„Prvá dáma“ slovenskej fotografie: Aj rýchle technológie majú svoje čaro

Už roky vychováva nové umelecké generácie na akademickej pôde na Slovensku aj v Prahe. Spolu s Huawei P9 sme počúvali našu fotografickú legendu, ktorá je plná elánu, inšpirácie, aj skúseností.

24. 1. 2017
Autor: SódaFoto: Welin Nagyová
24. januára 2017

Narodila sa síce v Košiciach, no celý svoj život prežila v našom hlavnom meste. Navštevovala bratislavskú ŠUP-ku a neskôr sa stala absolventkou pražskej FAMU. Svojim tvorivým prístupom významne ovplyvnila veľkú časť strednej a mladej generácie slovenskej umeleckej scény.

Ako ste sa dostali k foteniu?

Môj otec príležitostne fotil, kúpil mi fotoaparát Flexaret. Potom som dostala Praktisix, ktorý bol pre mňa dosť ťažký, no rada naň spomínam. Dnes ho mám dokonca odliaty, keďže ma toho toľko veľa naučil.

Milota sa na nedostatok pestrosti a inšpirácie v tvorbe rozhodne nesťažuje.

Kam chodíte celé tie roky za inšpiráciou?

Za témami nechodím ďaleko, vždy ich nachádzam tam, kde práve som, v tom, čo práve robím, čo práve žijem. To je môj príbeh. Dokonca, som sa ako fotografka počas svojej dlhej kariéry nikdy nemala problém uživiť, preto som presvedčená, že sa to dá aj u nás.

A fotila som naozaj všeličo, od módy a scén cez obrazy a knihy až po svoju vlastnú tvorbu. Na nedostatok pestrosti a inšpirácie sa teda rozhodne sťažovať nemôžem. A práve vďaka rôznorodej tvorbe mi niektorí ľudia tvrdili, že sa moje diela nedajú vystavovať. Všetky sú vraj príliš odlišné, nejednoliate. Každá fotka je iná.

Keď už fotíte, kde fotíte najčastejšie alebo najradšej?

Podľa toho, čo mám v hlave. Keď mám v hlave tému, ktorá si vyžaduje exteriér, fotím vonku a keď ide o niečo komplikovanejšie chcem, aby to bolo technicky dokonalé, tak fotím vnútri. Nie však vo vlastnom ateliéri. Ak nejaký potrebujem prenajmem si ho alebo poprosím nejakého kamaráta.

Sociálne média dnes hýbu mladými generáciami. Čo si o nich myslia predstavitelia tej staršej generácie?

Je to zaujímavý fenomén. Vždy ma aj ako učiteľku zaujímalo, na čo ľudia reagujú, čo si myslia, ako myslia, čo sa im páči a čo nie. Taký Facebook je pre mňa ako klebetník, ktorý patrí k životu, no nie je pre mňa veľmi podstatný.

Čo fotenie na mobil?

Nebránim sa mu, pokiaľ má dobrý foťák. Rýchle technológie majú tiež svoje čaro. Mám však veľmi blízko aj ku klasike – čiernobielej fotografii. Je to pre mňa akýsi obrat k tradícii. Všetky staré čiernobiele fotografie považujem za umenie.

Mojou ďalšou záľubou sú autoportréty, no nie kvôli tomu, že by som sa rada fotila. Práve naopak, ide skôr o spôsob, ako zobraziť kľúčové momenty v tvorbe, akýsi mikrosvet, alebo aj presiaknutie do sveta, na ktorom som pracovala, z druhej strany objektívu.

Aké to je, keď vás fotí niekto iný?

Napríklad, keď ma fotila Evelyn Benčičová, odfotila ma inak, než celkovo pôsobím. Uhladila mi vlasy a bolo mi vidno všetky vrásky, také, ako sú. Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo ma nafotila takú starú. Ja mám totiž veľmi mladistvú povahu a aj sa tak obliekam, ničoho odvážneho sa neštítim. Niekto sa nad tým môže čudovať. No zrejme som taká, aj taká – ako ma odfotila Evelyn, aj ako sa vidím sama. Človek si z tej podoby môže urobiť, čo chce.

Jej záľubou sú autoportréty. Považuje ich za spôsob, ako zobraziť kľúčové momenty v tvorbe.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.