Naši rodičia to s nami síce mysleli dobre, no mohli na nás preniesť rôzne generačné traumy. Sú často neviditeľné, lebo vychádzajú z naučených vzorcov správania. Dobrou správou je, že sa dajú liečiť. Cesta k spokojnému životu sa totiž začína od momentu, keď si ich uvedomíme. O vzťahoch, ktoré si vytvárame, sme sa rozprávali so psychologičkou Dominikou Neprašovou a so zakladateľkou projektu Duše naše, mediátorkou Slavomírou Černákovou.
V rozhovore s poradkyňou a mediátorkou Slavomírou Černákovou a psychologičkou Dominikou Neprašovou sa dozviete:
- prečo je dôležitá výchova dieťaťa do šiestich rokov,
- prečo sa cítime previnilo, keď hovoríme nie,
- ako sebaúcta súvisí so správaním rodičov počas detstva a dospievania,
- ako si budovať rešpektujúce vzťahy
- a ako zastaviť prenášanie tráum od našich rodičov.
Správame sa k ostatným rovnako, ako sa správame k sebe?
Dominika: Bohužiaľ, väčšinou sa k sebe správame omnoho horšie ako k ostatným. Mylne sa domnievame, že ostatní sú lepší, rýchlejší, šikovnejší, krajší, chudší… a seba dávame pod nich. Nevieme sa dostať na rovnocennú priečku s ostatnými a už vôbec nie nad nich, lebo sa bojíme, že nás spoločnosť bude vnímať ako namyslených a arogantných. Neustále sa s druhými porovnávame.
Prečo to niektorí ľudia majú takto nastavené?
Dominika: Vnímanie vlastnej hodnoty sa začína budovať v detstve, a keď je to v tom čase zanedbané, dobieha to človeka v dospelosti. Napríklad pri vystavení sa novej situácii má človek strach, že sa strápni alebo bude ponížený. Odráža sa v nás to, ako sa k nám správali naši rodičia alebo vychovávatelia a naše blízke okolie počas detstva. Nie každý mal šťastie byť obklopený ľuďmi, ktorí si uvedomovali dôležitosť budovania hodnoty v deťoch a dôležitosť budovania sebalásky už v takom útlom veku.
Zároveň si myslím, že sa to líši aj podľa kultúry – my Slováci to máme historicky zakorenené. Boli sme utláčaný národ a sebavedomie u nás je nižšie.
Spomenuli ste slovo sebaláska. Vplyvom sociálnych sietí sa stalo tak trochu toxickým. Čo sebaláska znamená pre vás, ako si ju môžeme vysvetliť?
Slávka: Slovo sebaláska začalo na Slovensku rezonovať pred pár rokmi. Je to v podstate jedno veľké vrece, v ktorom je naše sebavedomie, sebaprijatie a sebaúcta, teda všetko, čo môžeme sami sebe dopriať.
Je potrebné dodať, že momentálne čelíme fenoménu extrémnej sebalásky – na sociálnych sieťach má istá skupina ľudí potrebu ukazovať, ako sa majú radi. Ani to však nemusí byť pre každého prirodzené.
Sebalásku si budujeme vo viacerých smeroch, no podstatná je výchova do šiestich rokov dieťaťa, pretože vtedy intenzívne naberáme všetko dobré aj zlé z nášho najbližšieho okolia.
Ak nám rodičia neumožňujú dostatok priestoru na sebavyjadrenie, na naše názory alebo prístup, kritizujú, ale nie konštruktívne, nemáme jasne stanovené pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a v našom okolí sa iba rozkazuje, prikazuje, zakazuje, podmieňuje – máme vytvorenú „živnú pôdu“ na to, aby sa to začalo uberať neželaným smerom. .
Na to, pre čo žijeme, ako fungujeme a správame sa (aj sami k sebe) tak, ako to máme nastavené, prídeme až neskôr. Často sa to deje vo veku 30-33 rokov, no niekto si to nemusí uvedomiť nikdy.
Zdravé sebaprijatie a sebaúcta sa dajú budovať v akomkoľvek veku, aj po päťdesiatke. Doležité je uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku, a chcieť zmenu.
