Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Komerčný riaditeľ O2 Milan Morávek: Na rozhodnutie zabehnúť maratón musíte dozrieť, ja som svoj prvý zvládol v tridsaťdeviatke

Ako nás môže pravidelná športová aktivita naučiť väčšej trpezlivosti v súkromnom aj pracovnom živote?

Zabehnúť maratónsku vzdialenosť 42,195 km na jedno sústo si vyžaduje veľké fyzické aj psychické úsilie. No aj keď poctivo a dobre trénujete, na preteku môže byť nakoniec všetko inak. O nepredvídateľnosti maratónskych pretekov nám porozprával aj maratónec a riaditeľ komerčného úseku O2 Milan Morávek, ktorý svoj prvý maratón zabehol, keď mal 39 rokov. Dnes už má v bežeckom portfóliu aj prestížnu sériu maratónov – Veľkú šestku (Six Majors).

FK Kozmos má fanúšikov, ktorí nenadávajú a nosia dúhové vlajky. Ako to môže vyzerať na futbale v 6. lige?

V rozhovore s rekreačným bežcom a maratóncom Milanom Morávkom sa ďalej dočítate:

  • kedy je človek pripravený odbehnúť maratónsky beh,
  • prečo sa nedá pripraviť na prvý maratón na sto percent a čo vás môže prekvapiť,
  • ktorý zo šiestich prestížnych maratónov bol preňho najťažší,
  • ako sa na Six Majors dostať,
  • čo sa počas maratónov naučil o svojom tele,
  • a aj to, prečo by sa mal človek nútiť k veľkým výkonom vo voľnom čase, ak musí podávať veľké výkony v práci.

Bol beh vždy vašou vášňou?

Behať som začal, aby som sa hýbal. Mal som 35 rokov, sedavé zamestnanie a žiadnu inú ambíciu, len schudnúť, a tak som sa pridal k priateľom, ktorí už behali rekreačne. Postupne sme sa skúšali prihlasovať na bežecké desiatky, Night Run, Národný beh Devín a neskôr sme sa odhodlali na polmaratóny. A potom aj na maratóny.

Maratóny sú však omnoho náročnejšie na vytrvalosť – profesionálom trvá zabehnúť maratón viac ako 2 hodiny a drvivá väčšina rekreačných bežcov beží maratón okolo 4 až 5 hodín. Ako ste zistili, že ste už pripravený na maratón?

Áno, pri maratóne potrebujete mať väčšiu disciplínu, mať lepšiu štruktúru tréningu a behať viac. No podľa mňa každý, kto si dá túto výzvu, môže zabehnúť maratón – niekto rýchlejšie, niekto pomalšie, závisí to od odhodlania a tréningu.

Mňa napríklad vytrápil aj prvý polmaratón, ktorý som bežal v Budapešti. Trval mi až dve a pol hodiny, a hoci bol október, teplota stúpla na 39 stupňov. No zakrátko som si dal predsavzatie, že do svojej štyridsiatky zabehnem aj prvý maratón. Podarilo sa mi to, keď som mal 39 rokov.

Knižky hovoria, že prvý maratón treba len zabehnúť a užiť si ho, netreba riešiť čas. Je to nepredvídateľný pretek, musíte si ho vyskúšať, aby ste vedeli, čo vás čaká a na čo si dať pozor druhýkrát.

Čo znamená nepredvídateľnosť pri maratóne?

Maratón si vyžaduje veľké fyzické a duševné úsilie počas dlhého času. Pri správnom tréningu sa telo síce stretne s únavou a rôznymi výzvami, ale na preteku môže byť všetko inak.

Počasie zohráva v maratóne významnú úlohu. Extrémne teploty, vysoká vlhkosť, silný vietor či neočakávané zmeny počasia môžu ovplyvniť tempo vášho behu, hladinu hydratácie a celkový komfort pri behaní. Môžete pravidelne trénovať pri priemerných 20 °C, ale počas pretekov vás môže prekvapiť 35 °C a to situáciu mení.

Ďalšou vecou, na ktorú sa neviete úplne pripraviť, je profil trate, lebo každá trať je iná. Výškové rozdiely môžu ovplyvniť vašu spotrebu energie, svalovú únavu aj celkové tempo.

Okrem toho počas maratónu riešite, kedy a koľko vody piť a čo zjesť, lebo nechcete byť hladný ani smädný, ale zároveň sa nechcete zdržiavať na toaletách.

Maratón si vyžaduje opatrné tempovanie a strategické rozhodovanie, preto je voľba správnej stratégie kľúčová. Ešte pred štartom musíte rozmýšľať o tom, ako začať, ako pokračovať a ako pretek dokončiť za 4 hodiny, lebo nechcete začať príliš pomaly, ale ani príliš rýchlo, aby ste si udržali tempo počas celého preteku. Samozrejme, musíte myslieť aj na všetky kopce a prevýšenia, ktoré vás čakajú.

Maratón je aj mentálne náročný, po dvoch hodinách behania vám môže všetko prekážať. Ste spotený, cítite sa slabý a stále ste len v polovici trate. Rozčúli vás aj šnúrka na teniskách, derúce tričko alebo skákajúci opasok s gélmi.

Dôležitú úlohu zohrávajú aj fyziologické faktory bežca či bežkyne, lebo na maratóne musíte čerpať z tukových zásob. Po 33 kilometroch vám dôjdu všetky zásoby cukrov a musíte ísť na rezervu – aj preto sa hovorí, že na 33. kilometri narazíte na stenu. A samozrejme, pri maratóne sa chcete vyhnúť kŕčom.  

Nič z tohto pred prvým pretekom neviete, ale aj tak sa to dá v pohode zvládnuť, len si treba preteky užiť.

Môže sa stať, že kondícia dosahuje vrchol, no potom príde jedna choroba, jeden úraz a celé vám to pokazí.

Vo svojom bežeckom portfóliu máte aj známu sériu maratónov, tzv. Veľkú šestku (Six Majors). Zaujali vás tieto maratóny kvôli prestíži?

Na prvý maratón z nich sme sa s kamarátmi prihlásili v Berlíne, keď sme si všimli logo Six Majors. Veľmi sme to nepoznali, ani sme tomu nevenovali veľkú pozornosť. Keď sme však dobehli, na večernej oslave sme sa hecovali, čo bude ďalej, a dohodli sme sa, že zabehneme všetkých šesť, keď už jeden z nich máme.

V tom čase ju malo zabehnutú asi osem Slovákov. Motivovala nás kolektívna súhra, kamarátstvo, doťahovanie sa medzi sebou aj súperenie. Postupne sme si vyberali, na ktorý ďalší maratón pôjdeme, spoločne sme sa hecovali, trénovali, rozširovali skupinu o ďalších bežcov. Kedysi nás spájala práca pre rovnakú spoločnosť, dnes je to beh.

V čom sa Six Majors odlišuje od iných maratónov?

Na svete je okolo 800 maratónov, ale len šesť z nich má titul Six Majors: tokijský, bostonský, londýnsky, berlínsky, chicagský a newyorský. Tieto maratóny patria medzi najprestížnejšie a najvyhľadávanejšie na svete, keďže amatérski aj elitní atléti bežia spolu 42,195 km v najslávnejších mestských uliciach na zemi.

Veľa bežcov chce zabehnúť aspoň jeden takýto maratón, ale nájdu sa aj takí ako my, ktorí túžia nielen po medaile za samotný pretek, ale aj po jednej za všetky – medaile Six Star Finisher.

Všetkých šesť maratónov zabehlo podľa najnovších údajov 8-tisíc ľudí. Je náročné ich dokončiť?

Je to podobne náročné ako dokončiť akýchkoľvek iný maratón. Keďže však ide o svetové a prestížne maratóny s históriou, je ťažké sa na ne dostať. Aby ste sa kvalifikovali, musíte mať priam atletický čas, ktorý rekreačný bežec len veľmi ťažko dosiahne.

Ak sa vám teda nepodarilo kvalifikovať, zaradia vás do žrebovania, v ktorom máte však len malú šancu, lebo je prihlásených približne 50-tisíc ľudí a vyžrebujú len 5- až 10-tisíc z nich.

Niektoré cestovné kancelárie ponúkajú účasť na týchto maratónoch formou zájazdu, prípadne môžete prispieť na charitu a získať tak kvalifikáciu. Ak ich chcete odbehnúť, nevzdávajte sa – treba skúšať všetky možnosti, pokusy opakovať, aj keď to nevyšlo na prvýkrát. 

Dnes už viem, že keď som príliš unavený a nevyspatý, je lepšie dať si deň voľna, lebo potom som omnoho pozornejší.

Bežný vek pretekárov, ktorí dokončili Veľkú šestku, je 51 rokov. Myslíte si, že to je vek, v ktorom sa človek vytrénuje do vrcholnej kondície? Je to zaujímavé, čakal by som nižší.

Toto číslo podľa mňa reflektuje skôr vrchol mentálnej kondície a celkovú zrelosť, nie fyzickú kondíciu. Na rozhodnutie zabehnúť maratón musíte dozrieť. Máloktorý dvadsiatnik má takýto cieľ či sen, hoci kondíciu možno áno. Určite v tom zohráva úlohu aj fakt, že zabehnúť šesť maratónov, na ktoré je komplikované sa dostať, trvá niekoľko rokov, počas ktorých starneme.

Stalo sa, že vám počas maratónu došli sily? Predsa, pri každom behu sa človek môže cítiť inak, môže sa aj zle vyspať alebo je po chorobe či úraze.

New York bol pre mňa extrémne náročný. Aj keď má spomedzi šiestich maratónov najlepšiu atmosféru, ja som ho zabehol v zlej kondícii. Bol som ťažký a po prekonaní niekoľkých chorôb, takže som mal výrazne narušenú prípravu. Môže sa stať, že kondícia dosahuje vrchol, no potom príde jedna choroba, jeden úraz a celé vám to pokazí, ale už máte vytúžený lístok, tak tam idete. To sa proste neodmieta.

Okrem toho som sa maratónu v New Yorku zúčastnil v čase, keď bol najteplejším maratónom za posledné polstoročie. V Európe bolo vtedy v novembri 8 °C, a keď som vystúpil z lietadla, obarila ma horúčava 29 °C. Newyorský maratón je navyše kopcovitý, má veľa mostov, niektorí bežci išli nadoraz a doslova odpadávali od tepla. Ja som šiel zas veľmi pomaly, len aby som došiel. Bol to piaty maratón v poradí, chýbal nám len posledný v Tokiu, na ktorý sme mali s partiou už kúpený lístok, tak som nič neriskoval a dokončil som ho v čase 4:50.

Ako s behom začať a kedy je lepšie nahradiť beh chôdzou? S trénerkou Andreou Ballovou odpovieme na rôzne otázky o behu

Na jednej strane ovplyvňujú prípravu na maratón externé faktory ako spomínaná choroba, no na druhej strane je asi vhodné mať aj špeciálny režim, aby ste boli na maratón čo najlepšie pripravený. Na čo si dávate pozor?

Strava, tréning a spánok. Najdôležitejší je balans medzi tréningom a regeneráciou. Človek musí mať aj disciplínu. Keď vie, že ráno beží, tak si pôjde ľahnúť do postele v primeranom čase. A, samozrejme, žiadna konzumácia alkoholu. Alkohol má veľký vplyv na spánok a telo sa nedokáže dostatočne zregenerovať.

Tipy na maratónsky deň od Milana Morávka

  1. Človek musí vedieť odhadnúť, ako si najlepšie rozložiť sily, hlavne neprepáliť štart.
  2. Fľašu si so sebou na pretek nenoste, na občerstvovacích zastávkach máte zabezpečený pitný režim. Tam však odporúčam vypiť len tak deci vody (ak je normálne počasie), viac len keď je naozaj veľmi teplo.
  3. Beriem na pretek svoj gél, ak aj majú na pretekoch gély pre bežcov, zväčša je to až na záver a nemusia vám sadnúť.
  4. Osobne behám bez hudby, na niektorých pretekoch ju dokonca zakazujú. Snažím sa totiž naplno si užiť atmosféru bez slúchadiel, je to jedinečné.
  5. Behám menej oblečený ako väčšina rekreačných bežcov. Termoregulácia je dôležitá a verte mi, pri behu vám zima nebude. Ak by bola, treba pridať.

Keď sa rozprávame o vytrvalosti, kedy je správne počúvať svoje telo a spomaliť, keď nevládze, a kedy prekročiť svoje hranice?

Keď som začínal, pri druhom maratóne som sa snažil dodržať tréningový plán na sto percent. Zabehol som všetky behy v tréningu, ani jeden deň som nevynechal, no pretek som potom nezvládol tak, ako som chcel, lebo som sa cítil príliš unavený. 

Dnes už viem, že keď som príliš unavený a nevyspatý, je lepšie dať si deň voľna, lebo potom som omnoho pozornejší. Aj vďaka športu som lepšie spoznal svoje telo a jeho funkcie si viem merať rôznymi spôsobmi. Treba sa riadiť tým, ako sa cítite, a je v poriadku tréning vynechať, ak ste unavený alebo v strese. No snažte sa, aby ste nevynechávali ťažký tréning, akým sú napríklad vytrvalostné behy.

Sme nútení k veľkým výkonom v práci, prečo by sme sa mali nútiť k veľkým výkonom aj vo voľnom čase?

Ja to vnímam inak. Myslím si, že sa tieto dve veci dopĺňajú. Ak chcete v práci podávať veľký výkon, nikde inde si neviete tak dobre vydýchnuť a vypustiť paru ako pri rannom behu. Kolegovia mi dokonca vravia, že keď nebehám, som nervóznejší a nemám dobrú náladu. (smiech) 

Beh by ste si v prvom rade mali užiť, nemali by ste sa príliš prepínať a trénovať len toľko, na koľko sa cítite.

Je niečo, čo ste sa naučili pri behaní maratónov a preniesli ste si to do pracovného alebo súkromného života?

Maratóny ma naučili vytrvalosti. Ak človek na niečom systematicky pracuje, posúva sa k cieľu bližšie zo dňa na deň, výsledok sa dostaví. A tiež som pochopil, že čokoľvek si človek zaumieni, tak to dosiahne. Ako hovorí slogan jednej športovej značky – nič nie je nemožné.

Vnímate v behu aj nejaké ďalšie benefity?

Ráno ma beh naplní optimizmom, rozdýcham sa, okysličím si telo a deň je hneď krajší. Keď cestujete, spoznáte takto úžasné miesta skôr než ktokoľvek iný. Keď ideme s rodinou na dovolenku, už o ôsmej ráno po behu manželke zreferujem, čo si pôjdeme v meste pozrieť. Ako bežec vidíte ranný život v meste, vidíte, ako sa mesto zobúdza, to ma naladí na celý deň.

Nedávno som bol na štyri dni v Madride a väčšinu času sme strávili v kancelárii. Keby som každé ráno nebehal, ani by som nič z mesta nevidel. V lese má beh zasa úplne iný rozmer, ja si napríklad často chodím zabehať na Kamzík po lesných turistických chodníčkoch, tak si vyčistím hlavu.

Veľkú šestku ste zvládli. Máte nejaký iný podobný cieľ?

Ešte som ho nenašiel, no rozmýšľal som, že by som z cestného behu prešiel na trailový. Je to zdravšie na kolená a v lese uvidí človek krajšiu prírodu než na asfalte pri Dunaji.

Láka ma aj chodiť. Nedávno sme s kamarátmi prešli pešo púť 330 kilometrov z Ovieda do Santiaga de Compostela. Možno bude Veľká šestka v roku 2025 rozšírená aj o siedmy maratón, hovorí sa o Sydney alebo Juhoafrickej republike.

Milan Morávek

Je riaditeľom komerčného úseku operátora O2. Ako 21-ročný začínal ako predajca v spoločnosti Coca Cola, kde naštartoval svoju profesionálnu kariéru. Tu sa postupne vypracoval na obchodného manažéra a zrodila sa aj jeho bežecká partia, ktorá funguje dodnes. Do sveta technológií nastúpil v Telekome, kde pôsobil ako riaditeľ retailu. Neskôr prešiel do O2, kde prebral celý komerčný úsek a má na starosti všetko od vývoja až po predaj služieb. Miluje beh, prírodu a dobré jedlo.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.