Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Tomáš Kriššák z projektu Konšpirátori.sk, hovorí o tom, ako sociálne siete a dezinformácie menia spôsob, akým vnímame realitu.

Na Slovensku už roky rastie vplyv dezinformačných stránok, ktoré využívajú hnev, strach, neistotu a šíria skreslené informácie či hoaxy. Pred piatimi rokmi vznikol projekt Konšpirátori.sk, ktorý ich zhromažďuje v jednom zozname spolu s hodnotením ich obsahu. Prečo však ich popularita stále rastie? Tomáš Kriššák, odborník na informačnú bezpečnosť a člen hodnotiacej komisie projektu, vraví, že na vine sú do veľkej miery sociálne siete.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo si na stránkach všímať, aby sme nenaleteli hoaxom,
  • ako konšpiračné weby zmenili nálady v slovenskej spoločnosti, 
  • prečo príval týchto stránok rastie,
  • či rastie s ich vplyvom aj množstvo hejtov na internete.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Naleteli ste už vy sám nejakému hoaxu?

Mnohokrát, nie je hanbou si to priznať. Ľudia, nech sú akíkoľvek, vždy môžu naletieť. Dôležité je vedieť si to priznať a poučiť sa z toho. Uveril som napríklad fotke z Nemecka, kde bolo pri povodniach vidno potápajúce sa auto s nálepkou, ktorá zosmiešňovala aktivistku Gretu Thunbergovú.

Fotka obletela svet s tým, že človek, ktorý popiera klimatickú krízu, zažil potopu. V skutočnosti to bola falošná fotka upravená Photoshopom. Uvedomil som si to, odstránil ju a napísal ľuďom, ktorí na ňu reagovali. Povedal som si, že nabudúce by som mohol aspoň 5 sekúnd googliť, než niečomu uverím, a že mám vlastné predsudky, podľa ktorých si kreslím svet. 

Projekt Konšpirátori.sk vznikol v roku 2016. V tom čase sa konšpiračné stránky stali hrozbou?  

Hrozbou boli odjakživa, no okolo roku 2014, keď sa vyhrocoval konflikt na Ukrajine, Slovensko aj iné krajiny zažili príval dezinformačných webov. Len ťažko by sme vedeli dokázať, že majú zahraničný pôvod, ale skutočne preberali veľa zahraničnej propagandy.

Ako na stránke Konšpirátori rozlišujete dezinformácie? 

Každý nám môže nahlásiť problematickú stránku a my taký podnet spracujeme. Celkové hodnotenie vychádza zo zhody čo najväčšieho počtu 12-člennej komisie. Hlasovanie je tajné, nemôžeme sa teda ovplyvňovať. Každý z nás sa snaží čo najobjektívnejšie stránku vyhodnotiť na základe toho, aké informácie sa tam nachádzajú, či dodržiava profesionálne a etické normy. 

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream.

Sledujeme, či sú pod správami podpísaní autori, či citujú, či si nevymýšľajú. Zisťujeme, či uverejňujú opravy. Konšpiračné weby bežne zverejnia blbosť, a keď sú usvedčené, obsah nezmažú a málokedy odpovedajú.

Rastie počet dezinformačných stránok alebo skôr stagnuje? 

Podobné zdroje informácií vznikajú nepretržite nielen na webe, ale aj na sociálnych sieťach a iných digitálnych platformách. Náš projekt Konšpirátori vznikol ako odpoveď na tento trend, lebo veľa inzerentov sa nevedelo zorientovať, na ktoré stránky môžu umiestniť svoje reklamy bez reputačného rizika. Obávali sa, že sa ich reklama objaví vedľa správy, že keď si budete strúhať mrazený citrón do vody, zázračne vás to vylieči zo štvrtého štádia rakoviny. 

Máte informácie o prípadoch, keď váš projekt pomohol? 

Tisíce inzerentov sa chopili šance byť zodpovednými a zapojili sa do nášho projektu. Pevne verím, že je to jedna z ciest, ako ukázať, že civilizovaný svet nechce živiť týchto, ja to nazývam, novodobých barbarov, ktorí zneužívajú slobodu slova, aby sa toxicky obohacovali. Viacero krajín by sa mohlo inšpirovať, že sa dá objektívne zhodnotiť kvalita obsahu webu, a mohlo by to nastaviť nový etický štandard.

Ako môžu bežní ľudia odhaliť konšpiračné stránky? Čo by si mali všímať? Respektíve mali by si vždy na vašej stránke skontrolovať, či sa web nenachádza na zozname konšpirátorov?

Projekt Konšpirátori slúži primárne inzerentom, ale bežným ľuďom by mohol pomôcť projekt Checkbot, kde sú podozrivé kritériá definované. Spomínal som už potrebu sledovať, či je uvedený autor textu. Potom si treba všímať, či stránka používa často nejaké negatívne ladené nálepky, ako napríklad „slniečkari“, a či majú texty príliš bombastické titulky. Dôležité je overiť si aj  grafiky a obrázky.

Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Keď si ich stiahnem a nahrám do Google Images alebo do Yandexu, zistím, kde boli pôvodne uverejnené. Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Ľudia by si mali dávať pozor, či sa správy nesústreďujú na vyvolávanie ostrých emócií alebo či neútočia na niektoré skupiny obyvateľstva. Extrémisti pomaly už nezverejnia ani jeden príspevok, ktorý by na niekoho neútočil.

Akým spôsobom k šíreniu konšpirácií prispel Facebook a iné sociálne siete?

V prvom rade, Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream. Problém narástol v čase, keď spoločnosť zmenila spôsob, akým zarába peniaze, a zmenila niekoľko modelov a algoritmov toho, čo sa používateľom zobrazuje. V roku 2016 manažérka Facebooku Sheryl Sandberg urobila rozhodnutie, že sa sieť stane miestom, kam si ľudia budú chodiť po novinky.

„Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine.“ Prečítajte si rozhovor s Kristínou Tormovou

V zásade sa stala médiom, ktoré však nechcelo prevziať zodpovednosť klasických médií, a radšej si vzala najtoxickejšie metódy, ako pritiahnuť ľudskú pozornosť. Dala priestor každému, kto dokázal pozornosť ľudí zaujať a udržať. Niekedy vtedy sa začalo dariť Hlavným správam či magazínu Zem a vek, to boli u nás prvé lastovičky. Po nich prišli mnohé ďalšie, ktoré majú na Facebooku otvorené dvere.

Vieme však dokázať, že vina padá na plecia Facebooku?

Spoločnosť Gerulata Technologies realizovala vo februári tohto roka výskum so zameraním na 43 dezinformačných zdrojov. Skúmali, či je Facebook schopný moderovať a odstraňovať hoaxy, ktoré sa týkali koronavírusu. Zistili, že minimálne 200 výstupov týchto zdrojov bolo v rovine výmyslov. Facebook za mesiac od ich nahlásenia neodstránil ani jeden. Spoločnosť tvrdí, že je to síce jej priorita, no že nemá kapacity všetko čistiť. Mne sa to javí ako otrepané PR a snaha vyviniť sa. 

Keď rastie vplyv konšpiračných webov, zväčšuje sa aj počet hejtov?

Internet je iný než pred desiatimi rokmi, ľudia si častejšie skáču do vlasov. Kamaráti, ktorí boli predtým pankáči, teraz držia stranu extrémistom. Vravím im: „Chalani, pred rokmi vás títo naháňali na ulici a mnohí ste skončili v nemocnici. A teraz súhlasíte s rečami, ktoré šíria?“

Tieto zmeny spôsobuje konšpiračné myslenie, teda interpretácia reality podľa neprávd a konšpiračných teórií. Práve to v ľuďoch živí pocit frustrácie. Aj preto si v online ľudia ľahšie vybíjajú hnev, je ho viac, poškodení ho potrebujú zo seba vyfiltrovať a v online priestore si každý rýchlo nájde svoj cieľ, hromozvod vlastného hnevu.

Sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť.

Čo to v praxi znamená?

Ak ste človek, ktorý sa nevenuje internetovej bezpečnosti, na Facebooku nemáte čo robiť. Je to priestor, ktorý je už mimoriadne toxický a nebezpečný. Ponúka iba zopár výhod, ako napríklad spojenie s kamarátmi, to vám však už dokáže sprostredkovať mnoho iných aplikácií. Otvoríte si newsfeed a máte šancu 50 : 50, že si prečítate blbosť alebo zapálenú debatu, kde sa ľudia hádajú, nerozumejú si. 

Potom sa ako spoločnosť nevieme dohodnúť ani na takej banalite, ako je očkovanie, hoci po dekády bolo zrejmé, že je to medicínsky overený spôsob, ako zamedziť šíreniu desiatok chorôb. 

Dezinformačné stránky sa odvolávajú na slobodu prejavu. Mali by sme ju obmedziť? 

Sloboda prejavu je nehmotná inštitúcia, podobne ako sú súdy alebo vzdelávanie. V liberálnej demokracii je jej cieľom to, aby mal každý rovnaké právo robiť informované rozhodnutie bez ohľadu na to, či je bohatý, chudobný alebo z akejkoľvek spoločenskej skupiny. 

Sociálne siete nám umožnili spoločne vytvárať informačný priestor a pestovať slobodu prejavu virtuálne. No to je mimoriadne ľahké zneužiť. Producenti dezinformácií často nerobia nič iné, len ohrozujú práva ostatných a tvária sa, že oni zastupujú slobodu prejavu, čo je totálny paradox. 

Zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo. 

Pokrytectvo, ako keby pyroman tvrdil, že je zárukou, že už nič nezhorí, lebo on už všetko podpálil. Treba zdôrazniť, že konšpirácie a hoaxy majú dosah na rôzne oblasti života, napríklad medziľudské vzťahy a duševné zdravie, a neohrozujú len slobodu prejavu a možnosť robiť informované rozhodnutia.

Ako by sa teda dalo zabrániť šíreniu hoaxov na sociálnych sieťach?

Odporúčam prečítať si knihu od Shoshany Zuboffovej The Age of Surveillance Capitalism. Hovorí o tom, že sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť. 

Takýto model zväčšuje svoj profit vtedy, keď je otvorený nebezpečným a zavádzajúcim informáciám, lebo tie sú magnetom pre ľudskú pozornosť. Kým tento princíp nebude zlomený, budeme sa len hlbšie ponárať v tekutom piesku. Pozeráme sa na čiastkové riešenia, no my musíme zničiť zdroj problému. 

A ten je? 

Ľudský mamon. Facebook mohol byť dobrou spoločnosťou. Poznáme mnoho digitálnych značiek, ktorým sa podarilo vykonať viac dobra než zla, no pri Facebooku vieme určiť konkrétne nesprávne rozhodnutia, ktoré ho zviedli na zlú cestu. A to je zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo. 

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu s webom konspiratori.sk uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Tomáš Kriššák

Pochádza z Popradu a pôsobí na voľnej nohe vo viacerých projektoch zameraných na informačnú bezpečnosť. Je členom hodnotiacej komisie projektu Konšpirátori.sk, zoznamu webových stránok s pochybným obsahom. Konšpirátori.sk je neziskové občianske združenie, ktorého členmi sú Ján Urbančík, Peter Jančárik a Pavol Hardoš. Kriššák je okrem toho aj jedným z autorov komiksu Dobrodružstvá Milana Rastislava Štefánika. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac