Príbehy

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Otázky a odpovede o menštruačnej chudobe

Na Slovensku o menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka.

Autorka Ester Viktória Ziffová

Ilustrácie Natália Augustínová

Dátum1. 8. 2022

Potajomky si pchám do rukáva vložku a prenášam ju na toalety. Hlavne, aby nikto nevedel, že mám menštruáciu – toto je bežná realita dievčat a žien na Slovensku, ktoré prenasleduje zahanbujúci pocit z prirodzenej súčasti života. Medzi nami sú však aj ženy, ktoré ani v roku 2022 nemajú zabezpečený základný prístup k menštruačným potrebám a trpia menštruačnou chudobou.

Naše detstvo má vplyv aj na vzťahy, ktoré si vytvárame. Párová terapeutka Radoslava Olajos vysvetľuje, čo nás o sebe samých vedia naučiť

O probléme s nedostatkom financií na kúpu menštruačných potrieb počujeme ešte menej ako o samotnej menštruácii. V našej spoločnosti sa témy týkajúce sa ľudskej sexuality a intimity dlhodobo odsúvajú na druhú koľaj. Ak nemlčíme, hovoríme o nich len veľmi potichu.

Dostupné údaje však kričia: až jedna z desiatich žien v Európskej únii si nemôže kúpiť hygienické potreby, ktoré patria k jej existenčným nutnostiam. Na Slovensku môže byť situácia ešte vážnejšia. Radka Mikšík zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo nám vysvetlila, čo je to menštruačná chudoba, prečo sa týka celej spoločnosti a ako môžeme pomôcť k menštruačnej dôstojnosti a rovnosti.

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

„Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si kúpila menštruačné potreby, napríklad vložky či tampóny. Týka sa to napríklad ľudí z vylúčených komunít, ľudí žijúcich na pokraji chudoby či ľudí bez domova.

O tejto téme zo strany štátu u nás síce nepočuť, ale európske štatistiky hovoria, že 1 z 10 dievčat v EÚ si nemôže dovoliť základné hygienické potreby. Na Slovensku doposiaľ nemáme relevantné čísla, no z dát štatistického úradu vyplýva, že takmer každé šieste dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, príjmovou chudobou je na Slovensku ohrozený každý ôsmy človek a pandémia situáciu zhoršila. Navyše chudobou sú výrazne viac ohrozené ženy, sú častejšie samoživiteľkami a na Slovensku stále zarábajú menej než muži.

Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý realizovala Dominika Režová (2022) k svojej diplomovej práci o menštruačnej chudobe. Podľa výsledkov sa 34,8 % respondentiek ocitlo počas života v situácii, keď si nemohli dovoliť zadovážiť menštruačné potreby.“

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

„Alternatívami menštruačných potrieb sú rôzne kusy látok, ponožky, gázy, toaletný papier, noviny či iné metódy, ktoré môžu ohroziť zdravie, bezpečie či budúcnosť daných ľudí.

Nedostatok menštruačných potrieb môže znamenať aj pravidelné vynechávanie školy počas menštruačných dní. V komunitách, kde hovoríme o generačnej chudobe, je školská absencia z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečný jav, ktorý prispieva k cykleniu v kolobehu chudoby.

Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, téma menštruačnej chudoby by mala byť dôležitá pre nás všetkých. Menštruácia sa totiž nepýta, či na ňu máte.

Menštruačná chudoba sa môže podpísať nielen na fyzickom, ale aj psychickom zdraví, ide totiž o nenaplnenie základných existenčných potrieb.

Skúste si predstaviť menštruáciu, počas ktorej by ste nemali k dispozícii nič, čím môžete zachytiť menštruačnú tekutinu. Navyše nemáte peniaze ani na ďalší ‚luxus‘, ako sú napríklad lieky na zmiernenie bolesti alebo nahrievacie vankúšiky.

K tomu všetkému si pripočítajte nemožnosť adekvátnej hygieny, a ak by sa vám napokon podarilo dostať sa k nejakej menštruačnej potrebe, je bežnou praxou, že osoby zasiahnuté menštruačnou chudobou nemajú súkromie na jej výmenu. Pre niektorých ľudí to, žiaľ, nie je iba predstava.“

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

„Tieto skúsenosti s nami zdieľali neziskové organizácie aj ľudia, ktorí spolupracujú s osobami zasiahnutými menštruačnou chudobou, sú to ťažké príbehy.

Príkladom je pani, ktorej lekár pre časté pôrody zaviedol vnútromaternicové teliesko. Dostala však zápal a začala mávať veľmi silnú menštruáciu, na ktorú nemala peniaze, tak si chodila kupovať rôzne látky do secondhandov.

Sú známe aj príbehy žien, ktoré aj nejaké peniaze na menštruačné potreby majú, no stretávajú sa s predsudkami a sťaženým prístupom k nim. Radšej ani nevstúpia do drogérie pre svoj vzhľad, pretože personál na ne automaticky pozerá ako na zlodejky.

Potom sú tu dievčatá, ktoré sa musia spoliehať na pomoc učiteliek a učiteľov, ktorí v kabinete vždy majú k dispozícii pár vložiek, často z vlastných prostriedkov.“

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

„Vzdelávať a sprístupniť menštruačné potreby. Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, mala by to byť pre štát zo sociálneho aj zdravotného hľadiska dôležitá téma. Menštruácia sa nepýta, či na ňu máte.

Rôzne neziskové organizácie, jednotlivci, komunitné centrá a ďalšie zariadenia problematiku menštruačnej chudoby vnímajú roky a pokúšajú sa vo vlastnej réžii pomôcť, ako vedia. Jednorazové zbierky sú len krátkodobým riešením, cieľom organizácií je aj šíriť osvetu a apelovať na systémové riešenia.

LGBTI+ ľudia na Slovensku stále čelia predsudkom. Prečítajte si, ako môžeme prispieť k vzájomnému porozumeniu a tolerancii

Slovensko sa môže inšpirovať zahraničím a sprístupniť menštruačné potreby na verejných toaletách či v školách alebo uhrádzať menštruačné potreby ľuďom v núdzi. Možné riešenie ponúka aj zahrnutie menštruačných potrieb do ‚balíčkov‘ pre sociálne znevýhodnených ľudí, prípadne zníženie alebo stanovenie nulovej DPH na ne.“

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

„Vzdelávať sa, podporovať zbierky, podpisovať petície, rozprávať sa o tom vo svojom okolí, žiadať od politikov a političiek, aby sa venovali témam rovnosti, férovosti a vzdelávania. Apelovať by sme mali aj na vekovo adekvátnu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá prináša informácie, zručnosti a postoje v témach intimity a sexuality, ktoré nevyhnutne potrebujeme k zdraviu, bezpečiu a rovnosti.

Pomôcť môže aj zmena vlastného postoja a uvedomenia si vlastných privilégií. Naša štartovacia čiara môže byť inde než štartovacia čiara druhého človeka.

V tejto téme sa často spomínal menštruačný kalíšok či nohavičky – sú predsa viackrát použiteľné počas niekoľkých rokov, prirodzene, núka sa to ako možnosť. Využívanie ekologických alternatív menštruačných potrieb je však do veľkej miery privilégium.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii a jej rôznych aspektoch môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.

Dôležité je uvedomiť si, že ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ľudia bez domova a ďalšie vylúčené komunity nemusia mať ani prístup k čistej vode či elektrine. To sú nevyhnutné predpoklady na správne a hygienické zavádzanie kalíška či starostlivosti o znovupoužiteľné menštruačné potreby. Nevhodná hygiena by mohla ohroziť zdravie či život ľudí.

