Knihy otvárajú svet, ktorý nám umožňuje slobodne myslieť, hovorí Lucia Pastierová Čarná

Postaviť sa proti režimu nikdy nebolo len o jednotlivcovi. Vplyv takéhoto rozhodnutia sa vždy prenášal aj na členov rodiny. Vyrastať pod krídlami spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý v roku 2014 získal ocenenie Biela vrana, však bolo podľa jeho dcéry Lucie Pastierovej Čarnej najmä zdrojom obrovskej inšpirácie a slobody myslenia aj v čase neslobody.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. V poslednom z rozhovorov v rámci našej série sme sa rozhodli pozhovárať s dcérou laureáta Olega Pastiera Luciou Pastierovou Čarnou.

Oleg Pastier je vydavateľ, spisovateľ a rozhlasový publicista, ktorý počas komunizmu vydával tzv. samizdatovú literatúru, ktorú vtedajší režim nepovoľoval a vo svojom úsilí pokračoval aj po nežnej revolúcii. Práve za dlhodobý kultúrny prínos a najmä konzistenciu vo svojom životnom postoji bol v roku 2014 ocenený Bielou vranou.

Lucie Pastierovej Čarnej sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu dnes majú knihy a slová v ľudskom živote.

Málokto môže povedať, že jeho otcom je spisovateľ a vydavateľ, ktorý bol prenasledovaný komunistickým režimom. Ako sa jeho aktivity dotkli vás samotnej?

Keď sa to celé intenzívne odohrávalo, bola som malé dieťa. V roku 1989 som mala 15 rokov, najlepšie si teda pamätám na moment prelomu a zmeny režimu. Samizdatové aktivity môjho otca začali už v 70. rokoch najviac sa prehĺbili v 80. a mňa ako dieťaťa sa to až tak priamo nedotýkalo. V rodine sa totiž o tom veľmi nehovorilo.

Tušila som, že otec robí nejaké „neoficiálne” aktivity, že píše básne, ktoré nevydáva v oficiálnej tlači a spoluorganizuje rôzne aktivity, no pre mňa ako tínedžera to v tom čase nebolo úplne možné pochopiť. Nevedela som si celkom presne predstaviť, čo to všetko obnáša. Hlbšie som to začala chápať po novembri ʼ89, keď sa otec mohol stať oficiálnym vydavateľom. Vtedy som sa dozvedela aj o samizdate a aktivitách, ktoré s tým súviseli. Otec začal vydávať časopis Fragment, jeho knižnú edíciu a tiež vlastné knihy.

Keď som sa fyzicky dostala k samizdatovým časopisom, tak som si uvedomila, čo všetko bolo za tým, a ako to celé prebiehalo. Absolútne do hĺbky som to pochopila až v momente, keď som končila vysokú školu – Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK. Témou mojej diplomovej práce boli totiž slovenské samizdatové periodiká na Slovensku v období 70. – 80. rokov. Vtedy prednovembrová činnosť môjho otca a jeho priateľov disidentov nabrala v mojej hlave reálne rozmery.

Vtedy som sa začala tvárou v tvár stretávať s ľuďmi, ktorí spolu s mojím otcom samizdat v 70. a 80. rokoch vydávali. Práve oni mi začali rozprávať príhody o tom, aké to celé bolo. Až vtedy som si v plnej miere uvedomila, čoho bola naša rodina nepriamo súčasťou.

Boli ste nejakým spôsobom súčasťou toho, že otec vydáva zakázané knihy a časopisy? Ak áno, ako?

Ono to bolo spojené s rôznymi „vtipnými“ historkami. Pamätám sa napríklad na moment tesne pred podaním prihlášky na strednú školu. V tom čase akurát čítali jednu z básní môjho otca na zakázanom rádiu, ktoré ľudia tajne počúvali. Niekto mi to vtedy spomenul a ja som si uvedomila, že to môže mať určité dôsledky. Niežeby som sa priamo bála, no vedela som, že otec robí veci, ktoré nie sú v súlade s režimom. Ale bola som na neho hrdá a pripadala som si tak trochu dobrodružne. Čo asi súviselo aj s tým vekom.

Občas sa stalo, že otca na 48 hodín zavreli kvôli výsluchu. O tom sme, samozrejme, vedeli a v rodine sa o tom hovorilo. Ja som však nebývala s otcom, ale s mamou. Žil zvlášť, takže sa ma to až tak priamo nedotýkalo. Vedela som však o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som si akoby nepripúšťala, že by ho za to mohli skutočne zavrieť do väzenia. Brala som to len ako teoretickú možnosť. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne, a že mnohým disidentom sa to dialo.

Veľa ľudí z jeho okolia aj disidentov v Čechách zatvorili a museli so svojimi aktivitami na čas skončiť. Keď som sa však oveľa neskôr rozprávala s ľuďmi z bratislavského undergroundu a disentu, či sa reálne báli, že skončia vo väzení, tak hovorili, že si to tiež tak veľmi nepripúšťali. Že ten strach bol skôr podvedomý a ovplyvňoval ich len nepriamo. Ak by sa ním nechali ovládnuť, asi by to nešlo. Chceli len robiť, čo ich napĺňalo, napríklad slobodne vydávať knihy, ktoré sa im páčili, organizovať výstavy umenia, písať, tvoriť, hovoriť nahlas o ekológii…

„Vedela som o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som neverila tomu, že by ho mohli skutočne zavrieť do väzenia. Nepripúšťala som si to. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne.“

Keďže sa to nedalo robiť v režime, v ktorom museli žiť, robili to pre seba a pre niekoľko ľudí, ktorým dôverovali. Mnohé veci a informácie sa potom šírili ústnym podaním ďalej. Samizdaty prepisovalo na Slovensku množstvo ľudí, ani komunita okolo slovenského disentu netušila, kto všetko ich šíri a rozmnožuje.

Ako vaše postoje, názory a nazeranie na svet ovplyvňovalo prostredie disidentskej domácnosti?

Určite ma to ovplyvnilo. Sme 3 súrodenci – mám 2 nevlastných bratov, ktorí v tom čase žili s otcom. Sú odo mňa o 4 a 8 rokov mladší, boli teda v tom čase veľmi malí.

Slobodné myslenie a slobodný duch bol v našej rodine veľmi intenzívne prítomný. Netýkal sa iba otca, týkal sa aj starých rodičov a celkovo celej rodiny. Môj starý otec bol po roku ʼ68 zdiskreditovaný. Keďže bol prívržencom Dubčeka a stál na strane socializmu s ľudskou tvárou, bol vylúčený zo spoločnosti, v ktorej dovtedy pôsobil. Bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre, ktorú spolozakladal a po ’68 roku musel odísť. Nedostal profesúru, ktorú obhájil. Titul profesora mu udelil až prezident Václav Havel v roku 1990.

Už tieto skutočnosti výrazne poznamenali našu rodinu a od toho sa všetko odrazilo. To, akým spôsobom sme žili, že v rodine nebol nikto komunista, že sme mali doma veľmi veľa kníh, ktoré nám otvárali absolútne nový svet slobodného myslenia.

V našej rodine sa vždy diskutovalo a podporovalo kritické myslenie. Jednoducho celé naladenie našej rodiny bolo odlišné od toho, čo vtedajšie bežné rodiny zažívali. Čiže určite ma to ovplyvnilo minimálne v slobode myslenia a nazerania na rôzne skutočnosti.

Kritické myslenie a nekonformné správanie neboli práve tolerované. Museli ste si dávať pozor na to, čo a kde hovoríte?

V tej dobe si všetci museli dávať pozor. Mali sme určité knihy, platne a ďalšie veci, o ktorých sa skrátka nehovorilo. To, že ľudia počúvali Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu, bolo v podstate „tajnou“ súčasťou našich životov. O ničom z toho sa nehovorilo nahlas.

Nešlo o to, že by sme sa nejako extrémne báli. Skôr išlo o akúsi automatickú nedôveru voči okoliu. Keď som sa rozprávala s ľuďmi, čo vydávali samizdaty a otcovými kamarátmi, tak oni sa pri spomienkach na to obdobie dokázali zasmiať, hoci to nebolo veselé, bolo to skôr ako v nejakej absurdnej dráme. Zvyklo sa vtedy totiž hovoriť, že každý z disidentov má svojho eštebáka.

Keď si tí ľudia chodili sadnúť na pivo alebo kávu a rozprávali sa o úplne bežných veciach, tak presne videli, pri ktorom stolíku sedia príslušníci tajnej polície alebo ich bežne stretávali v meste. Niektorí sa so svojimi eštebákmi dokonca zvykli zo srandy zdraviť. Bolo to súčasť vtedajšieho života. Vedeli, že režim je takto nastavený. Každý sa v ňom len pokúšal nejako prežiť. A disidenti fungovali slobodnejšie ako my ostatní, lebo na to mali odvahu.

„Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.“

Cítili ste niekedy, že otcove rozhodnutia robia váš život náročnejším?

Určite nie, nemyslím si, že môj život bol náročný. Mala som skvelé detstvo. Najmä v tom, že som mala, či už v dedkovi, alebo v otcovi, obrovský zdroj inšpirácie. Už ako malá som milovala literatúru a všetko, čo súviselo s knihami. Mala som zaistený prísun kvalitných myšlienok a podnetov na rozmýšľanie. Môj život bol podľa mňa vďaka tomu, že sme neboli úplne konformná rodina, oveľa lepší.

Dostávali ste sa do konfliktu s rovesníkmi, ktorí režim vnímali inak?

Nie priamo do konfliktu, tak by som to nepovedala. V 90. rokoch, keď sa bývalý režim zlomil, bolo medzi mojimi rovesníkmi, teda medzi 15- až 16-ročnými ľuďmi, citeľné obrovské nadšenie zo získanej slobody.

Potom sa však začali vytvárať rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí moji spolužiaci boli napríklad veľmi nacionalisticky orientovaní. Iní začali inklinovať k strane SNS, alebo k hnutiu skinhed a podobne. Názorové rozdiely sa v tom momente začali výrazne prehlbovať.

Prišla intenzívna éra mečiarizmu a kryštalizovala sa aj názorová orientácia mladých ľudí, nás prvovoličov. Bolo jasne vidieť, ktorí spolužiaci nasledovali príklad rodičov a boli zástancami tzv. tvrdej ruky a „slobodomyšlienkárov”, ktorí sympatizovali skôr s opozičnými stranami. Ideály nežnej revolúcie boli vtedy ešte silne prítomné, ale ľudia sa začali stavať na rôzne strany.

Vášho otca ocenili viacerými literárnymi cenami a v roku 2014 aj Bielou vranou za dlhodobý prínos. Aké podľa vás sú, resp. by mali byť charakteristické črty človeka, ktorý toto ocenenie získa?

Biele vrany prezentujú ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria. Zostanú teda napriek všetkému pevní vo svojich zásadách. Toto podľa mňa vo všeobecnosti charakterizuje ľudí, ktorí toto ocenenie získali.

Nepozerajú sa naľavo, ani napravo a neriešia, čo si o nich kto pomyslí. Nezáleží im na tom, či budú spoločnosťou považovaní za tých dobrých. Oni skrátka hája to, čo je správne, morálne a pravdivé. To patrí aj ku charakteristike môjho otca. Tiež sa neriadil tým, čo chcelo okolie, ale tým, čomu sám veril a za čo sa bude vedieť postaviť aj po rokoch.

Je podľa vás toto ocenenie preňho zadosťučinením či zhodnotením jeho celoživotnej práce?

Myslím si, že Biela vrana je pre môjho otca jedno z najvzácnejších ocenení. Je totiž ocenením jeho života. Nie je za nejakú konkrétnu vec alebo tvorbu, ale za životný postoj.

„Biele vrany sú ukážkou ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria.“

Ktoré vlastnosti vášho otca vás inšpirujú alebo ich na ňom najviac obdivujete?

Určite je to slobodomyseľnosť, čiže schopnosť myslieť slobodne a bez vnútorných obmedzení, ďalej odvaha, prirodzená inteligencia a pravdivosť k sebe samému. Toto považujem za veľmi dôležité. Mať schopnosť kriticky sa pozrieť na svoje konanie a myslenie v každom momente nášho života.

Váš otec je príkladom človeka, ktorý chcel slobodne vydávať knihy a bol za to perzekvovaný. Vážime si podľa vás dostatočne slobodu, ktorú sme pred približne štvrťstoročím získali?

Občas sa mi zdá, že ani nie. Mám pocit akoby sme na to, ako sme žili predtým veľmi rýchlo zabudli. Dnes máme obrovskú slobodu, ktorá sa prejavuje aj v tom, že máme voľný prístup k informáciám.

To, že existuje internet, je obrovský dar. Behom pár sekúnd sa vieme dozvedieť mnoho dôležitých vecí. Mám pocit, že to strašným spôsobom zneužívame. Veríme rôznym nezmyselným hlúpostiam. Postupne akoby sme strácali schopnosť kriticky myslieť a odlišovať fakty od vykonštruovaných či vykonšpirovaných nezmyslov. Nevieme selektovať v tom množstve informácií a dát, ktoré vnímame.

Nehľadáme veci, ktoré by nás mohli posunúť v živote alebo nás niečo naučiť. Všetko berieme nesmierne povrchne. Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.

Pracujete na marketingovom oddelení vydavateľstva, váš otec je spisovateľ a vydavateľ, takže k literatúre máte pravdepodobne blízko. Čo pre vás znamenajú knihy?

Knihy sú veľkou časťou môjho života. Čítam od 4 rokov, čítam veľa a čítam dodnes. Odkedy pracujem vo vydavateľstve, musím čítať aj pracovne, takže sa mi moja práca stala koníčkom. Dnes vychádza veľké množstvo kníh – niektoré sú kvalitnejšie, niektoré menej.

Toto je ďalšia vec, ktorá súvisí so slobodou. Aj v knihách a literatúre je veľmi dôležité vedieť, čo si vybrať tak, aby sa knihy pre nás stali obohatením. Myslím si, že keď prestaneme čítať a obzvlášť to platí o mladých ľuďoch, tak sa okrádame o obrovskú časť svojej predstavivosti. Knihy pomáhajú formovať názory a vytvárať zážitky, ktoré sa inak získať nedajú.

Majú podľa vás slová silu? Ak áno, v akom zmysle?

Slová majú podľa mňa obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.

Zároveň majú slová silu v tom, že dokážu meniť životy aj v dobrom slova zmysle. Slovom sa dá v kritických situáciách život aj zachrániť. Preto si myslím, že by sa s nimi malo narábať opatrne a s veľkým citom, lebo občas vôbec nevieme, koho a v akom momente naše slová zasiahnu.

„Slová majú obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.“

Nemáte pocit, že mladá generácia slová stráca? Že mladí ľudia majú problém vyjadriť svoje myšlienky a pocity pomocou slov?

Dokážem to posúdiť celkom dobre, keďže mám syna, ktorý bude mať 17 rokov. Jeho generácia už číta výrazne menej, samozrejme, česť výnimkám a vidieť to najmä na úrovni písomného prejavu. V bežnom vyjadrovaní tvárou v tvár to ešte až tak veľmi necítiť.

Keď však majú niečo napísať, tak môžeme pozorovať, že nepoznajú synonymá, opakujú slová a používajú množstvo slovných barličiek či nespisovných slov. Prípadne ich používajú nesprávne, teda nevedia, čo dané slovo presne znamená. Majú tiež problém čítať s porozumením – síce text prečítajú, no nedokážu si z neho takmer nič zapamätať a vyselektovať podstatné časti. Je to spôsobené tým, že čítame málo literatúry a beletrie.

Keď niekto číta veľa reportážnych článkov, či už na internete, alebo v novinách, tak je to fajn, lebo je informovaný. Avšak na to, aby sa jazyk vyvíjal, cibril a rozširovala sa slovná zásoba, je nutné čítať aj dlhšie texty. Je čoraz vzácnejšie vidieť deti čítať kvalitný román. K tomuto by sme sa podľa mňa mali vrátiť. Vymyslieť zábavnú formu povinného čítania, aby boli deti donútené stretnúť sa s vyššou formou jazyka.

S čím to podľa vás súvisí tento stav?

Podľa mňa je to dané množstvom všelijakých vnemov, akými sú deti zahltené. Moja generácia knihy čítala preto, že sme v zásade nemali alternatívu. Nevedeli sme sa dostať k filmom ani inej ako štátnej televízii, tak sme mali knihy. Tie nám otvárali svet fantázie, kde sme mohli zažívať veci bez akýchkoľvek zákazov. Bol to svet, ktorý nám umožňoval slobodne myslieť.

Dnes dostávajú mladí ľudia všetko na podnose. Nebudú čítať knihu, keď už bola sfilmovaná. Lenže tým pádom nijako nerozvíjajú svoju fantáziu a príbehy berú tak, ako ich napísal scenárista. Príbeh v knihe si tvoríme sami podľa seba a o túto možnosť mladá generácia prichádza.

Literatúra a najmä jej okrajové žánre to nemajú ľahké ani dnes. V čom vidíte v tejto oblasti najväčší posun oproti bývalému režimu?

Dnes ľudia na vysokú literatúru, akou je poézia, nemajú čas. Ona tu je a ponuka je široká, len po nej treba siahnuť. Kvalitná poézia vychádzala aj za bývalého režimu a mám pocit, že sa čítala viac.

Veľmi to súvisí s nastavením rodiny. Deti opakujú to, čo vidia u svojich rodičov. Ak majú ku knihám a k literatúre vzťah rodičia, je vysoká pravdepodobnosť, že tomu bude rovnako aj u detí. Možno práve vďaka tomu jedného dňa nesiahnu len po Harrym Potterovi, ale aj po nejakom slovenskom básnikovi.

Lucia Pastierová Čarná

Je dcérou slovenského spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý počas komunizmu vydával samizdatovú literatúru. Za svoj kultúrny a spoločenský prínos získal v roku 2014 ocenenie Biela vrana. Lucia má aj vďaka vzoru svojho otca blízky vzťah ku knihám a v súčasnosti pracuje na marketingovom oddelení vydavateľstva Ikar.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Teší ma, keď záhrada slúži na to, aby bol život kvalitnejší, hovorí Štefan Straka, ktorý učí záhradníčiť Rómov

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za prínos do spoločnosti ju tento rok získal aj Štefan Straka. Na východe Slovenska naučil záhradníčiť vyše 1 000 ľudí. Ako sám tvrdí, domov sa len snažil preniesť to, čo sa naučil v zahraničí.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už desať rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj, Erikovi BalážoviAndrejovi Bánovi pokračujeme Štefanom Strakom, ktorý vedie Rómov k ekologickému farmárčeniu. Snaží sa ukázať, ako si môžu aj ľudia, ktorí trpia chudobou a podvýživou, zabezpečiť kvalitné potraviny či palivo.

Bielu vranu ste získali za projekt ekozáhrad, ktorý dlhodobo funguje na východe Slovenska. Čo pre vás toto ocenenia znamená?

Je milé a príjemné, že si nás niekto všimol aj v ďalekej Bratislave. My na severovýchode Slovenska robíme svoje aktivity a to, že to rezonuje, je určite potešujúce. Záujem verejnosti a novinárov, ktorý je s tým spojený, vnímame tak, že vďaka nemu môžeme predstaviť našu myšlienku aj ďalším regiónom.

Ako a kedy tento nápad vznikol?

Samotná myšlienka v roku 2006, keď som bol na jednom pobyte v Rakúsku. Dal som si také voľnejšie obdobie, cestoval som a vnímal som, že je čas na návrat domov. V zahraničí je pekne a dobre, ale korene mám na východnom Slovensku.

Dá sa povedať, že vás k tomu inšpirovalo zahraničie?

Určite. Skúsenosti, ktoré som nadobudol hlavne v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku boli veľmi dobré a chcel som z nich niečo preniesť aj na Slovensko. Nastal čas návratu.

V krajinách, ktoré spomínate, fungujú podobné projekty bežne?

Je to bežné. My rozvíjame koncept sociálnej farmy. Sú to nielen Rómovia, môžu to byť aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Tiež ľudia z ďaleka, ktorí sa tu chcú uchytiť. Pre nich je to dobrá možnosť, ak ešte neovládajú jazyk a chcú sa naštartovať v spoločnosti aj cez prácu v záhrade. V zahraničí to funguje, sociálne farmy aj sociálno-liečebné farmy, na Slovensku je to celé ešte len v plienkach.

V koľkých mestách na Slovensku učíte ľudí záhradníčiť?

Momentálne v 30 lokalitách Prešovského kraja, kde rozvíjame záhradníčenie u Rómov. V budúcnosti by sme skúsenosti radi preniesli aj do iných krajov. Ak bude záujem a budeme na to mať sily aj ľudí.

Venujete sa naplno iba ekozáhradám alebo pracujete aj na iných projektoch?

Mám aj iné projekty, pretože mám aj svoje zamestnanie. Pracujem ako regionálny koordinátor pre komunitné centrá, čiže som zamestnancom Implementačnej agentúry Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a popri tom vediem občianske združenie Svätobor, v rámci ktorého máme projekt s názvom Romano Barardo.

Názov v preklade z rómskeho jazyka znamená Rómovia záhradníci. Keď som sa pred časom pýtal jazykovedcov, ako sa po rómsky povie záhrada, hovorili mi, že Rómovia majú pre záhradu výraz bar. Pousmial som sa, že Rómovia chodia do záhrady do baru. Zároveň slovo bar znamená aj kameň, čiže je to aj fuška, robota. Odvodením od slova bar vzniklo slovo barardo, teda záhradník. Vypovedá to o tom, že Rómovia vo svojej histórii naozaj nemali záhradníčenie.

„Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky.“

Rómsky jazyk ako taký nepozná slovo záhradník. Pozná slovo záhrada, ale nepozná slovo záhradník. To, čo sa nesie ako taká červená niť naprieč tým celý projektom je myšlienka, že aj títo bývalí kočovníci sa už usadili, že sa tu cítia dobre a chcú pracovať s krajinou aj pôdou. Cieľom projektu je tiež ukazovať, že Rómovia záujem majú, a že práca mnohým z nich ide veľmi dobre.

Ako sa ľudia k projektu dostávajú?

Je to rôzne. Veľa cestujem, hlavne tu na východe a vidím, kde čo a ako funguje. Mnohí sa nám aj ozývajú. Poväčšine je to nejaký nadšenec, napríklad kňaz, učiteľ, starosta alebo aktivista. V niektorých oblastiach riešia problém, že Rómovia reálne hladujú. Chcú im zaviesť spoločnú záhradu, zavolajú nás, aby sme im prišli pomôcť rozvinúť komunitné záhradníčenie.

Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky. Naozaj sa ukázalo, že mnohé komunity nefungujú tak, že susedovi preskočíme plot, ideme a nakradneme zo záhrady gadža, ale že máme svoje a nepotrebujeme chodiť kradnúť kdesi k susedom. Ak sa Róm stará o pôdu a robí to dobre, je to pekné a získava si tým istý rešpekt aj od Nerómov.

V rámci projektu absolvujú Rómovia školenie. Ide o kratšie časové obdobie alebo sú s vami dlhodobo?

Sú komunity, s ktorými spolupracujeme už vyše 10 rokov, čiže s nimi máme dlhodobý vzťah. Potom sú takí, ktorí prídu len tak tréningovo. Máme víkendový kurz výsadby, u nich je už potom miestny ambasádor, naša spojka, s ktorým riešime náradie, stromčeky… Nemohli by sme fungovať bez mnohých dobrovoľníkov v obciach.

Ostávate s ľuďmi, ktorí sa zapoja do projektu, v kontakte aj po školení? Sledujete, ako skúsenosti so záhradníčením zužitkujú v ďalšom živote?

Sledujeme to, pretože chceme vedieť či to vôbec malo nejaký zmysel. Nie je nám jedno, ako sa títo ľudia vyvíjajú, a tiež nám záleží na tom, čo sa stane so stromčekmi. Aj Rómovia nám často zavolajú a povedia: „Števo, Rado (vedúci lektor, pozn. redakcie), poďte nám ukázať, ako máme stromčeku ostrihať konáriky.“

„V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju ‘motykoterapiu’.“

Ak vidia, že stromčeku sa nedarí, zase nám volajú a pýtajú sa, v čom je problém. Tí, ktorým záleží na úrode, sa z roka na rok stretávajú s rôznymi úlohami či už je to zavlažovanie, alebo rez. Sme vlastne akísi kočovní záhradníci. Chodíme do terénu a tam, kde nás zavolajú, sa snažíme radiť a riešiť konkrétne situácie.

Ako ste sa k záhradníčeniu dostali? Pôvodne ste vyštudovali psychológiu.

V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď človek vydá energiu starostlivosťou o pôdu, zem mu to vráti. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju „motykoterapiu”. Vyslovene si potrebujem vykompenzovať duševnú prácu tým, že niečo fyzicky robím či už športujem, alebo pracujem v záhrade.

Týmto sme začínali, pretože prvou aktivitou, ktorú sme mali, bola chránená dielňa, ktorá slúžila práve ľuďom s depresiami, so schizofréniou a s rôznymi ťažkosťami. Ľuďom, ktorí potrebovali v záhrade nájsť cestu k sebe a k tomu, aby zvládali stresy v živote. V podstate je to ďalší rozmer projektu. Jeden je sociálny a druhý terapeutický.

Koľko ľudí pôsobí vo vašom združení a koľkí už prešli vaším školením?

Aktuálne sme 12, dlhodobo ale spolupracujeme s vyše 100 dobrovoľníkmi. Teraz, keď sme rátali počet ľudí, ktorí prešli našimi školeniami, tak sme ich za všetky roky napočítali už vyše 1 000. Sú to deti, mládež, dospelí. Vekovo to nie je limitované. Škôlkari už chytia hrabličky a dôchodcovia, tí predsa len chcú mať nejakú aktivitu. To je jeden z dôležitých rozmerov našej činnosti. Zapájame celé rodiny. Aby dieťa videlo už u svojej mamy, že niečo robí a je v záhrade, a aby si cez učenie napodobňovaním osvojilo zručnosti. Rodičia by mali ísť príkladom.

Na Slovensku sú voči Rómom určité predsudky. Ako ich vnímate vy? Zmenili ste počas rokov práce s nimi svoj postoj?

Moje názory sa vyvíjajú. Čím dlhšie s nimi spolupracujem, o to viac vnímam, že pojem Rómovia zastrešuje veľmi úzku skupinu ľudí. Na Slovensku sú napríklad olašskí Rómovia, v Prešovskom kraji máme zase skupinu, ktorá sa volá Rumungri, potom sú tu maďarskí Rómovia. Každá skupina má iné povahové a typologické rysy. Je veľmi zaujímavé všímať si, aký majú stále živý kastovný systém. Keď sa s niektorými rozprávam, povedia mi: „Vieš, Števo, my sme Rómovia, potom sú Cigáni, potom sú nejakí degeši.“

Oni sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status. Tí si hovoria Rómovia. Tí „obyčajnejší” až po tých chudobných sú potom podľa nich Cigáni až degeši. Kastovný systém stále funguje a v praxi vidno, že Rómovia z jednej kasty zvyčajne nemajú záujem stretávať sa s Rómami z inej.

Keď vznikla istá spoločenská diskusia o tom, že Rómovia z Luníka IX by mali prísť do okresu Vranov nad Topľou, zdvihla sa u miestnych Rómov veľká vlna pobúrenia. Povedali: „Nie, my tu žijeme v poriadku, čistote a nechceme tu Rómov, ktorí budú žiť inak.”

Chcem tým povedať, že na Slovensku je podľa odhadov 400-tisíc Rómov. O 200-tisíc z nich sme nikdy nepočuli, lebo tí fungujú úplne normálne. Tých, o ktorých sa hovorí, že sú zo sociálne vylúčených skupín, je možno 200-tisíc a ešte aj tí sa členia do rôznych skupín.

„Rómovia sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status.“

Stáva sa, že keď s naším projektom niekde prídem, sú nadšení a pozvú nás domov, inde prídem a vysmejú ma, povedia mi, že toto nie je pre nich a že to nikdy robiť nebudú. Myšlienka, ktorá je v pozadí, znie, že nemáme univerzálny recept pre všetkých, ale tí, ktorí majú záujem, sa nám ozývajú sami.

Je to veľmi zaujímavé a pravdupovediac aj trochu prekvapujúce.

Prekvapilo to aj mňa. Až po rokoch som zistil, že takto fungujú a dokonca aj pri uzatvorení sobášu je cítiť veľký vplyv rodiča na výber životného partnera. Mne moji rodičia nehovorili, koho si mám vybrať, s kým mám žiť, ale u Rómov je tento vplyv rodiny stále silný. Dokonca niekde so sobášmi až kupčia. Dieťa môže byť ešte mladé a jeho rodič ho bez jeho vedomia niekomu predá.

Vráťme sa späť k vašej práci. Čo vás na nej najviac teší?

Keď vidím, že ľudia majú z práce v záhrade radosť, že ich baví a vidia v nej zmysel života. Mnoho Rómov, ktorí sú nezamestnaní, presedí celé dni pri sociálnych sieťach a to, že ich chytí niečo z reálneho života a je to napríklad téma založenia nejakej záhrady, vnímame ako veľmi pozitívne, zdravé a zmysluplné. Teší ma spokojnosť a radosť ľudí, keď vidia, že im niečo pekne kvitne pred domom, keď si majú čo dať do hrnca, keď záhrada slúži na to, aby bol ich život bohatší a kvalitnejší.

Vyzeráte, že máte veľa práce a okrem toho máte ešte mnoho iných aktivít. Čo robíte, keď nepracujete?

Svojej manželke som povedal, že mám aj jednu milenku. Keď sa pýtala, že akú, tak som zdelil, že mojou vernou milenkou je moja práca (smiech). Robím aj počas víkendov, ale určite to, v čom mám ukotvenie a spokojnosť, je manželka Júlia a dcérka Dianka.

Moja práca sa s rodinným životom spájať dá. Aj keď je dcérka ešte veľmi maličká, je na všetko zvedavá. Beriem ju všade, kde sa len dá. Nenechávam ich sedieť doma, kým ja idem do záhrady. Moje veľké potešenie a radosť je, že môžem fungovať s týmito 2 vtáčatkami. Vtáčatkami preto, lebo manželka je rodená Káčerová, ja som Straka. My sme taký vtáčí rod.

A teraz k tomu ešte pribudla aj Biela vrana.

Áno, môj život sa celý točí okolo vtáčích pojmov (smiech).

Štefan Straka

Vyštudoval psychológiu, absolvoval niekoľko stáží v zahraničí a spolu s rodinou žije v Hanušovciach nad Topľou. Stojí za projektom ekozáhrad, v rámci ktorého už 11 rokov učí Rómov z celého Prešovského kraja záhradníčiť. V súčasnosti pracuje ako regionálny koordinátor pre zariadenia sociálnych služieb v Prešovskom kraji a zároveň vedie občianske združenie Svätobor. Za svoju dlhoročnú prácu a spoločenský prínos získal ocenenie Biela vrana. Svoj voľný čas venuje najmä manželke Júlii a dcérke Dianke.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Lifetech: Čo je nové