Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo pre vás znamená darček? Môže sa zdať, že nejde o nič dôležité, len o akýsi komerčný výmysel, no opak je pravdou. Obdarúvanie je pre ľudí životne dôležité – zachránilo nás na púšti, ustáli sme vďaka nemu konflikty a našli sme spôsob, ako sa obdarovávať aj počas izolácie cez covid. V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom z katedry archeológie a kultúrnej antropológie sme zisťovali, kedy a ako táto tradícia vznikla a čo pre nás darčeky skutočne znamenajú.
V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom sa dozviete aj to:
- aké darčeky si dávali ľudia kedysi,
- akým darom sa prejavovala partnerská láska a prečo by sme to dnes vnímali ako urážku,
- prečo vôbec vznikol zvyk obdarovávania druhých,
- či radšej darčeky dávame alebo dostávame
- a aj to, ako darčeky prispeli k zachovaniu ľudstva (a ľudskosti medzi nami).
Darčeky sú bežnou súčasťou Vianoc, narodenín, menín, svadieb či návštev. Kedy sa tento zvyk začal?
Je veľmi ťažké určiť presný bod v histórii, no o prvých daroch môžeme uvažovať už približne v období 30- až 40-tisíc rokov pred naším letopočtom. V neskoršom období mohli byť darmi tiež predmety, ktorými naši predkovia obdarovávali mŕtvych počas pohrebných rituálov.
Niekedy darovali predmety, aby sa im po smrti dobre žilo, inokedy to boli talizmany, aby sa po smrti nevracali ako duchovia. Takmer všetky náboženstvá mali svoje predstavy o tom, čo sa deje s človekom po smrti, a dary boli ich súčasťou. Vidíme to aj teraz – na Dušičky nosíme blízkym, ktorí nás opustili, sviečky či kvety.
Neskôr dary prešli od pohrebných rituálov aj do ďalších častí nášho života. Prečo?
Obdarovávanie je typické pre každú spoločnosť na svete. Aj vďaka darom sa líšime od väčšiny živočíchov – darovanie nás robí ľuďmi, ide teda o jeden z našich najtypickejších sociálnych prejavov.
Pri darovaní nie je dôležitý len samotný predmet, hoci aj ten môže mať zásadný symbolický význam. Dôležité je, že darom vytvárame medzi dvoma či viacerými ľuďmi väzbu a uzatvárame tak spojenectvá. Darom hovoríme, že máme záujem o nadviazanie nejakého sociálneho prepojenia.
Takže je to aj forma budovania vzťahu?
Presne tak, je to jedna z foriem budovania vzťahov. Hovoril o nej napríklad francúzsky bádateľ Marcel Mauss vo svojom diele Essai sur le don, teda Esej o dare. Mauss hovorí, že spolu s darom vždy prijímame aj sociálny vzťah. Keď teda niekomu dáte darček a ten človek ho prijme, spolu s ním potvrdzuje aj vaše sociálne prepojenie. Prijatím dáva aj záväzok, že dar odplatí. Ak ho neprijme, nechce s vami pravdepodobne nadväzovať žiaden sociálny vzťah.
Ako sa k tomu naši predchodcovia dostali? Predsa len, máme aj iné formy nadväzovania kontaktu.
To je dobrá otázka, ale odpoveď nie je jednoduchá. Jedna z hypotéz sa opiera o fakt, že naši predkovia v minulosti čelili ťažkým životným podmienkam a nemali dostatok potravy – niektoré dni neulovili nič a zber tiež nemusel byť vždy úspešný. Šanca, že každý deň získate dostatok jedla na uživenie rodiny nebola stále vysoká.
A tak si začali budovať vzťahy pomocou vzájomných darov. Keď mám nadbytok, tak ti ho darujem, a keď budem mať ja málo, tak na oplátku daruješ jedlo mne. Takýmto spôsobom si zabezpečili prežitie aj v dňoch, keď bol lov a zber potravy neúspešný. Samozrejme, tento proces nebol taký jednoduchý ako ho opisujem a prebiehal tisícky rokov.
Musím však podotknúť, že človek neuvažuje len takto vypočítavo, a teda nešlo iba o to, ako sa im to dobre „oplatí“. Konali síce podľa nejakých pravidiel reciprocity, no nemuselo to pre nich predstavovať len ucelený súbor pravidiel.
Darmi vytvárame medzi sebou väzbu – symbolicky tým hovoríme, že máme záujem o nadviazanie či udržanie vzťahu.
Nebolo to síce vypočítavé správanie, ale vďaka systému obdarúvania prežívali.
Prebiehali aj iné výmeny darov, napríklad slúžili ako prostriedok na vyhnutie sa konfliktu s iným kmeňom. Alebo to bola výmena predmetov, ktoré daný kmeň vyrábal, napríklad hlinené nádoby alebo lovecké nástroje. Neustále vymieňanie tovarov a služieb bolo akýmsi potvrdzovaním vzťahu, a len čo niekto narušil tento cyklus, mohlo dôjsť ku konfliktu.
Napokon, vidíme to aj dnes pri diplomatických návštevách, ktoré si často vymieňajú symbolické dary.
Posuňme sa k Vianociam. Kedy sme sa dostali k darúvaniu darčekov pod stromček?
Vianočné darčeky v súčasnom chápaní sa na našom území rozširujú spoločne s vianočným stromčekom koncom 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest.
Darčeky pre členov rodiny, ako ich poznáme dnes, sa rozšírili od začiatku 20. storočia. Aj hlbšie v minulosti sa však dávali dary počas zimného obdobia. Napríklad počas osláv solárnych sviatkov a pri prechode do nového roka.
Líšili sa nejako vianočné darčeky v minulom storočí od toho, čo zvykneme darovať teraz?
Nedarúvali sa knižky alebo oblečenie, najčastejšie išlo o dary vo forme vinšovania či koledy od koledníkov a kňazov. S koledami sa však spájali rôzne pravidlá: bolo presne určené, ktoré koledy sa majú spievať, aby bol nadchádzajúci rok šťastný, zdravý a plný dobrej úrody. Aj takýto dar bol odplatený – za vinš dostali jablká, orechy, obilie či iné potraviny.
Nie nadarmo sa hovorí, že to najcennejšie, čo môže človek darovať, je jeho čas. Rodiny v minulosti často darúvali (aj keď to takto nenazývali) svoju pomoc – pri stavbe domu, manuálnej práci, opatere detí. Inokedy napríklad darovali pohostenie – niekoho u seba privítali a pripravili jedlo.
Obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen počas Vianoc.
V dnešnej dobe sa mnoho ľudí vyhradzuje voči konzumu či prehnanej spotrebe a bojkotujú darčeky. Pohľad do minulosti nám však ukazuje, že dar sa odjakživa chápal omnoho širšie.
Darček je čokoľvek, pri čom vzniká spomínaná väzba – napríklad aj taká koleda, pomoc alebo pohostenie.
A ako sa obdarovávali partneri? Dnes sa napríklad na Valentína alebo oslavu výročia nezaobídeme bez kvetov, sladkostí alebo nejakých osobných predmetov.
Dary lásky boli dôležité aj v minulosti – bol to spôsob, ako prejaviť svoju náklonnosť bez slov. Na Slovensku sa často darovali zdobené kraslice, ozdobené pierka alebo zdobené pracovné nástroje – napríklad piesty, ktoré sa používali pri praní s vyrezanými ľúbostnými motívmi.
Pracovné nástroje by v súčasnosti mohli byť vnímané aj ako urážka.
Možno áno, zmenilo sa vnímanie predmetov ako darov. Dnes je bežné, že sa aj kritizujú a posudzuje sa, či daný človek „trafil“ do vkusu obdarovaného. Nevhodným darom môžeme niekoho aj uraziť. Napríklad, keby sme darovali švihadlo niekomu, o kom si myslíme, že by mal začať športovať. Alebo ak by sme niekomu, o kom si myslíme, že dostatočne nedbá o osobnú hygienu, darovali voňavku.
Takéto dary môžu byť vnímané ako urážka, pretože v sebe nesú aj symbolickú komunikáciu. Možno si to ani neuvedomujeme, no obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen na Vianoce.
No ak do vkusu svojich blízkych „trafíme“, darom vieme skutočne potešiť. Dá sa povedať, či dary radšej prijímame alebo dávame?
V popkultúre sa zvykne hovoriť, že najväčšia radosť je dary dávať. No skúste si predstaviť, že by ste len dávali a nikdy nič nedostali.
Ak je obdarovávanie len jednostranné, znamená to, že nemáte dobrú sieť priateľov a blízkych. Človek je výsostne spoločenská bytosť a všetci sme od takýchto sietí závislí. Takže je to vyrovnané – dary potrebujeme aj rozdávať, aj dostávať.
Ak by som to zhrnula – aj keď sa darčeky, ktoré darujeme, menia, obdarovávanie je fenomén, ktorý je dlhodobo zaužívaný naprieč celou spoločnosťou. Čím to je, že si ešte stále budujeme vzťahy spôsobom, ktorý používali naši predkovia?
Podobnú otázku si kládli bádatelia aj s rozvojom technológie a vedy. Pýtali sa, či prestaneme veriť v bohov a či zmizne náboženstvo. Odpoveď už poznáme – ľudia neprestali veriť v bohov a neprestali vykonávať rituály ani po technologickom a vedeckom pokroku. Dôvodom je, že sú to univerzálne prejavy našej existencie ako ľudských bytostí, tak ako dary a obdarovávanie.
Ľudia neprestali so svojimi náboženskými rituálmi ani po technologickom pokroku, takže ani obdarovávanie zo spoločnosti len tak nevymizne.
Ako ľudské bytosti venujeme množstvo času a energie tomu, aby sme ostali v kontakte s inými ľuďmi. Ani v súčasnom modernom svete nemôžeme fungovať izolovane, bez blízkeho kontaktu a sociálnych vzťahov s inými ľuďmi.
Môžeme si to ukázať na príklade: rodičia dávajú svojim dospelým deťom darčeky, hoci sú ich deti často v lepšej ekonomickej situácii ako oni sami. Nedarovať nič by pre nich mohlo znamenať akési narušenie vzťahu. Obdarovávanie tu s nami bude tak dlho, ako tu budeme my. Je to prejav našej ľudskosti.
Je dobré vedieť, že aspoň niečo tu bude navždy a žiadna kríza to nenaruší.
Áno, otestovali sme si to napríklad aj počas pandémie. Darovanie darčekov sa vzhľadom na situáciu pozmenilo, no nevymizlo – chodili sme na poštu, aby sme svojim blízkym posielali balíčky. Často sa dokonca darčeky otvárali pred webkamerou na skupinovom hovore a spoločne sme sa tešili.
Covidové obdobie potvrdilo, že možno najväčší strach máme zo samoty a posielanie darčekov prostredníctvom pošty nás utvrdzovalo v tom, že stále máme sociálne väzby – aj keď nie sme v bezprostrednom kontakte.
A to ste si možno pred čítaním tohto rozhovoru povedali, že darčeky sú iba taká zbytočná maličkosť. Opak je však pravdou.
Loading...
