Pamiatky, ktoré by mal vidieť každý nadšenec techniky

Na Slovensku máme registrovaných 610 technických pamiatok. Mnohé z nich sú svetové unikáty.

Na Slovensku máme registrovaných 610 technických pamiatok. Mnohé z nich sú svetové unikáty.

O niektorých sme už písali. Napríklad v spojitosti so železničkou dopravou to bola Telgártska slučka, Čiernohronská železnica či historická lesná železnica vo Vychylovke. V iných článkoch napríklad o prešovskom Solivare či dvoch nádherných mlynoch v Kvačianskej doline, plávajúcom vodnom mlyne a o jedinom veternom mlyne na Slovensku.

Všetky by sa nám do článku nezmestili, ale vybrali sme niekoľko, ktoré rozhodne stoja za pozornosť.

1. Vodný žľab Rakytovo

Uprostred lesov doliny Rakytovo sa nachádza unikátna kultúrna pamiatka – jediný zachovaný funkčný vodný žľab v celej Európe. Celodrevený žľab dlhý takmer 2,5 kilometra vybudovali v 19. storočí a slúžil na splavovanie vyťaženého dreva z lesa.

Žľab ústi do harmaneckého potoka, ktorým mohlo drevo pokračovať až do Banskej Bystrice. Po jeho dĺžke boli rozostavané lesnícke hliadky, ktoré dozerali na plynulý pohyb dreva v umelom koryte.

V súčasnosti je vodný žľab v správe Mestských lesov Banská Bystrica, ktoré ponúkajú návštevníkom možnosť odbornej ukážky plavenia dreva v žľabe s výkladom. Pamiatku však možno, samozrejme, navštíviť i bez odborného sprievodu.

Prechádzka popri žľabe predstavuje nevšedný zážitok. Žľab sa tiahne väčšinou hustým lesom, miestami však križuje i trávnaté presvetlené časti či malé “rokliny” obklopené skalami zaujímavých tvarov. V jednom úseku prechádza žľab dokonca popod železničný most.

Východiskom túr k vodnému žľabu Rakytovo je zväčša Dolný Harmanec. Lesný chodník vedúci popri žľabe je miestami zamokrený, na túru je preto vhodná kvalitná nepremokavá obuv.

2. Kremnická mincovňa

[lnk url="https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/17/Budova_Mincovne_Kremnica.jpg"]Zdroj: Wikipedia CC 2.0, Autor: MincovnaKCA[/lnk]

Kremnická mincovňa je jeden z najstarčích podnikov a najstaršou dodnes fungujúcou mincovňou na svete. Nepretržite pôsobí už 700 rokov a jej produkty patria medzi svetovú špičku. Svoju kariéru začala razením uhorských grošov a zlatých florénov zvaných i “kremnické dukáty”. Od roku 2008 razí slovenské euromince. Okrem toho, vyrába i medaily, plakety, žetóny, odznaky, prívesky, kravatové spony, rády, vyznamenania a mnohé ďalšie produkty.

Kremnická mincovňa zároveň funguje aj ako múzeum. V zachovaných priestoroch historickej raziarne možno vidieť unikátnu expozíciu historických raziacich strojov, ktoré vyrobili miliardy kusov mincí, nielen pre vlastnú krajinu, ale aj pre desiatky štátov z celého sveta. V priestoroch novej raziarne majú návštevníci jedinečnú možnosť vidieť moderné raziace stroje priamo pri razení mincí.

3. Hámor v Medzeve

Hámor je historická kováčska dielňa využívajúca ako zdroj energie tečúcu vodu. Takýchto dielní bolo kedysi na Slovensku mnoho, obzvlášť bohatý bol však na ne Nižný Medzev. Medzevskí kováči boli považovaní za najlepších v Uhorsku a svojimi motykami, lopatami, sekerami, kosami či podkovami zásobovali celú krajinu.

Jeden unikátny historický medzevských hámor si môžu záujemcovia prehliadnuť i dnes. Ako živú technickú pamiatku ho spravuje a sprístupňuje Slovenské technické múzeum.

4. Drevený krytý most v Štefanskej Hute

[lnk url="http://www.vypadni.sk/sk/dreveny-kryty-most-v-stefanskej-hute"]Zdroj: Vypadni.sk, Autor: Lubo Cmorej[/lnk]

Drevený krytý most nad riekou Hornád, ktorý spája obec Kluknava s osadou Štefanská Huta, je prevzácnou technickou pamiatkou, jedinou svojho druhu na Slovensku (resp. jedinou, ktorá sa zachovala – v minulosti bolo podobných mostov v našej krajine viac).

Postavili ho v roku 1832 pre potreby mediarskeho podniku v Štefanskej Hute. Most je 27 metrov dlhý a 3,5 metra široký. Návštevníka zaujme svojim ojedinelým technickým riešením.

Pamiatka dokumentujúca majstrovstvo starých spišských tesárov dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu. Premávať však po nej môžu iba osobné autá. Ako perličku možno spomenúť, že v roku 2000 bola vydaná poštová známka, na ktorej bol kluknavský most vyobrazený, pričom táto známka získala v nasledujúcom roku tretie miesto v ankete o najkrajšiu slovenskú známku.

5. Špaňodolinský banský vodovod

Neďaleko Španej Doliny – na trase náučného chodníka z Banskej Bystrice na Donovaly sa nachádza jedinečná technická pamiatka, Špaňodolinský banský vodovod. Najstarší a najdlhší banský vodovod na Slovensku mal v minulosti dĺžku viac ako 40 kilometrov a privádzal vodu do baní v Španej Doline a okolí až spod Prašivej v Nízkych Tatrách.

Dnes z pamiatky zostali iba zvyšky – zárezy, násypy, kamenné múry. V lokalite Izbice pod Jelenskou skalou sa však nachádza rekonštrukcia pôvodného diela s informačnou tabuľou, sochou žliabkara a oddychovým altánkom.

6. Tajchy v okolí Banskej Štiavnice

[lnk url="http://www.vypadni.sk/sk/tajch-vindsachta"]Zdroj: Vypadni.sk, Autor: Michal Hruška[/lnk]

Keď v 17. a 18. storočí v doloch Banskej Štiavnice prestala na dobývanie hlbších a hlbších ložísk stačiť ľudská a zvieracia sila, ukázala sa ako najlepšia alternatíva energetického pohonu voda. V priebehu niekoľkých desaťročí tu bola vytvorená sústava umelých vodných nádrží – tajchov – ktoré sa stali mimoriadne efektívnym zdrojom vodnej energie.

Jedinečnú banskoštiavnickú čerpaciu techniku, ktorá sa na tomto systéme vyvinula, zakrátko napodobňovali mnohé banské revíry na svete.

7. Huta Etelka

[lnk url="http://www.vypadni.sk/sk/huta-etelka"]Zdroj: Vypadni.sk, Autor: Vladimír Držík[/lnk]

Huta (alebo vysoká pec) Etelka nachádzajúca sa v osade Nižnoslanská Baňa (časť Nižnej Slanej) je mimoriadne cennou technickou pamiatkou, jednou z pých gemerského regiónu.

V roku 1868 ju dal postaviť železiarenský veľkopodnikateľ Emanuel I. Andrássy, ktorý – nakoľko sa významne pričinil o rozvoj baníctva a hutníctva na Gemeri – bol prezývaný “Železný gróf”. Hutu, ktorá nahradila skupinu starších a menej výkonných pecí, pomenoval Andrássy po svojej matke. Etelka fungovala až do roku 1908. Dnes, žiaľ, chátra.

Máte aj vy podobné technické skvosty vo svojom okolí, ktoré sme v článku nespomenuli? Podeľte sa o svoje tipy na facebookovej stránke Sódy.

Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk.

vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií  z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Miro Žbirka: Technológie sa menia, melódia a text majú šancu pretrvať

S Mirom Žbirkom sme sa porozprávali o receptoch na nadčasové skladby, ale aj o tom, akú hudbu rád počúva a kde najradšej skladá piesne.

Iba hŕstka spevákov sa môže pochváliť tým, že ich hity si spievajú celé generácie. Ešte menej je takých, ktorí sa popri tom dokážu posúvať v tvorbe ďalej. To je aj prípad Mira Žbirku, s ktorým sme sa porozprávali o vývoji v hudbe, o tom, ako vznikajú nadčasové pesničky, ale aj o zážitkoch z nahrávania v Abbey Road, kde nahrávali aj samotní The Beatles. 

Nedávno ste sa stali tvárou „nadčasovej“ kampane spoločnosti O2. Zažili ste éru bigbítu, normalizáciu, uvoľnenie pomerov a aj príchod internetu do hudobného biznisu. Čo znamenalo robiť hudbu vtedy a teraz?

Pre mňa sa určité veci nezmenili. Najradšej skladám, je to ako keby melódie odniekadiaľ “prileteli”, hrám na klavíri alebo gitare a zrazu príde song. Stále si myslím, že je to skôr o nápade ako o produkcii. V dobách normalizácie nám prepisovali texty, takže napríklad Biely kvet bol povodne čierny, ale to bolo pre vtedajších „schvaľovačov“ príliš depresívne. S každým textom som sa triasol, či prejde.

Tak to sa, našťastie, zmenilo. Čo sa zmenilo radikálne, sú technické možnosti, a to si veľmi užívam. Rád počúvam hudbu, a to aj tú súčasnú, prejdem britské aj americké rebríčky a kúpim si online skladbu alebo CD, aké chcem.

To je úžasné v porovnaní s časom, keď som sedel pri magnetofóne Sonet Duo a čakal na rozhlasovú reláciu „Vysielame pre magnetofóny“, aby som si niečo nahral (smiech). Taktiež, spolupracovníkov na albume môžem mať v Londýne aj v USA, nahrajú či zmixujú skladbu na druhej strane zemegule a ja ju o pár minút počúvam v obývačke. To je pre mňa raj.

Miro Žbirka

Je niečo, čo by ste z tých období preniesli do súčasnosti? O 60. rokoch sa napríklad často hovorí, že to bolo v mnohých ohľadoch zlaté obdobie, nielen v hudbe. Bolo to, s odstupom času, naozaj tak?

Určité ideály „sixties“, ako láska a mier, by sa nám hodili aj teraz. Pre hudbu to bolo inšpiratívne obdobie, kedy vznikli diela a skladby, ktoré sa hrávajú dodnes a stali sa základnými piliermi pop rockovej kultúry. 

Pamätáte si skladbu alebo moment, ktorý vás motivoval chytiť do ruky gitaru a naučiť sa hrať? 

Boli to moji starší bratia Jason a Tony, ktorí doma hrávali na gitaru a spievali, ja som robil tretí hlas. Tony ma potom naučil prvé akordy, a to ma posunulo ďalej. O tom, že budem muzikantom, rozhodla asi kapela The Beatles.

Ktorí umelci vás vtedy najviac inšpirovali? 

Od bratov som poznal aj staršiu generáciu umelcov ako Elvis Presley alebo Everly Brothers, ale pre mňa to boli The Beatles. Film Hard Days Night som videl asi tridsaťkrát. Neskôr to bola skupina The Kinks a Rolling Stones.

Pamätáte si ešte na svoje prvé skladby? O čom boli?

Jedna z prvých skladieb, ktoré som zložil, sa volala I wonder a neskôr som ju nahral s Ivanom Králom na album Meky. Môj prvý autorský, povedzme hit, bola pieseň Zažni z roku 1978.

Kedy ste zistili, že sa hudbou dokážete uživiť? Nemali ste niekedy nutkanie vsadiť na istotu, a venovať sa nejakej stabilnejšej profesii?

Ja som nemal čas takto uvažovať, stále sa niečo valilo, prichádzali nápady a nové plány. Ani neviem, ako to ubehlo, a ja stále držím v rukách gitaru, ako pred rokmi na lavičke na Račianskom mýte.

Aké sú podľa vás „ingrediencie“ nadčasovej skladby, ktorá nevybledne ani po rokoch? 

Myslím, že to je o nápade a o melódii. Všetky produkcie po čase zostarnú tak, ako sa menia technické možnosti pri nahrávaní. Melodický nápad alebo kvalitný text má šancu pretrvať.

Doteraz sa v rádiách hrávajú vaše pesničky, sólové, s Modusom alebo s Limitom. Poniektoré majú za sebou už niekoľko dekád. Dá sa vôbec nad takouto „dlhovekosťou“ hitov uvažovať už pri skladaní?

Takto určite neuvažujem. U mňa inšpirácia prichádza najčastejšie, keď cvičím na nástroj a zrazu ma zaujme nejaký prechod alebo akord. Občas ma vedie text, ale častejšie vznikne najskôr anglický text a až potom slovenský. O rádiách a hranosti v takej chvíli nerozmýšľam. Iné je to, keď sa z albumu vyberá singel, tam už sa zamýšľam, či je takzvane „radio-friendly“ (skladba vhodná do rádia, pozn. red.), alebo sa jedná o albumovú skladbu.

Vedeli ste si niekedy, keď ste dokončili skladbu, že toto bude hit?

Pri niektorých skladbách som to vedel – napríklad Biely kvet alebo Atlantída. Niektoré som nahral a myslel som si, že je to taká „albumovka“, ktorú nevytiahneme, ale ľudia si ju začali sami pýtať. To bol prípad Čo bolí to prebolí. A niektoré skladby, ako 22 dní, sa stali známe až po rokoch. Celé roky sme ju na koncertoch nehrali, až som zrazu zistil, že je to hit.

Stalo sa vám, že ste nejakú skladbu zahodili do koša?

Mám plnú zásuvku skladieb, ktoré sa nenahrali, pretože boli uprednostnené iné. Ale nezahadzujem ich, možno ich raz nejako špeciálne vydáme.

Fanúšikovia, ale aj kritiky hovoria o tom, že sa v tvorbe dokážete neustále posúvať ďalej, čoho dôkazom je aj najnovší album. Ako hľadáte inšpiráciu a čo je na tom najťažšie?

Ako som už predtým povedal, rád počúvam novú hudbu, a to robím každý deň. Baví ma to. Tiež rád skúšam nové spolupráce a v dnešnej dobe je to možné robiť ozaj v medzinárodnom meradle. To je veľmi inšpiratívne a nakopáva ma to. V každom takom posune je určitý risk, ale ja by som nemohol prešľapovať dlho na jednom mieste. 

Počas kariéry ste získali celý rad ocenení. Dokáže to človeka potom ešte motivovať? Čo je hnacím motorom vašej tvorby?

Ocenenia sú príjemné a nijako ich nezatracujem, ale to nebolo to, čo ma hnalo dopredu. Teší ma, keď na koncertoch vidím celé generácie, ako sa spolu zjednotia a spievajú. Keď zložím skladbu, chcem ju nahrať a potom ju chcem počuť z rádia. A tak to ide stále dokola. 

Máte nejaké obľúbené miesto, kde skladáte hudbu?

Rád skladám v kuchyni, má perfektný „hall“ – také inšpiratívne echo. Niekoľko piesní som tiež zložil v Tatrách, napríklad pieseň Mám rád. Ani neviem, ako mi napadol pri pohľade na tatranské zasnežené hory text „len tak ležať na Floride, v tom sa vyznám ,to mi ide …“ (smiech)

Má pre vás nejaká z vašich skladieb osobitý význam? Dôvod, prečo vznikla alebo nejaký odkaz medzi riadkami?

Takých skladieb je, samozrejme, viacero a na všetky si nespomeniem. Napríklad, v piesni Katka, ktorú som zložil pre svoju priateľku a neskôr manželku, tam je takých odkazov veľa. Alebo pieseň Vzpomínky, kde som zakódoval moje spomienky na rozstrieľaný „Václavák“ v Prahe v roku 1968 po sovietskej invázii. 

Ste veľkým fanúšikom The Beatles, ktorých stopu už asi nikto nevymaže a ťažko vôbec niekto prekoná. V čom je pre vás ich hudba výnimočná, nadčasová?

U nich sa stretla neuveriteľná invenčnosť, a to melodická, ako aj textová, taktiež novátorstvo v oblasti obrazového stvárnenia hudby, inštrumentálne výkony a experimentovanie. Bol to veľký a pomerne krátky tresk, ktorý nás muzikantov dodnes prekvapuje. Ich hudba postupne presiahla hranice popu, keď zaujala napríklad Leonarda Bernsteina a iných majstrov z oblasti klasickej hudby.

Pre zaujímavosť, ktorých interpretov ešte rád počúvate a čo sa vám na nich páči?

Mám rád Rolling Stones, Kinks alebo Boba Dylana, zo súčasných interpretov je to Ed Sheeran, James Bay alebo Twenty One Pilots. Oceňujem vždy určitú originalitu a invenciu. 

Nahrávanie v Abbey Road, kde nahrávali aj Beatles, se dostali ako dar k narodeninám. Aké to bolo nahrávať album na miestach, kde si kľučky podávajú najlepšie skupiny sveta?

Darčekom k narodeninám bola len jedna pesnička Love Shines. Počas tohto nahrávania som sa zblížil s tamojším producentom Robom Cassom. Stále sme sa stretávali a stali sa z nás priatelia. Keď som po roku dostal návrh napísať pieseň do filmu Fair Play, oslovil som opäť Roba a on navrhol, aby som tam nahral aj celý album. Povedal som, že by som musel mať nejaké anglické texty. On prišiel s myšlienkou osloviť Peta Browna – textára kapely Cream.

Triasol som sa, lebo som vedel, že Pete textuje len to, čo sa mu páči a nerobí pre peniaze. Ale po pár dňoch mi Rob volal, že je Pete nadšený z mojich skladieb a ide do toho. A ja som zrazu nahrával v Abbey Road a zabudol som sa spýtať, koľko to bude stáť. No a vo firme ani doma ma nepochválili (smiech). Navyše, rozmaznal som sa tam tak, že neviem, či si to v budúcnosti nezopakujem.

Je niekto, s kým by ste si chceli, povedzme, že v Abbey Road, zahrať? Kto by to bol, ak by ste mali možnosť si vybrať?

Už sa mi podarilo dostať na album Miro môjho obľúbeného Manfreda Manna a Rob, môj producent, si občas spomenie na kadekoho, kto by nám mohol na albume zahrať. Ja by som si samozrejme rád zahral s Paulom McCartneym, ktorého považujem za skvelého hudobníka. Už sme sa stretli pred koncertom v Prahe a aj mi zahral svoju novú skladbu. Spýtal sa ma, čo si myslím a ja som sa zmohol iba na: „Dobré akordy, Paul.“ (smiech)

Spolupracovali ste s viacerými umelcami a aj so symfonickým orchestrom. Vedeli by ste spomenúť tie, ktoré vás najviac bavili a čím boli zaujímavé?

Každý projekt, ktorý ma niekam posúva, ma baví. So symfonickým orchestrom to bola zaujímavá spolupráca, natočili sme album, absolvovali niekoľko turné a čas od času si ju zopakujem. Naučil som sa od nich veľa vecí, najmä od dirigenta Adriana Kokoša, s ktorým dodnes rád diskutujem o hudbe.

Akustické turné majú zasa svoje čaro možnosti improvizácie a kontaktu s publikom. Teraz sa chystáme na halové koncerty v rámci Road To Abbey Road Tour, kde opäť zažijem niečo nové – k mojej kapele sa pridajú anglickí muzikanti, ktorí nahrávali album Miro. Našu ponuku prijal aj Blair Cunnigham, bubeník, ktorý hrával s Pretenders alebo práve s Paulom McCartneym. Navyše, po mnohých rokoch sa objavím na pódiu s Marikou Gombitovou, ktorá bude na tomto turné ako hosť. Tým sa akoby kruh uzavrel, ale neprestal sa točiť.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


O2 má hovory za 10 centov. Tu je spôsob, ako si ich aktivujete

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové