Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Samo Trnka: Keď ideš na javisko, si karikatúra samého seba

Sama Trnku poznáte ako múdreho Karola z televízneho programu Dobre vedieť a možno ste ho už videli na doskách, ktoré znamenajú stand-up comedy. V rozhovore nám prezradil, ako sa odlíšiť od ostatných komikov, čo by hovorili jeho akváriové rybičky a aké appky mu zlepšujú každodenný život.

Si stand-up komik, máš vlastnú show Pančlajn. V čom by mal byť podľa teba komik o 5 % lepší ako ostatní, aby si ho po show zapamätalo v porovnaní s ostatnými komikmi viac ľudí?

Je na to niekoľko spôsobov. Ako komik by si mal mať dar od Boha – dokázať sám zaplniť javisko. Ja ho zapĺňam šarmom a eleganciou… (smiech) V priebehu času stráveného na javisku musí komik vyvolať v ľuďoch dojem, že ho poznajú alebo že by s ním vedeli sedieť na pive. Totiž, keď ideš na javisko, nie si to ty. Teda, si to ty, ale editovaný, odrežeš zo seba to, čo je zbytočné, a ideš tam ako karikatúra samého seba.

Slováci sú momentálne zvyknutí na jednoduchý humor z televízie. Ako reagujú, keď prídu do klubu a počujú tvrdšie vtipy, ktoré by televízia nezniesla? Je to menej konzervatívne publikum, alebo si myslíš, že sú ľudia, ktorí majú rovnako radi TV zábavu aj stand-up comedy?

Myslím si, že ľudia nevnímajú stand-up ako náročnejší humor. Aj v stand-upe máš širokú škálu spôsobov, ako postaviť vtip a odovzdať ľuďom myšlienku. Čo sa týka tvrdých vtipov, všetci sme hulváti. A hlavne, stand-up komik je hulvát, ktorý môže povedať všetko. A či sa niekto pohorší? Pohorší sa možno po show, ale počas nej sa zasmeje.

V jednej televíznej vedomostnej relácii máš postavu vševediaceho Karola. Vzal si ponuku ihneď, alebo si váhal a bál si sa vkročiť do prostredia televízie, kde nie si taký známy a vo svojej polohe nemáš takú voľnú ruku pri tvorbe?

Do tohto projektu ma zavolal kamarát Pavel Graus. Pýtal som sa ho, či si ma v tom vie ozaj predstaviť, a on povedal, že áno. Tak som si tam potom vedel predstaviť seba aj ja. Voľnosť v tvorbe sa dosť preceňuje. Mám ju v stand-upe a dať dokopy set býva oveľa väčšie utrpenie, ako nahodiť Karolovi desať pokusov, tie ľudsky vysvetliť a glosovať.

Pri stand-upe nie je daná ani cesta, ani cieľ. Vtedy je prázdna strana o to prázdnejšia.

Čo sa týka tvojej vlastnej tvorby, chcel by si niekedy napísať knihu alebo sitcom či film?

Veľmi by som chcel napísať knižku, lebo v puberte som chcel byť hlavne spisovateľom. Zvrhlo sa to však tak, že sa teraz venujem humoru. Ten sa dá robiť s viacerými ľuďmi, písanie je veľmi osamelá činnosť.

Si vášnivý akvarista. Čo myslíš, že by ti povedali tvoje rybky, keby vedeli rozprávať?

Predpokladám, že by spísali petíciu, aby som z akvária dal preč bichira. To je evolučne už 200 miliónov stará africká príšera a žerie mi ostatné ryby. Ja som však sviňa a beriem to tak, že je dobré mať tam predátora, lebo ozdravuje populáciu. Len je to trošku drahé, keďže mi požral už veľa rybiek.

Akvárium musíš mať prepchaté technickými vymoženosťami. Si veľký fanúšik nových tech hračiek či appiek, alebo si v tomto skôr spiatočník?

Zaujíma ma pokrok, stále si čítam technologické časopisy, ale niektoré veci už proste vypúšťam. Po tridsiatke si čoraz častejšie povieš, že naskočiť na tento vlak už nepotrebuješ. A pri virtuálnej alebo augmentovanej realite začínam mať starecký pocit, že takéto veci by sa už nemali vymýšľať. To, čo vieš ochytať vlastnými rukami a vidieť očami, je podľa mňa dostatočne hodnotné a netreba si to upravovať. Chcem sa dívať človeku z očí do očí a nie cez nejaké „okuláre“.

V našom seriáli O 5 % lepší život radíš ľuďom, ako robiť veci lepšie, a predstavuješ mobilné aplikácie, ktoré im danú činnosť uľahčia. Ktoré appky uľahčujú život tebe?

Mobil je pre mňa hlavne kancelária, takže jednoznačne kalendár. Mám aCalendar v platenej verzii, má výborný mesačný prehľad. Oceňujem ekosystém Googlu, kde máš pod jedným kontom synchronizované všetko. A ešte sa vrátim k akvaristike. Jeden z najväčších vynálezov, čo mi uľahčujú život, je aplikácia, ktorá zobrazuje chemické hodnoty vody v akváriu. Dám namočený testovací papierik na farebnú matricu, appka JBL si to naskenuje a parametre mi vyhodnotí v prehľadných grafoch.

Ktorú appku si musel veľmi rýchlo po stiahnutí odinštalovať a prečo?

Lezú mi na nervy aplikácie, ktoré majú reklamy, a neviem ich vypnúť tým, že si appku kúpim raz. So zármutkom som takto odstránil aplikácie, ktoré vyzerali veľmi sympaticky, napríklad iMeteo či Evernote. Ak sa bavíme o appke, ktorú som musel odinštalovať, lebo ma bavila až priveľmi, sú to hry, kde si môžeš dokupovať zlepšenia.

Myslíš si, že ľudia využívajú maximálny potenciál technologických noviniek, ktoré majú k dispozícii? Alebo skôr často netušia, že existuje hŕba vychytávok, ktoré by im uľahčili bežný život?

Samozrejme, že nevyužívajú. Na novinky sa chytajú násťroční a dvadsiatnici. Od tridsiatky hore už majú ľudia svoje zabehané osvedčené procesy a čím sú starší, tým viac majú sklon nedôverovať novým veciam alebo ich prehliadať. To nie je zlé, veľa technologických noviniek sa časom ukáže ako totálna sprostosť, napríklad elektronické diáre alebo facebookové hry. Ale sem-tam sa mi stane, že nájdem nejaký zlepšovák, s ktorým otravujem okolie, lebo mám pocit, že keď to bude mať každý, svet bude krajším miestom pre život. (smiech)

Sama môžete vidieť aj v našom seriáli O 5 % lepší život, kde vysvetľuje, ako robiť bežné veci lepšie a efektívnejšie. Jednotlivé diely môžete sledovať na našom Facebooku a YouTube. Prvý diel o tom, ako piť kávu si môžete pozrieť tu.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.

Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.

V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:

  • ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
  • ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
  • ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá, 
  • čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
  • kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
  • čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi. 

Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?

Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.

Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.

Prečo to niekto robí?

V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.

Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.

To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.

Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti. 

Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.

Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?

K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.

Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.

Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.

V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.

Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.

Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.

Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?

Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.

Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“

Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?

Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.

Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.

Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek. 

Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.

Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?

Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.

Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie. 

Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.

Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.

Čo to je? 

Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.

Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.

Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.

Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.

V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?

Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.

Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.

Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.

Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?

Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“

Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.

Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.

Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.

A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?

Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.

Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.

Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.

Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.

Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.

Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?

Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.

Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.

Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.

V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.

Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.

O čo presne ide?

Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.

Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.

Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?

Keď sa online postoje preklopia do offline života.

Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.

Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.

Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.

Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.

Aká je v tomto celom rola učiteľov?

V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví. 

Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“

Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.

Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.

Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.

Kristína Blažeková

Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.