Oravaman 2016: Dážd, pády a zima. Takto to vyzeralo naozaj

Oravaman je legenda. 113 kilometrov radosti a podľa zaujatých expertov najťažší stredný triatlon na svete.

Pozrel som sa nahor v zúfalej túžbe uvidieť náznak čistej oblohy. Nebol tam. Vtedy som si spomenul na podobnú činnosť, ktorú som robil predošlý týždeň, sledujúc stránky SHMÚ, kde som pohľadom znižoval stĺpiky na grafoch oblačnosti a zrážok a telepaticky znižoval silu vetra.

Nič. Moje schopnosti mysľou ovládať počasie ostávajú nulové. Za normálnych okolností by som zlé počasie na preteku vrele uvítal, ba dokonca, po tohtoročných Majstrovstvách Slovenska v strednom triatlone v Bátovciach, ktoré prebehli na slnku v “tridsiatkach” a ja som skoro skolaboval, som si obdobné počasie aj prial.

Všetko sa ale zmenilo, keď som sa niekoľko dní pred Oravamanom začal cítiť chorľavo a dva dni pred pretekom som už strávil zapíjajúc Coldrex každé štyri hodiny.

Teraz je päť hodín ráno v deň preteku a ja naposledy zvažujem, či sa vydať na štart. Počasie je zlé a predpoveď ešte horšia, no moja pochabosť, tá je najhoršia zo všetkých. Preklínam sa, a zároveň si želám veľa šťastia, lebo už mi je jasné, že za pol hodinu sa vydám k Penziónu Pribiskô…

Na Orave dobre…

Extrémny horský triatlon so vzdialenosťami half-ironmana (2-90-21, hovoríme tomu stredný triatlon), na ktorom po plávaní v Liptovskej Mare trikrát vyšlapete na bicykli na Huty, potom až k Ťatliakovej chate v Západných Tatrách, a napokon sa po prechádzke po hrebeni Tatier dokotúľate kamsi do Zuberca – to je Oravaman.

113 kilometrov radosti a podľa zaujatých expertov najťažší stredný triatlon na svete. Oravaman je legenda. Ale nie ako tá o svätom Svoradovi. Oravaman je športová legenda. Triatlonový sviatok, kam sa každý rok snaží dostať enkláva etablovaných domácich aj zahraničných športovcov a nemenej ľudí z radov “hobbíkov”.

A aj tí, čo sa nedostanú, prídu sa aspoň pozrieť a nadýchať tú neskutočnú atmosféru, ktorú tu tím ľudí okolo hlavného organizátora Petra Paľu, dokáže vytvoriť.

Triatlonový SWAG

Jedna z hlavných tém, ktorú som v týždni pred pretekom riešil (teda, okrem samotnej otázky, či vôbec pre chorobu štartovať) bola, čo si vlastne na tohtoročného Oravamana obliecť? Predpovede hlásili počasie z katastrofických filmov Rolanda Emmericha, menovite The Day After Tomorrow.

Teplota 10 °C, dážď a silný nárazový severovýchodný vietor. Dalo by sa to nazvať absolútnym opakom tropického počasia z Oravamana 2015, kde sa mi snívalo o občerstvovačkách na každom kilometri.

Otázkou preto bolo, ako sa obliecť v depe tak, aby som tam nestrávil pol roka, a aby som zároveň neumrzol v zjazdoch na bicykli. Ako trinásťročná puberťáčka som postával pred otvorenou skriňou a prechádzajúc pohľadom po jednotlivých poličkách som si vizualizoval sám seba oblečeného v kúskoch módy, ktoré sa na nich nachádzali.

A presne ako to dievča, aj ja som napokon zahlásil, že “ja si vlastne nemám čo obliecť!” a utekal som na internet inšpirovať sa módnymi ikonami – pretekármi z Oravamana 2014, ktorí boli takisto požehnaní studeným ročníkom pretekov.

Napokon som sa rozhodol pre variant, kde poplávam v stiahnutej triatlonovej kombinéze a návlekoch na rukách pod neoprénom s tým, že v depe si dám pod dres suché tričko a vestu windstopperku.

Do vreca do bežeckého depa som si zabalil náhradné suché tričko, ponožky, návleky na lýtka a bežeckú bundu, nakoľko sa dalo rátať s tým, že na Rákoni v 1850 m.n.m. klesne teplota aj pod 5 °C.

Ticho pred búrkou

Dobre si pamätám ráno pred štartom Oravamana 2015. O piatej ráno bol v Zuberci čulý ruch, obec žila a dýchala triatlonom a pomaly sa všetok národ presúval k autobusom pri Penzióne Pribiskô.

Tento rok to bolo zváštne iné. Sobotné ráno nás privítalo mĺkvou atmosférou a vo vzduchu bolo cítiť neistotu. Predpoveď počasia bola hrozivá a nikto presne nevedel, čo to bude na preteku znamenať.

Stovky pretekárov a divákov si posadali do autobusov, ktoré nás dopravili na miesto štartu – neveľkú pláž na brehu Liptovskej Mary neďaleko Liptovskej Sielnice. Tu na nás čakalo depo plné bicyklov a tam som sa hneď vybral doriešiť detaily mojej dnešnej transformácie z plavca na cyklistu.

Počasie bolo nepríjemné, ale všetko nasvedčovalo tomu, že to je len predzvesť toho, čo sa chystá. Napokon, stále ešte nepršalo. Bola iba zima a silný vietor simuloval na hladine vodnej nádrže vlnobitie, za ktoré by sa ani Severné more nemuselo hanbiť.

V depe som si poriešil tradičné rozloženie vecí, ktoré som na záver prekryl igelitom pre prípad, že sa rozprší, kým budeme vo vode, a potom som to celé prikryl ešte prilbou, aby mi to nerozfúkalo po okolí. V následnom záblesku rannej geniality som urobil najväčšiu chybu celého dňa.

Požičal som si bicyklovú pumpu od kolegu vedľa a hor sa dofúkať gumy, nakoľko latexové duše cez noc trochu pochradli. Ešte stále dúfajúc v dobré počasie a suchý asfalt na trati, nafúkal som čisto nové plášte na tradičných 8 barov.

Zvyšok času do štartu som sa zaoberal myšlienkou, či má zmysel v tejto zime ísť sa rozplávať. Napokon som šiel a vôbec som neľutoval, voda bola veľmi príjemná, a mnohí z nás volili čakanie v pozícii celotelového ponoru namiesto postávania pri brehu.

Povinná plavba

Minúta, pol minúty, desať sekúnd… Muselo to prísť. Po zaznení výstrelu sme sa spoločne vrhli bojovať o pozíciu vo vode. Boj, v ktorom sa mi dlhodobo nedarí vyhrávať. K plávaniu pristupujem veľmi racionálne, nesnažím sa už nikam náhliť, viem, že na to nemám. Dôležité je vyjsť z vody svieži, s čistou hlavou a najmä sa zbytočne neunaviť.

Voda bola mútnejšia než pred týždňom, keď som zbehol na Oravu prebehnúť si trate. Vždy bola ale jednoznačne najčistejšia z mnou absolvovaných triatlonov v tomto roku.

V krajine pod vodnou hladinou som spoznával v blízkosti telá ďalších triatlonistov a každým záberom som rytmicky sledoval ako sa ku mne približujú alebo vzďaľujú, každý z nás sledujúc tú svoju pomyselnú krivku k najbližšej bóji.

Ja som sa snažil naozaj zodpovedne udržiavať smer, aby som neplával stovky metrov navyše, ako tomu bolo na Goralmanovi, kde som zlyhával v navigácii pre jemný opar nad hladinou smerom na zelenú bójku na zelenom pozadí. :)

Keď sa štartové pole natiahne na plaveckej trati, postupne sa vyselektujeme do skupiniek plavcov s rovnakým ne/potenciálom a ja časom prepadnem pocitu úplnej bázne.

