Simona Comedy: Často sa zamýšľam nad tým, či humor nie je spôsob, ako spojiť našu spoločnosť

Komička Simona Salátová považuje smiech za základ všetkých našich vzťahov. Verí, že aj vďaka nemu sa spolu môžeme opäť rozprávať s láskou.

Simona Salátová alias Simona Comedy je standup komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči, kde najčastejšie hovorí o vzťahových situáciách. Ako prvá žena v standupe na Slovensku má na Voyo vlastnú comedy šou a vďaka svojmu unikátnemu nadhľadu už niekoľko rokov baví rôzne generácie ľudí.

Zabavte sa spolu so Simonou v jej comedy špeciáli Simona: Donaha! na Voyo. Zistite, ako môžete mať Voyo v cene vášho O2 SMART Paušálu

Standup na Slovensku funguje skoro 10 rokov. Simona s ním začínala v šestnástich, keď sa jej zapáčila predstava mať celé predstavenie pod kontrolou a úspech aj neúspech uniesť na svojich pleciach. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes ju standup naplno uživí. Má 6-ročného syna a je čerstvo zasnúbená so standup komikom Teodorom, známym ako Joe Trendy. 

V rozhovore so Simonou Salátovou sa dozviete: 

  • ako vníma standup a ako jej pomáha k sebauvedomeniu,
  • či existuje rozdiel medzi dobrým a zlým standupom,  
  • prečo standup využíva stereotypy, 
  • či je potrebné rozdeľovať humor na mužský a ženský,
  • akú úlohu má humor v našich vzťahoch a životoch,
  • ako po presťahovaní do Bratislavy zmenila názor na menšiny a LGBTI+ komunitu.

Na Voyo máš novú šou, volá sa Simona: Donaha! Je pre teba standup aj o „odhaľovaní duše“ a nejakej forme intimity?

Je to tak. Táto šou je doslova striptíz duše, aj to tam hovorím: tým, že sa „vyzliekam z duše“, urobím zo seba ešte krehkejšiu bytosť a pomáha mi to niektoré veci lepšie spracovať. Dá sa povedať, že využívam divákov na to, aby som sa cítila lepšie. (smiech) 

Ľudia od teba môžu očakávať, že budeš situácie otáčať na humor alebo budeš sypať vtipy jeden za druhým. Nie je povolanie komičky aj tak trochu zaväzujúce? 

Je to veľmi zaväzujúce. Nedávno, keď som už bola mierne vyčerpaná, ma po vystúpení zastavila veľmi milá pani a hovorí mi: Bože môj, vy robíte úžasný humor, ja sa na tom vždy zasmejem. Neviem, čo by som bez vás robila, asi by som sa ani nemala na čom zasmiať. Môj život závisí od vášho humoru…“ Trošku som vtedy precitla a sama pre seba som si povedala: Preboha, ale vám visí život na vlásku, toto fakt nie je dobré.“ 

Je to tak príjemne zaväzujúce – ako keď máte nevýhodnú zmluvu, v ktorej boli dodatky písané malými písmenami a teraz by sa ťažko vypovedala. A ja som dokonca o tých dodatkoch aj vedela, no napriek tomu som do toho išla. To je riziko povolania a niektoré riziká ešte len objavujem. 

Niekedy proste robíme vec, ktorú máme veľmi radi, a len postupne zisťujeme, že to nie je také ľahké, ako sa to na prvý pohľad zdalo – no napriek tomu do toho vkladáme viac a viac úsilia, lebo nás to baví. Tak to funguje aj s deťmi, lebo inak by sme ich opúšťali jedno za druhým, takže… (smiech)

Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám.

Mávaš niekedy stres, že nebudeš mať dostatok inšpirácie na nový standup?

Konštantne, ale majú to tak všetci komici. Po každom standupe, keď máš „skvelých desať minút“, ideš dole zo stageu a už myslíš na to, že to už nikdy takto dobre nenapíšeš. Podľa mňa to je konštantný stav komika po rokoch vystupovania. Keď človek robí standup jeden-dva roky, má pocit, že má veľa životných príbehov a všetky ich môže rozpovedať. Keď tie dva roky pominú, začína sa aj práca za tým – pocit, že už nič dobré nenapíšem, strieda realita, keď niečo napíšem. 

Koľko ti trvá napísať jeden standup?

Je to veľmi individuálne. Keď mám stav už nikdy nič dobré nenapíšem a niečo vtedy vytvorím, viem, že týchto desať minúť budem po vystúpení ešte opravovať. Môže to byť aj jeden-dva mesiace, kým sa to vyladí do dokonalosti, no niekedy sa stane, že napíšem na jednu šupu takých desať minút, ktoré fungujú okamžite. Ovplyvňuje ma aj to, ako sa cítim a ako som psychicky nastavená. Stane sa, že nedokážem nič napísať aj pol roka – je to úplne v poriadku. Humor nemôže byť násilný proces.

Keď máš obdobie „prázdna“, nevystupuješ? 

Nie, nevystupujem a snažím sa vážiť si život. Vtedy mi veľmi pomáha robiť veci, ktoré robiť nechcem. Môže to znieť ako paradox, ale presne o to ide – keď robíš niečo, čo ti je nepríjemné, väčšinou sú z toho výborné materiály. 

A ak to ide, snažím sa nudiť. Nudu považujem za veľmi kreatívny proces: začnem čítať, začnem niečo vymýšľať a presne vtedy to príde. Nikam sa neponáhľam a mám otvorenejšiu myseľ. No ako je nám všetkým dospelým ľuďom známe, máme isté povinnosti, takže nudný stav je skôr výnimočný. Veľká škoda. (smiech)

Ako dlho už robíš standup? Kedy si začala cítiť, že by ťa to mohlo živiť? 

Neoficiálne sa to začalo v šestnástich, keď sme ako študenti založili v Žiline malú standup comedy šou. Inšpirovala ma Iva Pazderková zo šou Na stojáka. Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám. Standupu som sa v tom období venovala aktívne, no potom som spoznala svojho bývalého manžela a nasledovalo dlhé obdobie, manželstvo, dieťa, podnikanie. Bývala som na Kysuciach a v tom kolotoči som si ani nepomyslela, že budem znova robiť standup. 

Šoko ma však odporučil do Česko Slovensko má talent, ozvali sa mi a potom sa to už začalo tak oficiálne: prišla som za Janom Gorduličom, ktorý síce vedel, že som už standup robila, ale keďže som s tým sekla, musela som ísť zase úplne odznova cez open mics. (Open mic = test ohňom nových a nádejných standup komikov, ktorí musia svojimi standupmi zabaviť publikum, ktoré čaká na známe hviezdy, pozn. red.) 

Rozviedla som sa, zobrala som syna a presťahovali sme sa do Bratislavy, už to budú 4 roky aktívneho povolania komičky. Standup mi dal neskutočnú slobodu – kým predtým som ako slobodná matka musela mať aj tri roboty, dnes môžem mať len túto jednu. 

Líši sa Simona Comedy na stagei od Simony doma?

Asi ani veľmi nie. Vždy to bol môj cieľ a myslím, že je to cieľ každého komika – byť na stagei taký, aký je v skutočnosti. Nezdá sa to, ale dostať sa tam je dlhá cesta, sama tam ešte úplne nie som. Posledné vystúpenia už však mávam na stagei pocit, ako keby som bola doma, ako keby som tam patrila.

 V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Veľmi by som chcela byť na vystúpeniach ešte viac prirodzená, viac uvoľnená. Chcela by som mať pocit, ako keď sa rozprávaš s niekým doma v obývačke: nikam sa neponáhľaš, máš uvoľnenú chrbticu a pokojnú myseľ. Podľa mňa TAM ešte nie som, ale je to môj cieľ – doslova urobiť krok z obývačky na stage a byť si sebou taká istá. No a aj vtipná. (smiech)

Všetky tvoje standupy vychádzajú z vlastných skúseností?

Áno, iba z mojich skúseností. Niektoré veci sú možno trošku prifarbené. My ženy máme prirodzenú schopnosť zväčšovať a nafukovať niektoré udalosti – ja za to len beriem peniaze, to je všetko. (smiech)

Pomáha ti hovorenie o nepríjemnej skúsenosti či trapase prekonať ich?

Určite. Veľakrát, keď sa stane trapas alebo nepríjemná vec, v tej chvíli sa cítiš hrozne – ale v momente, keď si uvedomíš, že z tohto bude super príbeh, je to úžasný pocit. Nič nie je také vtipné ako život sám. 

Napríklad keď sme išli na dovolenku, chodila som do cestovnej kancelárie vždy v strese s igelitkou a s dieťaťom, aby to malo tie správne grády. Pani odo mňa počas jednej návštevy chcela môj, synov a partnerov dátum narodenia. Synov som vedela, svoj tiež, ale Teodorov som dala nesprávne – omylom som nadiktovala dátum narodenia svojho bývalého manžela. Nepovedala som mu to, ale pospájal si súvislosti a došlo mu to. Zatiaľ som to nedala ani nikam do vtipu, lebo to je fakt strašné. Tie najvtipnejšie veci sa dejú v našich životoch, niekedy to ani netreba prifarbovať.

Časť tvojich standupov je aj o postave, krivkách, diétach. Je toto časť, ktorá ti pomáha budovať sebalásku?

Veľmi, určite veľmi, ale nikdy som si to neuvedomovala tak ako teraz. Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať. Doteraz mám nezdravý vzťah k jedlu aj k postave, ale som na ceste k zdravej sebaláske. 

Keď som robila podcast 90-60-90, stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí si cestu za svojím sebauvedomením už vyšľapali – ja som zatiaľ na nej. „K stúpaniu“ mi pomáha aj podcast a teraz aj standup, keď si dokážem priznať, kde som. Všimla som si napríklad, že si zo seba robím srandu tak láskavejšie – keď idem hovoriť napríklad „o tučných stehniskách“, už mi to tam škrípe a nepoviem to tak drsne. Inak sa na seba pozerám, inak sa vnímam, ale stále som len na ceste sebauvedomenia. Mojím cieľom je vedieť sa na seba pekne a milo pozrieť za každých okolností.

Myslíš, že by pomohlo, keby sme si nedostatky, ktoré na sebe vnímame, odľahčovali vtipom? 

Veľa ľudí používa vtip, aby upozornili na to, čo sa im na sebe nepáči. No keď si zo seba robia srandu, sami seba zhadzujú a ubližujú si, ako keď chceš niekomu povedať niečo vtipné, ale zároveň ho hnusne uraziť. Keď o sebe niekto takto rozpráva, za tým veľmi necítiš lásku, ale to musí vedieť každý sám, či ho to večer pred zaspávaním trápi alebo mu to pomáha.  

Keď som mala v rozhovore Evelyn, povedala mi, že si robila zo seba srandu ako prvá, lebo vedela, že ostatní si ju určite budú robiť, tak im chcela zobrať možnosť. Viem, že ma budete urážať, tak ja vás predbehnem – to podľa mňa vôbec nie je zdravý prístup.

Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať.

Je to na zamyslenie, či vtipy o nedostatkoch dokážu pomôcť – asi závisí aj od toho, ako vnímame samých seba a kde sme na ceste k sebaprijatiu, k sebaláske. Je to tenká hranica. 

V standupe sa mnohokrát využívajú a zveličujú stereotypy. Je v tom nejaké pravidlo? 

Vážim si, keď kolegovia hyperbolizujú aj ťažké stereotypy (napríklad cirkev a zneužívanie detí). To chce také gule a odvahu zabaliť to do vtipu, lebo dopredu vieš, že ťa ľudia za to odsúdia, a ty aj napriek tomu ideš do toho, lebo chceš upozorniť na problém, ktorý tu je. 

Hyperbolizácia pomáha, aby sa upozornilo na stereotypy. Ja to určite robím tiež vo vzťahovej oblasti, jednoducho preháňanie a zveličovanie situácií (a stereotypov) je princíp, ako prirodzene upozorniť na problém.  

Má standup hranice?

Toto sa nás vždy pýtajú, či má standup hranice. Každý človek má svoje vlastné hranice a za tie by sa nemalo ísť. Ja mám tiež svoje hranice, niekde by som ich našla. (smiech) Keď ich niekto prekročí, tak odchádzam.

Pri standupe predsa len očakávaš, že môžu padnúť aj drsné vtipy.

Myslím si, že najdrsnejšie vtipy padajú, keď sa stretnú kamarátky. (smiech) Niekedy je to také pokrytecké, keď nám ľudia povedia, že „no, toto bolo už za hranicou“, alebo komentujú, že „z tohto sa sranda nerobí“. Keby sa pozreli do svojho vlastného vnútra, zistia, že väčšinou ich rozdráždi len téma, na ktorú majú v sebe zvýšenú citlivosť. Takže povedať, či má humor nejaké hranice, fakt nemôžem, lebo každý človek ich má sám v sebe. 

Napríklad mne sa začínajú hranice, keď niekto rozpráva staré neautorské vtipy z Fľaku z roku 1998, keď je to o rasizme, keď je to namierené proti nejakým menšinám. To fakt nemusím a ani sa to teraz nenosí – nikto z mojich kolegov komikov to nerobí. V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Čiže sa v standupe uplatňuje nejaký princíp zodpovednosti?

Veľa ľudí to tak má. Ja princíp zodpovednosti pri humore cítim a občas aj kolegov opravím (alebo aj oni mňa), že o tejto téme by sme nemali hovoriť. Vôbec to nerobím často, lebo väčšina z nich si dobre uvedomuje zodpovednosť a má vnútorný kompas, sú to skvelí ľudia. 

Dá sa humor deliť na ženský a mužský? 

Nemali by sme ho deliť na ženský a mužský, ale myslím si, že sa tomu nevyhneme. Často som čelila výčitkám od svojich kolegov, že robím také babské, stereotypné standupy. Dlho som sa s tým trápila, snažila som sa napísať niečo všeobecnejšie, ale potom som si uvedomila, že ja potrebujem rozprávať o ženských problémoch. Kto iný to má urobiť? Momentálne som jediná aktívna komička v standupe, kde 14 chlapov rozpráva o svojich problémoch, ako mali s niekým sex na jednu noc, prečo by som ja nemohla rozprávať, aké je to mať sex s tým istým 852-krát? (smiech)

Nevnímam to však ako oficiálne delenie na ženský a mužský humor, myslím si, že tak isto ako sa muži vedia vyjadriť k ženským veciam, tak ja sa viem vyjadriť k mužským a viem aj napísať generálnejší humor a oni zase vedia napísať vzťahový.

A navyše si myslím, že aj muži sa vedia zabaviť na vzťahových vtipoch a naopak. 

Áno, a veľmi si to cením. Na pumpe ma nedávno zastavil jeden pán a hovoril mi, ako sa schuti smial na mojom standupe o rodení detí. On o tom nevie nič a proste sa na tom dobre zasmial – to je úžasné. 

Fakt si veľmi vážim mužov, ktorí tam sedia a smejú sa, keď si robím srandu z niektorých ich vlastností – lebo keď sa smejú ľudia, na ktorých vtip mieri, tak to pre mňa znamená, že mám pravdu.

Môže nám vtip, ktorý počujeme od druhých ľudí, priateľov alebo rodiny, pomôcť uvedomiť si naše horšie vlastnosti a nastaviť zrkadlo? Alebo sa nás môže, naopak, skôr dotknúť? 

Tak v prvom rade, jeden z najužitočnejších citátov, aký som v živote počula, je: nebrať si veci osobne. Trénujte sa v tom, aby ste nebrali veci osobne, je to veľmi dôležité.

A druhá vec: je úžasné, keď zo svojich vlastných nedostatkov alebo z nedostatkov svojich blízkych nerobíme drámu, ale máme z toho humor. Ale či nám to pomôže niečo si uvedomiť? Človek by si vôbec nemal nič uvedomovať na základe komentárov druhých. V istom momente vo svojom živote dôjdeš do bodu, keď si musíš povedať, že ide iba o teba, iba ty žiješ svoj život – nie ten, kto ho komentuje. Ak by sme sa riadili komentármi, aj keď ich povedia vtipne, tak nás fakt všetkých niekam odvezú.

Obe pravidlá sa inak dajú veľmi dobre aplikovať aj na komentáre na sociálnych sieťach – keď dám niečo s názorom na Facebook alebo Instagram, radšej si komentáre ani veľmi nečítam, sleduje to skôr môj partner a informuje ma. (smiech) Vždy mi je len trochu ľúto, že ľudia, ktorí to komentujú, asi nemajú čo robiť. Toľko kníh, ktoré nestihneme za celý život prečítať, a ty tam píšeš škaredé komentáre. Pripadá mi to hrozne smutné, ako keby ľuďom chýbal návod, ako byť šťastný. 

5 rýchlych otázok a odpovedí so Simonou 

Ak by si mohla vycestovať kamkoľvek na svete a hneď, kam by to bolo?

Amerika.

Aká je tvoja obľúbená baliaca hláška? 

Tú si pamätám ešte z Kysúc a znie: „Čo robia dva ľadové medvede na severnom póle? Topia ľady medzi nami.“ Som hotová, keď to počujem.

Čo si vážiš na druhých ľuďoch?

Úprimnosť.

Čo nevieš vystáť na druhých ľuďoch?

Nemám rada, keď ľudia zakrývajú svoje vlastné nedostatky inými dostatkami.

Kedy sa cítiš najlepšie?

Ráno, keď si dávam svoju kávičku, alebo keď jem.

Máš nejaký obľúbený hoax?

Veľmi ma bavia mimozemšťania a som si istá, že nejakí na Slovensku už žijú.

Humor je prítomný nielen medzi rodinnými príslušníkmi, ale aj pri spoznávaní sa a randení. Vtedy mávame prvotné obavy, či budeme mať rovnaký zmysel pre humor. Je smiech dôležitá súčasť všetkých našich vzťahov? 

Je to veľmi dôležité. Keď sa rozprávam s kamoškami, ktoré čerstvo randia, začínajú vetami:„Viete, my máme také rovnaké srandy, rovnaké vtipy si hovoríme. Veľa ľudí si o sebe myslí, že sú „pošahaní“, lebo majú divný zmysel pre humor. V skutočnosti začínam mať pocit, že všetci máme divný zmysel pre humor. A keď pred človekom poodhalíme svoju „temnejšiu“  stránku, tak sa ešte viac zblížime.

Mňa môj partner Teo určite zbalil na to, že bol vtipný, a vie ma rozosmiať doteraz. Neviem, či existuje úžasnejší pocit, ako keď vás niekto rozosmeje alebo keď sa s niekým smejete. To vás celé prepojí. 

V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou.

Aj keď ste na ulici s cudzím človekom a niečo sa stane, spolu sa na tom zasmejete – tak máte chuť si s ním vymeniť kontakt a ísť s ním na dovolenku. A keď sa narodí bábätko, tak všetci rodičia čakajú nie na to, kým začne chodiť, ale kým sa začne usmievať a smiať. Podľa mňa vedieť sa spolu zasmiať je základom v každom kamarátskom, partnerskom alebo rodičovskom vzťahu.

Možno sme práve našli recept, ako prepojiť celú spoločnosť.

Veľa mojich fanúšikov, ktorí sledujú a lajkujú moje videjká, v skutočnosti s mojimi politickými presvedčeniami nesúhlasí a ani by nikdy neboli ochotní na ne pristúpiť. Keď vystupujem napríklad pred publikom v Námestove, kde to mám veľmi rada, ľudia sú tam srdeční, a pritom majú úplne iné názory ako ja. Úplne iné, a napriek tomu sa tam smejeme spolu – to je pre mňa dôkaz, že gro máme spoločné všetci. 

Hovorím o vzťahoch, o rodine, o láske. Za to, že máme odlišné názory na veci, ktoré sa nás v podstate ani netýkajú, sa ideme neznášať? V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou. Aj keď môžeme mať pocit, že sa s niektorými nebude dať rozprávať, stále mám nádej, že sa to dá niekde zlomiť a nájdeme spoločnú reč. 

Aj ty si príklad, že zmeniť názor je možné. V jednom rozhovore si spomínala, že pred tým, ako si sa presťahovala do Bratislavy, si mala celkom vyhranené názory na homosexuálov, menšiny aj náboženstvá. Vieš povedať, čo ti pomohlo zmeniť názor?

Jednoznačne moji kolegovia zo Silných rečí. Nikdy ma za to neodsúdili, rozprávali sa so mnou – veľa a vážne sa so mnou rozprávali. Pamätám sa, ako si chalani robili srandu, čo urobím, ak bude môj syn gej. Na mňa prišli úplne iracionálne myšlienky, budilo ma to zo sna – čo by som robila, keby bol gej, ako by som sa zachovala. Dnes to mnou ani nepohne – neviem, či by som nebola ešte radšej. (smiech) 

Aktivista Roman: K zmene vnímania dúhovej komunity prispejeme aj tým, že z nej nebudeme robiť niečo extra

Samozrejme, v Bratislave som stretla aj viac ľudí z rôznych LGBTI+ komunít, ktorí sa tým netajili, a zistila som, že sú úplne v pohode. Keď som bola konfrontovaná s realitou, za svoje názory som sa cítila ako krava – pozeráš sa z očí do očí človeku, ktorý má vlastne tie isté problémy s mužmi, ako máš ty. Vďaka pomoci iných, konfrontácii s realitou som prišla nie k správnemu, ale k triezvemu názoru.

Minulý rok som dokonca otvorila Pride a tam ma obliala obrovská hojnosť, kam človek môže dôjsť, keď chce a keď sa bude pozerať na svet s otvorenými očami. Akokoľvek liberálne dnes môžem pôsobiť, nikdy som taká nebola. A nie je to preto, že to hrám na Bratislavu alebo pre potrebu kamarátov. Toto je naozaj prirodzené a triezve chápanie sveta – nikoho neodsudzuješ a berieš ho takého, aký je. Keď je to dobrý človek, tak ho máš rád, a keď je to zlý človek, tak sa aspoň snažíš mať ho rád. (smiech)

Slovensko bohužiaľ stále patrí k najviac homofóbnym krajinám Európy. Ako ukazuje aj tvoja skúsenosť, diskutovať, počúvať druhých a možno okoreniť to humorom môže pomôcť k úctivejšiemu dialógu. 

Myslím si, že veľmi dôležité je aj stretávanie sa s ľuďmi. Jedno bez druhého nejde – ak Slováci budú homofóbni, ťažko sa viac Slovákov prizná k svojej orientácii. Nedá sa to, keď je niekde na dedine pán farár, ktorý možno šíri „nejaký“ názor, a ty máš prísť a povedať: ja som homosexuál a som úplne v pohode, pozrite sa na mňa. Niekde to musíme začať spájať. 

Viem, že je to tenká hranica – na jednej strane tvoje rozhodnutie a tvoje šťastie a na druhej strane verejná zodpovednosť a pomoc vlastnej komunite, ale myslím si, že ľudia, ktorí verejne vystupujú, sú v šoubiznise alebo politike, by mohli hovoriť o svojej orientácii otvorene. Na Slovensku potrebujeme aj priamu skúsenosť, stretnúť konkrétneho človeka, aby sme vytriezveli – aby sme pochopili, že to nie je nenormálne, ale normálne.

Toto isté nám povedal aj aktivista Roman Samotný – skúsenosť pomáha búrať hranice, ktoré si tu tvoríme.

Keď som minulý rok otvárala Pride, mala som aj moderovať diskusiu s piatimi transrodovými ľuďmi. Ostala som zaskočená – neviem, či som na to pripravená, či na to mám, vôbec som nepoznala dobre problematiku…

Diskusia bola veľmi dojímavá. Uvedomiť si, čo musia títo ľudia psychicky zniesť, a my im ešte pridávame. Prešli si ťažkými cestami so vzťahmi a rodinami – toto stretnutie bolo pre mňa opäť transcendentné. 

A potom si uvedomíš, že o ničom, pokiaľ to nepoznáš, nemôžeš povedať, že je to takto zlé. Keď niečo nepoznáš, tak to proste len nepoznáš a nehodnotíš. Nikdy nehovor nikdy.

Simona Salátová

Simona je povolaním komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči po celom Slovensku. Okrem toho má na Voyo svoju vlastnú standup šou s názvom Simona: Donaha!. So standupom začínala v šestnástich, keď si v Žiline počas školy založili malú comedy šou. Fascinovala ju najmä predstava mať celé predstavenie len vo svojich rukách. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes je jej full time prácou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Poznáte ich z rádia, tancovali ste na ne na svadbách a stužkových. Vedeli ste, že pre ľudí z LGBTI+ môžu mať tieto hity hlbší význam?

Umenie a kultúra môžu byť pre časť spoločnosti prvým osobným kontaktom s dúhovou komunitou. Práve osobná skúsenosť je kľúčová pre odbúravanie predsudkov a porozumenie osudom ľudí akýchkoľvek utláčaných skupín obyvateľstva.

Hudba je skvelý spôsob, ako si rozširovať obzory a spoznávať novú kultúru. Hlavne ak máte predplatné na TIDAL v cene svojho O2 SMART Paušálu

Dúhové motívy a LGBTI+ témy nás pritom v popkultúre sprevádzajú celé desaťročia. V niektorých skladbách sa ligotajú ako disko jednorožec, pri iných môžu byť síce menej priamočiare, no stále prinášajú silný spoločenský odkaz. 

Na ukážku sme vybrali 9 hitov od slávnych hviezd, feministických ikon či moderného queer rapera, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity.

Tom Robinson Band
Glad to Be Gay

„Britská polícia patrí medzi najlepšie na svete, neverte ničomu, čo o nej počujete…“ Tak sa začína jedna z prvých piesní opisujúcich policajnú brutalitu proti dúhovej komunite, ktorú napísal gay spevák Tom Robinson.

Vážnejší popevok s gitarovým sprievodom stavia na texte, ktorý kritizuje vzťah štátu k dúhovým ľuďom predovšetkým útoky polície na gay podniky aj po dekriminalizácii homosexuality v Spojenom kráľovstve počas roku 1967. Pieseň rozoberá aj negatívne zobrazenie komunity v dobových bulvárnych médiách.

Pieseň Glad to Be Gay vznikla pre londýnsky pride v roku 1976 a o dva roky neskôr ju nahrala punkrocková kapela Tom Robinson Band, ktorá neskôr zabodovala v britských rebríčkoch roadtripovou klasikou 2-4-6-8 Motorway.

Village People
Y.M.C.A.

Stretne sa atraktívny policajt, kovboj so svalnatými rukami, biker s mrožími fúzmi a stavbár s odhalenou hruďou… nie je začiatok vtipu, ale videoklipu, ktorý pozýva mládež do fitka pod patronátom kresťanskej organizácie (Young Men’s Christian Association skrátene Y.M.C.A.). Hitovka, ktorá nesmie chýbať na žiadnej svadbe či stužkovej, využíva ironický prístup k textu, ktorým sa vyznačuje dúhová popkultúra v 20. storočí.

Disko vypaľovačka od americkej kapely Village People to prvýkrát roztočila v roku 1978 a tanec v tvare písmen Y, M, C a A sa stal ikonou neskorých 70. rokov. Chytľavosť tohto kúska potvrdzujú aj početné zoznamy najlepších tanečných piesní, kde Y.M.C.A. figuruje v prvej desiatke. V roku 2008 získali Village People svoju hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy.

Hoci v samotnom texte nepadne okrem pár alegórií ani jedno priame slovo na podporu homosexuality alebo kritiku vyhroteného postoja kresťanskej cirkvi voči gay komunite, kapela Village People už dlhšie skúmala vzťah poslucháča k mužskému telu (napr. v piesni Macho Man) a získala si silnú podporu dúhovej komunity. Práve Y.M.C.A. sa vďaka svojej chytľavosti a extrémne queer nádychu videoklipu zapísala ako gay hymna 20. storočia.

Queen
Somebody to Love

Rocková kapela Queen je jedným z mála mien, ktoré pozná každý milovník hudby. Velikáni 70. rokov na čele s neuveriteľným speváckym talentom Freddiem Mercurym redefinovali rockovú hudbu a vďaka inovatívnemu použitiu netradičných hudobných nástrojov a zakomponovaniu orchestrálnych elementov ju povýšili na exkluzívny žáner pre obrovské masy poslucháčov.

Zaujímajú vás aj životné príbehy obľúbených interpretov? Skúste si pustiť jeden z týchto filmov o hudobných legendách

Somebody to Love počujeme volanie o pomoc a hľadanie lásky. Univerzálna emócia získava v piesni z roku 1976 nový podtón hoci Freddie stretne svojho budúceho partnera Jima Huttona až o 9 rokov neskôr, túžba po spoločensky odsudzovanej láske a hľadanie zmyslu existencie prenikajú na povrch.

Zoznam dúhových hymien od kapely Queen by mohol pokračovať od Freddieho zachytenia coming-outu svojej mame v piesni Bohemian Rhapsody („Mama, zabil som muža“ ako opis zániku predošlej persóny hetero Freddieho) až po queer videoklip I Want To Break Free, v ktorom sa celá kapela prezliekla za ženské postavy populárneho seriálu Coronation Street.

Elton John
I’m Still Standing

Glampopový hit z pera anglického speváka a hudobníka Eltona Johna obsadil v roku 1983 popredné miesta svetových rebríčkov. Videoklip z exkluzívneho prostredia letného Cannes ukazuje grandiózny návrat Eltona pred zraky verejnosti, kde je obklopený nespočetným služobníctvom a luxusom života hudobnej superstar.

Motív húževnatosti a nezlomnosti patrí medzi základné piliere dúhových hymien. Do tejto kategórie „hecovacích“ piesní, ktoré prijalo queer publikum za svoje, patrí aj I Will Survive od Glorie Gaynor alebo Stronger od Britney Spears.

Elton John je okrem svojich populárnych textov známy aj teatrálnym elementom, ktorý vnáša do svojich kostýmov a videoklipov. Zároveň je jednou z prvých hudobných hviezd, ktoré sa otvorene vyjadrili o svojej orientácii, a výrazne sa angažuje v charite na podporu boja proti AIDS.

Madonna
Express Yourself

Najdrahší videoklip svojej doby, v ktorom Madonna vyzýva poslucháčky, aby sa nedali umlčať to je Express Yourself z roku 1989. Dancepopová výzva na hľadanie toho, čo naše srdce naozaj potrebuje, hrala na strunu rodovej rovnosti a podpory žien a všetkých utláčaných menšín.

Pieseň napísala Madonna v spolupráci so Stephenom Brayom, s ktorým spolupracovala aj na skladbe Like a Prayer. Feministický pohľad na konzervatívny žáner ľúbostnej piesne vyvolal v minulom storočí veľké ohlasy a zabetónoval štatút Madonny ako queer ikony. Práve Express Yourself ovplyvnila tvorbu neskorších popových hviezd so skalným dúhovým publikom, ako je Kylie Minogue, Christina Aquilera alebo Lady Gaga.

Videoklip z réžie Davida Finchera, ktorého neskôr preslávili filmy ako Fight Club, The Social Network Gone Girl, sa vizuálne inšpiroval jedným z najstarších zachovaných filmov snímkou Metropolis od Fritza Langa, ktorá kritizovala utláčanie robotníkov v kapitalizme.

Lady Gaga
Born This Way

Žiaden zoznam dúhových piesní by nebol úplný bez Lady Gaga a jej nadupanej hymny hlásajúcej hrdosť na to, akí sme. Elektropopová pieseň Born This Way z roku 2010 okamžite získala titul klubového hitu a dodnes patrí k najpredávanejším singlom na svete.

Videoklip vychádza zo surrealistických malieb Salvadora Dalího a v mnohom sa inšpiruje predchádzajúcimi queer hitmi (vrátane Express Yourself od Madonny). Nechýba ani špecifická queer ikonografia jednorožec, ružový trojuholník a alegória na Jánusa, rímskeho boha zmeny.

Lady Gaga nezostáva iba pri vizuálnych metaforách. Priamo v piesni znie: „Je jedno, či som gay, hetero, bi, lesba alebo trans som na správnej ceste.“

Brandi Carlile
The Joke

Dojemná balada od americkej folkovej speváčky Brandi Carlile nenechala v roku 2017 ani jedno oko suché. Melancholická pieseň o tých, ktorí sa cítia bez reprezentácie alebo bez lásky, vystrelila hviezdu gay speváčky do centra pozornosti.

Pieseň The Joke zároveň získala dve ocenenia Grammy a Brandi ju otvorene venovala všetkým marginalizovaným skupinám   od transrodových ľudí cez ilegálnych migrantov po vojnových veteránov. 

Speváčka vo svojej tvorbe oslovuje LGBTI+ komunitu pravidelne. Veľkému úspechu sa tešila aj pieseň Story z roku 2007. Jej cover použili v muzikálovej epizóde populárneho seriálu Grey’s Anatomy.

Taylor Swift
You Need to Calm Down

Popová a country megahviezda Taylor Swift oslovila v synthpopovej piesni You Need to Calm Down všetkých internetových trollov a homofóbov. Odľahčená pieseň ukazuje výstražným prstom na onlinových hejterov a márnosť ich snahy ponížiť každého, kto je sám sebou.

Svoju podporu LGBTI+ komunity vyjadrila v roku 2019 vo videoklipe, za ktorý získala dve ocenenia MTV a viacero nominácií na Grammy.

Vo videu sa objavili mnohé dúhové celebrity od herečky Laverne Cox a Billyho Portera cez talkshow osobnosť a komičku Ellen Degeneres, speváckych kolegov Adama Lamberta a Hayley Kiyoko až po famóznu päťku zo seriálu Queer Eye a mnohých ďalších.

Lil Nas X
Montero (Call Me By Your Name)

Americký gay raper Lil Nas X si získal popularitu svojím singlom Old Town Road v štýle country rapu, na ktorom spolupracoval s country legendou Billym Rayom Cyrusom. Táto pieseň sa na vrchole americkej hitparády udržala 19 týždňov a počas tohto obdobia mal Lil Nas X svoj verejný coming-out.

Raperov konfrontačný štýl voči kritikom dúhovej komunity sa prejavuje nielen v jeho ostrej komunikácii s hejtermi na Twitteri, ale pretavuje sa do textov či videoklipov jeho piesní. Pôsobivá scénografia s nespočtom kostýmov veľmi často spochybňuje mantinely maskulinity a stavia na základoch, ktoré vybudovali queer ikony ako Elton John alebo David Bowie.

Hoci takmer všetky piesne od Lil Nas X poukazujú na život gay interpreta, asi najväčší rozruch vyvolala Montero (Call Me By Your Name) z roku 2021 pre svoje provokatívne vizuály. K ďalším dôležitým queer piesňam patria Industry Baby That’s What I Want.

Ak si chcete dúhové hymny pustiť ako podmaz k čítaniu ďalších článkov, všetky skladby z tohto článku nájdete v našom playliste:

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Zdravý životný štýl s pomocou smartfónu? Tréneri a trénerky odporúčajú tieto apky

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac