Takto inverzia mení vrcholy slovenských hôr na slnečné ostrovčeky

Iba niekoľko dní v roku sa môžete pozerať na oblaky zhora. Stačí len vyjsť na najbližší kopec.

Obdobie jesene a skorej zimy symbolizujú nielen zábery pestrofarebných korún stromov, ale napríklad aj melancholické ranné hmly, do ktorých sa postupne primiešava námraza.

Druhá polovica jesene tiež prinaša aj jav typický pre toto obdobie zvaný teplotná inverzia, pri ktorej teplota vzduchu v atmosfére s pribúdajúcou nadmorskou výškou neklesá, ale naopak rastie. Horské doliny sa zahalia do mrakov, pokým vysoko na štítoch nad nimi je krásne slnečné počasie. Raj fotografov.

Na zachytenie niektorých z najfotogenickejších okamihov krajiny treba mať niekedy štastie. Šťastiu sa však dá pomôcť tak, že sa naučíte veľa o počasí a podľa predpovedí si naplánujete fotografický výjazd. A presne to robí aj fotograf Vladimír Šifra. Takto zachytil fascinujúce pohľady z hrebeňov slovenských hôr na mrakmi naplnené doliny počas jesenných a zimných inverzii.

Kriváň a Tichá dolina Vlado Šifra

Bielovodská dolina Vlado Šifra

Kralova hola Vlado Sifra

Slovensky raj Vlado Sifra

Vysoke Tatry Vlado Sifra

Tatranské štíty: Jahňací, Kolový a Ľadový štít

Liptov Vlado Sifra

Nizke Tatry Vladimir Sifra

Kralova hola

Belianske Tatry

Nizke Tatry

Vladimír Šifra je fotograf, ktorý trávi dlhé dni v teréne po rôznych kútoch Slovenska, aby mohli vzniknúť unikátne zábery a časozberné videá z našich najkrajších hôr, dolín a dediniek.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Vybudovali sieť fastfoodov, aj keď mali výrazný hendikep

Bratia Šarinovci v rozhovore Jakuba Ptačina rozprávajú o tom, čo považujú za fér podnikanie, a aké to je pracovať so sluchovo postihnutými.

Bratia Šarinovci založili sieť fastfoodov DeafKebab v roku 2012. Dnes majú 13 prevádzok, najmä na strednom Slovensku. Pavol Šarina je sluchovo postihnutý a jeho firma ďalších ľudí so sluchovým postihnutím zamestnáva.

Kto z vás dvoch mal pri začiatkoch podnikania väčší ťah na bránu? Kto vlastne toto podnikanie rozbehol?

Robo: Paľo.

Paľo: Ale kebyže som na to sám, tak máme 10 ďalších prevádzok, ale nič by nefungovalo stopercentne. Ja spravím tých 60 percent a o tých 40 percentách si poviem, že sa to spraví samo. Ale dorobí to Robo.

Robo: My sa dopĺňame. Paľo je na tie finančné veci a technickú stránku, ja skôr hľadám, ako zapojiť nepočujúcich, ako to spropagovať a podobne. Kebyže som zase na to ja sám, tak kebab nie je ani jeden.

Deaf Kebab Veľký Krtíš

Prečo kebab? Nie žeby mi nechutil, ale všade sú samé kebaby. Máme na Slovensku tradičnejšie jedlá, nedal by sa váš systém so sluchovo postihnutými aplikovať aj na niečo iné?

Robo: Najskôr sme rozmýšľali iba o Krtíši a v Krtíši sme vedeli, že kebab pôjde. Potom by sme zbytočne špekulovali, že v Krtíši kebab, v Bratislave organické jablká, na východe spišské párky.

My sa musíme držať veľmi jednoduchej objednávky. Už tieto tri možnosti pri kebabe – cibuľa, čili, zabaliť – je trocha s nepočujúcimi problém, lebo to treba odkomunikovať.

Paľo: Rozmýšľame ale aj nad kaviarňou. Len z desiatich dobrých kebabov sa uživí napríklad osem – a z desiatich kaviarní sa uživia dve.

A koľko nepočujúcich bolo u vás zamestnaných?

Paľo: 15 ľudí približne. To je len v našich prevádzkach. Máme aj nepočujúceho šoféra, čo rozváža mäso.

Zmenilo im to nejako život?

Robo: Tradičný fast food je vnímaný ako nejaká štartovacia pozícia. Od nikoho nechceme, aby u nás robil 20 – 30 rokov, ale mnoho mladých po škole potrebuje prvú šancu – hlavne tých nepočujúcich.

Tí ambicióznejší to berú ako odraz do toho, aby mohli mať raz vlastnú prevádzku, že sa to u nás naučia za rok a potom si otvoria napríklad vlastný kebab. A potom sú ľudia, ktorí nemali možnosť si nájsť nič iné.

Napríklad ako Marián z prevádzky v Krtíši – ten sa vrátil z Bratislavy po 10 rokoch domov, lebo konečne mal šancu sa tu zamestnať. Nebyť nás, asi by sa tu nikdy nevrátil.

Myslíte si, že si zákazníci zvykli na to, že ich obsluhuje nepočujúci?

Robo: Ja si myslím, že áno. To je asi to najdôležitejšie – aby sme ukázali, že sa ľudia môžu dohodnúť, keď sa chcú.

Paľo: Napríklad sa porovnávalo kdesi v novinách, aký je rozdiel medzi zdravým čašníkom a čašníkom s postihnutím, či už fyzickým alebo mentálnym. Väčšinou vyšiel z toho lepšie postihnutý – lebo si dával väčší pozor.

Možno Marián spraví zo sto kebabov päť zle, lebo zle rozumel a nepochopil, ale v „zdravej“ prevádzke spravia zo stovky možno zlých desať – lebo to rýchlo a nepozorne vybavia.

A je aj iná tolerancia voči nepočujúcim – ak som nechcel paradajku a mám ju tam, tak pri nepočujúcej obsluhe to skôr tolerujem. Ľudia to berú inak ako keby sme boli v normálnej reštaurácii, kde by si povedali – ten je neschopný, čo mi to tam dal.

Čo je pre vás férové podnikanie?

Paľo: My nemáme plán poškodiť iným ľuďom. Aj keď ideme do iných miest a pozeráme sa na konkurenciu, tak našu prevádzku nepostavíme rovno naproti, aby oni skrachovali. Zdravá konkurencia áno, ale aby sme robili iným ľuďom naprieky, tak to nie.

Robo: Vždy sme sa snažili byť féroví, aj keď boli niekedy nejaké konflikty. Radšej sme ustúpili. Možno prerobíme peniaze a stratíme čas, ale vždy sme sa s každým chceli férovo rozlúčiť, aby sme si nevytvárali nepriateľov.

Asi to nie je v podnikaní cieľom, aby som mal milión a veľký múr okolo seba.

Paľo: A tiež to máme tak, že my dvaja sme tí malí a zamestnanci sú tí veľkí. Dám si povedať aj od toho najnovšieho brigádnika, ktorý u mňa robí tri týždne. Keď mi on povie, že inak prekrojí žemľu, lebo tak to lepšie drží, tak nech to robí.

Vravím: spravte si ako chcete, chcem konečný produkt, aby bol dobrý, aby ho ľudia chválili. Niektorí ľudia si myslia, že mám niekoľko prevádzok, som pán, už sa s nimi nebudem rozprávať.

My sa s každým porozprávame úplne o všetkom a keď mi povie, že má dobrý nápad, tak vyskúšame, uvidíme.

Jakub Ptačin a Deaf Kebab

Je to trocha irónia, že pritom máte tú komunikáciu sťaženú…

Robo: Neviem, či to len ja tak vnímam, ale u nás je aj dobrá atmosféra v predajniach. Tu sú naozaj zamestnanci v pohode a zákazníci to vycítia. Nemôžeme mať kebab, tváriť sa, že pomáhame nepočujúcim a tí tu budú smutní a plakať. Na to by nikto neskočil.

Aká je vaša vízia? Kde bude DeafKebab o päť rokov?

Paľo: Všade.

Robo: Kebab do každej ulice. To je také naše heslo. (smiech) Ale nie. Chceli by sme expandovať do krajských miest, určite by sme chceli mať prevádzku v Bratislave.

Bratislava je viac na očiach ako zvyšok Slovenska a to by nám pomohlo. A možno o päť rokov by sme mohli mať aj nejaký vlastný podnik na mäso.

Keby ste sa vrátili a mohli by ste zmeniť nejaké veci od začiatku, čo by to bolo?

Robo: Možno by som až tak nesnažil niektorým ľuďom pomáhať. Nie každému môžeš pomôcť, hlavne keď niekto nechce.

Paľo: Mali sme až veľmi osobný prístup k zamestnancom, pomáhali sme im aj v súkromných veciach. Vysvetľovali sme im, ako ušetriť, ako by mohli niečo robiť, a potom to vykreslili, akoby som im chcel ublížiť a mať z toho výhody. Teraz si už hovorím: nerob za iného, nech si to spraví sám.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Jeseň plná pestrých nápadov

Možno ani netušíte, koľko maličkých zlepšovákov do svojej domácnosti si môžete jednoducho vyrobiť sami z vecí, ktoré sa v nej bežne vyskytujú. Ukážeme vám, ako si zmajstrujete jednoduchú nástenku a ako si z opadaných listov vyrobíte originálne sezónne podšálky.

Čítaj viac

O2 prináša Strieborný paušál s neobmedzenými volaniami iba za 20 eur

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové