Talentovaná slovenská fotografka Adriana Vančová nám porozprávala o vzťahu ľudí k foteniu, o rozdiele medzi analógom a digitálom, a mnohom ďalšom.

Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Pôvodne som vôbec nemala byť fotografkou. No na strednej umeleckej škole som na pár študentov fotografie narazila. Tí ma zasvätili do tajov tmavých komôr a alchýmie, ktorá sa skrýva za vytvorením fotografie. Svoju novú záľubu som si zo školy preniesla do súkromného života a neskôr mi napadlo — prečo neprestúpiť?

Čo a ako najradšej fotíš?

Niekedy mám chuť ísť do lesa a fotiť lesné vily, inokedy mám chuť fotiť niečo čistejšie, minimalistickejšie. A bavia ma aj inštalácie, v ktorých sa nachádzajú rôzne presahy medzi sférami umenia. Napríklad, nedávno som celú miestnosť pokryla machom a na protiľahlej stene sa mi premietala projekcia. Bolo to doslova prostredie vytvorené na kontempláciu a volalo sa Kaplnka.

Nemôžem sa teda nazvať čisto fotografkou, aj napriek tomu, že som v ateliéri Miloty Havránkovej, ktorá svojich študentov vedie k “čistej” fotke. Nechcela by som sa na nič škatuľkovať, ale naopak byť flexibilná, variabilná a vedieť o metódach, s ktorými robím, čo najviac.

Rozdiel v práci každopádne robí aj to, či človek fotí s digitálnym, alebo analógovým foťákom. Pochádzam z generácie, ktorej vládol skôr digitál než film, no keďže vo svojich začiatkoch som vlastný digitálny foťák nemala, musela som si ich požičiavať.

Ako náhradu po otcovi som zdedila starý Zenit, na ktorom vznikli moje najobľúbenejšie a najvýznamnejšie fotky. Používam ho práve vtedy, keď potrebujem odfotiť nejaký pocit.

Analóg je taký punk a ja mám k tomu svojmu veľmi blízky vzťah. Keby sa mu niečo stalo, bola by som veľmi nešťastná. Asi ako keď niekomu zomrie zvieratko. Istý čas, keď som bola zúfala pri tvorbe bakalárky, som s ním aj spávala v posteli, lebo som počula, že Michelangelo spával na kameni, z ktorého potom vytesal sochu.

Na druhej strane, keď fotím komerčné fotky potrebujem nejakú fotografickú flexibilitu. Vtedy siahnem po digitáli. Viac sa pri ňom snažím o technickú presnosť, zatiaľ čo pri analógu je podľa mňa tolerovateľná aj mierna nedokonalosť. Vie mať svoje čaro.

A čo objekty fotiek, ako si vyberáš modelky?

Niekedy ma oslovia ony, niekedy ich oslovím ja. Poznám aj takých ľudí, ktorí sa vyslovene chcú nechať fotiť, čo je super. Toho človeka potom môžem tvarovať do svojej predstavy.

Kým by si sa nechala odfotiť ty?

Asi Annie Leibovitz. Je veľmi inšpiratívna a každý na jej fotkách vyzerá skvele. Všetko robí veľkolepo, jej diela majú svojské svetlo, fotka je čistá, kvalitná… A dokáže akoby odhaliť niektoré zákutia duší. Neviem, ako to robí.

Ako vnímaš sociálne siete?

Sociálne siete sú v živote fotografa nevyhnutnosťou. Musí sa vedieť odprezentovať inak, než len ústne, alebo výstavou. Najskôr som sa síce podobným krokom bránila a predstava mať fanpage ma veľmi nelákala, najmä kvôli obavám z reakcií.

Od tohto som musela ustúpiť a dnes mám na spravovanie stránky pomoc. Došlo mi, že mi môže byť jedno, čo si kto myslí. Predovšetkým musím robiť prácu, s ktorou budem stotožnená a z ktorej budem mať radosť. Nechcem sa príliš nechať ovplyvňovať inými ľuďmi.

Dnes sa kritici nenachádzajú nielen v radoch profesionálov, ale aj amatérov, ktorí sa fotografii venujú v trochu odľahčenej forme. Technológie idú dopredu, i keď to môže byť na úkor iných vecí.

Všetci sa dnes správajú ako fotografi. No fakt je, že oni foťák alebo mobil berú ako nejaký obrázkovač a vôbec nevedia, ako ten obraz vo foťáku reálne vzniká.

Aký je tvoj postoj k foteniu na mobil?

Mobil je podľa mňa skvelý najmä ako sekundárny nástroj, veci sa s ním dajú výborne dokumentovať. Technická stránka niektorých dnešných foťákov v mobile je neuveriteľná. No na druhej strane, ak je fotka všade, trochu ju to bagatelizuje.

Kedysi býval v meste jeden fotograf, ktorý kočoval po regióne. Niekedy som si želala, aby som mohla žiť v takýchto časoch, fotiť s magnéziovým práškom, alebo camerou obscurou.