Fotograf a učiteľ: Študentov netreba učiť len umeniu, ale aj ako prežiť

Fotografii sa venuje nielen profesionálne, ale aj ako učiteľ na strednej škole. My sme sa za ním vybrali na návštevu s telefónom Huawei P9 a trochu ho vyspovedali.

13. 3. 2017
Autor: SódaFoto: Welin Nagyová
13. marca 2017

V škole sa umenie robí pomerne jednoducho, v skutočnom živote je to však omnoho zložitejšie.

Fotograf to na Slovensku vôbec nemá jednoduché. Ján Viazanička vraví, že netreba krútiť nosom nad svadbami, portrétmi. Jeho variablilita sa mu vyplatila, nedávno bol za svoju dokumentárnu tvorbu nominovaný na prestížnu fotografickú cenu Czech Press Photo. Doma tiež neodišiel naprázdno, na Slovak Press Photo získal druhé miesto.

Aký je rozdiel medzi fotografovaním teraz a medzi tým, keď ste začínali? Vidíte to na študentoch?

Teraz už môže takmer každý povedať, že ho baví fotografia. Potom to vidím na deckách, ktoré prídu na školu a myslia si, že fotografovanie je ľahké, že to je len také cvakanie. Postupne zisťujú, že to nie je celkom pravda a občas na škole aj celkom trpia. Väčšinou však túto fázu prekonajú.

Niekedy je ťažké žiakov primäť k tomu, aby robili niečo, čo sú zvyknutí mať hneď, spôsobom, ktorý nejaký ten čas trvá. Predstavujem im cameru obscuru v rámci trojdňového workshopu, čo je akýsi prastarý pôvodca modernej fotografie, a zasväcujem ich do tajov fotografie, najmä po praktickej stránke.

Musím však priznať, že keď ich porovnávam so sebou v ich veku, sú výrazne popredu — pravdepodobne aj vďaka tomu, že je im fotografia tak ľahko dostupná. V osemnástich vedia byť po technickej stránke skvelí.

Aký je rozdiel medzi školou a realitou fotografa?

Praktická stránka života fotografa podľa mňa na akademickej pôde trochu chýba. Akademici učia žiakov umeniu. Priznávam, aj ja som prestúpil z Banskej Bystrice do Bratislavy na VŠVU, lebo sa tu dala študovať len “čistá” fotografia. No zatiaľ čo sa pedagógovia pri výučbe sústredia na umenie, nepovedia budúcim akademickým fotografom, z čoho majú reálne žiť.

Pritom faktom je, že pravdepodobne budú musieť nafotiť nejakých pár svadieb, lebo tým sa dá najlepšie zarobiť. Alebo povedia, že nemáme ísť do grafických štúdii, lebo tam budeme kreatívne stagnovať. Ale ako máme teda vyžiť, to nepovedia (smiech). Toto teda svojim žiakom priznávam na rovinu. Je to také naše slovenské špecifikum.

Keď som sa rozprával s jedným holandským umeleckým fotografom, nechápal, prečo sa ho pýtam, čím sa živí a či fotí aj svadby. Povedal mi, na to sú predsa svadobní fotografi a na to som predsa neštudoval vysokú. U nich sa to teda zrejme dá, živiť sa čisto umením. U nás musí človek robiť remeslo, aby sa popritom mohol venovať voľnej umeleckej tvorbe.

V akých najnezvyčajnejších podmienkach ste fotili?

Kvôli dobrej fotke som ochotný podstúpiť veľa. Blato, výšky, ktorých sa obyčajne bojím, či lozenie po Zvolenskom zámku spolu so žiakmi, aby sme mali výhľad na celé mesto.

Niekedy mám z fotenia aj svalovicu, som v kŕči a ani to nevnímam. Alebo keď fotím hokejový zápas, nevnímam ani jeho aktuálny stav. Keď ma v takýchto situáciach prepne, zvyšok sveta nevnímam.

Čo najradšej fotíte?

Ľudský priestor ma baví najviac, nie krajina, alebo hory. V meste som sa narodil a v ňom sa aj cítim doma. Rád fotím stopu človeka, ktorú za sebou zanechá. Či už je pozitívna, alebo negatívna. U nás je to podľa mňa skôr ten druhý prípad.

Inšpiruje ma práve to, ako sa mi niektoré veci nepáčia, že som nespokojný s tým, ako to tu vyzerá. Preto fotím, lebo na tie veci chcem poukázať. Ktovie, ako by to dopadlo, keby som sa narodil niekde v Belgicku, kde je zaujímavá jednota v architektúre, alebo Fínsko, ktoré má svoj skvelý štýl.

Nedá sa však povedať, že by som k našej krajine nemal žiaden vzťah. Ja mám Slovensko veľmi rád. Aj vďaka svojmu bývalému profesorovi Ľubovi Stachovi, ktorý žiakov brával na cesty po Slovensku, ho mám radšej.

Kam podľa vás smeruje fotografia, ovplyvnená rýchlymi technológiami a sociálnymi sieťami?  

Pokrok je skvelý, no na druhej strane, tento vývoj fotografie je aj veľmi povrchný. Všetci si dnes myslia, že sú odborníci na fotku, takí tí facebookoví fotografi. Až je niekedy dehonestujúce povedať, že si fotograf, lebo ľudia si povedia, že asi fotíš niečo pekné, niečo prefiltrované. A neuvedomujú si ani to, že tú skvelú fotku, ktorú vedia urobiť na telefóne, by nevedeli dosiahnuť cez tú techniku na foťáku.

Sú napríklad aj grafici, ktorí nevedia fotiť, ale v počítači vedia s fotkou robiť zázraky. Ja ale také fotky nevyhľadávam. Darmo, že má človek niečo v hlave, keď to nevie v tej fotke vyjadriť, nastaviť vopred, upraviť. Preto sú nesmierne dôležité oba komponenty fotografickej tvorby.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.