A napokon drobnosť, ktorá môže pomôcť: začnime používať pojem menštruačné potreby, nie menštruačné pomôcky. Je to základná potreba a zmena jazyka v bežnej komunikácii dokáže prispieť k rovnosti.“

Hovorí sa o menštruácii v školách?

„To je individuálne. V škole sa o nej totiž hovorí najmä z reprodukčného hľadiska, ktoré je mimoriadne dôležité, no menštruácia má aj ďalšie rozmery – sociálne, zdravotné alebo ekologické.

Často sa stáva, že sa o nej učí na jednej vyučovacej hodine, navyše sú v debate prítomné rodové stereotypy. Bežnou praxou je, že chlapcov z tejto diskusie v mnohých školách stále vylučujú, pričom je to dôležitá téma aj pre nich. Ťažko sa v spoločnosti zbavíme pocitov zahanbenia pri vyťahovaní vložky či tampónu z tašky, keď chlapcov do tejto témy ani neprizveme.

Na Slovensku stále neexistuje systematická a kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova. V organizácii Spoločnosť pre plánované rodičovstvo sa o to popri interaktívnych workshopoch usilujeme. Vďaka podpore nórskych fondov máme príležitosť prinášať do škôl profesionálne inkluzívne vzdelávanie, vhodne prispôsobené pre rôzne vekové skupiny.

Vytvárame aj metodiky, aby sme podporili učiteľky a učiteľov. Témy vzťahovej a sexuálnej výchovy prinášame aj k širokej verejnosti, do ambulancií, k rodičom či do firiem, kde poskytujeme vzdelávanie o predchádzaní obťažovania a vytváraní inkluzívnych tímov.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii, jej rôznych aspektoch – nielen v súvislosti s reprodukciou, ale aj v súvislosti s menštruačnou chudobou či menštruačnou stigmou – môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.“

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

„Cieľom kampane bolo vyzbierať finančné prostriedky na nákup menštruačných vložiek a následne ich odovzdať partnerským organizáciám, ktoré sa s menštruačnou chudobou stretávajú dennodenne.

Kampaň sme zastrešovali my, teda Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, s Lindou Moróczovou z projektu Mesačnica a Natáliou Blahovou, dobrovoľníčkou z organizácie Neighborhood Feminists. Boli sme neuveriteľne vďačné, že sa nám podarilo osloviť ešte väčšie množstvo ľudí, ako sme pôvodne očakávali. Pôvodný cieľ 5 000 eur sa vyšplhal až na vyzbieraných 7 405 eur na nákup menštruačných potrieb.

Za peniaze z kampane sme nakúpili vložky podľa konkrétnych potrieb organizácií. Tie sa aktuálne distribuujú priamo k nim. Rozdeľujeme ich tak, aby dokázali čo najväčšiemu počtu ľudí zabezpečiť dôstojnú menštruáciu. Ak sa chcú ľudia zapojiť a pomôcť ďalej, môžu nás sledovať na sociálnych sieťach, kde budeme informovať o ďalších krokoch.

Podpora nielen našej organizácie, ale aj iných by mala byť spôsobom, ktorý je vo vašich kapacitách a možnostiach – nemusí ísť len o finančnú podporu. Pomáha aj zdieľanie, šírenie osvety, prítomnosť na workshopoch, besedách či diskusiách. Aj takáto podpora je pre kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu mimoriadne potrebná.“

Radka Mikšík

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Lektoruje interaktívne workshopy, vytvára vzdelávacie materiály, pracovné zošity, metodiky, venuje sa osvetovej a advokačnej činnosti v témach vzťahovej a sexuálnej výchovy, zdravých vzťahov, prevencie sexuálneho násilia a obťažovania a i. Vďaka spolupráci so Zuzanou Bendíkovou je Radka aj autorkou komiksu Prvýkrát od Dospej matere. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde sa venovala inkluzívnemu vzdelávaniu školských podporných tímov a je aj ambasádorkou programu Teach for Slovakia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.