Tipy na výlet: 11 zaujímavostí Liptova, ktoré sa oplatí vidieť

Prírodné a kultúrne pamiatky, jaskyne či možnosť kúpania aj v zime a dokonca zadarmo.

Prírodné a kultúrne pamiatky, jaskyne, výhľady na Tatry či možnosť kúpania v termálnom prameni aj v zime. Región Liptova je jedným z najpestrejších a najnavštevovanejších regiónov Slovenska. Toto sú miesta, ktoré by rozhodne nemali ujsť pozornosti žiadneho turistu:

Múzeum liptovskej dediny Pribylina

Skanzen v Pribyline má schopnosť razom preniesť každého návštevníka do atmosféry stredovekého liptovského sídla. Hneď po vstupe do areálu sa ocitnete medzi čarovnými drevenicami našich predkov, prevažne z oblasti zatopenej vodnou priehradou Liptovská Mara.

Dominantami skanzenu je goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec a ranogotický kostol Panny Márie z obce Liptovská Mara. Kúzlo celému miestu dodáva výhľad na Kriváň a nádherná príroda, ktorá v hornej časti areálu múzea skrýva aj expozíciu historickej Považskej lesnej železnice.

Nečudo, že si toto miesto vybral aj Juraj Jakubisko ako kulisu do veľkofilmu o Alžbete Báthory.

Archeoskanzen Havránok

V blízkosti vodnej nádrže Liptovská Mara sa nachádza jedna z najvýznamnejších archeologických lokalít Liptova, lokalita Havránok. V dávnej minulosti tu bolo keltské oppidum (opevnené sídlo), neskôr slovanská osada.

V unikátnej opevnenej svätyni, ktorú tu stále nájdete stáť, sa konávali magické keltské obrady. Vo svojich časoch zohrávala úlohu duchovného centra ďaleko presahujúceho hranice regiónu. V stredoveku tu stal aj zemepánsky hrádok, po ktorom ostali základy a opevnenie s palisádami, priekopou a obrannou vežou.

A ešte jedna zaujímavosť. Mágia tohto miesta učarovala aj umelcovi Dežovi Ursínymu. Často sa na Liptove zdržiaval. Na Havránku našiel opusteného psa, ktorému dal meno Havran. Psík s ním ostal až do umelcovej smrti.

Vodné mlyny Oblazy

V prekrásnom prostredí obľúbenej Kvačianskej doliny, v mieste zvanom Oblazy, sa pod skalnými bralami krčia dva utešené drevené vodné mlyny, ktoré patria ku skvostom slovenskej vidieckej architektúry. Mlyny sú vďaka dobrovoľníkom zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny sfunkčnené a sprístupnené širokej verejnosti. Návštevníci tu uvidia unikátnu živú expozíciu, kde pôvodné stroje pracujú na tradičný vodný pohon.

Artikulárny kostol pri Svätom Kríži

Tento kostol patrí k najväčším a najhodnotnejším dreveným stavbám na Slovensku, ba dokonca v celej strednej Európe. Považuje sa za jeden z posledných piatich drevených artikulárnych kostolov na Slovensku, ktoré si zachovali pôvodný vzhľad. Kostol bol pôvodne vybudovaný v obci Paludza, táto obec však bola pri budovaní Liptovskej Mary zatopená. Ešte predtým ho preto rozobrali a preniesli do Svätého Kríža.

Demänovská jaskyňa slobody

Kto by nepoznal Demänovskú jaskyňu, považovanú za jednu z najkraších v celej Európe. Vyniká množstvom, estetickou hodnotou a rôznorodosťou foriem kvapľovej výzdoby. Netradičné sú napríklad kvapľové vodopády, jazierka s kvapľovými „leknami“ či útvarmi zvanými „rokokové bábiky“. Raritou jaskyne sú inovaťové stalaktity a sintrové perly. To sú guľôčky nachádzajúce sa na dne jazera vo Veľkom dóme – najväčšom sprístupnenom podzemnom priestore na Slovensku.

Demänovská ľadová jaskyňa

[lnk url="https://www.flickr.com/photos/michaelcamilleri"]Zdroj: Michael Camilleri, Wikimedia Commons[/lnk]

Demänovská ľadová jaskyňa je jednou z najstarších známych jaskýň v Európe. Spomína sa už v listine ostrihomskej kapituly z roku 1299. Jaskyňa sa kedysi nazývala Dračou. Našlo sa v nej totiž mnoho kostí obrovského jaskynného medveďa, o ktorých sa súdilo, že sú pozostatkami šarkana. Demänovská ľadová jaskyňa je pozoruhodná výskytom trvalej ľadovej výplne, a tiež mohutnými a neraz bizarnými tvarmi podzemných priestorov.

Vlkolínec

[lnk url="https://www.flickr.com/photos/korom/"]Zdroj: CC license 2.0 János Korom Dr.[/lnk]

Malebná podhorská liptovská vieska Vlkolínec (dnes miestna časť Ružomberka) je doslova  klenotom ľudovej architektúry a predstavuje najzachovalejšiu pamiatkovú rezerváciu tohto typu na Slovensku. Prekrásne starobylé drevenice dopĺňajú hospodárske budovy a stavby ako je drevená rumpálová studnička z roku 1860 či historická zrubová zvonica z 18. storočia.  V roku 1993 bol zapísaný i do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Vrbické pleso

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:N%C3%ADzke_Tatry_Vrbick%C3%A9_pleso_01.jpg#/media/File:N%C3%ADzke_Tatry_Vrbick%C3%A9_pleso_01.jpg"]Zdroj: Lure, Wikimedia Commons[/lnk]

Najväčšie prirodzené jazero a zaŕoveň jediné ľadovcové pleso v Nízkych Tatrách. Priezračná voda je plná pstruhov, na brehoch rastie vzácna flóra, okrem kôpok rašelinísk tu možno nájsť napríklad čučoriedky, brusnice či zaujímavú, lež málo známu mäsožravú rastlinu – rosičku okrúhlolistú.

Podzemie pod vežami v Liptovskom Jáne

[lnk url="http://www.podvezami.sk/fotogaleria"]Zdroj: podvezami.sk[/lnk]

V podzemných priestoroch pod starými pamiatkovými budovami sa ukrýva jedinečná múzejná expozícia predstavujúca návštevníkom fascinujúci príbeh života mince od jej „počatia“. Všetko začína vydolovaním rudy v zemských hlbinách, pokračujúc spracovaním vo vyhni, až kým nepríde narodenie – vyrazenie mince v mincovni. Život mince končí v jemných rukách zberateľov.

Vďaka tradičným olejovým kahancom a čelovým lampám sa prehliadka podzemných priestorov nesie v typickej banskej atmosfére.

“Kaďa” v Liptovskom Jáne

Obec Liptovský Ján je, okrem veľkého počtu zemianskych kúrii a kaštieľov, známa najmä veľkým množstvom liečivých termálnych prameňov. Osobitej obľube u miestnych a turistov sa teší tzv. Kaďa. Ide o prírodný kráter s priľahlým bazénom, v ktorom vyviera silno mineralizovaná termálna voda s dokázateľnými liečivými účinkami pri reumatických chorobách, ochoreniach ženských orgánov, kožných ochoreniach či chorobách pohybového ústrojenstva.

Na priaznivé účinky tunajšej vody prišli podľa tradície úplnou náhodou miestne ženy, ktoré v prameni močili konope. Zistili pri tom, že vďaka tejto vode vyzerajú mladšie, vydržia dlhšie tancovať a prestávajú ich trápiť rôzne zdravotné problémy.

Svätojánska rozhľadňa

[lnk url="https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/41/Liptovsk%C3%BD_J%C3%A1n_-_vyhliadkov%C3%A1_ve%C5%BEa.jpg"]Zdroj: Mutichou, Wikimedia Commons[/lnk]

Keď sa už ocitnete v Liptovskom Jáne, tak nevynechajte ani Svätojánsku rozhľadňu. Z dediny k nej (okolo termálneho jazierka Kaďa) vedie vyšliapaný chodník. V dávnych dobách si tu vraj zvykla miestna šľachta usporadúvať „pikniky“. Rozhľadňa je celodrevená a má dve poschodia. Z vyššieho z nich sa vystúpivším ako na dlani ukáže Liptovský Ján, obďaleč jasne uvidia i najbližšie okresné mesto – Liptovský Mikuláš. Pri rozhľadni si možno posedieť a oddýchnuť na drevených lavičkách.

Všetky krásy Liptova sa do jedného článku samozrejme nedajú vtesnať. Ak chcete upozorniť na nejaké malebné miesto, ktoré je vám vyslovene blízke, hoci aj menej známe, neváhajte sa oň podeliť v komentároch na facebookovej stránke Sódy.

Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk.

 

vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií  z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


V Bratislave sa rodí technológia, ktorá môže priniesť revolúciu v ťažbe ropy

Aj keď Slovensko nemá skoro žiadnu ropu, v bratislavskej firme GA Drilling si ťažobné spoločnosti možno budú čoskoro podávať kľučky.

Igor Kočiš je spoluzakladateľom firmy GA Drilling, ktorá v Devínskej Novej Vsi experimentuje s novými vŕtacími technológiami.

O tom, ako sa na Slovensku vyvíja technológia, o ktorú majú záujem veľké ťažobné a vŕtacie firmy zo zahraničia, sa s ním porozprával Jakub Ptačin.

Ako si sa dostal k podnikaniu?

Bolo to popri škole, v roku 1994. Aby sme mali na nejaký benzín do požičaného auta a na nejaké večerné zábavy, tak sme hľadali, že kde môžeme niečo zarobiť a už sa nám brigády nepozdávali. Tak sme s kolegom založili firmu.

Potom sa škola stala skôr vedľajším projektom. Vo firme sa rozbehli veci, ktoré boli vtedy pomerne populárne – robenie webstránok, a postupne zložitejšie a zložitejšie veci, až sme sa dostali k šifrovaniu, kryptografii, k bezpečnostným systémom od hardvéru až po softvér. A to sme robili potom 15 rokov.

Čím to skončilo, že už o tom hovoríš v minulom čase?

My sme vystúpili z našej firmy, ktorá ale funguje dodnes. Bolo v tom ale viacero faktorov. Možno aj nejaká čiastočná vyhorenosť, ale bolo to aj IT prostredie, ktoré z hľadiska transparentnosti a fungovania nebolo to, čo sme my chceli.

Vždy sme boli s kolegami orientovaní skôr na produkty, ktoré sa dokážu predať kvalitou a vedia ísť na trh bez nejakej hanby. Žiaľ, biznis na Slovensku sa stále zhoršoval. Tie tendre neboli také, žeby vyhrával najlepší. Nazvime to klientelizmus. To bolo potom taký rozhodujúci faktor, že sme sa začali obzerať inde.

A ako si sa dostal k tomu, že si spolumajiteľom firmy, ktorá sa zaoberá vŕtacími technológiami?

My sme pôvodne na vŕtanie šli z úplne opačného konca – cez geotermiu. Nadchla nás myšlienka, že ak by sa dalo lacno vŕtať do hĺbky, tak vieme na Slovensku urobiť presne to isté, čo na Islande alebo v Indonézii.

V tých oblastiach, kde majú sopky a tektonické zlomy, vedia navŕtať relatívne plytké diery – dva až tri kilometre – a celé regióny sú vďaka tomu energeticky sebestačné. Nemusia v zime vôbec používať fosílne palivá, majú 130% energie z geotermie. Ak by toto šlo spraviť na Slovensku, tak by to bolo absolútne prevratné – na to ale potrebujete inú, lacnejšiu technológiu vŕtania.

 

Slovensko ale nie je vŕtacia veľmoc. Ako to, že sa vám podarilo vytvoriť niečo, o čo majú záujem aj veľké zahraničné vŕtacie firmy?

Je to určite súhra niekoľkých okolností, ale hlavne sú to ľudia, ktorí sú tu vo firme.

Môj otec je iniciátor vedecko-výskumných nápadov, ktoré chŕli zo seba a dokáže nás zásobovať tak, že kolegovia to ani nestíhajú spracovávať. Potom je to Tomáš Krištofič, ktorý je zodpovedný za riadenie celého tohto laboratória. Brat Dušan, ktorý je zodpovedný za financie a operatívu, aby to fungovalo ako namydlený blesk.

A postupne sme od roku 2008-2009 začali priberať postupne kolegov a pritom sme  mali čuch na ľudí, ktorí dokážu zrealizovať špičkové veci a pretaviť do praxe.

A ďalšia vec je technologická unikátnosť. Počas 4-5 rokov sa nám podarilo priniesť niečo, čo je v praxi realizovateľné – naše technológie totiž musia fungovať v takom tlaku ako na dne Mariánskej priekopy (11 km pod hladinou mora) alebo v teplotách niekoľko stoviek stupňov. Bolo už veľa pokusov – v USA, Nórsku, Rusku – ale nikde sa nepodarilo priniesť tieto nové nápady do praktickej realizácie.

Už dlhé roky robíte na niečom, čo sa vlastne ešte ako finálny produkt ani nevyskúšalo. To musí stáť hrozne veľa peňazí. Odkiaľ ich beriete?

Začali sme skromnejšie, z desiatok tisíc eur. Postupne to šlo na stotisíce, to stále bolo z našich vlastných peňazí. Preinvestovali sme všetky naše úspory, ktoré sme zarobili z iných aktivít.

Chceli sme ďalej ísť investorskou cestou, hľadať peniaze v Silicon Valley, ale začali sme na jeseň 2008 a vtedy sa trhy zosypali. Všetci si ratovali vlastné portfólia a o nejakej väčšej investícii bolo veľmi ťažké hovoriť.

Obrátili sme sa na granty – to boli hlavne projekty, ktoré išli z Bruselu, najskôr výskumno-vývojové a potom štrukturálne fondy. Bolo to veľa byrokracie, ale nám to extrémne pomohlo hlavne s nákupom zariadení, ktoré sú veľmi drahé – niektoré aj v stotisícoch eur.

Až v roku 2012 sme boli prvýkrát schopní spraviť prvý pokus vonku, nielen v laboratóriu. Odvtedy sme boli schopní volať priemyselných partnerov – olejárske firmy, napríklad nórske a americké. Vtedy sme aj s nimi začali spoločný projekt.

Ako funguje taká spolupráca?  

Začali sme menšími sumami, na ktorých si nás testovali, či dodáme dohodnuté výsledky.

Samozrejme, niekedy to veľmi škrípe. Nie vždy sa nám všetko podarí. Niekedy preceníme ciele, ktoré si dáme alebo sa ukáže, že je to zlá cesta. Je to stále ešte vývoj a všetko je to postavené na dôvere. Stretávame sa, konzultujeme, spolupodieľajú sa na všetkom dobrom aj zlom.

Nie vždy je to ideálne, ale darí sa nám projekty postupne v jednotlivých etapách navyšovať a získavať také zdroje, aby sme to dokázali utiahnuť.

Čím ich viete presvedčiť? Musia prísť osobne a povedať si „okej, nabudúce do nich zainvestujeme viac, lebo to je veľká vec“?

Cieľom všetkých olejárskych alebo vrtných firiem je znižovať náklady, pretože oni s cenou ropy veľa neurobia. Výstupná cena je daná trhom a svoju situáciu vedia riešiť len na strane nákladov.

My sme vyvinuli technológiu, ktorá sama o sebe dokáže robiť veci niekoľkonásobne rýchlejšie. Len na ilustráciu: pre nich prenájom plošiny v Severnom mori stojí 500 tisíc až milión dolárov. Ak my hocijaké podporné procesy dokážeme skrátiť na polovicu alebo tretinu, to je obrovské ušetrenie prostriedkov.

Toto je ich hlavný motivátor. Ale samozrejme musia vidieť, že je to reálne a nie nejaký oblak.

A na čo sa pritom pozerajú, aby vám uverili?

To sú dve zložky. Prvá je tá technológia – musia vidieť, že prototypy fungujú. Už sa nám stalo aj, že na niektorých stretnutiach sa nám niečo nepodarilo a potom to bolo také škrípajúce a zložitejšie.

A tá druhá stránka – to sú ľudia. To sú ľudia okolo nás, s ktorými oni komunikujú a cez ktorých vidia, že to nie je len to, čo máme na papieri.

Ak by som mal extrémne inovatívny nápad, čo by si mi poradil?

Keď začínaš úplne od začiatku – veľmi veľa sa rozprávať s ľuďmi. A najlepšie s ľuďmi, ktorí majú troška bližšie k priemyslu.

Zase nie je úplne ideálne robiť to, čo chcú zákazníci. Lebo ako to aj povedal Henry Ford, keby sa pýtal zákazníkov, čo chcú, tak chcú rýchlejšie kone. Nikdy by nechceli po ňom auto. Je to teda aj o takej sebadôvere a riziku – ísť aj tam, kde iní mávnu rukou, že to je šialenstvo.

Ale hneď nato si preverím, či je nápad realizovateľný. Spravím prvé experimenty alebo si to odkonzultujem s praxou.

Dnes je už možnosť ísť za organizáciami, ktoré pomáhajú startupom a vedia pomôcť radou alebo anjelskou investíciou. My sme to takisto v roku 2011 využili. Ľudia zo startupového prostredia chodili s nami na služobné cesty a spolu s nimi sme dokázali prekonať úvod, keď sme nastavovali stratégiu. Lebo tá je dôležitá – keď je dobrá a viete ju ukázať, viete získať väčších investorov.

Kedy si povieš, že ste v tom boli úspešní?

To je skôr otázka postoja každého jedného človeka. Človek môže byť úspešný stále, ide len o to, ako má nastavené svoje vízie a hodnoty.

Pre mňa je úspech už to, že nás to baví, vidíme za tým nejaký zmysel a že vidíme, že naši partneri to oceňujú. Keď sa nám to podarí dotiahnuť do konca, tak o to ten pocit bude príjemnejší.

Ak sa vám to podarí dokončiť do úplného konca, tak vy budete ale strašne strašne bohatí, nie? Nech si to akokoľvek rátam v hlave…

(úsmev) No ja zatiaľ vidím tú nákladovú stránku. Ak by výnosová stránka mala potom priamo úmerne rásť s tou nákladovou, tak by to malo byť fakt dobré.

Ale zatiaľ sa tá nákladová stránka prehlbuje hlbšie a hlbšie. Musíme zohnať financie na to, aby sme dokázali naše riešenie dokončiť. Potom pripraviť celú logistiku, preniesť to na nejakú plošinu a tam s technológiou vŕtať a overiť ju v praxi. Samozrejme musíme absolvovať ešte niekoľko neúspešných pokusov, ktoré budú veľmi drahé, a to ma ešte trocha máta.

Ale tak dúfam, že výnosy budú potom v takej výške ako náklady, aby sme minimálne prežili.

Pri prvej firme si hovoril, že v nej boli veci, ktoré ti to znechucovali. Teraz máš druhú firmu – čo je to najdôležitejšie, čo v nej musí byť, aby ťa to bavilo?

Asi ten hlavný zážitok je, že dokážeme na Slovensku s našimi ľuďmi vymyslieť a spraviť veci, z ktorých sú mnohé zahraničné renomované firmy vcelku paf. Prídu a neveria, že niečo také sme si vymysleli.

 

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Športová akadémia Mateja Tótha podporená O2 funguje už na prvých 24 školách

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové