Keramikár Andrej Frič: Robte veci s vášňou a bude to dobré

Vo svojej tvorbe spája poctivé remeslo a umenie. Jeho keramické objekty, grafiky aj nástenné maľby odhaľujú jedinečný svet, plný originálnych postavičiek.

Andrej Frič je všestranný umelec a otvorený človek, ktorý si vždy nájde čas pomôcť a poradiť. Veľa času trávi vo svojom útulnom ateliéri vo Viničnom, no venuje sa aj kurzom pre verejnosť a spoluorganizuje filmový festival. Prezradil nám, ako vznikajú jeho keramické sošky, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu aj či sa dá umením a remeslom uživiť. 

Objavujte výnimočných Slovákov a ich originálne výrobky vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Andrej študoval pedagogiku výtvarného umenia. Hoci sa dnes venuje keramike vo veľkom, s hlinou sa prvý raz stretol až na vysokej škole. Keďže už mal za sebou civilnú službu aj pobyt v Írsku, bol starší ako jeho spolužiaci, no štúdium, hlavne umelecké kurzy, si podľa vlastných slov viac užíval.

„V rámci všeobecnej umeleckej prípravy sme mali viaceré predmety, okrem iných aj keramiku. Modelovali sme busty, lebky, neskôr voľné veci, ktoré sme aj glazovali a vypaľovali. Paralelne s tým som viac objavoval aj grafiku, hĺbkotlač, maľbu, dokonca textil. Vtedy som zistil, že najradšej mám, keď to môžem všetko striedať,“ spomína všestranný umelec na obdobie, ktoré dalo jeho životu ďalší smer.

Pri práci preferuje pomalšie tempo a rád experimentuje po svojom, preto si do svojho ateliéru zadovážil pec na vypaľovanie keramiky aj grafický lis. „Dalo mi to priestor skúšať a hľadať si svoju cestu. Moji profesori v škole boli skôr sochári, takže som pracoval štýlom pokus – omyl. Skúšal som rôzne materiály, hliny, glazúry,“ približuje.

Možnosť tvoriť slobodne považuje za veľkú devízu svojej práce. „Nikto mi nehovoril ako nie, takže som sa nebál experimentovať. Dalo by sa povedať, že aj preto mám svojský štýl. Považujem za naozaj dôležité neprestávať sa učiť a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.“

Zabehnutý postup aj dávka alchýmie

Pri práci má Andrej už svoj zabehnutý postup. Diela si zvykne najprv naskicovať – na korkovej tabuli nad pracovným stolom má pripnuté inšpirácie. Nasleduje modelovanie z kameninovej hliny, pričom vzniknutý polotovar sa pred vypálením musí nechať dokonale vyschnúť na vzduchu.

Považujem za naozaj dôležité neprestávať učiť sa a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.

Potom sa vloží do pece a vypáli pri teplote približne 900 °C. Na vypálenú hlinu, ktorá je drsná a pórovitá, sa nanesie glazúra. Tá po druhom vypálení vytvorí hladký lesklý farebný povrch.

Zaujímavosťou je, že veľa materiálov si Andrej mieša sám. „Je to úplná alchýmia, do ktorej stále prenikám. Snažím sa tie pekné komerčné glazúry vyvažovať vlastnými škaredými. Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich. Perfektne dopĺňajú moje surreálne a bizarné diela,” prezrádza s úsmevom.

V rámci svojej tvorby často pracuje aj s tzv. engobami. Ide o zriedené hliny, ktoré sú obohatené o oxidy kovov. Nanášajú sa priamo na nevypálený polotovar a po vypálení zostávajú drsné. „Umožňujú mi maľovať podobným štýlom ako napríklad pri akvareli, môžem ich kombinovať s glazúrami, preškrabávať aj písať nimi,” vysvetľuje, prečo si ich obľúbil.

Keď je keramika „iná”, je to výhoda aj nevýhoda

Andrej tvorí v malom útulnom ateliéri vo Viničnom. Občas predáva na keramických trhoch po celom Slovensku aj v susednej Českej republike. Na trhoch ponúka už osvedčené vzory, o ktoré majú zákazníci záujem, no vyrába aj na zákazku.

„Na trhoch vidím reakcie ľudí a ich vnútorný boj, keď zbadajú niečo nečakané. Predávam aj úžitkové veci ako vázy, misy a kvetináče, ale mám aj pár sošiek alebo objektov pre tých odvážnejších. Neživí ma iba keramika, takže môžem zostať slobodný a nepodľahnúť tlaku trhu,” prezrádza, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu.

„To, že tvorím trochu inú keramiku, je výhoda aj nevýhoda,” hovorí.

Inšpiráciu nachádza v mytológii aj v sci-fi

A kde čerpá keramikár inšpiráciu pre svoj fantazijný svet? „Odjakživa ma bavila mytológia a surrealizmus. Fascinuje ma hra symbolov, ktorá má však korene v realite. Je to niečo ako ľadovec, z ktorého trčí iba vrchol, a ten zvyšok, obrovský kus ľadu, je skrytý pod vodou,” objasňuje.

Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich.”

Andrejovu tvorbu ovplyvňujú aj iní umelci, veľkou inšpiráciou je preňho tvorba nedávno zosnulej výtvarníčky Márie Rudavskej. „Jej ochrancov a oltáre som si všimol už dávno. Dýcha na mňa z toho zvláštna mystika a tajomno. V rámci Slovenska a keramickej tvorby mi to prišlo ojedinelé. Bol to jeden z dôležitých impulzov, prečo som začal robiť keramiku,” približuje.

„Som veľký fanúšik sci-fi, hororu, fantasy aj anime. Medzi mojimi vzormi nájdete Brunovského a Poa, Banksyho a Burroughsa, Gigera a Lovecrafta, a zoznam by takto mohol pokračovať,” vymenúva.

Inšpiráciou sú pre Andreja aj majstri, s ktorými je združený v Cechu slovenských keramikárov, v rámci ktorého si s nimi vymieňa rady a skúsenosti. Cech združuje keramikárov s rôznymi štýlmi, od starých majstrov majolikárov až po novú mladú generáciu.

Umením a remeslom sa dá uživiť, no nie je to jednoduché

Andrej je naozaj všestranný umelec a okrem keramiky tvorí aj grafiky a nástenné maľby. Okrem iného spoluorganizuje Pezinský alternatívny filmový festival PAFF, niekoľko rokov učil na základnej umeleckej škole najmenšie deti a dodnes umelecky vzdeláva všetky vekové kategórie.

Ako to všetko stíha? „Je veľa vecí, ktoré by som chcel ešte vyskúšať. Je pre mňa výzvou, ako si zadeliť čas a stihnúť toho viac. Charles Bukowski raz povedal výrok, ktorý ma inšpiroval: ‚Nájdi to, čo miluješ, a nechaj, nech ťa to zabije!‘ Sám sa tým riadil. Je to o vášni. Robte s vášňou a bude to dobré. Toho sa držím aj ja,” prezrádza.

Dá sa na Slovensku uživiť umením a remeslom? Andrej odpovedá pozitívne, hoci to podľa neho nie je práve jednoduchá cesta: „Určite mi pomáha moje zázemie, rodina a priatelia, ktorí ma podporujú, zákazníci, ktorí sa vracajú.”

Ak vás oslovila Andrejova tvorba a chceli by ste navštíviť jeho ateliér, rád vás privíta vo Viničnom. Môžete ho kontaktovať alebo za ním zájdite počas októbrového Dňa otvorených ateliérov, keď môžete nazrieť do dielní lokálnych výtvarníkov.

Andrej pre čitateľov Sódy vyrobil 3 originálne stojany na mobil. Zasúťažiť si o ne môžete na tomto mieste

Šikovných Slovákov naprieč celou krajinou sa oplatí objavovať a o zážitky sa podeliť. Vďaka rýchlej 4G sieti od O2, dostupnej pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska, to môžete spraviť rýchlo a prakticky kdekoľvek. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/internet/4g.

Andrej Frič

Je keramikár, maliar, grafik a výtvarný pedagóg. Tvorí pod značkou Frikou a pôsobí v obci Viničné neďaleko Pezinka. Jeho tvorba má jedinečný rukopis, sú v nej prvky mytológie a symbolizmu. Viac informácií nájdete na www.andrejfric.com.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

„Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.“

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

„Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.“

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

„Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.“

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac