Košice a Prešov: 29 úprimných odpovedí od ľudí, ktorým na týchto mestách záleží

Dvoch tamojších lokálpatriotov sme sa opýtali, ako plynie život v týchto dvoch najväčších mestách na východnom Slovensku.

Mesto môžete spoznávať s bedekrom v ruke, ale tú pravú atmosféru spoznáte iba vtedy, ak tam chvíľu žijete alebo sa necháte sprevádzať niekým miestnym. V prvom dieli novej rubriky Úprimne o meste sme oslovili dvoch ľudí z dvoch najväčších miest východného Slovenska – Košíc a Prešova – aby nám predstavili svoje mestá so všetkým, čo k nim patrí.

 

Mišo Hudák, zakladateľ Východného pobrežia a autor kníh – Košice

 

1. Ak by si mal Košice charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?
Veľké kúpeľné mesto.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

Dostupnými argumentačnými prostriedkami nevysvetliteľná pýcha/hrdosť na miestny pôvod, silno ambivalentný vzťah jednotlivých obyvateľov k tomuto pôvodu a miestu.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

Príjemnú izoláciu v závetrí Európy.

4. Čo máš na meste najmenej rád?

Príjemnú izoláciu v závetrí Európy.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

Na všetko. Ľudia v Košiciach, podobne ako v iných mestách po celej krajine a celom svete, sú odborníci na dopravu, šport, kultúru. Niekedy by prospelo viac mlčania a menej mňaučania.

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Hm, že sa chodia kúpať do Maďarska, nakupovať do Poľska, obedovať do Užhorodu, dovolenkovať do Chorvátska.

7. Keby si mal hodinu na to, aby si kamarátovi/turistovi ukázal iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Pche! O turistu by som ani nezakopol. A kamarát by si musel spraviť čas na dva tri dni!

8. Kam by si ho nemal dôvod vziať?

Nie je také miesto. Všetky detaily Košíc spoločne tvoria rôznorodú atmosféru mesta.

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú/stretávajú?

Posledný rok je to novootvorené Kino Úsmev, ale počas letných večerov je narvaná skoro celá Hlavná ulica aj s priľahlými miestami, ako je Kováčska či Tabačka.

10. Kde je najväčší pokoj?

Uprostred areálu starého nefunkčného mlynu medzi Barcou a Jazerom.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

Dole v centre je to určite bicykel, ale mesto je obohnané kopcami, v ktorých býva veľa ľudí. A hoci sa to veľmi ťažko priznáva, mesto bolo postavené ako učebnicový príklad štruktúry ústretovej k autám. Infraštruktúra pre autá vo svojom objeme, rozsahu a investíciách ďaleko predbieha ktorýkoľvek iný druh dopravy.

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebol?

Určite je ich veľa. Spodok bane na Bankove, areál teplárne na Jazere, garáž autobusov na Hornádskej.

13. Chcel by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Samozrejme. Premýšľam dlhý čas nad zvážaním sôch a veľkých umeleckých diel, ktoré chátrajú v opustených priemyselných areáloch po celej krajine. Chcel by som Stanicu zo Žiliny, Pyramídu z Bratislavy, diaľničný most nad Považskou Bystricou, viacero kúpeľných stavieb z Kvetnice, starú nábytkáreň z Kráľovského Chlmca, všetky Baťove budovy zo Svitu aj so železničnou stanicou a určite mám niekde abecedný zoznam, prípadne časový plán premiestňovania objektov.

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak než sa oficiálne volá? Ako?

Furča sa volá v papieroch Dargovských hrdinov, Terasa sa volá v papieroch Západ, Sahara sa volá v papieroch veľká nedostavaná časť Ťahanoviec.

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš? (žijúcu alebo nežijúcu)

Pri čísle jedna sa neviem rozhodnúť medzi Igorom Libom a Petrom Schutzom.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rád?

Že sme východniari. Nie sme. Sme Košičania. Bodka.

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste/rozumie im iba miestny?

Lušta, nožkár, mište, dzivo, abo, das, flipy, barz, brika,… Neviem, koľko máte miesta.

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Hm, keď poviem, že zakladať autonómne územia, bude to znieť veľmi divne?

19. Keby si dostal 100 eur, kam v meste by si ich išiel minúť?

Určite nie na jedno miesto. Na raňajky by som si kúpil zmrzlinu v Dargove, obed by som rozdelil na hamburger v Grangi a hot dog v Robinovi. Cestou na mestskú plaváreň by som si kúpil triko alebo uterák v KERE a niečo na čítanie v Artfore. Na plavárni by som si ako predčasnú večeru kúpil 8 šišiek a langoš s cesnakom. Zvyšok by som asi spravodlivo minul s kamarátmi večer v Pokhoi.

20. Ak by si mal v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

Odstraňovanie zatepľovania fasád. Ale z toho by som nechcel robiť iba lokálny kšeft. Išlo by o štandardnú medzinárodnú korporáciu upratujúcu polystyrén zo strednej Európy.

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcel pracovať?

Letisko Košice!

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Závisí od toho či bývaš u mamy, alebo nie. Myslím, že 6 až 7 stoviek je suma vyjadrujúca slušný život bez otravovania rodičov.

23. Čím by sa od tvojho mesta mohli inšpirovať aj ostatné?

Od kvality života. V Košiciach nie je taká dramatická ekonomická súťaž medzi ľuďmi a firmami, a to dovoľuje každému konkrétnemu človeku viac oddychovať, venovať sa priateľom, rodine, zbieraniu zážitkov. Najdrahšiu súčasnú komoditu, čas, tu prekladáme ledabolo vidlami. Aj tak v dohľadnej dobe väčšinu práce urobia stroje a automaty a roboty. A úbohí ľudia, ktorí celé životy zasvätili práci, budú umierať od nedostatku sebarealizácie. My v Košiciach, naopak, budeme vzdelávať ľudí v užívaní si aktuálneho okamihu.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahoval?

Vo svojej mentálnej mape nemám takúto možnosť ani v procese zvažovania, takže neviem relevantne odpovedať.

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcel by si?

Kúpať sa v mori, ale plán je už dávno vymyslený.

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Ľudia. Aby z nich nerástli produkty na export, ktoré sa po strednej škole niekde stratia. Z asfaltovania a betónovania sa veľmi ťažko rozvíja ľudský potenciál.

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Neviem či je to možné nazvať oblasťou. Impulz potrebujú obyvatelia, aby neboli krátkozrakí do seba zahľadení gadžovia, ale aby otvorili svoje mysle v ústrety širším súvislostiam, čo znamená žiť v meste.

28. Čo by si si prial, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

“Už ma Brooklyn aj Williamsburg nudili, v San Franciscu bola tiež “muka”, tak som sa presťahoval do KSC.”

29. Chcel by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Áno, áno, áno.

Extra: Existuje nejaká „mestská legenda” o tvojom meste?

Určite áno, ale uprednostňujem tie, ktoré si sami, teraz v tomto čase, vymýšľame.

 


Vladimír Moško, spoluzakladateľ a programový riaditeľ klubu Wave – Prešov

 

1. Ak by si mal Prešov charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?

Zelené, útulné, univerzitné.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

Húževnatosť udržať si štatút tretieho najväčšieho mesta po tom, čo nás pred 100 rokmi obišlo hlavné železničné prepojenie so zvyškom Slovenska a Prešov zostal na periférii. Niektorým iným mestám sa to, žiaľ, nepodarilo.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

Všade sa dostanem za 10 minút na bicykli. Stále nové výzvy. Stále je tu čo zlepšovať.

4. Čo máš rád na meste najmenej?

Vadia mi pestrofarebné fasády novozateplených bytoviek, reklamné billboardy na všetkých verejných plochách a nekonštruktívne frflanie spoluobčanov.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

V mojej branži je to vtipný paradox, jeden týždeň, že sa tu nič nedeje a druhý týždeň, že je tu toho priveľa.

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Množstvo prešovských umelcov, zelené sídliská (dvojka, trojka), prešovskú hádzanú. Nové veľmi kvalitné kaviarne a prevádzky s bohatým kultúrnym programom. Cyklotrasy plné korčuliarov a bežcov. Z čoho mi je ale trochu smutno, je všeobecná radosť z budovania nových hypermarketov.

7. Keby si mal hodinu na to, aby si  kamarátovi/turistovi ukázal iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Na jar na opekačku, v lete na letné kino alebo Cemjatu, Delňu, Sigord (škoda, že do opálových baní na Dubníku by sme už zájsť nestihli), na jeseň na Kalváriu s výhľadom na celé mesto a okolie a v zime na niektoré z podujatí v našom kultúrnom centre ako najrýchlejší spôsob zoznámenia sa s našou (sub)kultúrou.

Užívajte si rýchly internet na mobile aj tablete so 4G LTE od O2 v ďalších 330 miestach.Informácie o pokrytí nájdete tu..

8. Kam by si ho nemal dôvod vziať?

Na železničnú ani autobusovú stanicu (tu turistu privíta jedine výstižný nadpis SAD – smutný).

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú/stretávajú?

Samozrejme. Wave. (smiech)

10. Kde je najväčší pokoj?

Pri Toryse na lavičke.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

Na bicykli.

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebol?

V jedinečných historických budovách podniku Solivary na Košickej, ktoré začali miznúť.

13. Chcel by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Staré technické budovy v širšom centre využiteľné na kultúrne účely, ako napr. košická Tabačka alebo bratislavská bývalá Cvernovka. Iste aj šikovných a chápavých ľudí vo vedení mesta otvorených aj pre menšinové kultúrne aktivity. A ak by som si mohol zasnívať, páčilo by sa mi, ak by sa podarilo priviesť do mesta naspäť vodu, mali sme tu mlynský náhon, ktorý by stálo za to znovu sfunkčniť.

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak, než sa oficiálne volá? Ako?

Hať na Toryse na Sídlisku lll, takzvaný Šľuder. Bývalá strelnica a futbalové ihrisko na okraji Sídliska lll, využívané na školské výlety a víkendovú turistiku, ktoré všetci poznajú len ako Marakaňa. Trinástka – krčma patričnej cenovej skupiny v centre…

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš? (žijúcu alebo nežijúcu)

Biskupa Gojdiča, ktorý sa nebál za Tisovho režimu otvorene upozorňovať na deportácie Židov a zo svojho úradu otvorene kritizoval Tisa a politikov slovenského štátu.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rád?

Že všetci šikovní ľudia odtiaľ odišli na západ.

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste/rozumie im iba miestny?

piraňa (dievča), bo = becouse of (z angl. – pretože, kvôli, pozn. red.), kifľik (rožok)

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Nočný život pravidelne končí kúskom pizze „na stojáka“ v Borsalino.

19. Keby si dostal 100 eur, kam v meste by si ich išiel minúť?

Šiel by som si dal opraviť stredovú os na mojom 15 eurovom bicykli a počas toho zašiel s kamošmi na pivo k Dušanovi.

20. Ak by si mal v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

Neprezradím. (smiech)

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcel pracovať?

Máme tu niekoľko inovatívnych firiem, ktoré robia super veci – špičkových architektov v Zerozero alebo environmentalistov z Fekupral, Re-bells…

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Rovnako ako v iných mestách, veľmi to záleží na individuálnych nárokoch.

23. Čím by sa od tvojho mesta mali inšpirovať aj ostatné?

Páči sa mi, že sa tu dá stále pokojne podebatovať s neznámymi ľuďmi na zastávke MHD či v potravinách, ešte je tu dosť ľudí prirodzených a otvorených. Zdá sa mi, že v Bratislave i Košiciach sa ľudia čohosi viac boja a majú väčší odstup, uprednostňujú anonymitu.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahoval?

Kamaráti, pohodlnosť, „vyšliapané chodníčky“, Prešovčania, “šariščina”…

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcel by si?

Prebudiť vysokoškolákov k väčšej aktivite a spoznávaniu nového.

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Širšie centrum mesta – Jarková, Slovenská ulica. Revitalizácia nákupných a kultúrnych stredísk na sídliskách. Oživiť priemysel a podporiť cestovný ruch.

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Obnoviť mestský park resp. zriadiť parky s kvalitným vybavením pre celé rodiny a strednú generáciu, kde by trávili voľný čas. Možno by sa tým podarilo dotiahnuť ľudí do centra a zároveň prebudiť v nich záujem o dianie v centre mesta.

28. Čo by si si prial, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

Aby mohli povedať: „Konečne nemusíme opúšťať domov a rodiny kvôli práci a nízkym mzdám.“

29. Chcel by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Áno, chcel.

Extra: Existuje nejaká „mestská legenda” o tvojom meste?

V 12. storočí sa kráľ Béla s družinou zastavil na okraji mesta pod Bikošom, kde vraj zacítil vôňu jahôd, a preto dal mu meno Eperies – mesto jahôd.

Polystyrén na bytovkách, zanedbané pamiatky, či odchod mnohých šikovných ľudí za prácou, pretože doma nemali možnosť uplatnenia. Na druhej strane vidieť silnú chuť ľudí tvoriť, budovať, zlepšovať a obnovovať. To sú spoločné znaky týchto dvoch miest s jedinečným genius loci, ktoré určite stoja za návštevu.

Rýchly internet už aj v Seni, Malej Ide a Hodkovciach

Už nielen v Košiciach, ale aj v blízkom okolí môžu zákazníci O2 využiť najrýchlejšie mobilné internetové pripojenie na Slovensku. Aby ste si mohli užiť vysokorýchlostný internet od O2 naplno, potrebujete telefón alebo tablet s podporou 4G LTE a 4G LTE SIM kartu.

Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4GLTE


S týmto dotazníkom oslovujeme miestnych lokálpatriotov, aktivistov a ľudí, ktorí sa aktívne zapájajú do diania v slovenských mestách a ich blízkom aj menej blízkom okolí. Ak je mesto, v ktorom žijete zároveň vašou srdcovou záležitosťou, budeme radi, ak nám do redakcie dáte o sebe vedieť cez emailovú správu. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

Youtuber PPPeter a účastník novembrových udalostí Juraj Vaculík sa porozprávali o Nežnej revolúcii a o tom, čo sa musí stať, aby sa Slovensko posunulo ďalej.

Youtuber PPPeter je tvárou tohtoročnej kampane spoločnosti O2 k Novembru 89, ktorej cieľom je priblížiť Nežnú revolúciu najmä mladšej generácii. Tá má totiž o udalostiach, ktoré viedli k pádu vtedajšieho režimu a neslobode, ktorá u nás vtedy panovala, často len veľmi slabé informácie.

Koľko viete o Novembri 89? Overte si svoje vedomosti v našom kvíze

Počas prípravy na natáčanie videa navštívil jedného z vtedajších lídrov študentského hnutia Juraja Vaculíka, aby sa dozvedel viac o tom, ako vypukla a prebiehala Nežná revolúcia.

Časť histórie sa dnes opakuje a PPPeter sa pýtal, aké ponaučenia si môžeme zobrať, ak chceme túto krajinu posunúť dopredu. Sóda bola pri tom.

PPPeter: Som ročník 93, nezažil som Nežnú revolúciu na vlastnej koži. Rodičia mi o tom hovorili, ale predsa len, ty si bol ako vodca študentského hnutia angažovaný asi trochu viac ako moji rodičia.

Juraj Vaculík: Nenazval by som sa vodcom – vtedy tam nebol iba jeden vodca. Jeden vodca je vždy nebezpečný. V Koordinačnom centre vysokoškolského hnutia nás bolo viacero v pozícii lídrov a skvele sme sa dopĺňali.

Celkovo bolo viacero rôznych zoskupení, ktoré sa v Novembri 89 spojili a s podporou verejnosti zvrhli totalitu. Disidenti, ktorí tomu obetovali celý život a boli často väznení, umelci, akademici a mnohí ďalší. Takýchto skupín, nazvem ich bunky, bolo veľa – vytvorili sa po celom Slovensku. Najviac ich bolo, logicky, v Bratislave.

Ako sa vyvinula skupina, v ktorej si bol aj ty?

Naša skupina sa vytvorila na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Mali sme obrovský dar, že sme sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci a zároveň aktívni a odvážni občania. Za komunizmu mohli väčšinou hrávať a učiť len tí, ktorí boli naklonení režimu.

Počas perestrojky však dostali možnosť učiť aj menej konformní umelci a my sme mali to šťastie, že sme sa s nimi na vysokej škole stretli.

Rozhovory s nimi boli absolútne otvorené. Cítili sme obrovskú spriaznenosť – etickú, morálnu, kultúrnu a aj politickú. Skončila sa hodina a my sme ešte dve hodiny sedeli oproti v krčme a rozprávali sme sa.

V tom čase sme si boli blízko aj s pražskou DAMU (Divadelní akademie múzicých umění). Dohodli sme sa, že spolu naštudujeme divadelnú hru Kolotoč od Arthura Schnitzlera – mala mať premiéru práve koncom novembra. Skúšali sme súčasne v Bratislave aj v Prahe, bol to federálny projekt. Predstavenie sa síce nikdy neodohralo, ale vďaka skúškam sme mali intenzívny osobný kontakt.

Celý rok 89 bol už taký zvláštny, aj makropolitické prostredie bolo „tehotné“ tým, že sa niečo bude diať. Intenzívne sme sledovali, čo sa deje v Maďarsku, v Poľsku, v Nemecku, ale aj v Rusku. To už bolo obdobie, keď východní Nemci cez Maďarsko a Rakúsko utekali do západného Nemecka a obe krajiny sa čoskoro opäť spojili. Na Slovensku už bolo cítiť, že režim dlho nevydrží.

„Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.“

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Ako ste komunikovali a koordinovali sa bez internetu a mobilov?

Mali sme pevné linky, hlavne na škole, ale museli sme počítať s tým, že môžu byť odpočúvané. Museli sme sa dopredu dohodnúť, kedy si budeme volať, aby bol volaný vtedy pri telefóne, prípadne niekde v telefónnej búdke. A písali sme si listy. Reakčný čas, ktorý sa dnes počíta v milisekundách, sa počítal v dňoch.

Ale zrazu, v priebehu pár hodín medzi 17. a 20. novembrom, sa všetko iksnásobne zrýchlilo. Všetky predvybudované komunikačné kanály, ktoré boli založené na dôvere a osobných vzťahoch, našu akcieschopnosť v prvých hodinách veľmi urýchlili.

Čo bol ten prvý impulz, že ste pripravovali demonštráciu práve na 17. novembra?

Korene sú v roku 1939. Vtedy povstali pražskí študenti proti nacizmu. Následky boli tragické. Špeciálne nemecké komandá na rozkaz Adolfa Hitlera prepadli české vysoké školy, popravovali študentov bez súdu a vyše 1 200 ich odvliekli do koncentračného tábora. 17. november bol potom vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

My sme chceli na 50. výročie týchto udalostí vyjadriť, že študenti majú právo na akademickú slobodu, a popri tom vysloviť aj požiadavky na ďalšie zmeny v spoločnosti, smerujúce k úplnej slobode a demokracii. Sú to dnes úplne elementárne veci, ktoré však boli v komunizme zakázané.

Chceli sme spraviť pochod mestom a vysloviť tieto požiadavky. Na 17. novembra sme my na VŠMU pripravili v spolupráci s VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) pochod Bratislavou, ale režim bol veľmi pozorný. Objavili sa policajti, dostali sme zákaz vyjsť z budovy, a tak sa pochod ani nemohol začať.

Tak sme aspoň v škole urobili provokatívny happening, ktorý bol výtvarne veľmi zaujímavý – vznikli tam základy plagátov a vizuality Novembra 89. Boli sme vtedy veľmi nahnevaní, ale aj opatrní, a určite nie dosť odvážni a nešli sme do fyzického konfliktu s policajnými zložkami. O pár hodín neskôr v noci sme sa od našich pražských kolegov a kamarátov dozvedeli, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě.

Aj tento dnes už slávny pražský pochod zo 17. novembra 1989 vznikol tak, že sa českí vysokoškolskí študenti dohodli a spojili. Chceli si pripomenúť udalosti z roku 1939 a zároveň jasne artikulovať svoje požiadavky. Ich pochod Prahou však bol násilne rozohnaný – policajné jednotky brutálne zbili stovky mladých ľudí a mnohých vážne zranili.

Týmto násilným zásahom sa zrazu všetko emotívne akcelerovalo a aktivizovali sa obrovské masy ľudí. Bijú nám naše deti. To bola veta, ktorá postupne zdvihla na nohy celú spoločnosť. Pre rodičov, ktorí cítili frustráciu z toho, že prežili svoje životy v neslobode a ich deti to čaká tiež, to bola hranica. Fyzicky, do krvi, strašne bili študentov – ich deti.

Spoločnosť dosiahla emotívny prah. Po jeho prekročení začali ľudia postupne protestovať, prestávali sa báť a išli do ulíc a na námestia. Požiadavky sa nabaľovali, davy už nežiadali len podporu študentom a akademickú slobodu, ale hlavne slobodu a demokraciu v celej spoločnosti.

Nakoniec vtedajšia politická reprezentácia pod masívnym tlakom verejnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom, súhlasila so zmenou ústavy a s usporiadaním slobodných volieb.

Aj v súčasnosti ľudí nakoplo až to, že zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová. No zdá sa mi, že tentoraz sa po ich vražde nič naozaj nezmenilo a zmeny boli iba naoko.

S tým nesúhlasím. Zdá sa mi, že aj dnešná spoločnosť po tejto udalosti skokovo dozrela. To bol opäť ten hraničný moment. Ľudia boli schopní tolerovať vláde množstvo neprávostí, ale zrazu bola dosiahnutá hranica ľudského života.

Táto udalosť veľmi posilnila občiansku spoločnosť, žiaľ, za cenu života dvoch mladých ľudí.

Spoločnosť sa zobudila, aktivizovala. Hŕstka študentov opustila komfortnú zónu a vystavila sa ohrozeniu, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Toto je tá najsilnejšia energia. Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí obcčanska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom.“

Čo sa musí stať, aby sa veci na Slovensku očividne zmenili k lepšiemu?

Ľudia si musia uvedomiť, že sloboda znamená niesť zodpovednosť. Platí to v politike, v podnikaní, ale aj v súkromnom živote. Nemôžem mať slobodu, pokiaľ za ňu nenesiem zodpovednosť. Slobodu si treba uvedomovať, kultivovať ju, a ak je to potrebné, tak ju aktívne chrániť.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí občianska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom. Študenti vždy boli toho súčasťou. Našťastie aj dnes sú aktívnou silou občianskej spoločnosti.

„Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.“

To je vec, ktorá nás veľmi trápila ostatných 30 rokov. Dva mesiace po revolúcii sme mali pocit, že sme dosiahli stav, na ktorý sme toľko čakali. Odstúpili sme od kormidla a nechali sme riadenie krajiny ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že sú kompetentnejší než my. No zistili sme, že veci nebudú také jednoduché, že nestačí zmeniť režim ako na telefóne. Našťastie, žijeme v demokracii a verím, že ju dokážeme zachovať, aj keď je ohrozená.

Často rozmýšľam nad tým, ako posunúť túto krajinu ďalej. Vychádza mi z toho, že prvým krokom musí byť, aby vychádzali zo škôl ľudia s kritickým myslením, ktorí sa nedajú zmanipulovať.

Máš absolútnu pravdu, školstvo je úplný základ. Druhou najtragickejšou správou po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola pre mňa nedávna správa, že viac ako 50 % učiteľov by odporučilo študentom konšpiračné weby ako zdroj informácií. Toto bude našu spoločnosť bolieť ešte desaťročia. Ďalším veľkým problémom je, že nači dobrí študenti ostávajú v zahraničí a nevracajú sa späť na Slovensko.

Každá nová demokracia je ako novonarodené dieťa, musí sa opatrovať a zveľaďovať. Najviac času sme stratili tým, že sme sa dosť nevenovali školstvu. Predĺžili sme si tým čas k lepšie fungujúcej krajine a spoločnosti.

No aj keby sa podarilo vzdelať ľudí a udržať ich tu, študenti sú len malou časťou spoločnosti. Čo však s ľuďmi, ktorí sú apatickí?

Študenti môžu spraviť aktivity, ísť príkladom, byť avantgardou, ku ktorej sa pripojí niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc ľudí. Na to, aby sa začali veci meniť, musí byť opäť dosiahnutá kritická hranica.

Mnoho ľudí na Slovensku, žiaľ, stále žije v existenčnom ohrození. Sú v ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii. Neuvedomujú si, že práve oni by mali najhlasnejšie protestovať a ich hlas by mal zaznieť. Tragické je, že práve títo ľudia zostávajú nevypočutí a stávajú sa potom obeťami falošných vodcov.

Situácia sa po Nežnej revolúcii zmenila veľmi rýchlo a zažili sme množstvo šokov, na ktoré nikto nebol pripravený – šok zo slobody, šok z materiálna a často mnohí aj šok sami zo seba a vlastného okolia v úplne novej situácii.

Je toto dôvod, prečo napriek našim dejinám stále toľko ľudí inklinuje k totalite, k autokratickým vodcom, k Rusku?

Veľa ľudí má stále hlboké korene v minulosti, na ktorú sa navyše pozerajú veľmi skreslene a selektívne. Keď vychovávajú svoje deti, dodnes im hovoria, ako bolo vtedy lepšie, koľko stálo mlieko, koľko stál chlieb. Berú do úvahy svoju situáciu, ale nie celkový stav a progres spoločnosti. Je tu nakumulovaných veľa desiatok rokov historickej a osobnej skúsenosti. Krívd, strachu, opatrnosti, apatie.

My, „Husákove deti“, študenti z roku 1989, sme „šťastnou generáciou“, ktorá zažila oba režimy a mala to šťastie byť pri zásadnej historickej zmene. Dokonca aj mnohí ľudia z generácie našich rodičov sa dokázali aklimatizovať, naučiť sa jazyky a zručnosti a presadiť sa v novom prostredí.

No zostala tu stále masa ľudí, ktorí mali vtedy 40 – 50 rokov a neverili si, že by dokázali chytiť nový vietor. Ostali visieť vo vzduchoprázdne a v minulosti, ktorú si idealizujú tým viac, čím viac je vzdialená.

Navyše na Slovensku, rovnako ako, žiaľ, dnes takmer v každej krajine, žije časť populácie, ktorá má rada jednoduché riešenia. Hľadajú silných vodcov, ktorým by sa mohli apaticky zveriť do rúk. A to, ako vieme z histórie, sa končí často veľmi tragicky.

Tvrdíš o sebe, že si chorobný optimista, a veríš, že nakoniec všetko vždy dobre dopadne. Vidíš svetlú budúcnosť tejto krajiny?

Verím v dobrú budúcnosť, ak sa mladí budú správať zodpovedne voči sebe samým, svojej budúcnosti, svojej krajine. Občiansky, morálne, kultúrne a aj politicky.

Mne sa zdá, že táto generácia je veľmi apatická a odmieta prevziať zodpovednosť za stav spoločnosti. Zdá sa ti to tiež?

Nie. Mám už svoj vek, tým pádom odstup a viem porovnávať. Áno, vždy by to mohlo byť aktívnejšie, ale na rovinu – aj počas revolúcie na VŠMU zostala možno pätina študentov. Ostatní išli lyžovať, báli sa alebo im rodičia nedovolili zúčastniť sa.

Dnes je pohyb v spoločnosti najmasovejší za posledných 30 rokov. Platí efekt snehovej gule: čím väčšia masa, tým ľahšie odblokovanie tých, ktorí sa boja. Čo je, žiaľ, zároveň aj problém, lebo to platí aj pri tých falošných a zlých vodcoch.

Teraz maš veľkú úlohu aj ty, Peter, a ďalší ľudia z tvojej generácie, aktívni v médiách a schopní zrozumiteľne artikulovať svoje názory a postoje. Ste jeden z najsilnejších nástrojov v boji proti dezinformáciám.

Áno, a ja si svoju zodpovednosť veľmi dobre uvedomujem.

Keď budeš čokoľvek na tejto ceste odo mňa potrebovať, rád pomôžem. Žijeme v tejto krajine, chceme, aby bola úspešná a my s ňou. Chceme, aby bola lepšia nielen pre nás, ale aj pre naše deti. Ako sa múdro hovorí: Ak sa nepoučíme z minulosti, budeme musieť chyby znova opakovať.

„Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.“

Chceli by sme vám mladým teraz pri 30. výročí odovzdať vedomie, že ste hýbateľmi spoločnosti a formujete si vlastnú budúcnosť. Je super, že posledné dva-tri roky sa mladí ľudia v oveľa väčšej miere vyjadrujú k spoločenským problémom a kritickým výzvam dneška vrátane tých globálnych.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.

 


 

Juraj Vaculík

V Novembri 89 sa stal jedným z lídrov študentského hnutia, dnes je úspešným podnikateľom. Je zakladateľom a majiteľom jednej z najrešpektovanejších slovenských reklamných agentúr MADE BY VACULIK. Je takisto spoluzakladateľom a riaditeľom spoločnosti AeroMobil, ktorá vyvíja lietajúce auto. Zároveň je a bol členom správnych a dozorných rád viacerých rešpektovaných pro-bono spoločností vrátane správnej rady Férovej nadácie O2.

PPPeter

Youtuber Peter Popluhár, známy ako PPPeter, tvorí humoristické a cestovateľské videá. Píše si do detailov premyslené scenáre a natáča v angličtine pre globálne publikum, ktoré si ho obľúbilo vďaka jeho cynickému, politicky nekorektnému humoru. Precestoval množstvo krajín a vydal knihu Kde všade som (ne)zomrel. Je tvárou tohtoročnej kampane O2 k Novembru 89.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.


O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Čítaj viac

Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Čítaj viac