7 krásnych miest Košického kraja, ktoré by mal vidieť každý
Prírodné krásy aj historické pamiatky. Tieto miesta v Košickom kraji sa určite oplatí vidieť.
Zdieľať
7. 6. 2017;Autor: Tomáš Paulík, Foto: Shutterstock
Je jedno, z ktorej strany sa do Košického kraja vyberiete, o pekné prírodné scenérie ani dôkazy našej bohatej histórie nebudete mať núdzu.
Užite si rýchly 4G LTE internet v mobile naplno aj počas svojich ciest po Slovensku vďaka novej sieti od O2. Viac informácií
Ak by ste si však mohli pozrieť v tomto kraji pozrieť len 7 miest, určite vám odporúčame tieto.
Ochtinská aragonitová jaskyňa
Keď v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne pracovníci prieskumu náhodou narazili na neznámu jaskyňu, ešte netušili, aký skvost sa im podarilo objaviť.
Dnes je Ochtinská aragonitová jaskyňa jednou z mála sprístupnených aragonitových jaskýň na našej planéte a navštevujú ju turisti z celého sveta.
Jej výzdoba predstavuje celosvetový unikát. Na rozdiel od iných jaskýň, kde nájdete stalaktitové a stalgmitové kvapľové formy, aragonit sa tu formuje do akýchsi kríčkov, trsov či vejárikov, ktoré sa rozvetvujú na všetky strany. Najstaršie formy majú takmer 140-tisíc rokov a už sa nemenia, tie mladšie ešte stále rastú.
Dóm sv. Alžbety
Už stovky rokov je Dóm sv. Alžbety najobdivovanejšou stavbou Košíc. A niet sa čomu čudovať. Najvýchodnejšia gotická katedrála Európy je zároveň najväčším kostolom u nás. Vojde sa doň 5-tisíc ľudí, na dĺžku aj na výšku má 60 m.
Pozoruhodnosťou chrámu je Kráľovské schodisko, ktoré tvoria 2 protichodné špirály tvarom pripomínajúce dvojzávitnicu DNA. Podobné nájdete už len v 4 iných európskych mestách, to košické je však najstaršie.
Naozaj výnimočným a ojedinelým prvkom je celokovový oltár z roku 1931. Bol odliaty zo zbraní z prvej svetovej vojny na pamiatku jej obetiam. Hlavný oltár zase patrí k najhodnotnejším pamiatkam stredoveku na Slovensku.
Kaštieľ Betliar
Kaštieľ v Betliari patrí medzi najkrajšie a najnavštevovanejšie šľachtické sídla u nás. Honosná stavba v minulosti patrila bohatému rodu Andrássyovcov. Zaplnili ho množstvom vzácneho majetku – nábytkom, umeleckými zbierkami či rôznymi exotickými predmetmi, ktoré si zo svojich ciest doniesol dobrodruh Emanuel I. Andrássy.
Medzi inými napríklad eskimácky odev, výzbroj samuraja či vysušenú hlavu papuánskeho bojovníka. V obrovskom priľahlom anglickom parku dokonca svojho času ako prví v Európe chovali ľadové medvede.
Spišský hrad
Spolu s ďalšími významnými pamiatkami v okolí, Levočou, kostolom v Žehre či Spišskou Kapitulou, je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Spišský hrad bol vybudovaný na vzácnom travertínovom brale už v 12. storočí. Opustený bol až na konci 18. storočia v dôsledku požiaru.
Ak by ste tam v blízkej budúcnosti šli, tak si okrem krásnej hradnej veže určite všimnite aj „dieru“, ktorá sa nachádza v jej blízkosti. Bola tu vysekaná cisterna, ktorá sa však v dôsledku preťaženého podlažia zrútila už na začiatku 13. storočia.
Krásnohorská jaskyňa
Návšteva Krásnohorskej jaskyne je pozoruhodným zážitkom už len z toho dôvodu, že do nej musíte zostúpiť v špeciálnej kombinéze a nepremokavej obuvi. Na cestu si posvietite čelovkou pripevnenou na prilbe.
V jaskyni sa nachádza jeden z najväčších sintrových útvarov na svete. Nazýva sa Kvapeľ rožňavských jaskyniarov a donedávna bol zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najväčší. Má úctyhodných 34 m a váži 2-tisíc ton.
Herliansky gejzír
Herliansky gejzír bol do roku 1903 a v rokoch 1957 až 2006 jediným studeným gejzírom v Európe. Bol aktivovaný umelo – vrtom hlbokým 404,5 m. Momentálne je na kontinente aktívny ešte jeden podobný v nemeckom Ardenachu a ďalšie sú až na Islande.
Hrad Krásna Hôrka
História Krásnej Hôrky sa datuje do 14. storočia, keď hrad postavili Bebekovci ako svoje gotické sídlo a centrum Gemera. Neskôr, už pod vedením Andrášiovcov, zmenil svoju podobu na renesančnú, ktorú si drží dodnes, a slúžil aj ako múzeum ich rodu.
Hrad Krásna Hôrka sa v roku 2012 zapísal do povedomia rozsiahlym požiarom, ktorý spôsobil škody v hodnote 8 miliónov €. Spálil 10 % exponátov, pričom mnohé časti hradu ostali buď zničené, alebo zadymené. Vzhľadom na vtedajší zachovalý stav exteriéru aj interiéru hradu to bola pre slovenské historické dedičstvo obrovská škoda.
Nebol to však jeho prvý požiar. Vyhorel už v roku 1817 po údere blesku. Jeho najdlhší majitelia, Andrášiovci, ho však následne naozaj precízne opravili. V jeho interiéri sa nachádza viacero palácových siení, umeleckých diel či sarkofág s mumifikovanou Žofiou Serédyovou, manželkou Štefana Andrášiho.
Vieme, že zoznam krás Košického kraja by mohol pokračovať oveľa dlhší. Ak máte svoje obľúbené miesto, ktoré sa do nášho zoznamu nezmestilo, budeme radi, ak nám napíšte na > alebo na náš Facebook.
Podeľte sa o svoje zážitky pri návšteve zaujímavých miest na východnom Slovensku vďaka rýchlemu 4G internetu od O2, ktorý je dostupný pre viac ako 93,5 % obyvateľov Slovenska.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Víkendové čítanie: Východné Slovensko má čo ponúknuť
Jeden zlý bonmot hovorí, že Slovensko sa končí Tatrami.
Zdieľať
13. 4. 2018;Autor: Sóda, Foto: Filip Jurovatý
Krajina za nimi je však plná prírodných krás, historických pamiatok a šikovných ľudí hrdých na región, v ktorom žijú či z ktorého pochádzajú, no mnohí z nás ju vôbec nepoznajú.
Kým školský výlet žiakov z Košíc do hlavného mesta je takmer povinnosť, v opačnom smere to často úplne nefunguje. Pred jedinečnými miestami východného Slovenska pri výbere výletných a dovolenkových destinácií uprednostňujeme známe európske metropoly či exotické diaľavy a o svojej domovine vieme často pramálo, resp. ju nepovažujeme za dostatočne atraktívnu.
V rámci nášho magazínu sme sa preto rozhodli bližšie pozrieť na východné Slovensko a priniesť vám pútavé čítanie, ktoré vám spríjemní nadchádzajúci víkend aj ďalšie dni a ukáže, že tento región Slovenska má určite čo ponúknuť.
Hrdý Košičan Mišo Hudák, ktorý stojí za organizáciou Východné pobrežie, vo svojom stĺpčeku priblížil, čím je východné Slovensko výnimočné, aj aké projekty tu s úspechom fungujú.
Prečítajte si rozhovor s Filipom Jurovatým, ktorý prešiel prakticky celú krajinu a o východnom Slovensku vydal knihu plnú dobrých tipov na výlety.
Spolu s Filipom Jurovatým sme zostavili výber viac i menej známych miest, ktoré v tejto časti Slovenska určite stoja za pozornosť.
Plánujete výlety po východnom Slovensku alebo by ste o tejto časti krajiny radi vedeli viac? Zapojte sa do našej súťaže o knihu Kam po východnom Slovensku.
Máte nápad, ktorý môže mladým ľuďom v regiónoch pomôcť s rozbehnutím podnikania, venuje sa vzdelávaniu alebo boju s nezamestnanosťou? Nechajte nám svoj kontakt a Férová Nadácia O2 vás bude informovať o otvorení novej grantovej výzvy.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
