Tri roky bicykluje okolo sveta: Príprava na cestu

Karol Voltemár píše o tom, prečo sa rozhodol vydať na trojročnú cestu okolo sveta na bicykli a čo sa počas nej naučil.

Karol Voltemár patrí medzi dobrodruhov, ktorí sa rozhodli spoznávať nové krajiny ako cyklisti, na dvoch kolesách a vlastný pohon. Niekto sa na takúto cestu vyberie na pár dní, niekto na pár mesiacov. Karol na svoj bicykel nasadol pred tromi rokmi a dodnes sa nezastavil.

Karol pre Sódu píše o tom, prečo sa rozhodol na cestu okolo sveta na bicykli vydať a ako sa na túto veľkú výzvu pripravoval.

Bicykel je najlepší spôsob, ako spoznať ľudí a krajinu

S cykloturistikou vo väčšom štýle som začal v roku 2004. Šli sme s kamarátmi na niekoľko týždňov bicyklovať na Balkán. Trasa mala vyše 2000 km – k Čiernemu moru, cez hory a naspäť.

Domov som došiel zničený a schudnutý. Hlavne preto, že to bolo prvýkrát, a ku všetkému je potrebné mať nejaké skúsenosti. Zistil som však jednu podstatnú vec, že ma to strašne baví. Všetky tie dobrodružné momenty a nečakané situácie, čo človek zažije. Vtedy som ešte netušil, že o 9 rokov neskôr vyrazím na cestu okolo sveta.

Po nehode na lyžiach v 2009 som pol roka nemohol chodiť bez pomoci barlí a venoval som sa hlavne rekonvalescencii a rehabilitácii. Lekár mi hovoril, že na šport môžem zabudnúť. Nič iné v tom momente nebolo podstatné, iba túžba vrátiť sa naspäť do normálneho života. Mal som pocit, že sa môj život neuberá, tak ako by som chcel.

Rozhodol som sa niečo s tým urobiť.

Cesta okolo sveta bola pre mňa výzvou a šancou zmeniť svoj život. Žiť život na cestách pár rokov a popri tom poznávať, ako to vo svete naozaj funguje. Zvoliť si cestu mimo stereotyp, pri ktorej každý deň prichádzajú nové podnety a formujú ma.

Príprava mi trvala skoro rovnako dlho ako samotná cesta

Kúpil som si cestný bicykel a intenzívne som trénoval na cestách. Od roku 2010 do roku 2015 som najazdil na bicykli vyše 100 000 kilometrov, strávil veľa času na plavárni a v posilňovni. V zime ma v kondičke udržoval hlavne beh, aj s pretekmi a časovkami.

K tejto príprave som pridal štúdium rôznych blogov skúsenejších cestovateľov. Snažil som sa poučiť na chybách iných a podľa odporúčaní si dobre pripraviť svoju cestu, aj keď nie na všetko sa je možné dopredu pripraviť. Kľúčová je schopnosť omrpovizovať a prispôsobiť sa situácii. Dôležité bolo naplánovať trasu cesty v súlade s obdobiami v jednotlivých krajinách (teda v teplejšom počasí) a s možnosťami víz. To sa mi podarilo a reálnu zimu som nezažil. Aj keď zažil som počas kempovania v stane aj mínusové teploty a sneh na horských sedlách.

Víza si treba vybaviť ešte pred cestou

V mojom prípade to nebolo úplne možné, lebo väčšina krajín v mojom zozname nevydávala víza na viac ako 3 až 6 mesiacov dopredu. Víza som preto riešil “za jazdy”, a to bol napríklad v Ázii dosť problém. Okrem Európy je najjednoduchšie cestovať po Amerike, kde človek jednoducho príde na hranicu, zaplatí poplatok a dostane pečiatku.

Víza sú nákladnou položkou, lebo okrem samotného poplatku za ne sa treba k ambasáde nejako dopraviť, niekedy sa čaká na víza aj 10 dní a následne treba pripraviť všetky potrebné dokumenty, fotky, vyplnené formuláre alebo kópie pasu. Každá krajina má iné podmienky a niektoré z nich vyžadujú predložené aj víza nasledujúcej krajiny, do ktorej sa pokračuje.

Rozpočet, financovanie a sponzoring

Snažil som sa odložiť si dostatok peňazí. Priebežne som šetril a rozumne investoval do projektov, ktoré mi vedia vygenerovať pasívny príjem alebo zlepšiť moje podnikanie.Postupne som sa snažil oslobodiť od práce a prejsť na podnikanie, aby som si zvykol na iný systém fungovania, s väčšou mierou slobody, ale aj rizika.

Po prvom roku cesty som mal rozpočet na jedlo a ubytovanie do 9 eur na deň. Neskôr, v drahších krajinách, sa vyšplhal vyššie. V Austrálii som len za fľašu vody občas zaplatil aj deväť dolárov. Samozrejme, to bolo v opustených a vyprahnutých častiach, kde je voda veľmi cenná.

Sponzoring na Slovensku by som pre takéto expedície príliš neodporúčal. Firmy podobným projektom buď neveria, alebo aj keď niečím prispejú, chcú za to priliš veľa na oplátku. Možno sa to časom zmení, no zatiaľ odporúčam zabezpečiť si pasívny príjem a zarobiť si vlastné peniaze pred cestou.

Vyskúšajte si digitálne nomádstvo

Ľudia pôsobiaci v IT alebo online majú možnosť pracovať aj počas cesty. Moderne sa tento model práce nazýva digitálne nomádstvo. Osobne však zastávam spôsob “zarobiť doma a cestovať potom”. Doma mám lepšie vybavenie, možnosť tímovej práce a som efektívnejší. To pre mňa znamená viac peňazí v kratšom čase, ktoré môžem potom míňať.

A predsa je lepšie minimalizovať čas na cestách strávený prácou. Napríklad ja som v pohybe nielen na bicykli v priemere 8 až 13 hodín denne, a ak 6 – 8 hodín spím, ostáva veľmi malý časový priestor na čokoľvek iné.

Možnosť pracovať počas cesty ale môže byť dobrým spôsobom na pokrytie neočakávaných nákladov. U mňa to bol pokazený fotoaparát, mimoriadne vysoké bankové poplatky, s ktorými som nerátal (vyše 3 000 eur) či predraženie leteniek (keď som letel do Austrálie musel som zaplatiť navyše 650 eur). Tých neplánovaných drobností sa môže na dlhšej ceste vyskytnúť viac.

Kľúčovými prvkami mojej cesty je bicykel a jeho vybavenie

Moju základnú výbavu tvorí bicykel Bianchi, oblečenie Sportful, outdoor vybavenie Husky (stan, spacák a iné) a nepremokavé tašky Ortlieb. Veľmi dôležité je mať teplé oblečenie na noc alebo do zimy, navigáciu, čelovú lampu, multifunkčné náradie (ja používam Leatherman), ktoré mi párkrát doslova zachránilo život.

Súčasťou menej podstatného vybavenia je kamera, fotoaparát, notebook, disk na zálohy fotiek, či nabíjačka zariadení.

Myslím, že je fajn vedieť, koľko som za deň prešiel, stúpal do kopca, aká bola najvyššia alebo najnižšia teplota, kde som spal, koho som stretol. Odporúčam preto viesť si denník alebo zbierať štatistiky počas cesty.

Vlastná webstránka a konto na sociálnej sieti

Je dobré, aby na človeka svet nezabudol a o jeho životnom dobrodružstve vedel. Poteší sa aj rodina, ktorá si tak prečíta pravidelné správy z cesty.

Jedným z cieľov môjho projektu je inšpirovať a šíriť to, čo sám prežívam. Mám preto vlastný profil na Facebooku, kam nahrávam fotky a krátke správy. Sú tam albumy zo všetkých krajín, čo som prešiel. Ďalej napĺňam aj informačný web na medzinárodnejslovenskej doméne.

Pri cestovaní na bicykli nie je dôležitý cieľ, ale cesta.

Tá nemusí viesť iba cez obľúbené a známe turistické miesta, ale ukáže vám aj bežný život ľudí, ktorí niekedy ani netušia, čo slovo turista znamená. Robím to aj pre pocit z jazdy, pre prekonávanie svojich limitov. Na ceste mám čas. Zažívam pocit slobody v pohybe. Kedykoľvek sa dá zastať, porozprávať s ľuďmi.

Karol Voltemár je cestovateľ a podnikateľ na ceste okolo sveta. Absolvuje ju na bicykli a bude na ceste viac ako tri roky. Cieľom cesty je spoznať svet a inšpirovať ľudí k originálnym nápadom a ich realizácii. Podniká v oblasti online marketingu a ecommerce. Rád fotí, cestuje, bicykluje, pracuje a užíva si život.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Riaditeľ internátnej školy: Úspech je, keď prispejete k pozitívnej zmene v spoločnosti

Rozhovor o tom, ako viesť študentov k úspechu a ako ich inšpirovať k tomu, aby na sebe pracovali a naučili sa kriticky myslieť.

Potreba kvalitného vzdelávania a jeho meniacej sa úlohy pre spoločnosť sa v súčasnosti skloňuje veľmi často. S riaditeľom novovznikajúcej internátnej strednej školy LEAF Academy Chrisom Cheneym sme sa porozprávali o tom, ako viesť študentov k úspechu a ako ich inšpirovať k tomu, aby na sebe pracovali a naučili sa kriticky myslieť.

Na úvod, pre objasnenie, v čom sa líši bežná stredná škola od internátnej?

Základnou myšlienkou internátnej školy je nielen ponúkať žiakom informácie, ale budovať vzťahy medzi študentmi a učiteľmi. Vzdelávanie by totiž nemalo končiť popoludňajším zvonením.

My sa zamýšľame nad tým, akých ľudí tento svet potrebuje. Potrebuje hlavne dobrých lídrov, šikovných ľudí s vybudovanými hodnotami a etikou. Tieto oblasti sa však najlepšie rozvíjajú v prostredí mimo triedy, v rôznych voľnočasových aktivitách a projektoch.

Vzdelávacie systémy majú za cieľ pripraviť mladých ľudí, aby sa bez problémov umiestnili na trh práce, alebo pokračovali ďalej v štúdiu na univerzite. Je to, o čo sa snažíte, v niečom iné?

To je typickou vlastnosťou amerického vzdelávacieho systému. Príliš veľa úsilia sa vynakladá na to, aby sa žiaci „dostali na univerzity“. Jednou z vecí, ktorú môžem aspoň za nás povedať je, že sa pozeráme trochu ďalej. Samozrejme, chceme aby sa žiaci dostali na univerzity, ale hlavne musia mať predpoklady, aby na nej aj uspeli.

chris cheney

Spomínali ste, že chcete vychovávať lídrov v spoločnosti. Akého človeka si predstavujete pod týmto pojmom?

Pôjdem na to trochu okľukou. Je mnoho typov lídrov. Niektorí stoja v čelách zástupov, iní sa radšej držia v pozadí, sú lídri, ktorí slúžia ľuďom alebo sú lídri, ktorí jednoducho upútajú svojou charizmou. Žiadny z týchto typov nie je ten najsprávnejší. Byť lídrom znamená spoznať sám seba, porozumieť, kto ste, aké sú vaše schopnosti, a ako tým môžete prispieť k lepšej spoločnosti.

Niekto sa stane lídrom tak, že sa vráti do svojej rodnej dediny a začne tam pracovať a zlepšovať život iným. Niektorí pôjdu do zahraničia a získajú vysoké funkcie.

Kedy by sa mal človek začať seriózne zamýšľať, v čom sú jeho silné stránky a ako ich chce v živote využiť, ak chce byť lídrom, o ktorom hovoríte?

Nejde ani tak o to, kedy uvažovať, ale ako uvažovať. Veľmi často mladých tlačíme do toho, aby uvažovali v kontexte svojej budúcej kariéry – napr. chcem byť lekár, chcem byť inžinier. Ale koľko mladých ľudí vie v 17 rokoch, čo chcú v živote robiť? Čítal som jeden prieskum, ktorý hovoril, že do veku 35 rokov vystrieda človek niekedy aj 10 zamestnaní. Mladí ľudia by podľa mňa mali byť vedení k tomu, aby najskôr objavili svoje vášňe, veci, ktoré ich bavia. Ono to v konečnom dôsledku k tej kariére, tak či onak, povedie.

Niekedy zbytočne nútime mladých uvažovať v štýle – tu je škatuľa Harvard a tuto je škatuľa Oxford alebo hocijaká iná škatuľka – a rozhodovať sa, do ktorej by mali zapadnúť.  Ak sa človek spozná, povie si, toto som ja, sem patrím a tu sa naučím a rozviniem to, v čom som dobrý. To isté platí o hľadaní práce.

Viete bližšie popísať spôsob, akým môže človek objaviť v škole to, čo je jeho vášňou?

Práve škola by mala umožňovať to, aby žiak získaval skúsenosti, nad ktorými by sa mohol zamýšľať, a aby využil to, čo sa naučil. Treba mu nechať voľnú v ruku pri hľadaní riešení. Veci by nemali fungovať spôsobom „toto potrebuješ vedieť a ja ťa to teraz idem naučiť“.

Aby študent dokázal objaviť to, v čom je dobrý a čo ho baví, potrebuje sériu zážitkov a skúseností, ktoré mu pomáhajú učiť sa, uspieť, zlyhať a zo všetkého si niečo odniesť.

A myslíte si, že mladí ľudia dnes uvažujú nad vecami tak, ako vravíte, v kontexte toho, v čom sú dobrí? Alebo rozmýšľajú viac v rovine toho, kam by mali zapadnúť?

Myslím, že sa až príliš často snažia zapadnúť. Či už do predstáv spoločnosti alebo svojich rodičov, prípadne učiteľov. Každý očakáva, že si ako mladý človek našliapnete na cestu k úspechu. 

Čo je podľa vás úspechom? Myslím, že často sa ho snažíme kvantifikovať počtom riadkov v životopise alebo majetkom, ktorý sme stihli za nejaký čas nahromadiť. Nie som si však istý, či toto je práve najšťastnejšia definícia úspechu a či by ňou mala byť…

Z pohľadu jednotlivca je podľa mňa úspechom to, keď dokážete svojim pričinením prispieť k nejakej pozitívnej zmene v spoločnosti.

Hovoríte, že mladí sa často radšej snažia zapadnúť. Ako ich teda motivovať k tomu, aby hľadali svoje vášne a to, v čom sú dobrí?

Myslím, že je veľmi dôležité, aby sa mali možnosť stretávať, komunikovať a ovplyvňovať sa navzájom. Skrátka byť „vystavení“ pozitívnym vplyvom rovesníkov a ich nadšeniu.

Druhým faktorom sú dospelí, ktorí sú v ich živote najdôležitejší. Ak na nich vidieť nadšenie z toho, čo robia, budú inšpiráciou aj pre svoje deti alebo žiakov.

Dosť často sa v poslednom čase hovorí o tom, že príliš málo pozornosti venujeme kritickému mysleniu. Ste tiež toho názoru?

Áno. Stále máme zafixovanú dôležitosť testov. Ale, koniec koncov, aj keď pracujem už roky, nerobím žiadne testy. Zažil som iba jediný, odkedy som skončil univerzitu. No s ľuďmi pracujem každý deň, prijímam informácie, musím ich vyhodnocovať, vyvodzovať závery alebo riešiť problémy. Samozrejme, mala by byť zachovaná aj určitá rovnováha. Aj testy majú svoj význam, no mali by sme mladých ľudí viesť k tomu, aby vedeli riešiť reálne problémy, nie získať čo najvyššie skóre.

Ako rozvíjať v mladých ľuďoch kritické myslenie?

V tomto viem hovoriť iba sám za seba – ako rodič a učiteľ. Dúfam, že vediem svoje deti aj študentov k tomu, aby nad vecami rozmýšľali. Niekedy to nie je jednoduché a vyžaduje to množstvo času. Je pohodlnejšie deti „zachraňovať“ pred problémami a rovno im povedať, čo majú robiť, než ich nechať hľadať riešenia. Rodičia a učitelia by sa mali snažiť vytvoriť deťom prostredie, ktoré stimuluje kritické myslenie a potom sa s nimi o všetkom aj rozprávať.

Podľa toho, čo vravíte, by sme zrejme mali inak chápať aj rolu učiteľa, je to tak?

Niekedy dávno bol učiteľ jedinou autoritou a jediným zdrojom informácií a poznania. Čo povedal, to platilo. Potom prišla zmena. Učitelia prestali výlučne kázať a začali klásť žiakom otázky tak, aby sami hľadali odpovede. A teraz sa to opäť mení. Učiteľ sa stáva tým, kto učí študentov klásť tie správne otázky. Takže áno. Kvalitný učiteľ sa pozná podľa toho, aké otázky vedia jeho žiaci klásť, nielen počas vyučovania, ale aj v bežnom živote.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Jeseň plná pestrých nápadov

Možno ani netušíte, koľko maličkých zlepšovákov do svojej domácnosti si môžete jednoducho vyrobiť sami z vecí, ktoré sa v nej bežne vyskytujú. Ukážeme vám, ako si zmajstrujete jednoduchú nástenku a ako si z opadaných listov vyrobíte originálne sezónne podšálky.

Čítaj viac

Nová generácia iPhonov je tu. Predobjednajte si nový iPhone 8 a iPhone 8 Plus teraz

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové