Vyspovedali sme nášho najúspešnejšieho profi boxera Tomiho Kida Kovácsa a zaujímalo nás, ako zvláda prácu s problémovými deťmi a čo by poradil ľuďom, ktorí sa ráno budia so zlou náladou.

Minulý rok si ukončil svoju profi kariéru. Čo ťa momentálne zamestnáva najviac?

Najviac sa snažím venovať sa mládeži ako tréner, mentor a zároveň manažér. Veľmi dôležitou súčasťou môjho života je projekt Vyboxuj si svoj sen. Naším cieľom je vybudovať Akadémiu Tomiho Kida pre mladých športovcov, ale aj pre talenty zo sociálne slabších podmienok. Od 4. 3. 2017 som tiež prezidentom Slovenskej boxerskej federácie – je to obrovská zodpovednosť a zároveň časovo veľmi náročná pozícia. Je to práca, ktorej výsledky sa dostavia až postupom času, a tvrdo pracujem na tom, aby sme pozdvihli úroveň slovenského boxu čo najvyššie. Okrem toho momentálne spolupracujem so spoločnosťou O2 Slovakia na viacerých projektoch pri príležitosti jej 10. výročia.

Čo je na práci s deckami najťažšie? Majú predsudky? Čo urobíš ako prvé, keď stojíš pred cudzími deťmi a chceš si čo najrýchlejšie získať ich pozornosť a dôveru?

Najkrajšia práca je s najmenšími deťmi, ktoré práve začínajú so športom. Ich pozornosť si treba získať hrou, súťažami, kde môžu vyhrať, treba ich pochváliť a udržať v nich nadšenie. Ťažké sú situácie, keď sú v rodine dieťaťa vážne problémy, prípadne mu chýba rodinné zázemie. V mnohých prípadoch musím zastúpiť rolu druhého rodiča a to je obrovská zodpovednosť. A veru už aj malé deti majú predsudky. To je však spôsobené okolím, v ktorom sa pohybujú, a vyjadreniami, ktoré počujú od svojich rodičov a známych.

Určite sa ti stalo, že sa k tebe prihlásia tínedžeri, ktorí sa chcú vedieť lepšie biť, aby obstáli vo svojom okolí. Ako dlho väčšinou trvá vysvetliť mladému človeku rozdiel medzi sebaobranou, športom a bezhlavým mlátením sa na ulici?

Keď decká vstúpia do telocvične, hneď zistia, že tu sa pracuje na vysokej úrovni. V mojej telocvični trénujú v prvom rade vrcholoví športovci, ktorí sú vzorom pre mladších a nových. Tréning je otázka veľkej zodpovednosti, výdrže, odhodlania. Každý, kto k nám príde, má nejakú motiváciu, takže hneď po prvom tréningu zistíme, kto tam je kvôli športu.

Človek v mladom veku má v génoch nastavené automaticky odporovať starším a autoritám. Vieš už po toľkých rokoch rýchlo odhadnúť, čo bude platiť na ten-ktorý druh vzdoru, alebo ťa ešte decká zvyknú prekvapiť?

Je to rôzne, ku každému treba pristupovať individuálne, niekedy je to nekonečný boj, ale staviam sa k tomu pozitívne a vo väčšine prípadov uspejem.

Väčšinou si ty v pozícii učiteľa. Stane sa ti ešte niekedy, že po stretnutí máš pocit, že tie deti naučili niečo nové teba?

Každý človek na svete ma môže naučiť niečo nové.

Čo by sa všeobecne mohli dospelí učiť od detí? Na ktorú časť dieťaťa v sebe najčastejšie zabúdajú?

Od detí sa môžeme učiť veľmi veľa. Hlavne tej úprimnosti.

„Najkrajšia práca je s najmenšími deťmi, ktoré práve začínajú so športom.“

Čo, naopak, najviac chýba dnešným deťom?

To, že nemajú cieľ. Rýchlo sa vzdávajú a nevedia rozprávať o svojich snoch. To ich musíme naučiť.

Aká je podľa teba momentálne najväčšia výzva, pred ktorou v súčasnosti stoja mladí Slováci?

Všetko chcú dosiahnuť čo najjednoduchšie. Za svojimi neúspechmi hľadajú chyby v iných ľuďoch, no mali by si nastaviť zrkadlo, lebo len my sami môžeme dokázať veľké veci a nikto iný to za nás neurobí.

Stáva sa ti, že niekedy emočne vybuchneš a hovoríš si „toto by som už nemal“? Ako premýšľaš v krízových situáciách, aby si si zachoval chladnú hlavu? Čo by si odporučil človeku, ktorý sa ráno zobudí s plným fúrikom zlej nálady?

Nestáva sa mi to, som vyrovnaný človek. A ľudia, ktorí sa už budia so zlou náladou, by mali byť hlavne vďační za to, že sa vôbec mohli zobudiť a začať ďalší pekný deň. Mali by sa pozrieť do zrkadla a obzrieť si človeka, ktorý tam stojí. Keď sa im páči, že sa pozerajú na nahnevaného, zamračeného človeka, tak budú mať taký život. Keď sa usmejú, mali by si uvedomiť, že je úplne iné dívať sa na človeka, ktorý je nahnevaný, a na príjemného a usmiateho človeka.

Podľa toho, ako si to oni sami ráno nastavia, budú mať celý deň, týždeň, rok, život. Nič nie je také zlé, ako si to človek pripúšťa. Vždy môže byť niečo horšie, ale netreba brať všetko negatívne. Vždy si v probléme musíme nájsť pozitívnu stránku. Aj to zlé nás môže naučiť niečomu novému, pozitívnemu.

Daj jednu dôležitú radu do minulosti svojmu 15-ročnému, 20-ročnému a 30-ročnému ja.

V každom veku je dobré mať cieľ, ktorý nás posúva vpred.

Aké máš plány okrem svojej akadémie? Zvažuješ ešte niekedy návrat do ringu?

Chýba mi to, zvažujem vstúpiť do ringu, ale už len v rámci iného projektu, nie ako profi boxer. To je už za nami a máme pred sebou mnoho iných plánov. Venujeme sa najmä mládeži, chceme pritiahnuť viac detí do boxerských telocviční. A ako prezident SBF spolu so svojím tímom pracujem aj na tom, aby sa slovenský box dostal na olympijské hry.