Príbehy

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Otázky a odpovede o menštruačnej chudobe

Na Slovensku o menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka.

Autorka Ester Viktória Ziffová

Ilustrácie Natália Augustínová

Dátum1. 8. 2022

Potajomky si pchám do rukáva vložku a prenášam ju na toalety. Hlavne, aby nikto nevedel, že mám menštruáciu – toto je bežná realita dievčat a žien na Slovensku, ktoré prenasleduje zahanbujúci pocit z prirodzenej súčasti života. Medzi nami sú však aj ženy, ktoré ani v roku 2022 nemajú zabezpečený základný prístup k menštruačným potrebám a trpia menštruačnou chudobou.

Naše detstvo má vplyv aj na vzťahy, ktoré si vytvárame. Párová terapeutka Radoslava Olajos vysvetľuje, čo nás o sebe samých vedia naučiť

O probléme s nedostatkom financií na kúpu menštruačných potrieb počujeme ešte menej ako o samotnej menštruácii. V našej spoločnosti sa témy týkajúce sa ľudskej sexuality a intimity dlhodobo odsúvajú na druhú koľaj. Ak nemlčíme, hovoríme o nich len veľmi potichu.

Dostupné údaje však kričia: až jedna z desiatich žien v Európskej únii si nemôže kúpiť hygienické potreby, ktoré patria k jej existenčným nutnostiam. Na Slovensku môže byť situácia ešte vážnejšia. Radka Mikšík zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo nám vysvetlila, čo je to menštruačná chudoba, prečo sa týka celej spoločnosti a ako môžeme pomôcť k menštruačnej dôstojnosti a rovnosti.

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

„Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si kúpila menštruačné potreby, napríklad vložky či tampóny. Týka sa to napríklad ľudí z vylúčených komunít, ľudí žijúcich na pokraji chudoby či ľudí bez domova.

O tejto téme zo strany štátu u nás síce nepočuť, ale európske štatistiky hovoria, že 1 z 10 dievčat v EÚ si nemôže dovoliť základné hygienické potreby. Na Slovensku doposiaľ nemáme relevantné čísla, no z dát štatistického úradu vyplýva, že takmer každé šieste dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, príjmovou chudobou je na Slovensku ohrozený každý ôsmy človek a pandémia situáciu zhoršila. Navyše chudobou sú výrazne viac ohrozené ženy, sú častejšie samoživiteľkami a na Slovensku stále zarábajú menej než muži.

Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý realizovala Dominika Režová (2022) k svojej diplomovej práci o menštruačnej chudobe. Podľa výsledkov sa 34,8 % respondentiek ocitlo počas života v situácii, keď si nemohli dovoliť zadovážiť menštruačné potreby.“

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

„Alternatívami menštruačných potrieb sú rôzne kusy látok, ponožky, gázy, toaletný papier, noviny či iné metódy, ktoré môžu ohroziť zdravie, bezpečie či budúcnosť daných ľudí.

Nedostatok menštruačných potrieb môže znamenať aj pravidelné vynechávanie školy počas menštruačných dní. V komunitách, kde hovoríme o generačnej chudobe, je školská absencia z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečný jav, ktorý prispieva k cykleniu v kolobehu chudoby.

Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, téma menštruačnej chudoby by mala byť dôležitá pre nás všetkých. Menštruácia sa totiž nepýta, či na ňu máte.

Menštruačná chudoba sa môže podpísať nielen na fyzickom, ale aj psychickom zdraví, ide totiž o nenaplnenie základných existenčných potrieb.

Skúste si predstaviť menštruáciu, počas ktorej by ste nemali k dispozícii nič, čím môžete zachytiť menštruačnú tekutinu. Navyše nemáte peniaze ani na ďalší ‚luxus‘, ako sú napríklad lieky na zmiernenie bolesti alebo nahrievacie vankúšiky.

K tomu všetkému si pripočítajte nemožnosť adekvátnej hygieny, a ak by sa vám napokon podarilo dostať sa k nejakej menštruačnej potrebe, je bežnou praxou, že osoby zasiahnuté menštruačnou chudobou nemajú súkromie na jej výmenu. Pre niektorých ľudí to, žiaľ, nie je iba predstava.“

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

„Tieto skúsenosti s nami zdieľali neziskové organizácie aj ľudia, ktorí spolupracujú s osobami zasiahnutými menštruačnou chudobou, sú to ťažké príbehy.

Príkladom je pani, ktorej lekár pre časté pôrody zaviedol vnútromaternicové teliesko. Dostala však zápal a začala mávať veľmi silnú menštruáciu, na ktorú nemala peniaze, tak si chodila kupovať rôzne látky do secondhandov.

Sú známe aj príbehy žien, ktoré aj nejaké peniaze na menštruačné potreby majú, no stretávajú sa s predsudkami a sťaženým prístupom k nim. Radšej ani nevstúpia do drogérie pre svoj vzhľad, pretože personál na ne automaticky pozerá ako na zlodejky.

Potom sú tu dievčatá, ktoré sa musia spoliehať na pomoc učiteliek a učiteľov, ktorí v kabinete vždy majú k dispozícii pár vložiek, často z vlastných prostriedkov.“

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

„Vzdelávať a sprístupniť menštruačné potreby. Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, mala by to byť pre štát zo sociálneho aj zdravotného hľadiska dôležitá téma. Menštruácia sa nepýta, či na ňu máte.

Rôzne neziskové organizácie, jednotlivci, komunitné centrá a ďalšie zariadenia problematiku menštruačnej chudoby vnímajú roky a pokúšajú sa vo vlastnej réžii pomôcť, ako vedia. Jednorazové zbierky sú len krátkodobým riešením, cieľom organizácií je aj šíriť osvetu a apelovať na systémové riešenia.

LGBTI+ ľudia na Slovensku stále čelia predsudkom. Prečítajte si, ako môžeme prispieť k vzájomnému porozumeniu a tolerancii

Slovensko sa môže inšpirovať zahraničím a sprístupniť menštruačné potreby na verejných toaletách či v školách alebo uhrádzať menštruačné potreby ľuďom v núdzi. Možné riešenie ponúka aj zahrnutie menštruačných potrieb do ‚balíčkov‘ pre sociálne znevýhodnených ľudí, prípadne zníženie alebo stanovenie nulovej DPH na ne.“

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

„Vzdelávať sa, podporovať zbierky, podpisovať petície, rozprávať sa o tom vo svojom okolí, žiadať od politikov a političiek, aby sa venovali témam rovnosti, férovosti a vzdelávania. Apelovať by sme mali aj na vekovo adekvátnu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá prináša informácie, zručnosti a postoje v témach intimity a sexuality, ktoré nevyhnutne potrebujeme k zdraviu, bezpečiu a rovnosti.

Pomôcť môže aj zmena vlastného postoja a uvedomenia si vlastných privilégií. Naša štartovacia čiara môže byť inde než štartovacia čiara druhého človeka.

V tejto téme sa často spomínal menštruačný kalíšok či nohavičky – sú predsa viackrát použiteľné počas niekoľkých rokov, prirodzene, núka sa to ako možnosť. Využívanie ekologických alternatív menštruačných potrieb je však do veľkej miery privilégium.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii a jej rôznych aspektoch môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.

Dôležité je uvedomiť si, že ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ľudia bez domova a ďalšie vylúčené komunity nemusia mať ani prístup k čistej vode či elektrine. To sú nevyhnutné predpoklady na správne a hygienické zavádzanie kalíška či starostlivosti o znovupoužiteľné menštruačné potreby. Nevhodná hygiena by mohla ohroziť zdravie či život ľudí.

A napokon drobnosť, ktorá môže pomôcť: začnime používať pojem menštruačné potreby, nie menštruačné pomôcky. Je to základná potreba a zmena jazyka v bežnej komunikácii dokáže prispieť k rovnosti.“

Hovorí sa o menštruácii v školách?

„To je individuálne. V škole sa o nej totiž hovorí najmä z reprodukčného hľadiska, ktoré je mimoriadne dôležité, no menštruácia má aj ďalšie rozmery – sociálne, zdravotné alebo ekologické.

Často sa stáva, že sa o nej učí na jednej vyučovacej hodine, navyše sú v debate prítomné rodové stereotypy. Bežnou praxou je, že chlapcov z tejto diskusie v mnohých školách stále vylučujú, pričom je to dôležitá téma aj pre nich. Ťažko sa v spoločnosti zbavíme pocitov zahanbenia pri vyťahovaní vložky či tampónu z tašky, keď chlapcov do tejto témy ani neprizveme.

Na Slovensku stále neexistuje systematická a kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova. V organizácii Spoločnosť pre plánované rodičovstvo sa o to popri interaktívnych workshopoch usilujeme. Vďaka podpore nórskych fondov máme príležitosť prinášať do škôl profesionálne inkluzívne vzdelávanie, vhodne prispôsobené pre rôzne vekové skupiny.

Vytvárame aj metodiky, aby sme podporili učiteľky a učiteľov. Témy vzťahovej a sexuálnej výchovy prinášame aj k širokej verejnosti, do ambulancií, k rodičom či do firiem, kde poskytujeme vzdelávanie o predchádzaní obťažovania a vytváraní inkluzívnych tímov.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii, jej rôznych aspektoch – nielen v súvislosti s reprodukciou, ale aj v súvislosti s menštruačnou chudobou či menštruačnou stigmou – môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.“

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

„Cieľom kampane bolo vyzbierať finančné prostriedky na nákup menštruačných vložiek a následne ich odovzdať partnerským organizáciám, ktoré sa s menštruačnou chudobou stretávajú dennodenne.

Kampaň sme zastrešovali my, teda Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, s Lindou Moróczovou z projektu Mesačnica a Natáliou Blahovou, dobrovoľníčkou z organizácie Neighborhood Feminists. Boli sme neuveriteľne vďačné, že sa nám podarilo osloviť ešte väčšie množstvo ľudí, ako sme pôvodne očakávali. Pôvodný cieľ 5 000 eur sa vyšplhal až na vyzbieraných 7 405 eur na nákup menštruačných potrieb.

Za peniaze z kampane sme nakúpili vložky podľa konkrétnych potrieb organizácií. Tie sa aktuálne distribuujú priamo k nim. Rozdeľujeme ich tak, aby dokázali čo najväčšiemu počtu ľudí zabezpečiť dôstojnú menštruáciu. Ak sa chcú ľudia zapojiť a pomôcť ďalej, môžu nás sledovať na sociálnych sieťach, kde budeme informovať o ďalších krokoch.

Podpora nielen našej organizácie, ale aj iných by mala byť spôsobom, ktorý je vo vašich kapacitách a možnostiach – nemusí ísť len o finančnú podporu. Pomáha aj zdieľanie, šírenie osvety, prítomnosť na workshopoch, besedách či diskusiách. Aj takáto podpora je pre kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu mimoriadne potrebná.“

Radka Mikšík

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Lektoruje interaktívne workshopy, vytvára vzdelávacie materiály, pracovné zošity, metodiky, venuje sa osvetovej a advokačnej činnosti v témach vzťahovej a sexuálnej výchovy, zdravých vzťahov, prevencie sexuálneho násilia a obťažovania a i. Vďaka spolupráci so Zuzanou Bendíkovou je Radka aj autorkou komiksu Prvýkrát od Dospej matere. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde sa venovala inkluzívnemu vzdelávaniu školských podporných tímov a je aj ambasádorkou programu Teach for Slovakia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Od nočných pohotovostných zásahov až po šplhanie sa na zamrznuté stožiare – práca v telekomunikáciách nie je nikdy jednotvárna.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Dominika Behúlová

Dátum3. 1. 2025

Budovať a prevádzkovať sieť znamená mať ideálny pomer medzi prácou v kancelárii a v prírode. A aj dostatok adrenalínu, lebo každý deň (aj noc) prináša nepredvídateľnú výzvu, pri ktorej okrem technických schopností využijete aj základy horolezectva či dobrú odolnosť proti poveternostným podmienkam – ako Tomáš prezradil, najviac porúch siete sa udeje v najhoršom možnom počasí. Pozrite sa do zákulisia jeho práce, ktorá kombinuje šikovnosť, trpezlivosť aj odhodlanie.

Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

V rozhovore s inžinierom sietí Tomášom Kinikom sa dozviete aj to:

prečo pri rozširovaní signálu musia riešiť nájomné zmluvy,
ako riešia „duchárske“ poruchy siete,
prečo niekedy chodia do práce o tretej ráno,
a dal nám aj niekoľko tipov na krásne a málo známe miesta na turistiku na Slovensku.

Čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?

To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén a ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.

Najlepšie sa šíri priamo v otvorenom priestore, kde mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme dnes softvéry, takže to vieme navrhnúť precízne, no často nás pri tom zastaví ľudský faktor, a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, „nevysporiadané“ pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti.

Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme ideálnu sieť. V realite to však nie je možné.

Pozrime sa na to bližšie. Čo všetko sa deje, keď chcete postaviť alebo rozšíriť sieť?

Myšlienkou postavenia stožiara sa to len začína. Častokrát je potrebné vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny, čo je náročné. Je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi môže znamenať aj stovky podpisov.

Následne všetko detailne pomeriame a navrhneme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme prevádzku. To som povedal len v skratke, môže to byť aj rok-dva náročnej práce mojich kolegov.

Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi bezpečne dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.

Na štvorkolkách sme zapadli mnohokrát, raz aj pod snežné delo, a keď sme sa konečne vyhrabali, vyzerali sme ako snehuliaci.

V telekomunikáciách pracuješ už 17 rokov, to je naozaj pekné obdobie. Mal si možnosť venovať sa aj iným častiam výstavby siete?

Áno, je to 17 rokov a prešiel som si takmer všetkými časťami celej výstavby. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Bol som v pozícii dodávateľa, riešil som papierovačky aj fyzickú montáž.

Následne som mal na starosti prevádzkové poruchové služby. Boli sme k dispozícii 24/7 a hovorili sme si lovci búrok, lebo v zlom počasí je, pochopiteľne, najviac porúch; práve vtedy musíš ísť do terénu.

Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii chlapom, ktorí riešia prevádzku siete. Keďže som to sám predtým robil, tak ma len tak neoklamú, že sa niečo nedá. (Smiech.) Samozrejme im verím, sme dobrý tím.

Tvoja práca je teda takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.

Preto to mám tak rád. Dnes však už mám aj tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem – ráno sa zobudím a je pekne, idem do terénu. Prší? Mierim do „kanclu“. (Smiech.)

Samozrejme, žartujem. Aj keď ma zastihne zlé počasie, robím ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi posielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Prácu v teréne mám však stále rád. Celý deň strávim v lese, keď vyleziem na stožiar, mám pri práci obrovský pokoj a nikto ma neruší.

Na druhej strane mám aj dostatok adrenalínu – na to však máme špeciálne postupy, platné školenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aj základy horolezectva. Prešli sme si aj školou jazdy v off-roade.

Na štvorkolkách sme zapadli veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.

V zime, keď sa celý stožiar obalí ľadom, sú veľké extrémy. Aby sme vedeli vyjsť hore oklepať antény od ľadu, musíme si najskôr vysekať rebrík z ľadu. Keby sme ich nechali tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu alebo by sa stratilo spojenie.

Bežný človek vníma výjazdy do prírody ako niečo výnimočné. Pre nás je to rutina, preto je z hľadiska efektivity ideálne dostať sa k vysielačom čo najbližšie a najrýchlejšie, preto potrebujeme terénne vozidlo – džíp, štvorkolku, snežný skúter. Niektoré miesta však nie sú vozidlom dostupné, najmä v zime. Preto máme aj snežnice alebo malé big foot lyže, ktoré sa dajú obuť na vibramy. Je to super, akurát dole ideš so smrťou v očiach. (Smiech.)

Čo musíte mať ešte pri sebe, keď nie ste v kancelárii?

Nevyhnutnosťou je kvalitné outdoorové oblečenie. No a využívame aj lezecké postroje, lebo lezieme, visíme, zlaňujeme.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku sa musíme vyviezť lanovkami.

Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver?

Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len dve možnosti: buď sa zľakne, alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (Smiech.)

Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, keď by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o tretej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,“ akoby nič. Mal som husiu kožu.

Tipy na pekné miesta v prírode na Slovensku od Tomáša Kinika

Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Ktoré sú tvoje obľúbené?

Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský prales Stužica, ktorý je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.

To sú celkom záťažové skúšky, mentálne aj fyzicky. Ako pracuješ so strachom?

Musíš mať takú povahu, no veľakrát sa musíš len zaťať. Aj na výšky si vieš zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba a uvedomiť si, že ak sa dobre zaistím, som v bezpečí.

Ešte v prvej firme kolega asi v 40 m dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore, ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.

Psychológ o strachu: Uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

No už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená technologická skriňa, na klávesnici voda a už sa len modlíš, aby ten notebook neporazilo, aby som tú opravu dokončil. (Smiech.) Teda, to je úplne iný typ strachu.

Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?

Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným a zásahovým zložkám (112, 158, 150 a 155). Interne to máme nastavené tak, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmich hodín podľa dôležitosti pokazeného vysielača.

Akú najzložitejšiu situáciu si pri poruche riešil?

Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie, ktorým v našom slangu hovoríme duchárčiny. V noci ťa zobudia, že máš pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm, a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš odhaliť chybu. V prípade chybného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.

Raz nám blesk udrel priamo do stožiara a odpálil nám kompletne všetko. Diely sme našli aj 6 m od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli roztopiť alebo vypariť. Často sa stáva, že nám kravy alebo ovce poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám káble a stožiare rozoberajú ľudia kvôli železu.

V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, až kým sa porucha neodstráni. Je to náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu, lebo tam musíme chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný ako pohotovosť aj na Vianoce či na Silvestra, porucha si nevyberá.

Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne či veži, ktorá zabezpečí šírenie signálu. Na aké nevšedné miesta ich umiestňujete?

Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži pri Štrbskom plese s výhľadom na Tatry aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Máme ich v obchodných centrách, ale aj v kostoloch a to tak, že si ich letmým pohľadom ani nevšimnete.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.

Ako to vyzerá s pokrytím dnes?

Aktuálne pokrývame 4G sieťou viac ako 98 % obyvateľov a 5G sieť môže využívať viac ako 85 % populácie, čo je 1 400 lokalít.

Prioritne pokrývame veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže málo zaľudnené obce s pár obyvateľmi. Aktuálne riešime aj dokrývanie časti vlakových tranzitných koridorov.

A je také dôležité mať najrýchlejšiu 5G sieť? Nestačí nám 3G alebo 4G?

Čím je rýchlejšie spojenie, tým je jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.

Pre predstavu: 4G bolo zhruba 50-krát rýchlejšie ako 3G. 5G je 2 až 3-krát efektívnejšie ako 4G. V praxi to znamená, že sieť dokáže byť veľmi rýchla a zároveň ponúka aj násobne vyššiu prenosovú kapacitu. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy, ale aj v zdravotníctve… A to je zásadné skvalitnenie života.

Existujú v sieťach aj nejaké trendy?

Trendom v moderných sieťach je, že čas odozvy (latencia) sa znižuje. Zároveň sa zvyšuje prenosová rýchlosť a kapacita siete z pohľadu pripojených zariadení. Vďaka 5G dokážeme výrazne jednoduchšie pokryť veľké festivaly, teda obslúžiť obrovské množstvá zákazníkov na relatívne malej ploche.

Pracuje sa už aj na 6G sieťach, ktoré majú prísť niekedy po roku 2030. Mali by poskytovať špičkové prenosové rýchlosti na úrovni od 50 Gbit/s s dobou odozvy 0,1-1 ms – a to je už komunikácia v reálnom čase.

Kto bude využívať 6G?

Bežní ľudia, ale aj firmy, bude sa vyžívať v robotike, autách, virtuálnej a rozšírenej realite. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné aplikácie, no vo všeobecnosti platí – čím rýchlejšia sieť, tým viac možností nám ponúka.

Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?

V dnešej dobe by to už asi bol problém. Internet a sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. Prakticky každý z nás ho využíva niekoľkokrát denne a nemusí si to ani uvedomiť.

Napríklad keď platí svoj nákup kartou alebo si kupuje lístok na MHD mobilom. Na pozadí bežného života funguje aj IoT (internet of things), čiže internet vecí.

To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený cez našu 4G/5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu. Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj v moderných automobiloch na vzdialené ovládanie. Tých aktuálnych možností využitia je nespočetné množstvo a stále pribúdajú nové.

Tomáš Kinik

Tomáša možno poznáte aj z TV spotu. Ako inžinier sietí v oblasti rádiokomunikácií pracuje už 17 rokov. Venuje sa prevádzke a kontrole vysielačov prevažne na východnom Slovensku. Kombinuje kancelársku prácu s prácou v teréne, ktorá zahŕňa elektrotechniku, IT technológie, výškové práce a off-road jazdy. V jeho pracovnej výbave nechýba notebook, tablet, špeciálne meracie zariadenia a upravený mobil na kontrolu kvality signálu siete. So svojím tímom zaisťuje nepretržitú prevádzku a dostupnosť siete pre zákazníkov na tej najvyššej úrovni.