Je to aj dôvod, prečo majú niektorí ľudia výčitky svedomia, keď povedia nie?
Slávka: Detstvo je základom celého nášho ďalšieho života. Vyrastáme vo veľmi úzkom kruhu ľudí, zväčša dvoch osôb, a preto sú vzorce správania také intenzívne.
Pokiaľ je výchova veľmi striktná a autokratická, stáva sa, že dieťa jednoducho nemá priestor na to, aby mohlo niečo povedať, a ak aj povie, tak jeho myšlienky nie sú prijímané, prípadne je to vnímané ako neadekvátne správanie a môže nasledovať trest. Takto však nenaučíme dieťa vnímať, čo samo chce, ale má skôr potrebu vyhovieť všetkým ostatným.
Dominika: Predstavme si detstvo ako laboratórium, kde dieťa pozoruje rodiča a jeho správanie kopíruje. Ak rodičia nevedia otvorene komunikovať, buď sa tomu vyhýbajú, alebo, naopak, komunikácia je veľmi emocionálna, dieťa to odpozoruje. Vidí, že mama sa zavrie do izby a tam plače alebo že otec kričí, alebo že sa spolu nerozprávajú. Tieto rámce správania sa dieťa naučí a v budúcnosti nepôjde do konfliktu, pretože za tým vidí toto, a tak aj prestane hovoriť nie.
A tak si začíname budovať nezdravý vzťah sami so sebou…
Dominika: Keď nevnímame svoje hranice, nevšímame si svoje potreby, ženieme sa za niečím, čo nás nerobí šťastnými, za niečím, čo nám nerobí radosť, tak taký vzťah máme. Robíme veci zo zvyku, pretože sa to od nás očakáva, nie preto, že to my chceme.
Takže na nás rodičia pri výchove prenášajú svoje nedoliečené traumy?
Slávka: Raz som počula vetu: „Nikto nás neučil byť rodičmi.“
Rodičia robia to najlepšie, čo v danej chvíli či situácii vedia. Momentálne máme viac času a zdrojov uvažovať nad výchovou, ako mali naši rodičia či starí rodičia. V žiadnom prípade nie je na mieste ich súdiť alebo hodnotiť. Mali inú vedomosť, ako máme my dnes.
Keď nevnímame svoje hranice a robíme veci len zo zvyku, lebo sa to od nás očakáva, nemáme so sebou samým zdravý, ale toxický vzťah.
Dá sa s vlastnou spokojnosťou a vnímaním seba samého niečo urobiť, aj keď si to uvedomíme v neskoršom veku?
Slávka: V každom veku sa s tým dá niečo urobiť. Je len potrebné, aby sme si to uvedomili. Môže sa stať, že niektorí k tomuto poznaniu neprídu, následne sa to môže odraziť na kvalite ich života, najmä vo vzťahoch s inými ľuďmi. Prejavy nespokojnosti so samým sebou pritom môžu byť rôzne – nadávky, osočovanie, urážanie druhých – pretože je to ľahšia cesta ako vstúpiť do svojho vnútra a pracovať s tým.
My však máme na rozdiel od minulosti väčší rozhľad či prístup k informáciám. Dnes sa aj na sociálnych sieťach otvárajú rôzne dôležité témy, ktoré boli tabuizované alebo sa o nich nahlas nehovorilo a vďaka nim vidíme, že sa to dá inak. Aj toto nám pomôže nabrať odvahu a urobiť prvý krok k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc. Ak nás dostatočne nevie podporiť okolie, nenachádzame odpovede na naše trápenie, práve terapia nám môže pomôcť.
Dominika: Základom je uvedomiť si tento problém a chcieť zmenu, ciest k zmene je mnoho.
Spomenuli ste, že dnes máme širšie vedomosti o výchove, ako mali generácie pred nami. Myslíte si, že si viac uvedomujeme zodpovednosť, ktorú so sebou nesie rodičovstvo?
Slávka: Mnohí nie. Neuvedomujú si, že keď budú napríklad celý čas pozerať do telefónu, sú vzorom pre ich dieťa, ktoré bude robiť to isté, pretože to vidí u svojich najbližších a myslí si, že tak je to správne. Veľa rodičov však vedie svoje deti zodpovedne, s láskavosťou k sebe aj k iným.
Dominika: Budúci rodič, ktorý si cestou vyliečenia zo spleti nezdravých vzorcov správania prešiel, dokáže urobiť zmenu a „preťať“ dedenie rodičovskej traumy.
Keďže nechce byť ako jeho rodičia, takýto človek už urobil konkrétne kroky, napríklad išiel na terapiu, aby došlo k zmene. Máme právo hnevať sa na rodičov, no naozaj robili všetko najlepšie, ako vedeli. Terapia je omnoho lepšia cesta ako hnev.
Ako stavať hranice tak, aby sme nechali dieťaťu dostatočný priestor?
Slávka: Byť pri dieťati skutočne prítomný a prítomná. Znie to možno automaticky, no momentálne to je obrovský problém. Hrám sa s dieťaťom, no zároveň píšem správy. Sme na prechádzke, no zároveň s niekým telefonujem. Dieťa vníma všetko.
Dominika: Ja by som doplnila, že je dôležité vysvetľovanie. Čím skôr budeme pristupovať k deťom rovnocenne, tým lepší vzťah si budeme vytvárať. Dieťa plače a chce sa hrať, no rodič mu vysvetlí, že sa s ním teraz nemôže hrať, pretože musí variť. Ukáže hrniec, ukáže mu, čo robí. Takáto komunikácia prehlbuje vzťah.
Apel na jasnú a rovnú komunikáciu sa spomína aj pri partnerských vzťahoch. Je dôležité komunikovať svoje hranice hneď na začiatku vzťahu?
Dominika: Podľa mňa treba odkomunikovať všetky veci, ktoré sú pre nás dôležité. Tak či onak na ne budeme ďalej vo vzťahu narážať. Treba sa rozprávať priebežne, nie je zdravé kopiť v sebe všetky naše vzťahové otázniky.
Slávka: Netreba však zabudnúť, že aj o hraniciach môžeme hovoriť láskavo.
Dokážu ľudia prežiť celý život (spokojne) v jednom vzťahu aj napriek tomu, že sa menia a vyvíjajú ako jednotlivci?
Dominika: Podľa mňa za tým stojí najmä komunikácia, rešpekt, tolerovanie hraníc, vzájomná podpora, zdieľanie myšlienok, autenticita a spoločné záujmy. Toto sú také piliere, vďaka ktorým nezáleží na tom, že sa ľudia vyvíjajú a rastú. Vzťah tak môže porásť spolu s nimi.
Pred pár rokmi sa objavil pojem situationship, teda druh voľného vzťahu, v ktorom sa dvaja neviažu, ale emócie predsa prežívajú. Môže existovať dlhodobo?
Dominika: Vždy to závisí od preferencie daných ľudí. Niekomu to naozaj môže vyhovovať, napríklad keď často cestuje za prácou a mení lokality. Vždy to však musí byť naše rozhodnutie, aby sa nestalo, že sme po rokoch nešťastní, že sme si nenašli dlhodobého partnera. A teda opäť sa vraciame k sebe – musíme najskôr zistiť a vedieť, čo chceme od života.
Viete na základe svojich skúseností opísať, ako vyzerá nezdravý vzťah?
Slávka: Nezdravý vzťah je o neschopnosti rešpektovať a byť rešpektovaný, prijímať a byť prijímaný. Vzťah, v ktorom jeden partner manipuluje, ponižuje či využíva druhého partnera.
Ďalšou kategóriou, aj keď nemusí ísť priamo o nezdravý vzťah, je odcudzenie partnerov po narodení dieťaťa, kde častou frázou býva „ty si len doma a staráš sa o dieťa, ja som ten, kto zarába“. Pri týchto slovách na terapiách vždy spozornieme.
A viete takto rozoznať aj zdravý vzťah?
Dominika: Z mojej skúsenosti veľa vidieť aj zo spôsobu, ako jeden hovorí o druhom. Či ho rešpektuje a váži si ho. Aj v slovách môžeme rozoznať lásku.
Loading...
