Navštívite farmárov, navaríte z lokálnych surovín a vrátite sa k prírode. Lucia a Palo učia na svojich kurzoch varenia recept na spomalenie

„Nezaujímajú ma hviezdy. Ani michelinské, ani televízne, ale tie skutočné: ľudia, ktorí pestujú poctivú zeleninu a ovocie, chovajú šťastné zvieratá a vyrábajú kvalitné produkty.“

Palo Sekerka sa na Slovensko vrátil z prestížnej parížskej reštaurácie a spolu s manželkou, kedysi finančnou manažérkou Luciou Hô-Chí, začali nanovo. Obaja nechali svoje predchádzajúce zamestnanie, aby mohli pracovať na svojom jedinečnom projekte – vedú zážitkovú „školu varenia“, v ktorej sa okrem prípravy chutných jedál stretnete s farmármi, od ktorých suroviny pochádzajú.

Ani títo Slováci a Slovenky svoj návrat domov neobanovali a venujú sa pekným aktivitám, aby sa nám tu žilo lepšie

V polovici rozhovoru nás prerušil zvonček – susedka Máňa doniesla Lucke a Palovi bedle. Bežný moment, ktorý vystihuje ich život – kvalitné jedlo a ešte kvalitnejšie vzťahy a čas. Lucia a Palo totiž učia omnoho viac ako len variť.

S Luciou a Palom sme sa popri príprave jedla porozprávali:

  • o rozhodnutí „seknúť“ s predošlou kariérou a začať pracovať na vlastnom projekte,
  • ako to vyzerá u nich na workshopoch,
  • ako sa účastník workshopu Dávid dostal do tímu kuchárov a pripravoval degustačnú večeru,
  • ako funguje michelinská kuchyňa,
  • prečo je pre nich dôležité mať dobré vzťahy s farmármi
  • a ako medzi prácou a osobným životom hľadajú balans.

Palo, v Paríži si mal rozbehnutú skvelú kariéru. Pracoval si ako šéfkuchár v michelinskej reštaurácii, napriek tomu si sa vrátil naspäť na Slovensko. Prečo?

Palo: Môj dôvod je vedľa mňa – spoznal som moju manželku. Pravdou však je, že som nikdy neplánoval byť dlhodobo v zahraničí. Chcel som sa vrátiť, viacerí sa ma aj pýtali, prečo si nespravím na Slovensku vlastnú reštauráciu.

Prekážok je viacero, no ako prvé mi nenapadol ani  nedostatok peňazí, ani byrokracia. Chcel som to robiť poriadne, no doma som nepoznal žiadnych farmárov. Predstava, že by som si objednával mäso a zeleninu z veľkých reťazcov, u mňa neprichádzala do úvahy. 80 % z toho, čo je na tanieri, už prichádza do reštaurácie, kuchárova pridaná hodnota je zvyšných 20 %. Varenie je jednoducho o kvalitných surovinách, potom to už ide ľahko.

Reštauráciu si síce ešte neotvoril, no spolu s Luciou ste vytvorili jedinečný koncept zážitkového varenia, kde vzdelávate nielen o samotnej príprave jedla, ale aj o surovinách priamo na farmách svojich dodávateľov. Ako ste sa k tomu dostali?

Palo: Ako si predstavujete michelinskú reštauráciu? Ja som mal predsudky. Myslel som si, že je to tam ako v nejakom laboratóriu, no veľmi rýchlo som sa presvedčil o opaku. Pracoval som s deviatimi záhradníkmi, mnohými chovateľmi, poľovníkmi, dokonca sme mali aj jedného pána, ktorý nám v lese zbieral hríby.

Každé ráno som sa budil na telefonát od rybára, s ktorým reštaurácia spolupracovala 21 rokov, teda od svojho vzniku. Deň čo deň som počúval príbehy skutočných ľudí, ktorí sa starali o našu kuchyňu. Nevolali sme ich dodávatelia, pre nás to boli spolupracovníci a tento vzťah som chcel preniesť aj na Slovensko. Ukázať, kto sa skrýva za naším jedlom.

A tak teda vznikli vaše workshopy.

Palo: Presne. Workshopy sú kombináciou nás oboch. Luca sa stará o fotky, videá, písanie a ja o kuchyňu. Už v Paríži mali ľudia možnosť kúpiť si ranný vstup do michelinskej kuchyne a ja ako šéfkuchár som sa im celý čas venoval.