V rytmickom pohybe neustále zaberám rukami a otáčam hlavou, na zlomok sekundy zasiahnutý vzduchom a vzdialeným hukotom od pláže, v ktorom sa schovávajú nerozlúštiteľné slová, a hneď na to som späť v prostredí vody, ponorený do Liptovskej Mary a obklopený vodou a dunivým zvukom, ktorý vytvára.

Nekonečný cyklus prerušovaný každým šiestym záberom, keď otáčam hlavu vpred a sledujem kontúry ďalekého vodného horizontu v snahe vyhodnotiť optimálny smer. Snaha je dnes významne sťažená množstvom vĺn, ktoré silný vietor vyčaroval na inak čistej hladine.

Plávali sa dva kilometrové okruhy a ja som tradične využil obrátku na brehu na vyhodnotenie mojej pozície. Môžem byť spokojný, je to ten môj tradičný plavecký “middle pack”. Z vody som vyplával na 119. mieste z 209 pretekárov, ktorí plaveckú časť dlhého Oravamana dokončili.

Morfujeme

Štvrtá triatlonová disciplína je známa aj ako depo. Vedel som, že dnes to bude trvať dlho, bolo potrebné sa poriadne obliecť. Vybieham z vody a sťahujem neoprén z hornej polovice tela.

Do pravej ruky sťahujem z hlavy čiapku a plavecké okuliare. Depo je už plné ľudí, keď pribieham k bicyklu, ktorý ma už netrpezlivo očakáva. A niet divu, každému, kto tu len tak postáva už musí byť dávno zima.

V krátkosti sa usuším na tele pripravenou osuškou, natiahnem na seba tričko a naň spod neoprénu zrolovaný dres. Neoprén obratom stiahnem dole, natiahnem si štartové číslo, nasadím prilbu a všetko nahádžem do pripraveného vreca, ktoré za sebou uviažem. Michal je pripravený vyraziť!

Highway to hell

Po nasadnutí na bicykel som sa cítil skvele. Hrdlo ma vo vode prestalo bolieť a moje myšlienky boli nezvykle číre na túto fázu preteku. Hneď po roztočení pedálov som si obul bosé nohy do tretier.

Väčšinou sa s tým neponáhľam, no v tomto počasí som ich chcel mať čo najskôr v suchu, najmä preto, že ako jeden z mála som šiel cyklistiku naboso. Zapol som Garmin, napil sa z bidonu, zaľahol na hrazdu a poď ho predbiehať, čo príde do cesty.

Trať Oravamana je silne kopcovitá, čo by mi ako ťažšiemu pretekárovi vyhovovať nemalo, no paradoxne na Huty sa mi šliape celkom dobre a klesanie na Zuberec je technicky nenáročné a ťažší cyklisti tam vedia veľa dobehnúť.

Na Huty sa na Oravamane stúpa hneď trikrát, dvakrát od Liptova a jedenkrát od Zuberca. Ide o nenáročné stúpanie, no celá trať je zakončená výšlapom na Ťatliakovu chatu, a to už je kopček naozaj výživný, obzvlášť na záver cyklistiky a vtedy, kedy by ste normálne v triatlone mali zvoľniť a vytočiť nohy pred bežeckou časťou.

Vedel som, že cyklistiku som schopný ísť v pohode pod 03:30 hod., a to som plánoval aj dodržať.

Prvý výšľap na Huty od Liptova šiel hladko, snažil som sa ísť voľnejšie a zbytočne sa hneď v prvom stúpaní neunaviť. Napriek tomu sa mi darilo obiehať veľa ľudí, po vrchol stúpania ich mohlo byť do štyridsať.

Medzitým sa rozpršalo a na druhej strane kopca, na Orave, sa podmienky zmenili na poriadne peklo. Viacero pretekárov začalo zjazdovať veľmi opatrne, no ja som smerom z Hút na Zuberec nastolil prísny zjazdársky mód.

Týždeň pred pretekom som si túto stranu Hút zozjazdoval päťkrát a poznal som každý meter asfaltu, ale najmä som ako správny trenažérový odchovanec už asi rok nejazdil v zlom počasí, a tak som vôbec nevedel odhadnúť, aké nástrahy to prináša.

Až keď som na Garmine uvidel rýchlosť cez 70, usúdil som, že by som mal spomaliť, aby som pred najbližšou zákrutou stihol dobrzďovať na mokrom ráfiku.

Pred Zubercom začalo silno fúkať. Myslel som si, že som z rakúskych nížin na veterné podmienky zvyknutý, no v kombinácii s dažďom a zimou to bol pre mňa naozaj úplne nový vesmír. Páčilo sa mi to a strašne som si to užíval!

Kýval som ľuďom na občerstvovačkách a divákom som tradične kričal tisíc druhov pozdravov od “Ahoooj!” až po “Ďakujeeem!”. Tesne pred Zubercom som s pozdravom a úsmevom na perách obiehal prvú ženu – Niku Čorbovú, no tá vyzerala byť počasím značne frustrovaná, alebo to bolo iba sústredenie?

Každopádne, videl som, že má slušný náskok, veď Kristínu Lapinovú som obiehal ešte kdesi v polovici stúpania od Liptova. Ešte pred odbočkou na Oravice som stretol v protismere vedúceho pretekára, ktorý sa už vracal z obrátky, zdá sa teda, že už má na mňa takých 20 minút náskok.

Bol som prekvapený, že nejde o Marcela Zamoru, ale o kohosi iného, Zamora sa dovalil až o minútku neskôr.

Nasledovala veľmi príjemná časť trate, zvlnený a mierny terén, síce prešľahaný nárazovým vetrom, no nakoľko som sa blížil k obrátke, na trati bolo naozaj veselo v oboch smeroch.

Rad za radom som obiehal ďalších pretekárov, za obrátkou aj Borisa Lacíka kdesi na 38. kilometri, čo som pokladal za dobré znamenie, nakoľko na Goralmanovi som ho predchádzal až na šesťdesiatom. No čo vám budem písať, šlo sa mi bohovsky!

Oproti mne začali chodiť prví pretekári z krátkeho Oravamana Hobby, ktorí štartovali hodinu po nás. Mnohí z nich vyzerali veľmi utrápene, počasia mali zrejme plné zuby. Niektorí z nich brzdili dolu zjazdom, čo im sily stačili. Povzbudivé slová som vyslal aspoň na jedného z mála našich profesionálnych triatlonistov – Filipa Šeba. :)

Prvé zakopnutie som spravil na kilometri 44, keď som do seba natlačil tretí gél a pri pokuse odložiť prázdny obal do brašničky na bicykli mi ho odfúkol vietor.

Nakoľko na Oravamanovi hrozí za znečistenie trate diskvalifikácia, okamžite som zastal, vypol tretry z bicykla, ten som položil na zem a vybral som sa behom v tretrách späť po inkriminovaný corpus delicti. Cítil som sa ako hlupák, keď som kvôli takejto blbosti prichádzal o minútu času.

Ešte aj ten jediný divák v tejto časti trate na mňa kričal, nech to nechám tak. Ah, cítil som sa ako hlupák na druhú. Od tohto momentu som mal kufre v tretrách plné piesku a až do konca cyklistiky mi vŕzgalo pod pravým pedálom.

No nič, vybral som sa ďalej a všetky odpadky som zanechal na občerstvovačke pri kolibe Holica, kde som inak len pozdravil a šiel ďalej, výmena bidonov za plné mi v tomto počasí zrejme nehrozila.

Lekcie kĺzania zdarma

Opäť som sa dostal na vrchol Hút a započal som zjazd smerom na Liptov. Hneď za prvou zákrutou šla oproti mne sanitka so zapnutými majákmi. Nevedel som, čo si o tom myslieť a začal som tušiť, že niekde v mojej blízkosti sa odohral pád.

Nanešťastie, ako to už býva, niekoľko metrov za sanitkou som zacítil, ako strácam kontrolu nad bicyklom, predné koleso sa začalo vymykať z mnou stanovenej dráhy a celou váhou som pomaly líhal na ľavý bok.

V tom som počul už len škrípanie styčných plôch ležiaceho bicykla postupne kĺzajúceho sa asfaltom otáčajúc sa do protismeru. A ja spolu s ním… Trvalo to len pár okamihov a zastali sme spolu, ja a môj bicykel, hľadiac na sanitku, ktorá pokračovala ďalej a za chvíľu sa stratila za zákrutou.

V prvom momente to bol pre mňa nečakaný šok, nepadol som na dvoch kolesách už skoro rok a pol. Postupne som sa pozviechal, postavil a pohľadom som si prechádzal po rukách a nohách, po bicykli, a snažil som sa vyhodnotiť, čo ďalej. Nič ma nebolelo.

Mohlo to byť len dávkou adrenalínu, ktorého úroveň mám na preteku kdesi v nebesiach. Posadil som sa zas na sedadlo a pustil sa dolu kopcom. V tom som si uvedomil, že som mohol skontrolovať aspoň brzdy. No čo už, či fungujú, zistíme až v praxi, veď do ďalšej zákruty je to už len pár desiatok metrov. Našťastie brzdili.

Niečo mi nesedelo na omotávke riadítok na ľavej ruke. Pri lepšom prizretí som si všimol, že z ruky krvácam. Tak sa zdá, že úplne v poriadku to nebude. Snažil som sa poprezerať po tele, no v tom ma vyrušil známy pocit.

V pravotočivej zákrute sa mi opäť podšmyklo predné koleso a ja som opäť letel asfaltom smerom nadol, tentokrát po pravom boku, rovno asi štyri metre pod jedného z fotografov na trati. Pohotovo ku mne pribehol a spýtal sa ma, či som v poriadku. Možno som ostal pridlho ležať na zemi, no ono to trvá, kým váš mozog stihne vymenovať všetky tie vulgarizmy, ktoré ste sa v živote naučili počnúc papľuhom a končiac drmľou, grešľou a holobriadkom.

Všetko je v poriadku, a už zase som vstával a nasadal na bicykel. Tentoraz okolo mňa prešiel Boris Lacík, a už som vedel, že som stratil priveľa času. Myslím, že je na čase zmeniť stratégiu a byť viac než rád, ak sa mi v tomto počasí podarí v zdraví dokončiť.

Rozhodol som sa brzdiť smerom dolu, čo sa len bude dať a chodiť do zákrut naozaj opatrne. Tu už nejde o čas, tu ide o život. V tom som si zase uvedomil, že som sa opäť, aj po druhom páde, zabudol poprezerať, či som celý. Odrazu mi totiž nesedelo niečo na omotávke ani pod pravou rukou… :)

Ako som prechádzal zákrutami klesania smerom na Liptov, stretával som známky a dôkazy toho, čoho som sa stal súčasťou – cyklistických jatiek. V stúpaní oproti mne šiel najprv Marcel Zamora a potom som videl Tomáša Jurkoviča.

Kam zmizol vedúci pretekár z prvej obrátky a koho viezla tá sanitka? Prečo obieham cyklistu s čerstvým lyšajom na ramene? A vôbec, čo tu robia títo dvaja na kraji cesty? Očividne boli po páde a ja som sa začal modliť, nech už som na obrátke. Ale nie tak rýchlo, Michal! Veď tebe je súdené padnúť ešte raz!

A tak sa aj stalo, že napriek nízkej rýchlosti, položil som to aj v ďalšej zo zákrut. Môj tretí pád. Je toto možné? Doľahla na mňa frustrácia. Spomenul som si, ako som dostal v poslednom tréningu pred pretekom defekt, a teraz jazdím na úplne novom plášti. Spomenul som si aj na dnešné ráno, ako som fúkal plášte na 8 barov.

Teraz už viem, prečo toľko padám, a kto za to môže… Pozrel som sa na ľavý bok, dres som mal neporušený, no s krvavým fľakom. Ostať tu sedieť nemôžem, musím zísť dole na obrátku, tam budú ľudia a cestou tam si premyslím, čo ďalej.

Skutočne som, blížiac sa k obrátke, zvažoval, či to tam neukončím. Stačilo by poprosiť niekoho o pomoc, odložiť bicykel a ukončiť utrpenie. Hovoril som si, že po troch pádoch mám validných dôvodov na skončenie viac než dosť.

V tom som sa pozrel na svoje pravé stehno. Aj tam bol krvavý fľak. Rovno cez nápis “Willpower races” (Sila vôle preteká), ktorý mám na stehne. Nič viac som vidieť nepotreboval, toto zjavenie ma presvedčilo, že toto je pretek, ktorý musím za každú cenu dokončiť. Lekcia, ktorú si musím prejsť.

Stairway to Heaven

Šťastne sa mi podarilo dôjsť na obrátku na liptovskej strane. Od toho momentu som si užíval stúpanie na Huty ako nikdy predtým. Nieže by sa mi šlo dobre, to nie, všetko ma bolelo, no ten pocit bezpečia, ktoré nízke rýchlosti v stúpaní prinášali, ten bol neskutočne hrejivý.

Nasledoval ešte jeden zjazd, taký, ktorý som už v ten istý deň raz išiel. Keď som si spomenul, ako rýchlo som zjazdoval do Zuberca prvýkrát, až ma zamrazilo. To som nebol schopný zopakovať, mal som strach v každej jednej, aj malej zákruty, že to opäť položím.

Za všetko hovorí fakt, že Zjazd z Hút po kolibu Holica som šiel prvýkrát s priemernou rýchlosťou 52 km/h, no po druhýkrát už len 43 km/h. Hlava ma už nechcela pustiť do vyššej rýchlosti a bolo to tak správne. Tešil som sa na stúpanie na Ťatliakovu chatu, pretože tam sa opäť budem cítiť bezpečne.

Asi nikoho neprekvapí, že sa mi podarilo spadnúť ešte raz, a opäť vo vysokej rýchlosti. Tentoraz dokonca na rovine. Pred Zubercom fúkal už veľmi silný vietor a mňa ležiaceho na časovkárskych nástavcoch doslova sfúklo z cesty.

Vietor mi stočil predný ráfik kolesa a opäť som bol na zemi. Nič som si z toho už ale nerobil. V Zuberci stále ešte zostával dav divákov, aj napriek apokalyptickému počasiu, a tak opäť bolo koho zdraviť. Zákrutu vpravo som vytočil v “rýchlosti” kolenačkujúceho batoľaťa a od toho momentu som sa cítil bezpečne a myslel som len na to, či sa mi ešte podarí rozbehnúť.

V stúpaní na Ťatliakovu chatu som šiel voľne a stihol som si aj pokecať s jedným zo zahraničných pretekárov menom Boris Padgett. Ponadávali sme si spoločne na počasie a hneď nám bolo lepšie. Skoro som aj zabudol, ako ma pichá vo vyšúchaných bokoch.

V závere stúpania niekoľko pretekárov zvolilo chôdzu a tlačilo bicykel, no ja som mal úplne iné problémy ako nedostatok sily či kondície. V bolestivých grimasách som pojedal posledné metre cyklistického martýru.

Do druhého depa som sa privalil na 37. mieste, čo by znamenalo, že som predbehol na cyklistike 82 ľudí. Mne sa ale zdá, že to všetko muselo byť ešte v prvej polovici trate, pretože potom to už bol len boj o život.

Really? That’s the trail?!

V depe na Ťatliakovej chate to vyzeralo ako v poľnej nemocnici za vojny. Za zlého počasia. A bez strechy. Triatlonisti sa tu snažili prezuť ponožky na svojich skrehnutých a premrznutých nohách. Tí šťastní sa dostali k vedru s teplou vodou, do ktorého si ich spokojne namáčali. Strávil som v depe celú večnosť.

Návleky na rukách som mal roztrhnuté a vyšúchané, rozhodol som sa nechať si ich aj na beh a nekomplikovať to. Dal som si len ponožky, návleky na lýtka a bežeckú windstopperku. Okolo bokov som si pripol pripravenú ľadvinku so soľnými tabletami a izotonickým nápojom. Vybral som sa na trať.

Prvý kilometer a pol šiel podľa plánu, to znamená chôdzou. Ide o prudké stúpanie do sedla Zábrať odkiaľ pokračuje trať Oravamana ďalej na vrchol Rákoň (1876 m.n.m.) a hrebeňom na Lúčnu. Na moje prekvapenie ma ale zo sedla Zábrať nasmerovali organizátori smerom dolu, nie nahor.

Trasa vraj bola pozmenená pre zlé počasie. To vlastne vôbec až také prekvapivé nebolo. Veď som pre vietor ledva rozumel človeku, ktorý ma o tom informoval…

Vybral som sa preto nadol, a až vtedy som si uvedomil, aké ťažké bude tento pretek dokončiť. Pri každom pokuse natiahnuť krok sa mi dres na stehnách šúchal o čerstvý lyšaj z cyklistiky. Absolútne to nešlo, nech som do toho dával čokoľvek. Musel som behať s malými krokmi a začínala mi byť zima.

Ľudia ma už vo veľkom predbiehali, ale to bolo jedno. Pred nekonečným stúpaním zjazdovkou Roháče-Spálená ma opäť dobehol Boris, aspoň som mal na chvíľu spoločnosť. Bežecká časť trvala pocitovo celú večnosť.

Snažil som sa behať, no niekedy to pre bolesť skutočne nešlo, a tak som si len malými krokmi pohupkával a tešil som sa na to, ako si večer dám trojitú porciu bryndzových halušiek, palacinky a 20 litrov teplého čaju.

Šlo to naozaj pomaly a kvôli nízkej intenzite a kondičnej nenáročnosti pseudo-športovej aktivity, ktorú som tam predvádzal, som sa začal zaoberať hlúposťami. Počítal som kmene stromov, riešil matematické hádanky a problémy v práci, a čo ja viem čo ešte, len aby mi ten čas nejak ubiehal.

Úsmev na tvári mi vyčaroval až hlas Vlada Baróna, ktorý som naposledy počul pred siedmimi hodinami. Začul som ho tesne pred cieľom a vedel som, že je tomu celému koniec. Toho človeka musia ľudia milovať!

A skutočne, celý pretek mi napokon trval nekonečných 7 a pol hodiny a dobehol som na 84. mieste zo 162 ľudí, ktorí tento mordor dokončili. Po dobehnutí do cieľa som nechcel nič. Len objať priateľku a navštíviť záchranárov, aby sa mi pozreli na to, čo sa mi počas preteku vytvorilo v bokoch, a teraz to už bolo slušne opuchnuté (á la Nicki Minaj). Miestni medicinmani boli neskutočne zlatí a ďakujem im. :)

Bolo ako nebolo

Oravaman 2016 bol skutočne drsný. Motto tohoto preteku “bude ako nebolo” sa naplnilo do bodky a postarala sa o to príroda sama. Keď vám na pretekoch z niečo cez 200 pretekárov odstúpi vyše 50, hovorí to za všetko.

Na bicykli mam zodreté rychloupínáky, pedále, prehadzovačku, omotávku, sedadlo, a návleky na ruky, tretry a vesta sú na vyhodenie. Ale žeby som ľutoval čokoľvek z toho? Ani náhodou! Neviem sa dočkať, až sa dám zase dokopy a začnem opäť trénovať.

Michal Ráchela

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


O2 Banskobystrický maratón: Africkí maratónci i olympijský víťaz

Maratón, štafeta, beh naboso, Matej Tóth, atrakcie pre deti. Poďte si nájsť dôvod ísť do Banskej Bystrice.

Stabilné počasie a kopec zábavy v pohybe sľubuje piaty ročník O2 Banskobystrického maratónu. Tretí najväčší mestský maratón na Slovensku je špecifický nielen najčlenitejšou traťou ale i inovatívnym prístupom.

Aj tento rok pripravili organizátori niekoľko noviniek, ktoré potešia bežcov, fanúšikov, ale zapoja do tohto veľkého bežeckého sviatku aj okoloidúcich.

Ak teda stále nie ste prihlásení, organizátori majú ešte niekoľko voľných štartovných balíčkov. Keď sa na samotné preteky necítite, môžete si urobiť výlet a ísť trošku povzbudiť bojovníkov na trati. Dôvodov, ktoré by vás mohli presvedčiť k účasti, je niekoľko:

Trojčlenná štafeta

Netrúfate si na celý maratón či polmaratón? Nevadí. Nájdite k sebe ďalších dvoch parťákov, poskladajte štafetu a môžete štartovať. Každý si odbehne svojich sedem kilometrov a v cieli sa budete tešiť spoločne.

Bežecké tričko v štartovnom balíčku

V Banskej Bystrici už pred rokmi začali tradíciu veľmi bohatých štartovných balíčkov. Ich súčasťou je aj kvalitné funkčné tričko s potlačou, ktorá vám bude pravidelne pripomínať tento deň.

Maratónske expo

Už pravidelná súčasť Banskobystrického maratónu. Nájdete v ňom mnohé známe i nové značky, budete si môcť vyskúšať novinky a zakúpiť obľúbené produkty za výhodné ceny.

Sprievodné akcie

Rôzne atrakcie pre deti a hudobné koncerty na námestí SNP sú pripravené aj pre nebežcov. Môžete tak pomôcť súťažiacim potleskom a zároveň sa sami zabaviť.

Majstrovstvá sveta v polmaratóne naboso

Myslíte si, že bežať úplne naboso sa nedá? V tom prípade vás určite zaujme práve táto disciplína. Bez topánok či ponožiek, len bosé nohy, ktoré musia zvládnuť zabehnúť 21 kilometrov. Ten najlepší sa stane majstrom sveta.

Majstrovstvá Slovenska v maratóne

I keď sme na olympijských hrách mali v maratóne len jednu ženskú zástupkyňu, v Banskej Bystrici sa o titul najrýchlejšieho slovenského bežca a bežkyne “pobije” takmer celá slovenská špička. Máte svojho favorita?

Možnosť vyhrať auto

Tombola pre účastníkov je bežnou súčasťou menších i väčších pretekov. Okrem bežeckého oblečenia, poukážok na wellness či smartfónu od O2 si organizátori pripravili aj jednu naozaj veľkú a hodnotnú výhru – auto.

Autogramiáda Mateja Tótha

Nakoniec je tu autogramiáda olympijského víťaza v chôdzi na 50 kilometrov, Mateja Tóth. Prinesie zlatú medailu z Ria a porozpráva, aké to bolo. Ak to nechcete zmeškať, určite si zaznamenajte do kalendára sobotu 3.9. a čas 13:00.

Program a registráciu online nájdete na www.marathonbb.com a na FB stránkach podujatia. Online registrácia je otvorené do štvrtka 1.9., ale prihlásiť sa môžete aj priamo pred štartom.

Podporujeme behy

Byť fér je beh na dlhú trať. Aj preto sme partnermi behov a s hrdosťou podporujeme jedného z najlepších slovenských atlétov a aktuálneho olympijského víťaza Mateja Tótha. Podporujeme tiež portál Beh SiTy. Neváhaj, choď naň, nájdi si svoj beh a poď do toho.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Lifetech: Čo je nové