Dobre už bolo. Starí Rimania robili najväčšie šou v histórii

Komik Samo Trnka si myslí, že dobre už bolo. Nikdy predtým a nikdy potom už nikto nerobil showbiznis tak, ako Starí Rimania.

V starom Ríme, keď niekto ašpiroval na najvyššie pozície, bolo zvykom, že pre pospolitý ľud usporiadal megabrutálnu show. A platí, že aj mega, aj brutálnu.

Poriadna kampaň

Žiadne trápne karafiáty k MDŽ, žiadny profesionálny guláš a vlažný moderátor, prípadne naopak. Rímske hry, to bola niekoľkodňová opulentná slávnosť s divadlom, tancom, hostinou a gladiátorskými zápasmi. Politik nimi ukazoval, že ak ide o blaho občanov, nešanuje námahou ani sesterciom (tj. rímske euro; konverzný kurz 1:5).

Zoberme si ako príklad Gaia Iulia Caesara, geniálneho stratéga a tvorivého tyrana s dušou umelca. Keď sa Caesar dosýta naprekračoval rieky Rubikon a keď donútil Galského vodcu Victorinoxa zložiť zbrane (zrejme zatvárací meč s vývrtkou), vrátil sa dobyť Rím ako politik.

Na podporu svojich ambícií usporiadal hry legendárne, doslova, lebo sa o nich rozprávajú legendy podnes.

Lov divokej zveri

Úvodným bodom programu hier býval „lov“. Do arény sa vpustili levy, tigre, slony, pštrosy… a buď mali zvery bojovať proti sebe, alebo proti ľuďom.

Ak tí ľudia boli gladiátori, to bol ten lepší prípad. Dobrý gladiátor bol síce otrok a majetok svojho pána, ale bol to majetok trénovaný a vzácny. Za poškodenie gladiátora sa majiteľovi muselo platiť mastné penále. Tým pádom to bolo nastavené tak, aby mreli zvery.

Ale k dobrej šou v Starom Ríme patrila aj smrť človeka, takže sa tým zverom predhadzovali aj vojnoví zajatci alebo štátu obzvlášť odporné indivíduá. Napríklad kresťania.

Gaius Iulius Caesar spravil lov, v ktorom účinkovalo 400 levov. Keď to s vami nič nerobí, predstavte si, že to máte ako pracovné zadanie. Uloviť, previezť a skladovať – so starovekou technikou. Žiadne verejné obstarávanie, to niekto musel naozaj urobiť.

Krvavé jatky ako tradičná hodnota

Potom sa presuňme na rímsky štadión Circus Maximus. Kapacita 250 000 divákov. Zvyčajne slúžil na preteky konských záprahov. Zvyčajne, lebo občas bolo treba mať ozaj veľký štadión aj na rekonštrukcie slávnych bitiek. So živými hercami. Ktorí skončili mŕtvi.

Ale pozor, to nebola krvilačnosť, to bola tradícia.

Od tretieho storočia pnl. sa v Ríme totiž ujal nápad, že na každom slušnom pohrebe aristokrata by mala byť rekonštrukcia boja, ktorou sa pripomenie bojové hrdinstvo zosnulého. Ako herci sa použili otroci alebo zajatci a bojovalo sa na smrť.

Takže aj Gaius Iulius Caesar vyhlásil, že hry sú na počesť jeho zosnulého otca. Bol síce mŕtvy už dvadsať rokov, ale na úrade to prešlo.

Na štadióne sa tak proti sebe postavilo 20 slonov, 200 koní a 2000 ľudí.

Podľa mňa nejeden hollywoodsky producent pri tomto uronil slzku. Taký obrovský komparz a nikomu netreba platiť honorár…

Pridaj, Caesar, pridaj

Ale nič z týchto podujatí Gaius Iulius Caesar nevymyslel, iba to vyhnal do šialených čísel. Má však jedno prvenstvo. Ako k tomu došlo, to si môžeme len predstavovať.

Povedzme, že Caesar pozval na neformálny brunch vedúceho technického zabezpečenia svojho paláca a pomedzi slimáky na mlieku, labutie jazýčky na prírodno a sýrske slivky na polovicu, začal len tak opatrne:

„Tibius…“ (Poznám len dve latinské slová a to druhé je femur, tak radšej nech je to Tibius.)

„Tibius, hovorím…“ (Ale skáčeme Caesarovi do reči. Pardon.)

„Tibius, Tibius, Tibius…! Môj obľúbený zamestnanec… Čo vieš o vode?“

„Furt vám zateká do vomitoria?  (Dobre, poznám tri latinské slová.) Veď som tam ja sám osobne nacápal dva kýble malty.“

„Nie, to už je v poriadku, ďakujem. Iné som mal na mysli… Čo keby – čisto teoreticky –niekto chcel spraviť veľkú vodnú nádrž na Marsovom Poli?“

„A to ktorú chorú hlavu taká sprostosť napadla?“

„Moju.“

„Ale inak je to veľmi pekná myšlienka, pane.“

„Takže…?“

„No, bolo by treba to celé vykopať. A potom, odkiaľ pôjde voda? Najskôr asi kanálom z Tiberu. To treba tiež vykopať. To je strašne veľa roboty. To sa nedá.“

„Ale keby to už – teoreticky – bolo hotové, dala by sa potom do nádrže preniesť zajatá vojenská loď?“

„Diove oči! Vy máte fantáziu! To radšej postaviť novú zgruntu rovno tam.“

„A keby bolo tých lodí viac, mohli by spolu aj zápasiť, čo povieš, Tibius?“

„Hahaha! To by som sa pozrel! A čo ešte nevymyslíte? Do vody nahádzať krokodíle, nech posádka bojuje jak o život, nie?“

„Vidím, že si rozumieme. Chcem to mať hotové do júla.“

A mal.

Egyptské a fenické birémy, trirémy a qinquerémy nechal obsadiť vojnovými zajatcami, z čoho 2000 ľudí bojovalo a 4000 veslovalo. 6000 ľudí, živých bytostí, jedna Gelnica, Vrbové alebo Rajec, bojovalo na život a na smrť pre pobavenie publika.

Caesarovo dedičstvo

Caesarove oslavy boli tak prehnané, že sa proti nim vzbúrili občania. Dvoch demonštrantov nechal exemplárne popraviť kňazom na Marsovom Poli. Potom už bolo publikum pokojné.

Tohto pána by sme za premiéra nechceli, ale Starí Rimania naňho museli spomínať v dobrom. Nebol totiž ani najšialenejší, ani najvelikášskejší.

Augustus , inšpirovaný Caesarom, dal 3000 bojovníkov a 30 lodí. Klaudius nechal na Fucínskom jazere zbudovať ostrov aj s pevnosťou; 50 lodí. Nero, trochár, dal zaplaviť iba amfiteáter.

Dobre už bolo

Hovorí sa, že dobre už bolo. S ohľadom na šoubiznis je to pravda – nikdy predtým a nikdy potom to už nikto nerozbalil tak vo veľkom, ako Starí Rimania.

Žiadne peniaze dnes pospolitému ľudu neprinesú poriadnu show s gladiátormi, bitku s leopardami, ani námorné bitky na Zlatých pieskoch. Musíme si vystačiť s hollywoodskymi veľkofilmami, kde sa tlčú kaskadéri gumou a tečie len kečup.

Chvála Bohu – tomu kresťanskému. Toto náboženstvo sa nedokázalo uspokojiť s tým, že v Starom Ríme bude len jedno z mnohých, a tak si vynútilo, že bude jediným.

Kresťanskej morálke milosrdenstva sa bridilo zabíjanie ľudí pre zábavu. Takže sa zabíjalo už len vážne – pre vieru v nesprávneho boha.

A to naozaj bol pokrok – s ohľadom na to, čomu sa dnes hovorí ľudské práva.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Majster sveta v chôdzi: Človek by nemal byť iba otrokom tréningových plánov a diét

Majster sveta v chôdzi v rozhovore pre Sódu (nielen) o tom, ako sa stravuje pre lepšie výkony, a prečo chôdza nie je masovým športom.

S Matejom Tóthom, majstrom sveta v chôdzi na 50 kilometrov, sme sa porozprávali o tom, ako vníma obľubu športu medzi Slovákmi, prečo chôdza nie je masovou záležitosťou ako beh, ale aj o tom, aké úpravy stravy podnikol, aby podával špičkové výkony.

Veľa ľudí dnes beháva, počet podujatí pre verejnosť rastie. Ako to hodnotíte? Je to podľa vás len módna vlna alebo dlhodobý trend?

Myslím, že Slováci konečne pochopili, že sedavé zamestnania treba nejak kompenzovať. Teším sa, že sa pri tréningu stretávam a zdravím s čoraz väčším počtom bežcov.

Na ľuďoch vidieť nadšenie zo športu, prvýkrát som to videl na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach, kde som štartoval v roku 2012. Tam som videl, že tí ľudia sa postavili na štart s radosťou, tešili sa z pohybu, až potom z výkonu. Teším sa, že od vtedy to zažívam častejšie na ďalších bežckých podujatiach, napríklad aj doma v Banskej Bystrici na O2 maratóne. My profesionáli sme už veľmi technokratickí a niekedy, v snahe urobiť výsledok, zabúdame na ten obyčajný pôžitok.

Vidím však, že k športu sa vracajú aj deti, hoci už tak často nevidieť futbalové a hokejbalové skupinky na uliciach. Deje sa to o čosi organizovanejšie, v krúžkoch a kluboch. Rodičia ich tam síce musia voziť, no pánboh zaplať aj za to. Myslím, že je dobré, že sa vraciame k športu a že Slováci pochopili, že nie každý musí byť majster sveta.

Vidíte, že deti chcú športovať na vyššej úrovni?

Jednoznačne. Veľa robia športové vzory. Tie sú dôležité a ja som rád, ak som svojim úspechom prilákal čo len pár jednotlivcov. Teší ma, že deti chcú byť ako Sagan či Tóth.

Myslíte, že raz príde aj taký trend, keď si ľudia nepôjdu ráno alebo večer zabehať, ale odchodiť tých svojich pár kilometrov?

Chôdza ako taká zrejme nikdy nebude masovou záležitosťou, je to predsa len dosť špecifický pohyb. Beh je oveľa jednoduchší. Myslím, že podujatia pre verejnosť, kde sa zíde 5 000 chodcov, tu nikdy nebudú.

Takže človek si nemôže len tak povedať, že začne s chôdzou sám, pozrie si pár videí na internete a pôjde to vyskúšať?

S tou súťažnou nie. Hlavne kvôli technike. Musíte mať pri sebe niekoho, kto vám ju vysvetlí a poradí vám. Pri chôdzi sa zapájajú úplne iné svaly ako pri behu a sú aj ináč zaťažované. Bez odbornej pomoci by to bolo dosť ťažké. Poznám síce ľudí, ktorí sa tomu venujú z pasie, no tiež začínali s pomocou odborníkov. Na druhej strane chodiť môže takmer každý. V parku Vás nebudú sledovať rozhodcovia. Pokojne si môžete kráčať ako vám vyhovuje – len rýchlo kráčať, alebo joggingovať, prípadne vyskúšať nordic walking.

Matej Toth_trening

Ak by si aj niekto teoreticky povedal, že chce s chôdzou začať, je nejako obmedzený vekom alebo špeciálnym výstrojom?

V tomto ohľade nie je chôdza na výbavu ničím náročnejšia, než beh. Možností je veľa. Tenisky sú úplne štandardné, podobné tým maratónskym. Každý svetový výrobca vyrába aj topánky na chôdzu, rovnako je to aj s oblečením. Nevýhodou je, že sa veľmi nedá chodiť v lese, pretože potrebujete pomerne rovný a hlavne pevný povrch. Ideálny je asfalt. Na dopnutých kolenách sa totiž ide veľmi ťažko do kopca. Jednoduchšie je si to vybehnúť.

Je medzi bežcami a chodcami nejaká rivalita, ako napríklad medzi lyžiarmi a snowboardistami?

(smiech). Nie, my si veľmi dobre rozumieme a s bežcami veľmi často trénujem. Rád sa zapojím aj do bežeckých podujatí, aj keď nie na vrcholovej úrovni. Ja mám totiž pocit, že viem rýchlejšie chodiť než behať.

Veľa ľudí, ktorí sa začnú venovať nejakému športu, si k tomu nabalí aj nejakú modernú diétu, napr. vegánstvo, paleo a podobne. Ako je to vo vašom prípade? Má takáto zmena stravy nejaký reálny prínos pre športovca?

Ja som ešte pred dvomi rokmi jedol úplne bežne, všetkého veľa a všetkého druhu. Po nejakom čase však človek dosiahne určitú úroveň výkonnosti, ktorá sa nedá veľmi posunúť ďalej výlučne tréningom. Skúšal som teda trochu zmeniť stravu.

Nehovorím, že som nejak extra nízko sacharidový, ale obmedzil som ich príjem. Nejem pečivo, nejem sladkosti a sacharidy a polysacharidy sa snažím obmedzovať na minimum, aby moje telo nabiehalo na tukový metabolizmus, ktorý je pre nás chodcov oveľa výhodnejší. Tuk je pre vytrvalcov oveľa lepším zdrojom energie mne sa to potvrdilo.

Odkedy som prešiel na tento systém, nezažil som žiadnu energetickú krízu ani na pretekoch, ani počas tréningov. Odvtedy som absolvoval tri 50-ky a všetky dopadli skvelo. Prvú som absolvoval za 3 hodiny a 36 minút a umiestnil som sa druhý na majstrovstvách Európy. Ďalšiu som zašiel za  3 hodiny a 34 minút, čo bol tretí najlepší výkon na svete vôbec. Tretia bola práve na majstrovstvách sveta v Pekingu.

Keď som sa naučil pracovať s tukmi, začal som mať energie až až. My, ako športovci sme boli odjakživa vedení k tomu, že cestoviny sú základ a musíme ich jesť veľa a každý deň, aby sme “nabúšili” telo energiou. Žiadne telo si však nedokáže urobiť také zásoby sacharidov, aby mu vystačili na 50 kilometrov.

Každý chodec potrebuje aj tuk, hlavne na tých 50-kilometrových tratiach je to výhodnejšie. Nechcem nikoho poučovať ani prehovárať na svoj spôsob stravovania, ale mne osobne to veľmi vyhovuje a cítim sa dobre. Asi je to aj o tom, aby si každý odsledoval, čo mu vyhovuje a robí dobre.

Ľudia, ktorí začali športovať zo zdravotných dôvodov alebo pod tlakom okolia, často po určitom čase stratia motiváciu a poľavia. Máte nejaké odporúčanie, ako to prekonať?

Úplným základom je vybrať si taký šport, ktorý vás bude baviť. Nemali by ste športovať iba kvôli chudnutiu, alebo preto, že vám nejaký kybertréner vypľul nejaký tréningový plán. Šport by mal byť zároveň relaxom. Môžete mať samozrejme motiváciu dosiahnuť nejaký výsledok alebo osobný rekord. Nič sa však nevyrovná tomu, keď si idete z chuti len tak zašportovať.

Každý sa, pochopiteľne, dostane do štádia, keď sa mu nechce alebo sa nezlepšuje. Ja si vtedy jednoducho poviem, že musím, lebo som profesionál a mám nejaký cieľ.

Možno by niekto povedal, že sú to iba medaily a peniaze, ale skôr je to pocit radosti z pohybu. Zároveň viem, že keď mám dobré výsledky, robím radosť svojej rodine a blízkym. Vtedy si výsledky oveľa viac užívam.

K dobrým výkonom neodmysliteľne patrí aj dobrá životospráva. Aké sú vaše zásady?

Zásady musia byť. Ja si však myslím, že človek by nemal byť iba otrokom tréningových plánov a diét. Treba si život aj užiť.

Ak chcete výsledky, základom je mať nejaký režim dňa. Musíte si nájsť čas na tréning, kompenzačné cvičenia a regeneráciu, nehovoriac o čase s rodinou.

Najdôležitejší je kvalitný spánok a strava. Bez toho môže človek do seba sypať rôzne chémie, no neposunie ho to nikam. Aj na sebe som videl, že keď som toto všetko mal, všetko mi išlo fantasticky. Ak som niečo z toho zanedbal, bolo to na výkone poznať.

Čo pre vás znamená dobrá strava?

Ide o to, aby bolo jedlo z kvalitných surovín a produktov, ktorých pôvod poznám a viem, čo obsahujú. Nejde ani tak o to, či je varené alebo nie. Chuť je tiež dôležitá. Nemusíte do seba tlačiť veci, ktoré vám nechutia.

Keby ste mali pomenovať jednu vec, pre ktorú ste rád, že ste chodec, čo by to bolo?

Ťažko pomenovať iba jednu vec. Vďaka chôdzi mám celú rodinu, s manželkou som sa spoznal vďake nej. Z filozofického hľadiska mi chôdza dala pocit naplnenia, že robím niečo, čo ma baví a zároveň živí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac