Príbehy

Samo Trnka: Keď ideš na javisko, si karikatúra samého seba

Sama Trnku poznáte ako múdreho Karola z televízneho programu Dobre vedieť a možno ste ho už videli na doskách, ktoré znamenajú stand-up comedy. V rozhovore nám prezradil, ako sa odlíšiť od ostatných komikov, čo by hovorili jeho akváriové rybičky a aké appky mu zlepšujú každodenný život.

Autor Sóda

Foto Tomáš Kelement

Dátum14. 9. 2017

Si stand-up komik, máš vlastnú show Pančlajn. V čom by mal byť podľa teba komik o 5 % lepší ako ostatní, aby si ho po show zapamätalo v porovnaní s ostatnými komikmi viac ľudí?

Je na to niekoľko spôsobov. Ako komik by si mal mať dar od Boha – dokázať sám zaplniť javisko. Ja ho zapĺňam šarmom a eleganciou… (smiech) V priebehu času stráveného na javisku musí komik vyvolať v ľuďoch dojem, že ho poznajú alebo že by s ním vedeli sedieť na pive. Totiž, keď ideš na javisko, nie si to ty. Teda, si to ty, ale editovaný, odrežeš zo seba to, čo je zbytočné, a ideš tam ako karikatúra samého seba.

Slováci sú momentálne zvyknutí na jednoduchý humor z televízie. Ako reagujú, keď prídu do klubu a počujú tvrdšie vtipy, ktoré by televízia nezniesla? Je to menej konzervatívne publikum, alebo si myslíš, že sú ľudia, ktorí majú rovnako radi TV zábavu aj stand-up comedy?

Myslím si, že ľudia nevnímajú stand-up ako náročnejší humor. Aj v stand-upe máš širokú škálu spôsobov, ako postaviť vtip a odovzdať ľuďom myšlienku. Čo sa týka tvrdých vtipov, všetci sme hulváti. A hlavne, stand-up komik je hulvát, ktorý môže povedať všetko. A či sa niekto pohorší? Pohorší sa možno po show, ale počas nej sa zasmeje.

V jednej televíznej vedomostnej relácii máš postavu vševediaceho Karola. Vzal si ponuku ihneď, alebo si váhal a bál si sa vkročiť do prostredia televízie, kde nie si taký známy a vo svojej polohe nemáš takú voľnú ruku pri tvorbe?

Do tohto projektu ma zavolal kamarát Pavel Graus. Pýtal som sa ho, či si ma v tom vie ozaj predstaviť, a on povedal, že áno. Tak som si tam potom vedel predstaviť seba aj ja. Voľnosť v tvorbe sa dosť preceňuje. Mám ju v stand-upe a dať dokopy set býva oveľa väčšie utrpenie, ako nahodiť Karolovi desať pokusov, tie ľudsky vysvetliť a glosovať.

Pri stand-upe nie je daná ani cesta, ani cieľ. Vtedy je prázdna strana o to prázdnejšia.

Čo sa týka tvojej vlastnej tvorby, chcel by si niekedy napísať knihu alebo sitcom či film?

Veľmi by som chcel napísať knižku, lebo v puberte som chcel byť hlavne spisovateľom. Zvrhlo sa to však tak, že sa teraz venujem humoru. Ten sa dá robiť s viacerými ľuďmi, písanie je veľmi osamelá činnosť.

Si vášnivý akvarista. Čo myslíš, že by ti povedali tvoje rybky, keby vedeli rozprávať?

Predpokladám, že by spísali petíciu, aby som z akvária dal preč bichira. To je evolučne už 200 miliónov stará africká príšera a žerie mi ostatné ryby. Ja som však sviňa a beriem to tak, že je dobré mať tam predátora, lebo ozdravuje populáciu. Len je to trošku drahé, keďže mi požral už veľa rybiek.

Akvárium musíš mať prepchaté technickými vymoženosťami. Si veľký fanúšik nových tech hračiek či appiek, alebo si v tomto skôr spiatočník?

Zaujíma ma pokrok, stále si čítam technologické časopisy, ale niektoré veci už proste vypúšťam. Po tridsiatke si čoraz častejšie povieš, že naskočiť na tento vlak už nepotrebuješ. A pri virtuálnej alebo augmentovanej realite začínam mať starecký pocit, že takéto veci by sa už nemali vymýšľať. To, čo vieš ochytať vlastnými rukami a vidieť očami, je podľa mňa dostatočne hodnotné a netreba si to upravovať. Chcem sa dívať človeku z očí do očí a nie cez nejaké „okuláre“.

V našom seriáli O 5 % lepší život radíš ľuďom, ako robiť veci lepšie, a predstavuješ mobilné aplikácie, ktoré im danú činnosť uľahčia. Ktoré appky uľahčujú život tebe?

Mobil je pre mňa hlavne kancelária, takže jednoznačne kalendár. Mám aCalendar v platenej verzii, má výborný mesačný prehľad. Oceňujem ekosystém Googlu, kde máš pod jedným kontom synchronizované všetko. A ešte sa vrátim k akvaristike. Jeden z najväčších vynálezov, čo mi uľahčujú život, je aplikácia, ktorá zobrazuje chemické hodnoty vody v akváriu. Dám namočený testovací papierik na farebnú matricu, appka JBL si to naskenuje a parametre mi vyhodnotí v prehľadných grafoch.

Ktorú appku si musel veľmi rýchlo po stiahnutí odinštalovať a prečo?

Lezú mi na nervy aplikácie, ktoré majú reklamy, a neviem ich vypnúť tým, že si appku kúpim raz. So zármutkom som takto odstránil aplikácie, ktoré vyzerali veľmi sympaticky, napríklad iMeteo či Evernote. Ak sa bavíme o appke, ktorú som musel odinštalovať, lebo ma bavila až priveľmi, sú to hry, kde si môžeš dokupovať zlepšenia.

Myslíš si, že ľudia využívajú maximálny potenciál technologických noviniek, ktoré majú k dispozícii? Alebo skôr často netušia, že existuje hŕba vychytávok, ktoré by im uľahčili bežný život?

Samozrejme, že nevyužívajú. Na novinky sa chytajú násťroční a dvadsiatnici. Od tridsiatky hore už majú ľudia svoje zabehané osvedčené procesy a čím sú starší, tým viac majú sklon nedôverovať novým veciam alebo ich prehliadať. To nie je zlé, veľa technologických noviniek sa časom ukáže ako totálna sprostosť, napríklad elektronické diáre alebo facebookové hry. Ale sem-tam sa mi stane, že nájdem nejaký zlepšovák, s ktorým otravujem okolie, lebo mám pocit, že keď to bude mať každý, svet bude krajším miestom pre život. (smiech)

Sama môžete vidieť aj v našom seriáli O 5 % lepší život, kde vysvetľuje, ako robiť bežné veci lepšie a efektívnejšie. Jednotlivé diely môžete sledovať na našom Facebooku a YouTube. Prvý diel o tom, ako piť kávu si môžete pozrieť tu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.