Miesta, ktoré sa nezmestili Honzovi Nedvědovi do pesničky o Banskej Bystrici

„Já jsem se do té krásy Bystrice zamiloval” spieva Honza Nedvěd vo svojej piesni. A nielen Honza, Banská Bystrica učaruje hneď na prvý dojem svojou polohou ako z rozprávky.

Leží doslova za siedmimi horami, v strede Slovenska na rieke Hron a obklopená pohoriami Starohorské vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Kremnické vrchy, Bystrická vrchovina, Zvolenská pahorkatina a Slovenské rudohorie.

Mesto a  jeho okolie má turistom čo ponúknuť, či už sú to prírodné krásy, alebo bohatá banícka minulosť. Všetci, ktorí sa do Banskej Bystrice chcú ísť pozrieť, by určite mali navštíviť tieto miesta:

1. Historické centrum

[lnk url="https://en.wikipedia.org/wiki/Bansk%C3%A1_Bystrica#/media/File:Banska_Bystrica_SNP_Square.jpg"]Zdroj: Wikipedia[/lnk]

Banská Bystrica má svoju vlastnú šikmú vežu, ktorá sa v dôsledku narušenia statiky v 19. storočí odklonika od svojej osi. V jej suteréne sa niekedy nachádzala mučiareň a väznica, odkiaľ sa dalo dostať ku klietke hanby a pranieru.

Ďalšími pamiatkami, ktoré sa nedajú vynechať sú mestský hrad Barbakan, kamenná fontána, budova radnice, Kostol sv. Františka Xaverského, Kostol Nanebovzatia Panny Márie či Matejov dom.

2. Kalvária na Urpíne

Kalvária na Urpine Banska Bystrica

Kalvária pozostáva z ôsmich kaplniek krížovej cesty, kostolíka sv. Kríža a lipovej aleje s nádhernými 300 ročnými stromami.

Zvrchu je krásny výhľad na mesto, takže nečudo, že je to obľúbené vychádzkové miesto, najmä pre rodiny s deťmi.

3. Radvanský jarmok

Jeden z najstarších jarmokov na Slovensku a v strednej Európe, na ktorý chodil už Juraj Jánošík, vo svojich dielach ho spomínal Andrej Sládkovič či Jozef Gregor Tajovský.

Je zapísaný do zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska. Koná sa každoročne už od 17. storočia, s výnimkou troch rokov počas 2. svetovej vojny.

4. Špania Dolina

Špania Dolina

Táto malebná dedinka s množstvom pôvodných baníckych domov bola vyhlásená za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Zachované štôlne, múzeum a expozícia lokomotívy s vagónikmi dokumnetujú jej slávnu banícku minulosť.

Na námestí vás očarí najmä renesančná budova Klopačky, ktorá od 16. storočia zvolávala miestnych baníkov fárať do bane. Dnes je tu penzión, kde môžete ochutnať niečo z miestnych špecialít. Jednou z najnovších atrakcií je aj banícky orloj.

Z námestia sa potom po 162 drevených schodoch dostanete k hlavnej dominante obce Kostolu Premenenia Pána z 13. storočia.

5. Hronsek

Nádherný drevený artikulárny kostol v Hronseku je skutočným skvostom ľudovej tvorby. Jeden z piatich zachovaných evanjelických drevených kostolov na Slovensku, bol postavený výlučne z dreva, bez použitia jediného klinca, ako to nariaďovalo uznesenie Šopronského snemu z roku 1681.

Zaujímavosťou je, že je to jediný kostol na Slovensku, ktorý disponuje prvkami škandinávskej architektúry.

6. Hrad Ľupča

Hrad Lupča

Jeden z najkrajších a najzachovanejších slovenských hradov, ktorého korene siahajú až do 13. storočia. Vyníma sa nad obcou Slovenská Ľupča, vzdialenej asi desať kilometrov od Bystrice smerom na Brezno.

V minulosti slúžil na stráženie stredovekej obchodnej cesty Via Magna, postupne sa na ňom striedalo množstvo majiteľov, čo sa odrazilo na početných dostavbách a prestavbách.

7. Velestúr

Dalo by sa rozpisovať o množstve prírodných krás, napríklad Harmaneckej jaskyni, či Badínskom pralese alebo technických unikátoch, akým je vodný žľab v doline Rakytovo.

Posledná vec na záver je menšia pikoška – bájny vrch Velestúr v hlavnom hrebeni Kremnických vrchov. Okolo tohto zaujímavého miesta sa točí aj dej rovnomennej knihy spisovateľa Jozefa Banáša.

V roku 1864 tu kremnický archivár Pavel Križko objavil na andezitovej skale runový nápis v praslovančine. Neskôr bol nápis označený za falzifikát, no nápis ako aj celé pútnické miesto má svoje zvláštne čaro dodnes.

Ak viete o nejakých miestach, ktoré bežný turista len tak ľahko neobjaví, budeme radi, ak nám o nich napíšete do správy na našom Facebooku

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Neurológ Stránský: Namiesto kontrolovania e-mailov spolu hovorme

Jeden z najväčších kritikov sociálnych sietí, český neurológ Martin Jan Stránský pôsobiaci aj na prestížnej americkej Yale University, sa už dlhodobo venuje otázke vzdelávania. V septembri strávil niekoľko dní na Slovensku, kde okrem prednášky pre zamestnancov O2 odpovedal aj na zopár našich otázok o učení, myslení a komunikácii.

Moderná medicína výrazne napreduje a dokáže z mozgu mnohé vyčítať, pre laika je však mozog a jeho fungovanie často pomerne veľká neznáma. Čo by o ňom mal vedieť?

Asi najdôležitejšie je vedieť, že mozog sme my a neexistuje nijaký mysteriózny proces, ktorý ručí za to, aké máme myšlienky a akí sme, ale že všetko sa dá ovplyvniť.

Mozog funguje na základe neurochemických a neuroanatomických procesov, teda má svoj biologický poriadok.

A druhé, čo by mal laik vedieť, je to, že moderná spoločnosť, ktorá funguje posledných 25 rokov, sa vydala cestou používania technológií, prevažne internetu a sociálnych sietí, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa náš mozog vyvinul.

Už viac nepremýšľame o veciach, netvoríme hlbšie myšlienkové procesy a strácame schopnosť reflektovať. Z toho vyplýva, že by sme sa znovu mali naučiť premýšľať o tom, o čom máme premýšľať.

S tvorbou myšlienkových procesov súvisí aj otázka vzdelávania, resp. učenia sa, ktorej sa dlhodobo venujete. Aký postup by ste odporučili človeku, ktorý si musí pomerne rýchlo osvojiť niečo nové?

Či je to mladý, alebo starší človek, mozog sa učí stále rovnako. Najlepšie je, keď sa učí danú vec alebo daný predmet rôznymi spôsobmi a cestami zároveň, preto je bifľovanie sa prakticky nanič.

Na začiatok stačí získať nejaké základné fakty a potom o nich začať hovoriť, porovnávať ich, dávať do súvislostí a pokúsiť sa o nich debatovať, ba dokonca rovno prednášať.

Určite je oveľa lepšie nevedieť, kedy sa narodil Karol IV. a koľko mal manželiek, ale poznať jeho význam pre danú dobu, čo jeho pôsobenie prinieslo, čo bolo iné pred jeho vládou a čo po nej a baviť sa o tom, či to bolo dobré, alebo nie. Tak sa človek naučí najviac.

Základom je teda porovnávanie a vytváranie vzájomných súvislostí.

Presne tak. Vďaka technológiám dokážeme nájsť fakty veľmi rýchlo, ale oveľa dôležitejšie je vedieť s tými informáciami pracovať tak, aby sa zvýšila nielen kvalita nášho života, ale aj miera našej spokojnosti.

To druhé sa v modernej dobe nedeje, preto tu máme preukázateľný nárast depresií a úzkostí v porovnaní s predchádzajúcou generáciou.

V súčasnej modernej spoločnosti človek denne pracuje s množstvom informácií a mnohí sa aj v súvislosti s učením sťažujú na slabú pamäť. Existuje vôbec? Ak áno, akými procesmi ju možno stimulovať?

Naša pamäť najviac súvisí s intelektom a ten zase s výukou. Preto je preukázateľné, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí používajú viac častí mozgu, majú menší sklon k strate pamäti aj demencii.

Rovnako dobre sú na tom aj ďalší ľudia, ktorí využívajú viacero častí mozgu, napríklad muzikanti.

Aby človek predišiel slabej pamäti, resp. jej strate, je dôležité nezostávať v stereotype, mať viac záujmov a venovať sa viacerým veciam.

Druhým krokom je čo najviac sa k týmto záujmom vracať, pretože pamäť vyžaduje neustále obnovovanie a údržbu. Je veľmi pohodlné nerobiť nič. Ak ale budeme mozog pravidelne cvičiť, rovnako ako keď cvičíme iné svaly ľudského tela, naša pamäť bude dobrá.

Tretím krokom je zdravý životný štýl. Ľuďom, ktorí žijú nezdravo, majú problém s alkoholom, vysoký krvný tlak alebo nekontrolovanú cukrovku, pamäť nebude nikdy slúžiť tak dobre.

V súvislosti s udržiavaním pamäti často používate pojem mentálna pestrosť. Čo všetko si pod ňou možno predstaviť?

U každého človeka je to trošku iné. Každý by mal ale robiť niečo, čo ho ideálne baví a odlišuje sa od toho, čo robí bežne.

Ak chcete budovať mentálnu pestrosť, nie v prvom rade spokojnosť, najlepšie je nájsť si niečo, čo vás zároveň uspokojuje. Tak vzniká krásny moment, v rámci ktorého sa buduje nielen pestrosť, ale aj spokojnosť.

Mnohé súčasné profesie vyžadujú kreativitu. Je človeku daná, alebo možno posilniť aj tú?

Dá sa budovať rovnakým spôsobom ako mentálna pestrosť. Tu by som však rád poukázal na to, že kreativita vychádza z imaginácie a imaginácia vždy vychádza iba z toho, čo je v našom mozgu.

V rámci kreativity siahame do pamäti a skúseností, aby sme vytvorili imagináciu.

Ak teda človek nemá mentálnu pestrosť, dobrú pamäť a mozog, ktorý dokáže reflektovať, nebude nikdy kreatívny novým spôsobom. Ani kombinácia množstva skúseností a moderného mozgu, ktorý je pripútaný na internet a sociálne siete nezaručuje úspech. Človek síce vie, kde veci nájsť, nevie však, čo s nimi ďalej robiť – môže síce vytvoriť napríklad nový program, ale bude to len variant variantu.

Na adresu sociálnych sietí sa vyjadrujete naozaj tvrdo. V čom vidíte ich hlavné riziká v porovnaní s ich prínosom?

Ich riziko vidím najmä v tom, že sociálne siete najviac ničia spoločenské a rodinné vzťahy a sú preukázateľne prepojené s nárastom depresií, úzkostí, prípadov týrania a samovrážd.

Priemerný človek pozerá do obrazovky 7 hodín, z toho väčšinu času hrá hru alebo je na sociálnych sieťach.

Tie predstavujú úplne umelý svet, kde má každý z nás možnosť zinscenovať umelé divadlo, ktoré si režíruje podľa neprirodzených sociologických pravidiel:

Vylúčime každého, koho názor sa nám nepáči, vzniknutú situáciu nekonfrontujeme a na druhej strane meriame naše hodnoty napríklad podľa počtu priateľov, ktorých na danej sieti máme, čo je totálna deformácia našej evolúciou danej intelektuálnej cesty.

Dosah sociálnych sietí ale nemusí byť len negatívny, mnohé so sebou prinášajú pozitívny prvok – prostredníctvom mnohých z nich sa dostávame k informáciám, vzdelávajú nás a mnohých v súčasnosti aj živia.

Sociálne siete so sebou nepriniesli nič iné než nárast informácií. Niektorí ľudia ich teda môžu využiť na zlepšenie zdravia, napríklad sa vďaka nim dozvedia o novej liečbe alebo zistia, že to, čo považovali za zdravé, zdravé nie je a vylúčia to.

Sociálne médiá so sebou prinášajú rýchlosť a pohodlnosť, ale nie nárast akýchkoľvek ľudských, humanitných, kultúrnych a intelektuálnych väzieb.

Aké je potom podľa vás riešenie súčasného stavu? Veľa pracovných procesov sa deje napríklad cez sociálne siete, čo značne urýchľuje komunikáciu i prácu.

Myslím si, že sme teraz na prvom a zároveň možno poslednom kľúčovom rázcestí v našej genéze. Z trasy, ktorú si ľudstvo budovalo 50 000 rokov, sme sa za posledné štvrťstoročie úplne odklonili.

Vznikol nový spôsob života a naše priority sa zmenili na pohodlie a rýchlosť. Zanikla jedna pevná pravda a namiesto toho sa pravda stala pohyblivou vecou, ktorá vzniká na základe lajkov alebo virality.

Riešením je, že si tento stav uvedomíme a nejakým spôsobom sa utlmí, alebo dokonca zanikne ako fenomén určitej doby, alebo že to bude pokračovať ďalej až do kolonizácie.

Budeme ako v mravenisku – ľudia budú myslieť len plocho, nebude dochádzať k žiadnemu prehĺbeniu a takto to bude pokračovať ďalej, buď do nášho zániku, alebo do nejakej krízy, ktorá zníži populáciu, napríklad globálne otepľovanie, vojna alebo nejaký nový vírus.

Vtedy si uvedomíme skutočné priority prežitia, resp. si ich resetujeme. Našou prioritou tak už nebude vlastniť najnovší iPhone alebo mať viac priateľov na sociálnych sieťach, ale prežiť a užiť si život. A aj na medziľudské vzťahy sa potom budeme pozerať prirodzenejšie.

Vyzdvihujete potrebu prirodzenej medziľudskej komunikácie, ako sa potom pozeráte na rôzne online vzdelávacie kurzy, vďaka ktorým si ľudia môžu osvojiť nové poznatky z pohodlia svojho domova? Mnohé organizuje aj Yale Univerzity, na ktorej pôsobíte.

Online vzdelávanie má tú nevýhodu, že je veľmi ploché. Chýba tam medziľudský kontakt, a ak sa vedie diskusia, tak prostredníctvom počítača.

Ak sa deje virtuálnym spôsobom, je určite lepšie, ak sa odohráva napríklad cez Skype a ľudia si môžu pozerať do očí a sú tam prítomné aj rôzne ľudské a citové faktory. Je to lepšie ako nič, ale rozhodne to nie je ono.

Jedným z fenoménov dnešnej doby je vysoké pracovné nasadenie a z neho sa odvíjajúci stres, na ktorí sa mnohí sťažujú. Aký vplyv má stres na náš mozog?

Stres sa prejavuje tak, že cítime depresiu a úzkosť, sme nespokojní a nepokojní.

Hlavným dôvodom nárastu stresu najmä v prípade mladých ľudí je to, že žijeme už druhú, resp. tretiu generáciu v blahu.

Sme rozmaznaní a nečelíme žiadnej skutočnej kríze, utápame sa v pohodlí a technológiách.

Faktory, ktoré tvoria skutočné šťastie, ako rodina a medziľudské vzťahy, vyžadujú odosobniť sa od toho, že budeme kontrolovať e-mail 50-krát denne, čo je bežný počet, ale namiesto toho budeme spolu 50-krát denne hovoriť. A tým sa stres aj prípadná depresia zase zníži.

Preto aj naši rodičia, ktorí museli čeliť 2. svetovej vojne či komunizmu, na tom boli preukázateľne lepšie a boli šťastnejší, než sme my, a my sme zase šťastnejší ako naše deti, čo sa musí zmeniť.

Bežne hovoríme, že potrebujeme na chvíľku vypnúť, akoby sme chceli vypnúť mozog. Aká forma vypnutia, resp. oddychu, je pre mozog najprirodzenejšia?

Tu sa opäť vrátim k technológiám, ktoré so sebou prinášajú veľký tlak – chceme všetko a hneď. Mozog anatomicky tvoria trasy, v rámci ktorých buď spí, alebo odpočíva.

Použijem príklad. V rámci jednej štúdie mali zúčastnení splniť určitú úlohu. Skôr, ako sa do nej pustili, rozdelili ich na dve skupiny – jedna sa šla na hodinu prejsť do lesa a druhá do rušného centra mesta.

Keď sa potom pustili do úlohy, všetci z prvej skupiny ju urobili lepšie a dokonca aj rýchlejšie ako tí z druhej, pretože ich mozog si počas tej hodiny oddýchol. O ničom nemusel premýšľať, bol medzi zeleňou, relaxoval, a tak sa pripravil na plnenie úlohy.

A akým spôsobom vypínate mozog vy? Čo je pre vás to najpríjemnejšie?

Mozog vypínam každý deň po skončení práce, nech je to kedykoľvek.

Podľa toho, kde sa práve nachádzam, sa posadím na verandu, balkón alebo lavičku v prírode, minimálne polhodinu sa pozerám pred seba, zvyčajne na západ slnka, a nepremýšľam o ničom, iba tak sedím.

Dá sa nemyslieť na nič?

Samozrejme, z neurologického pohľadu sa to nedá. Nechám skrátka mozog blúdiť. (úsmev)

Martin Jan Stránský

Český lekár, vysokoškolský pedagóg, vydavateľ a politik. Narodil sa v New Yorku. Pôsobí ako odborný asistent v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Českej republike poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Lifetech: Čo je nové