Začalo ma to veľmi baviť. Ukazoval som im, ako sa pripravujeme na deň, ako sa varia vývary a napĺňalo ma, že niekomu môžem odovzdávať svoje know-how. Teším sa, že to môžem robiť naďalej.

Okrem toho, že sa nám s Lucou darí zapĺňať naše zážitkové workshopy, pripravujeme aj nový projekt so študentkami a študentmi z kuchárskych odborov stredných škôl. Rád by som im ukázal, ako funguje špičková reštaurácia v praxi. Pôjdeme s nimi na farmu, spoločne si navaríme a pozveme rodičov na degustačnú večeru. Toto je ďalší dôvod, prečo som sa vrátil na Slovensko – chcem posúvať svoje skúsenosti ďalej.

Lucka, ty si však nepracovala v gastronómii, pôsobila si ako finančná manažérka a teraz spoznávaš slovenské farmy. Bol to veľký skok?

Lucia: Paradoxne nie. Aj dnes sa venujem tabuľkám a číslam, no mám priestor aj na kreatívnu prácu, ktorú spomínal Palo. Finančný manažment ma na chvíľu odtrhol od ľudí, takže si tento návrat užívam.

Aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Nemala si z tejto zmeny obavy?

Lucia: Nie, takto to malo byť. Ak by si sa opýtala niekoho z mojich bývalých kolegov a kolegýň, povedali by ti, že som nemohla skončiť s nikým iným, len s kuchárom. (Smiech)

Milujem jedlo a tento kuchársky svet ma fascinuje. Niekedy je to náročné, pretože nie sme firma, a tak obaja pracujeme na všetkom. Navyše, ešte stále nie sme úplne zabehnutí – teda rátame financie a čakáme, ako nám vyjde ďalší mesiac. No nemenila by som. Je toho veľa, niekedy na seba nemáme čas, no aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Ako s farmami nadväzujete spolupráce?

Lucia: Začali sme v okolí, tu v Žitavanoch. Máme tu Romana, ktorý chová svine a husi, Paliho s králikmi, Rasťa s bio zeleninou, neďaleko Peťa s bylinkami a Adama s jeho permakultúrnou farmou. Je to taký kruh – najprv spoznáte jedného farmára, potom sa to už nabaľuje. Neskôr sme sa napojili aj na medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré združuje poctivých farmárov už aj na Slovensku.

Je pekné počuť, ako veľmi je vytváranie vzťahov s farmármi pre vás oboch dôležité.

Palo: Pretože na Slovensku to nie je bežné. Reštaurácie si pred záverečnou vyklikajú online objednávku v systéme a netušia, kto sa stará o ich suroviny. V našej krajine je istá bariéra medzi kuchármi a farmármi, pretože kuchári chcú mať kalibrované kuracie stehná s presnou gramážou. Ignorujú, že treba použiť aj zvyšné časti kuraťa, sústredia sa len na jednu vec. Lenže farmár nechová len stehná.  

A rovnaké je to aj so zeleninou. Keď máte lokálnych spolupracovníkov, občas sa vám stane, že niekomu vytopí záhradu a príde o časť úrody. Musíte vedieť pracovať s tým, čo je práve vtedy v sezóne. Jedlo nemá byť každý deň rovnaké.

Lucia: Vážime si, že nejde len o také povrchné vzťahy. Denne sa s nimi stretávame, poznáme ich rodiny, s farmármi sme aj mimo prácu. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nás učia spomaliť. Paradoxne, aj keď veľa toho času sami nemajú.

Ako teda vyzerá váš pracovný deň?

Lucia: Je to rôznorodé, napríklad v pondelok sa nám odhlásili ľudia z workshopu, pretože po ceste zrazili jeleňa. (Smiech) Aj také veci sa dejú. My sme však už mali suroviny, tak sme natočili video a pozvali farmárov na spoločný obed.

Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je ale iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Večer dohnať ešte papierovačky a fakturácie. Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Viackrát ste spomenuli, že tak trochu musíte obaja robiť všetko. Ktorú časť svojej práce máte najradšej?

Palo: Keď servírujem dezert. (Smiech) Možno to znie zvláštne, ale práve dezert je pre mňa taký záver workshopu, keď si už môžem vydýchnuť. Ako kuchár na workshopoch aj vystupujem – vytváram priateľskú atmosféru, hovorím príbehy a pritom varím. So záverečnou zmrzlinou mi opadne stres a naplno sa uvoľním.

Na farmy za duševnou pohodou: Kde si môžete vypnúť hlavu a čo všetko môžete zažiť?

Lucia: Pre mňa je to tá návšteva farmárov. Už viem, že mi vždy budú hovoriť veľa príbehov, no s niektorými máme aj taký vzťah, že sa dokážeme prechádzať po farme v úplnej tichosti. To je pre mňa prejav najväčšej dôvery – na nič sa nemusíme hrať, cítime pokoj a bezpečie. Úplná terapia.

Takže balans medzi prácou a životom udržiavate.

Lucia: Áno, denne sledujeme ľudí, ktorí sa s láskou starajú o svoje zvieratá a rastliny. Dokonca máme priateľov, ktorí majú bylinkovú záhradu, v ktorej sa dá kempovať. Žiadne mrakodrapy, len obrovská lúka.

Vždy, keď sme čo i len trošku skeptickí voči našej spoločnosti, počúvame týchto ľudí, ktorí nám vravia o histórii svojej farmy, o šľachtení a opatrovaní vzácnych odrôd. O tom, ako by napriek rôznym prekážkam nikdy svoju prácu nemenili. Pri farmároch vidíme, že sa ešte dobro nevytratilo.

Chodia si po túto formu terapie a pokoja aj ľudia, ktorí sa k vám prihlásia na workshop?


Lucia: Sčasti asi áno, lebo je to omnoho viac ako len kurz varenia – nie je to teda tak, že by každého čakala dvojplatnička a recept.

Naše workshopy sú založené na spomalení a blízkosti – sme v malých skupinách a na konci dňa si všetci vymieňame kontakty, pri lúčení sa objímame. Každého, kto u nás bol, poznám po mene, dokonca máme aj absolventov, ktorí už na akciách varia spolu s Palom.

Napríklad taký David Dráb, molekulárny biológ, ktorý bol u nás na workshope. Bol veľmi talentovaný a v jednom momente ho Palo prizval do svojej kuchyne do tímu, ktorý pripravoval degustačnú večeru. Celý tím sa na konci akcie ide pozdraviť v zásterách a na Palovi bolo vidieť, aký je na Davida hrdý, pretože splnil, čo si predsavzal – posunul svoje skúsenosti ďalej.

Tento projekt je pre nás veľmi osobný, už len tým, že našich návštevníkov vítame u nás doma.

Doma, a predsa spojení s prírodou.

Lucia: Áno, myslím si, že aj preto k nám prichádzajú ľudia, je to taký návrat k prírode. Vždy ma fascinuje, ako inak tu plynie čas. Pre farmárov nie je ani 10 rokov dlhé obdobie a to je v tejto rýchlej dobe neobyčajné.

Napríklad náš kamarát Robko Góra, ktorý vlastní mangaličiu farmu v Salke. Mohol by mať obrovské stádo, dokúpiť ďalšie mangalice a predávať veľa mäsa, no on si sám vybral tú náročnejšiu cestu.

Farmárči v uzavretom kruhu – sám si pestuje plodiny, ktorými kŕmi mangalice a stará sa o ne od začiatku ich života. Postupne sa mu rodia nové mláďatá a jemu to takto stačí. Nenaháňa sa za peniazmi, neobetuje kvalitu života svojich zvierat, ani ekologické poľnohospodárstvo kvôli bohatstvu. Veľa sa od nich učíme. O zvieratách, zelenine, o živote.


Projekt, v ktorom vás Lucia a Palo naučia, ako spomaliť rýchle tempo na farmách či v ich domove, podporila aj Head of Communication Natália Tomeková v rámci Zamestnaneckého grantu O2 Férovej nadácie.

Lucia Hô-Chí a Palo Sekerka

Lucia pracovala v kreatívnom štúdiu Büro Milk. Z redaktorky sa prepracovala na tímlíderku a napokon až na finančnú manažérku. V projekte zážitkového varenia v Žitavanoch sa stará o kreatívu – fotky, videá aj texty. Pavol Sekerka pracoval ako šéfkuchár v parížskej michelinskej reštaurácii Ze Kitchen Galerie, no dnes vedie workshopy zážitkového varenia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

V Slovensko stále veria. Šikovní Slováci a Slovenky sa vrátili domov, aj keď mali v zahraničí rozbehnutú sľubnú kariéru

Zostať či nezostať? To je otázka, ktorá sa v posledných mesiacoch opakuje častejšie.

Je odchod z krajiny dobrým riešením, keď jej budúcnosť ovplyvňuje každý z nás aj bežnými rozhodnutiami či malými gestami? A možno netreba odísť: na Slovensku je už teraz množstvo šikovných a iniciatívnych ľudí, ktorí prinášajú projekty pre kvalitnejší život.

Veronika Cifrová Ostrihoňová: Ľudskosť sa z našej spoločnosti nevytratila, len je zahrabaná pod nánosmi vypätých momentov

Napriek tomu, že aj na Slovensku sa dá pracovať na zaujímavých projektoch, mladí ľudia často odchádzajú do zahraničia. Podľa posledných dát odchádza kvôli štúdiu za hranice až 22 % vysokoškolákov. Domov sa z nich chce vrátiť len menej ako polovica, takže každoročne prichádzame o približne 12 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

Slováci a Slovenky odchádzajú do zahraničia, no odchod nemusí byť spojený len so štúdiom – v pobytoch v zahraničí do jedného roka totiž Slovensko v európskych tabuľkách dominuje a viac ako 100-tisíc našincov ostáva v zahraničí dlhodobo.

Naša krajina nás však potrebuje, lebo k lepšej budúcnosti prispieva každý jeden z nás – prácou s mládežou, aktivitami pre mesto, v ktorom žije, či angažovaním sa v iniciatíve, alebo len obyčajnou slušnosťou v bežných situáciách.

Inšpirujte sa príbehmi navrátilcov, ktorí to s rozvojom našej spoločnosti nevzdali. V ankete sme sa pýtali filmára Vladimíra, architektky Miroslavy, vedkyne Dominiky, programátora Ernesta aj zakladateľky organizácie Aj Ty v IT Petry, prečo sa vrátili domov a akými malými činmi môžeme začať, aby sa nám tu žilo ako v zahraničí.

Vladimír Valovič
filmár – VFX supervisorcompositor

Vlado pracuje ako VFX supervisor a compositor – je zodpovedný za poslednú fázu postprodukcie filmu, za finálnu vizuálnu podobu obrazu. Compositor dostane natočený záber, do ktorého musí zapracovať vrstvy efektov technicky aj vizuálne atraktívne tak, aby vznikol nový obraz podľa zadania režiséra.

Za viac ako 15 rokov svojej kariéry prešiel od menších filmov k veľkým produkciám, ako je Harry Potter, Aquaman, Piráti z Karibiku či Terminátor. Žil a pracoval v Kanade, no vrátil sa na Slovensko, kde založil vlastnú filmovú online školu Compozitive a vzdeláva mladých ľudí v tomto odbore.

Ide o prvú školu tohto druhu na Slovensku – založil ju, aby svoje hviezdne skúsenosti odovzdával ďalej a ľudia už nemuseli chodiť študovať do zahraničia. Dnes je jej súčasťou už niekoľko desiatok študentov, ktorí pracujú na veľkých filmoch či seriáloch a sú úspešní compositori, dokonca aj supervízori tímov.

Žijeme v naozaj krásnej krajine, nemôžeme sa dať rozdeľovať zástupnými témami.

„V zahraničí som žil od roku 2004 do roku 2020 a postupne mi začala chýbať rodina. Z dlhodobého hľadiska je náročné, keď vidíte svoju rodinu raz za dva roky a starí rodičia vidia vnúčatá len cez webkameru. Kanada je krásna krajina, no cítil som, že tam nikdy nebudem doma. Ako plynul čas, čoraz viac som cítil, že sa chcem vrátiť.

Prial by som si, aby bolo na Slovensku viac empatie a tolerancie, aby naša spoločnosť nebola taká rozdelená. Receptom na zmierenie polarizácie by mohla byť práca s mladými. Keď budeme mať kvalitných mladých ľudí, ktorí budú mať podporu zo všetkých strán a budú mať istotu, že sú za dobrú prácu odmenení a ocenení, nebudú šikanovaní byrokraciou a budú vidieť aj budúcnosť pre svoje deti, myslím si, že bude oveľa menej ľudí odchádzať do zahraničia a ešte menej tam bude chcieť dlhodobo zostať.

Žijeme v naozaj krásnej krajine, nemôžeme sa dať rozdeľovať zástupnými témami. Každý  na sebe musí pracovať, aby bolo Slovensko postupne lepšie.“

Miroslava Daňová
architektka

Po niekoľkých rokoch v architektonickom ateliéri vo Švajčiarsku sa vrátila na Slovensko. Architekta Miroslava pracuje v Metropolitnom inštitúte Bratislava, kde sa venuje verejnému priestoru v meste. V rámci svojej práce analyzuje, ako v uliciach trávime čas, a spolu s odborníkmi a odborníčkami na zeleň a dopravu hľadá dlhodobé riešenia, aby sa obyvatelia cítili v meste čo najkomfortnejšie.

Doma pracovala napríklad aj na projektoch opráv chodníkov, aj s unikátnou mestskou dlažbou mesta Bratislava. Svoje vlastné originálne chodníky tak má podľa vzoru miest ako Londýn, Berlín či Barcelona aj naše hlavné mesto.

Po návrate som chcela pomáhať a zlepšovať veci v krajine, v ktorej som vyrástla. Dáva mi oveľa väčší zmysel robiť niečo prospešné doma a verím, že to môžeme robiť všetci.

„Keď som odchádzala do Švajčiarska, celý čas som mala v hlave, že nejde o odchod z krajiny, ale o dočasnú skúsenosť za hranicami. Aj keď mám veľmi rada rozmanité medzinárodné prostredie, predsa len lepšie poznám miesto, kde som vyrastala. Dáva mi preto oveľa väčší zmysel robiť niečo prospešné doma a vylepšiť to, čo má potenciál. Je tiež príjemné budovať vzťahy s ľuďmi, s ktorými vás spája aj história a kultúra. Ja som takých stretla napríklad aj vďaka spolupodieľaniu sa na organizovaní podujatia TEDxBratislava alebo účasti v programe Sokratovho inštitútu.

Po návrate som chcela pomáhať a zlepšovať veci v krajine, v ktorej som vyrástla, a verím, že to môžeme robiť všetci. Rozprávajme sa o podobnostiach aj rozdieloch a klaďme otázky so záujmom o porozumenie bez akýchkoľvek predsudkov. Budujme si voči sebe vzájomný rešpekt. Spolupracujme a vážme si prácu, ktorú tu navzájom všetci pre seba robíme. Potom nám tu bude ešte lepšie.“

Dominika Hroššová
vedkyňa a programová manažérka Nadácie Pontis

Dominika vyštudovala prírodné vedy a pred návratom na Slovensko pracovala v biotechnologickom startupe v Štokholme. Už vo Švédsku sa začala angažovať v rámci slovenskej platformy Žijem vedu, ktorá prepája slovenské vedkyne a vedcov vo svete a doma.

Po návrate domov ju zaujala Nadácia Pontis a ich program Impact Lab, ktorý podporuje inovatívne vzdelávanie a spája ľudí zo štátnej správy, z firiem a neziskového sektora. V rámci programu Impact Lab vyhľadávajú a podporujú organizácie z celého Slovenska, ktoré prinášajú osvetu a inovácie v témach vzdelávania, demokracie, právneho štátu, ľudských práv a inklúzie.

Týmto programom prechádzajú organizácie ako Cesta von, Emocionálny kompas, Živica, Iniciatíva Inakosť a mnohé ďalšie. Úlohou Dominiky je prepájať vybrané organizácie s výskumníkmi a výskumníčkami, ktorí pomáhajú neziskovkám sledovať dopad ich aktivít.

Vzdelaní, rozhľadení a kriticky mysliaci ľudia sú základom prosperujúcej spoločnosti.

„Na Slovensko som sa vrátila kvôli priateľovi a rodine. Môj partner, dnes už manžel, chcel odísť späť domov, aby bol blízko rodiny a priateľov – po pár mesiacoch som za ním odišla aj ja.

Ak chceme čokoľvek v krajine dlhodobo zmeniť k lepšiemu, verím tomu, že jedinou cestou je vzdelávanie, podpora kreativity a vedy. Vzdelaní, rozhľadení a kriticky mysliaci ľudia sú základom prosperujúcej spoločnosti.

Prečo je v technologickom sektore stále málo žien a čo môžeme urobiť, aby sme odstránili predsudky?

V Štokholme mi (okrem rodiny a priateľa) síce nič nechýbalo, no aj teraz mám skvelých kolegov, kolegyne a každý deň spolupracujem s množstvom inšpiratívnych ľudí. Za ten čas, čo som na Slovensku, som spoznala desiatky výborných projektov a ešte oveľa viac šikovných ľudí, ktorí robia naozaj výnimočnú prácu. Ich energia, schopnosti a odhodlanie často suplujú štát.

Vždy sa úprimne teším, keď sa aj vďaka prepojeniam a podpore Pontisu podarí dobrá vec. Stále som aktívna aj v rámci platformy Žijem vedu, kde každoročne organizujeme konferenciu Žijem vedu naživo, tento rok pripravujeme už šiesty ročník.“

Ernest Walzel
programátor

Ernest študoval počítačovú bezpečnosť a bioinformatiku vo Veľkej Británii, dnes už žije a pracuje na Slovensku ako programátor pre rôznych klientov – okrem operátora O2 programuje napríklad aj pre Slovenskú národnú galériu, kde vyvíja online katalóg výtvarných diel zo zbierok slovenských galérií.

Po návrate na Slovensko sa rozhodol venovať aj iným prospešným aktivitám – každý piatok organizuje bezplatný programovací klub CoderDojo pre mladých od 7 do 17 rokov, kde s ďalšími programátormi a programátorkami učí deti zručnosti zo sveta technológií.

Ide o to, akým spôsobom pristupujeme a riešime situácie bežného dňa – na ulici, za volantom a podobne.

„Za hranicami som sa mal dobre a môj pobyt ma veľmi obohatil, no napokon som cítil, že sa chcem jednoducho vrátiť domov. Potešilo by ma, ak by som si kúsok Británie mohol priniesť aj sem.

Myslím si, že by nám pomohlo, ak by sme tu mali viac tej britskej civilizovanosti a slušnosti. Ide o to, akým spôsobom pristupujeme a riešime situácie bežného dňa – na ulici, za volantom a podobne. Buďme jeden k druhému ústretovejší a ohľaduplnejší. Nie preto, že musíme, ale preto, že môžeme a chceme.“

Petra Kotuliaková
zakladateľka a výkonná riaditeľka organizácie Aj Ty v IT

Petra sa po dlhšom pôsobení v Paríži, kde pracovala v marketingu, vrátila na Slovensko a založila organizáciu Aj Ty v IT. Reagovala tým na nízke percento študentiek na fakulte informatiky a informačných technológií. Občianske združenie vzniklo v roku 2012 a jeho heslom je technology has no gender (technológia nemá žiaden rod, pozn. red.).  

Svojimi aktivitami sa snaží odstrániť stereotypy o ženách vo svete IT. Za viac ako 11 rokov prešlo workshopmi organizácie vyše 38-tisíc dievčat, žien, učiteliek a učiteľov.

Zo Slovenska urobíme lepšiu krajinu, keď sa prestaneme sťažovať a začneme naozaj participovať na veciach, ktoré nefungujú.

„Na Slovensko som sa vrátila kvôli rodine a kamarátom. Úprimne, vtedy som to nebrala ako nejaké veľké rozhodovanie. V Paríži sa mi jednoducho práve skončila zmluva a nejako mi chýbal impulz, aby som ju obnovila.

Zo Slovenska urobíme lepšiu krajinu, keď sa prestaneme sťažovať a začneme naozaj participovať na veciach, ktoré nefungujú. Keby sme ten čas, keď sa sťažujeme, investovali do práce, videli by sme zmenu.

Aj Ty v IT je môj príspevok k tomu, aké Slovensko by som mala rada: je to krajina, v ktorej má každé dievča a každá žena prístup k technickému vzdelávaniu bez obmedzení. Krajina, v ktorej majú ženy príležitosti na skvelú prácu, aby sa tešili zo života a vedeli si ho aj plnohodnotne užiť.“

Martin Kundrát
evolučný biológ, paleontológ a popularizátor vedy 

Narodil sa v Humennom pod Vihorlatom (praveká sopka), vysokú školu vyštudoval v Košiciach, no aby mohol naplno rozvíjať svoje vedecké ambície, musel odísť do zahraničia: od Prahy cez Sydney, Montreal až po USA a Švédsko. Po dlhšom pôsobení mimo domoviny sa v roku 2016 vrátil na Slovensko a usadil na košickej Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Centre interdisciplinárnych biovied. Tu na východe skúma prehistorické živočíchy, ich evolúciu, vzdeláva mladých vedcov a píše prvú kapitolu slovenskej palebiológie.

Do zahraničia stále odchádza kvôli expedíciám alebo na pozvanie od univerzít. Priznáva, že jeho práca je aj jeho celoživotným poslaním: „Učaroval mi svet udalostí, ktoré prebiehali na našej planéte pred miliónmi rokov. Poznávam korene súčasného života a snažím sa pochopiť procesy, ktorými bol pozemský život dotlačený na hranu existencie a opäť sa rozvinul do plnej sily novej rôznorodosti. Dotyk s touto minulosťou vo mne pestuje úctu k súčasnému životu. Zažívam ju zakaždým, keď vediem expedičný tím do odľahlých končín tejto planéty. A občas nastane moment, keď sa prehistória s vami podelí o svoje cennosti. Sú to momenty, s ktorými prichádza poznanie, ako veľa si o sebe myslíme a ako málo vieme o svojich evolučných koreňoch.“ 

Hoci Martin Kundrát patrí k svetovej špičke paleobiológov s množstvom významných objavov, za svoj najväčší vedecký úspech považuje osobné poznanie vlastnej (ľudskej) nedokonalosti a nevyhnutnosti pestovania kritického myslenia.

V zahraničí som pochopil, že nevyhnutnosť tolerancie, sila odbornosti a význam poznania sú vlastnosti, ktoré charakterizujú vyzretú spoločnosť – no mnohé z týchto atribútov v našej spoločnosti stále chýbajú. 

„Moji rodičia, mnohí učitelia i priatelia vo mne utužili pocit lásky k domovu. Napriek zložitej situácii na Slovensku som sa rozhodol vrátiť a skromne prispieť k profesionálnemu a hodnotovému rozvoju našej spoločnosti skúsenosťami, ktoré som vo svete získal. 

Pobytom v zahraničí som otestoval hranice svojich možností, dokryštalizoval rámec osobných hodnôt a dospel profesionálne i ľudsky. Pochopil som, že nevyhnutnosť tolerancie, kreatívna sila odbornosti a význam poznania sú vlastnosti, ktoré charakterizujú vyzretú spoločnosť, schopnú formovať vyspelejšiu budúcnosť. Mnohé z týchto atribútov sa v našej spoločnosti nepresadili. 

Ak chceme urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu, potrebujeme sa zbaviť svojej vlastnej sebadeštrukcie. Sme príliš závistliví, neschopní tešiť sa z úspechov iných a radi si komplikujeme život pre nízke ciele niektorých z nás. 

Náš súčasný systém odradil skutočnú intelektuálnu elitu od priamej participácie na riadení štátu a umožňuje nekvalifikovaným jedincom, plagiátorom a manipulátorom zastávať najvyššie štátne funkcie. Neodbornosť a politické ambície výrazne oneskorili dozrievanie národa.   

Potrebujeme našich ľudí kvalitne vzdelávať, aby neblúdili v temnote konšpirácií a neopakovali sa traumatické historické chyby.

Lepšou krajinou budeme vtedy, ak ju nebudeme koristnícky demontovať pre nenásytný osobný prospech. Keď si uvedomíme, kam chceme ako krajina hodnotovo patriť, rovnako takto musíme ako jednotlivci konať aj v každodennom živote.

Lepšou krajinou sa staneme, ak sa budeme správať zodpovedne k budúcnosti a svojim deťom zanecháme krajinu vo vyššej kvalite, ako sme ju dostali od svojich mám a otcov. Je to kvalitná vzdelanosť a pokora, ktorej nám chýbajú najviac.“

Dôvody na príchod domov môžu byť rôznorodé – od rodiny a kamarátov až po pocit, že chcete svoju energiu vkladať do krajiny, v ktorej ste vyrastali a v ktorej to má zmysel.

Nevzdávajme sa. Príbehy šikovných Slovákov a Sloveniek, ktorí žili v zahraničí, dokazujú, že mnohé krajiny môžu byť síce v rôznych smeroch pred nami, no aj doma tvoríme hodnotné veci a významné projekty, ktoré nás posúvajú vpred. Žijeme v krásnej a bezpečnej krajine a len na nás záleží, aké smerovanie si zvolíme.

Veríte ešte v Slovensko? Tak sa pre Slovensko spolu zapnime. O2 záleží, v akej krajine budeme žiť a aké hodnoty budeme aj naďalej vyznávať, preto okrem občianskej iniciatívy Chcem tu zostať podporuje aj iniciatívu Zapni sa pre Slovensko.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac