Skúste si to predstaviť: narodiť sa do chatrče bez vody či elektriny. Chodiť do školy, kde učitelia hovoria neznámym jazykom. Sedieť v škole na invalidnom vozíku miesto stoličky. Mať každý deň miesto plyšových hračiek veľa toxického stresu. I keď sa nám to môže zdať neznáme, v takýchto podmienkach vyrastajú mnohé deti na Slovensku.
Ak chceme vidieť svet taký, aký v skutočnosti je, musíme si uvedomiť, že nemáme rovnakú štartovaciu čiaru ako ostatní ľudia. Niektorí vyrastali v extrémne chudobných rodinách, iní majú zdravotné znevýhodnenie. Štát sa riešeniam inakosti dlhodobo vyhýba, situáciu sa usilujú zmierňovať neziskové organizácie.
Jednou z nich je Teach for Slovakia, ktorá sa snaží aj o inkluzívne vzdelávanie. Teda o spôsob vyučovania, ktoré dbá, aby všetky deti mali rovnaké právo na vzdelanie a aby sa pri učení akceptovali rozdielnosti medzi nimi. Víziou programu je, aby všetky deti na Slovensku mali šancu uspieť.
Program preto po prípravnom tréningu posiela absolventov univerzít, úspešne zamestnaných vo svojich odvetviach, učiť na 2 roky do základných škôl, kde ako učitelia pracujú s rôznorodými deťmi.
Troch absolventov programu Teach for Slovakia sme sa opýtali, ako vnímajú túto skúsenosť, či ich pri učení niečo prekvapilo a čo sa od detí naučili. Okrem svojich skúseností hovoria aj o inklúzii a ako každý z nás môže začať so zmenou.
Peter Rášo
Vyštudoval automatizáciu a kybernetiku v Brne. V programe pôsobil na Základnej škole Ždaňa.
„Učiteľstvo ma vždy lákalo. Považujem ho za jedno z najzmysluplnejších povolaní. Žil som v Brne a rozmýšľal, že sa vrátim na Slovensko. Hľadal som užitočnú prácu a aj komunitu, ktorá sa usiluje o pozitívne zmeny v našej krajine. Projekt Teach for Slovakia to ponúkal.
Najviac ma prekvapilo, že väčšina žiakov nevedela dobre po slovensky, ale pritom celý vzdelávací program je nastavený akoby vedeli. Malá slovná zásoba bola veľkou bariérou pri komunikácii a vysvetľovaní.
Je dôležité hľadať v ľuďoch ich silné stránky a stavať na nich. Uvedomiť si, že je dôležité, že sme odlišní, lebo len tak sa môžeme vzájomne dopĺňať.
Rovnako aj nepravidelná dochádzka spolu s nulovou domácou prípravou spôsobovali veľké rozdiely medzi deťmi, na ktoré sa ťažko nadväzovalo. Obdivoval som učiteľov, ktorí už deti poznali a vedeli, kedy ich môžu ‚potrápiť‘ a kedy ich nechať ‚vydýchnuť‘. Každopádne veľa detí z tohto procesu vypadávalo a zo školy si odnieslo len veľmi málo.
Väčšina žiakov, ktorých som učil, práve končila povinnú školskú dochádzku a nemali najlepšie vyhliadky na život. Učebné osnovy nedávali zmysel, väčšina knižiek sa v podstate nedala používať. Deti boli v niektorých oblastiach na úrovni 4. ročníka, aj v slovenčine si plietli minulý a budúci čas, a ja som im mal podľa štátneho vzdelávacieho programu hovoriť o anglickom predminulom čase.
Snažil som sa ich preto učiť najmä praktické veci a ukázať im rôzne možnosti v živote. Najlepšie hodiny boli, keď mohli pracovať samy v skupinách a experimentovať, dať niečo do pohybu. Napríklad zložiť jednoduchý elektrický obvod, roztočiť vrtuľu alebo si vyrobiť vypínač na svetlo.
Žiaci ma však výmenou za to naučili, že žiť a tešiť sa dá aj z mála. Pamätám si, ako som šiel s deťmi na hudobnú súťaž Belasý kolibrík do Bratislavy. Bola to veľká zábava, celú cestu hrali a spievali, až som mal obavy, či budú vládať na súťaži. Spievali dokonca aj cestou späť. Počas súťaže sme bývali v ubytovni a jeden žiak bol nadšený iba z teplej sprchy, veľmi si ju užil.
Nepovažujem sa za odborníka na inkluzívne vzdelávanie, je to široká téma. V triedach, kde som učil, boli deti z rovnakého prostredia s rovnako biednymi životnými možnosťami. O inklúzii sa v takom prípade ťažko rozpráva, ‚iný‘ som bol iba ja.
Podľa mňa je však dôležité hľadať v ľuďoch ich silné stránky a stavať na nich. Uvedomiť si, že je dôležité, že sme odlišní, lebo len tak sa môžeme vzájomne dopĺňať. Nemôžeme byť rovnakí, veď na svete potrebujeme ľudí rôznych schopností a rôznej povahy.“
Janko Hudáček
Vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave. V programe pôsobil na Základnej škole Nejedlého v Bratislave.
„V istom bode svojej korporátnej kariéry som si uvedomil, že hľadám prácu s hlbším zmyslom. Keďže som učiteľstvo aj vyštudoval, prirodzene ma lákalo učiť. Na mojej ceste ma najviac prekvapilo, aká je práca učiteľa na základnej škole náročná.
Inkluzívne triedy pomáhajú scitlivovať naše vnímanie sveta či spoločnosti a sú vynikajúcim základom pre život v pestrom svete 21. storočia.
Nielen vzhľadom na externé faktory, ako platy, ale aj samotnou povahou: zvládať situáciu v triede plnej detí v puberte, pripraviť si hodinu, aby bola efektívna pre všetkých žiakov s rôznymi potrebami, a zároveň ich niečo naučiť. Dnes, po absolvovaní programu, by mi nikdy nenapadlo zľahčovať prácu učiteľov a učiteliek.
Takisto ma prekvapilo, akým ‚obrovským viacrozmerným vesmírom‘ je každé jedno dieťa a jeho svet. Učil som sa vnímať ich ako bytosti s mnohými vrstvami, nielen na škále jednotkár – päťkár.
Verím, že som deti inšpiroval najmä v oblasti, ktorú v Teach for Slovakia voláme Grit (z angličtiny to môžeme preložiť ako húževnatosť). Snažil som sa im ukázať, že prácou vždy dosiahnu výsledok. Zároveň som ich učil, ako sa nevzdať pri čiastkových neúspechoch – to bolo jednou z hlavných tém počas mojich dvoch rokov v programe.
Vo svojej triede som mal niekoľko žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, a preto sme pravidelne čelili situáciám, keď sme sa o rôznosti a rozmanitosti každého jedného z nás aj našich potrebách rozprávali. Verím, že inkluzívne triedy pomáhajú scitlivovať naše vnímanie sveta či spoločnosti a sú vynikajúcim základom pre život v pestrom svete 21. storočia.
K tomu, aby bol svet inkluzívnejší, môžeme prispieť všetci. Stačí mať otvorený prístup k životu: vyjsť zo svojej bubliny, pripustiť, že nemám vždy pravdu, a byť ochotný načúvať. A nevnímať ľudí len ako jednovrstvové bytosti, ale, naopak, vnímať sa komplexne.“
Rado Chalupka
Vyštudoval manažment, financie a ekonomickú teóriu v Bratislave, Maastrichte a Prahe. V programe pôsobil na Základnej škole Ľudmily Podjavorinskej na košickom Luníku IX.
„Do Teach for Slovakia som sa rozhodol zapojiť z dvoch dôvodov: chcel som využiť svoje skúsenosti na riešenie problémov slovenského školstva a zároveň som chcel vo svojom živote zažiť niečo naozaj obohacujúce. Tri roky som učil na základnej škole na Luníku IX, takže som mal každodennú skúsenosť s generačnou chudobou.
Ak chceme inkluzívny svet, musíme si lepšie vzájomne porozumieť a počúvať sa. Náročný je pritom už prvý krok: porozumieť sebe samému.
Na jednej strane som sa tešil z toho, aké boli deti šikovné, riešili matematické príklady, učili sa základom algoritmického myslenia, stavali roboty z lega a podobne, no na druhej strane som si uvedomoval, že ich vyhliadky v živote sú omnoho obmedzenejšie.
Napríklad tým, že prostredie vylúčenej komunity poskytuje omnoho menšie vyhliadky do života ako bežné prostredie. Ak sa chcete začleniť do spoločenského diania, bude to niekoľkonásobne ťažšie a plné prekážok z predsudkov.
Deti ma naučili väčšej trpezlivosti, lepšiemu porozumeniu odlišných ľudí a dôležitosti dobrej komunikácie. Verím, že na základe môjho vyučovania viaceré deti pochopili, že aj matematiku je možné mať rád.
Najväčšie nadnárodné spoločnosti aktívne podporujú rozmanitosť nielen z morálneho hľadiska, ale najmä preto, že je to dobré pre biznis. Ako sa ukázalo, tímy, ktoré sú rôznorodé a navzájom spolupracujú, sa obohacujú a dosahujú oveľa lepšie výsledky ako tímy, kde rozmanitosť chýba.
Myslím si, že podobne to funguje aj na školách – rozmanitosť deti veľmi obohacuje. Zároveň si však uvedomujem, že zavádzanie inkluzívnych tried nie je jednoduché a nedá sa urobiť bez pripravenosti učiteľov.
Ak chceme inkluzívny svet, musíme si lepšie vzájomne porozumieť a počúvať sa. Náročný je pritom už prvý krok: porozumieť sebe samému. Som presvedčený, že pri lepšom porozumení samému sebe (a aj ostatným) nebudeme viac sústreďovať pozornosť na zdanlivé odlišnosti, ale uvedomíme si, že v hĺbke sme si všetci navzájom veľmi podobní.“
Loading...
