuť len malé skupinky účastníkov, ktorí sa držia pri sebe.

Cieľ je jasný, chceme vidieť medvedicu s dvoma malými, ktorí sa podľa Erika v neďalekom sedle často zvyknú pohybovať. Napriek tomu, že cestou nachádzame zopár medvedích stôp, les bol na zver v ten deň skúpy. Alebo sme boli príliš veľká a hlučná skupina, ktorá necitlivo narušila prírodný status quo. Po takmer 12 hod strávených v teréne sa vraciame na chatu. Nikto neponocuje, aj keď študenti na ostatných workshopoch zvyknú debatovať do skorých ranných hodín. Na ďalší deň je odchod posunutý o hodinu skôr – spánok a regenerácia sa rýchlo stávajú prioritou.

Kôprová dolina

Ďalší deň sa prebúdzame do hrejivých slnečných lúčov. Obloha je bez mráčika, vyzerá to na horúci letný deň v horách. Čaká nás okruh vedúci cez Kôprovú dolinu s bonusom v podobe návštevy pralesa. To, že sa v Tatrách nachádza prales, bola pre mnohých z nás nová informácia.

Ako nám bolo vysvetlené, prales je územie, do ktorého podľa presne určených znakov nezasiahol človek (alebo o tom neexistuje preukázateľný dôkaz). A tu nezasiahol z jednoduchého dôvodu. Svahy sú tu príliš príkre a ťažba by bola príliš zložitá, takže kúsok územia Tatier sa zachoval v pôvodnom stave.

Ešte pred odbočkou do Kôprovej doliny prechádzame cez rúbanisko. Na ňom už rastú jarabiny, vysadené smreky a novinka lesníkov v podobe smrekovca. Ten je však oveľa náročnejší na podmienky, konkurenciu a najmä tieň ako jeho bratranec s kratším názvom. Nebude trvať dlho a na otvorenom rúbanisku zahynie.

Tesne pred odbočkou vidíme v blate dokonalý odtlačok vlčej laby. Laik by ju od psej rozoznal ťažko, Erik však precízne vysvetľuje rozdiely. Všeobecné prekvapenie vyvolala otázka jednej zo študentiek, ktorá sa opýtala, že „Prečo sú tí vlci tu? Tak blízko?” Náš sprievodca odpovedal pohovoto a okamžite: „Lebo sú tu doma.” Debata skončila, ďalšie otázky nepadli.

V Kôprovej doline vstupujeme na starý poľovnícky chodník, o ktorý sa však nikto nestará. Aj tu je množstvo spadnutých stromov, chodník miestami pripomína lezeckú stenu a vyžaduje podobné zručnosti. Dozvedáme sa veľa o vode, hubách, mikroorganizmoch v pôde a najmä o tom, ako všetko so všetkým súvisí. Les je systém vzťahov, ktorý je nesmierne rozsiahly a komplexný. Ak vypadne čo i len najmenšia zložka, správne fungovanie sa zadrháva. Prichádzame do pralesa a majestátnosť toho miesta vyzýva k pokore.

Prechádzame sa popod koruny smrekov, ktoré majú bezmála 350 rokov. Tu sa história píše v letokruhoch a dokonca aj tie môžu klamať. Sú tu stovky borovíc limba s odhadovaným vekom 500 – 900 rokov a o niektorých sa predpokladá, že majú na krku aj viac ako tisícku. Tie si možno pamätajú ešte kráľa Svätopluka a jeho synov. Bájny poklad Slovákov leží na tomto území, pralesy totiž v Európe vymizli.

Prečo toľká neistota ohľadom veku stromov? Letokruhy totiž slúžia len ako orientačný bod. Stromy „Matuzalemy” totiž využívajú svoje jadro, ktoré v ich vnútri odhníva a používajú ho na ďalší rast. Všetky sú duté, no je to v poriadku. Sú živé a veľmi pevné. Menší objem hmoty týmto prastarým stromom dokonca pomáha lepšie sa vyrovnať so silným vetrom či inými neočakávanými situáciami.

Limbový les obľubujú medvede najmä na jeseň. Chodia sa sem kŕmiť limbovými orieškami, ktoré považujú za skutočnú pochúťku. Napriek tomu, že je trošku zložité si to predstaviť, medvede nezbierajú oriešky (len) na zemi. Lezú po limbách a žerú ich priamo zo stromov. A podľa nášho sprievodcu, ktorý to zažil na vlastnej koži, je to celkom rachot. Keď medveď lezie na strom, pripomína to zvuk palice rýchlo udierajúcej do priečok na rebríku – postupne sa zvyšujúci intenzívny tón. Predstava 150-kilového maca šplhajúceho sa po strome je pre nás úplná novinka, ktorá opäť mení naše nazeranie na divokú prírodu. O zveri a jej živote vieme skutočne málo a mnohé naše predstavy sú naozaj smiešne.

Práve v momente, keď začína byť prales najzaujímavejší, sa začína búrka. Nie je to len klasický letný lejak, prší tak intenzívne, že v otvorenejších častiach lesa tvorí voda okolo nás hradbu. Viditeľnosť je minimálna, komfort a teplota sa znižuje každým krokom a tí, čo podcenili prípravu v podobe pršiplášťa či nepremokavého oblečenia, viditeľne trpia. Spokojný je len Erik Baláž, ktorý pokračuje vo svojich prednáškach. Z jeho pohľadu je všetko v najlepšom poriadku a za dažďa je navyše oveľa jednoduchšie zahliadnuť divokú zver, čo je pozitívum. Škoda, že to nevyšlo.

Neskôr prechádzame pod Kriváňom, presnejšie pod jeho severozápadným štítom. Ten sa počas výdatných búrok mení na občasný vodopád, my sme však tento raz nemali potrebu skúmať tento úkaz bližšie. Scenéria sa postupne mení, z pralesa vychádzame do pásma kosodreviny.

Naša skupina pripomína putovanie z Pána prsteňov. Rôznofarebné bodky s kapucňami cez hlavu zdolávajú v potrhanom zástupe neľahký terén. Šmyknúť sa tu dá hocikde, pozor treba dávať najmä v žľaboch. Toto nie je turistická prechádzka pre rodiny s deťmi, ale horský pochod krajinou, kde sa chyby nevyplácajú. Dolu zostupujeme po turistickom chodníku, no pršať neprestáva. Treba zapnúť autopilota, zatnúť zuby a tešiť sa na sprchu. Večer trávi Erik so študentmi a odhaľuje im ďalšie tajomstvá divočiny. Nás sa to netýka, neočakávaná fyzická záťaž si vybrala svoju daň.

Rieka Belá a bobrie hrádze

Je nedeľné ráno a workshop sa pomaly končí. Ostáva už len krátka prechádzka popri Belej a návšteva bobrích hrádz na jednom z menších potokov. Belá je rieka, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka. Je neregulovaná (až po Liptovský Hrádok), takže do jej koryta, brehov ani prírodných prekážok sa nezasahuje. Výsledok? Množstvo vzácnych druhov bezstavovcov, ako je pošvatka, podenka, potočníky a kriváky, ktoré sú dôkazom toho, aká čistá voda v rieke reálne je.

Ani Belá však nie je úplne dokonalá, voda totiž neprúdi len zhora nadol, ale aj naspäť. Zničený Váh a Dunaj tak dokážu zablokovať množstvo prírodných procesov aj v malých riekach, ktoré vyvierajú v Tatrách. V prírode je všetko prepojené. Rieka si tiež vytvára vlastnú cestu. Mení svoj tok, vytvára slepé ramená, obchádza prekážky, a tak pomáha udržiavať diverzitu ekosystému.

Jednoduchý príklad: Po vybudovaní Liptovskej Mary a ďalších priehrad v Belej dramaticky poklesol počet rýb, akými sú hlavátky či dokonca pstruhy, z Váhu zase mreny a podustvy. Z priehrad sa totiž nemajú ako vrátiť späť, 100 km2, ktoré sú „super“, tak nedokážu vyriešiť všetko. Príroda nevie fungovať správne iba na kúsku, ktorý jej človek vyberie.

Ďalšou zastávkou sú bobrie hrádze. Podľa nášho sprievodcu by mnohí rybári najradšej bobry strieľali, vraj im žerú ryby. Bobor je však bylinožravec. Nie je vodný živočích. Hrádze stavia primárne ako miesto, kde sa môže skryť pred predátorom. Výrazne tak mení malé potoky a prináša do nich život. Ten totiž potrebuje slnko a plytkú vodu, ktorá sa dokáže prehriať. A práve toto dokáže zabezpečiť bobor.

Malé, nenápadné zvieratko dokáže vytvoriť podmienky pre celé nové ekosystémy. A dokázal to aj na potoku, ktorý sme mali možnosť vidieť my. Ten bol pred príchodom bobra takmer bez života.

Funkčný ekosystém láka čoraz viac druhov, ktoré sú od seba navzájom závislé. Život má svoj kolobeh, v ktorom má dôležité miesto aj smrť. Najväčší prínos pre ekosystém bobrích hrádz je však to, že časom dokážu spôsobiť záplavu lúk v povodí potoka. Tam sa vytvorí obrovské množstvo biomasy, ktorá je zdrojom energie a potravy pre veľa iných druhov.

Bobor je unikátny krajinný dizajnér. Mení priestor tak, aby dosiahol rovnováhu – veľa potravy, ktorú však lovci nedokážu úplne vykynožiť. Na zaplavenej lúke vytvára kanály, v ktorých sa pohybujú ryby, kŕmiace sa hmyzom. Inde sa však nedostanú, takže hmyz sa dokáže vo veľkom množiť ďalej. Vlk sýty a koza celá.

Nastáva čas odchodu. Študenti sa s nami lúčia, odchádzajú dokončiť svoje miniprojekty, ktoré budú o pár týždňov obhajovať. Erik Baláž odprevádza z tatranskej divočiny študentov Sokratovho inštitútu už po piatykrát. Zostávajú dojmy, spomienky a nabúrané predstavy. Nechávame za sebou tatranské štíty aj prales, ktorý Erikovi vzhľadom pripomína brokolicu. Na Tatry a divočinu sa už nikdy nebudeme pozerať rovnako, takýchto edukačných výletov by malo byť viac. Možno by sme si viac začali vážiť veci, ktoré máme pod nosom a nemuseli sa pozerať na ťažbou oholené končiare, čo skončili v spaľovniach biomasy.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o Tatrách a slovenskej divočine. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia otvorenejšiu a vzdelanejšiu krajinu. Viac informácií o jej činnosti a fungovaní nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.