Víťazka Wings for Life: Trénuje ma dedo a funguje to

Od aerobiku k maratónom pod 3 hodiny, pod dohľadom svojho trénera a deda v jednej osobe, sa dostala Romana za 4 roky tréningu.

Romana Komárňanská je úspešná slovenská bežkyňa. V roku 2015 bola druhá na majstrovstvách Slovenska v maratóne a pravidelne sa umiestňuje v pretekoch od 5 do 42 kilometrov na najvyšších priečkach. Živí sa trénovaním svojich zverencov. Je ambasádorkou bežeckého podujatia Wings for Life World Run, ktoré na Slovensku minulý rok vyhrala a vďaka tomu pobeží tento rok v Japonsku.

Keď si začala aktívne behávať, mala si 22 rokov. Čo ťa k tomu viedlo?

Najprv som sa vrcholovo venovala aerobiku. V lete sme mávali tréningový blok s kondičnou prípravou zameranou na celé telo. Boli tam aj bežecké tréningy, keďže beh zlepšuje celkovú kondíciu. Tak som sa dostala na začiatok a čím viac sme behávali, tým viac ma to bavilo.

Beh ťa začal baviť, ale kedy si si povedala, že namiesto aerobiku sa budeš naplno venovať behu?

V priebehu roka som dokázala urobiť veľký pokrok. Svoj prvý maratón som odbehla za 3 hodiny a 3 minúty bez špeciálne prispôsobeného tréningu.

Len som si chodila pravidelne každý deň zabehnúť svojich 8 až 10 kilometrov. Potom sa ujal môj dedo, bývalý československý reprezentant v chôdzi, aby sme to spoločne skúsili koncepčnejšie.

Aké je to, keď k dedkovi nechodíš len na nedeľný obed, ale aj na pravidelný tréning?

Odkedy ma trénuje, cítim veľký posun. Dôverujem mu, pozná ma od malička, takže mi veľmi dobre rozumie. Pri trénovaní zase vychádza z vlastných skúseností. Máme super vzťah a bavíme sa o všetkom. Rozpráva mi vlastné príhody, ktoré sú zaujímavé, keďže sme o pár desiatok rokov ďalej a aj šport už vyzerá inak.

Fungujeme tak, že mi vždy v nedeľu pošle email s tréningovým plánom na nasledujúci týždeň. Voláme si každý deň, aby som mu zrhnula tréning a svoje pocity. Snažíme sa minimálne jeden tréning týždenne naplánovať tak, aby sme sa videli aj osobne. Voľné behy si však viem odtrénovať aj sama alebo s inými bežcami.

Ako veľmi ovplyvňuje profesionálny šport tvoj každodenný život?

Momentálne si svoj deň ani neviem predstaviť bez behu. Venujem sa mu takmer neustále. Trénujem sama, ale mám aj svojich zverencov, takže sa môj deň môže rozdeliť na časť, kedy som bežkyňa a časť, kedy som trénerka.

Samotný beh mi denne zaberie hodinu až dve, k tomu iné pohybové aktivity a regenerácia. Na druhej strane je príprava tréningových plánov a vedenie tréningov.

Väčšina mojich zverencov pracuje, majú rodiny a beh je pre nich v podstate koníčkom. Snažíme sa spoločne komunikovať na dennej báze, len tak viem, aký tréningový plán im pripraviť. Občas máme aj spoločné tréning cez víkend, kedy je to jednoduchšie, aby sme sa zladili ako skupina.

Rozmýšľala si aj nad tým, že by si robila niečo iné?

Zatiaľ veľmi nie. Beh nerobím veľmi dlho, nikto ma do toho netlačil, asi aj preto ma to stále veľmi baví. K tomu sa pridalo to, že ma začal živiť, takže momentálne je to pre mňa ideálna situácia.

Je niečo, na čom by si chcela na sebe popracovať?

Snažím sa byť zodpovedná a behu prispôsobujem veľa vecí. Rada by som však chodila skôr spávať. Predtým než som začala s behom profesionálne som chodievala do postele po polnoci, teraz sa snažím o desiatej až jedenástej. Vstáva sa mi tak ráno oveľa lepšie a mám viac energie do nového dňa.

Momentálne ťa čaká nová výzva, preteky Wings for Life World Run v japonskej Takešime, kam cestuješ ako slovenská víťazka minulého ročníka, aké máš plány?

Ako lokálna víťazka som si mohla vybrať destináciu, kde by som chcela bežať tento rok. Vybrala som si Japonsko a veľmi sa už teším. Na samotné preteky, ale aj na to všetko okolo – nová kultúra, iné prostredie. Plán je veľmi jednoduchý, chcela by som zabehnúť viac než minulý rok.

Vráťme sa ešte k minulému roku. Zabehla si 42 kilometrov, aké to bolo?

Už pred samotnými pretekmi sa mi páčila trasa, ktorá šla po hrádzi smerom z mesta. Asi jedinou prekážkou bol protivietor, ktorý mi trošku komplikoval situáciu.

Mojim cieľom bolo zabehnúť aspoň 35 kilometrov, takže keď ma dobehlo Catcher Car, prišli na mňa silné emócie a veľká vnútorná radosť z toho, že som podporila myšlienku pomoci a zároveň dokázala vyhrať.

Čím sú pre teba tieto preteky výnimočné?

Je to charitatívna akcia. Väčšinou idem na preteky s cieľom umiestniť sa, zabehnúť kvalitný čas, tu však beží každý s rovnakým cieľom. Prekonať samého seba, zabehnúť najdlhšiu vzdialenosť, akú dokáže.

Aj mňa ovládajú emócie, keď vidím na štartove čiare bežcov na vozíku, či keď vidím spätne momenty ako Catcher Car dobieha bežcov, ktorí si už myslia, že nevládzu, ale ešte pred ním utekajú. Asi to je celé posolstvo, aby sa ľudia nevzdávali.

Ďakujeme Romane a budeme jej držať palce už túto nedeľu. Ak chcete bežať aj vy, a ešte nie ste prihlásení, registrácia je otvorená do stredy 4. mája do 12:00, ak to nestihnete, budete sa môcť prihlásiť aj na mieste, od štvrtka 12:00.

Registrácie a informácie o bežeckých podujatiach nájdete pod jednou strechou na portáli pre bežcov BehSity. Prihláste sa na najbližšie preteky rýchlo a jednoducho. Navyše môžete využiť špeciálnu zľavu O2 Extra výhod zo štartovného na bežeckom podujatí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Lifetech: Čo je nové