Simona Comedy: Často sa zamýšľam nad tým, či humor nie je spôsob, ako spojiť našu spoločnosť

Komička Simona Salátová považuje smiech za základ všetkých našich vzťahov. Verí, že aj vďaka nemu sa spolu môžeme opäť rozprávať s láskou.

Simona Salátová alias Simona Comedy je standup komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči, kde najčastejšie hovorí o vzťahových situáciách. Ako prvá žena v standupe na Slovensku má na Voyo vlastnú comedy šou a vďaka svojmu unikátnemu nadhľadu už niekoľko rokov baví rôzne generácie ľudí.

Zabavte sa spolu so Simonou v jej comedy špeciáli Simona: Donaha! na Voyo. Zistite, ako môžete mať Voyo v cene vášho O2 SMART Paušálu

Standup na Slovensku funguje skoro 10 rokov. Simona s ním začínala v šestnástich, keď sa jej zapáčila predstava mať celé predstavenie pod kontrolou a úspech aj neúspech uniesť na svojich pleciach. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes ju standup naplno uživí. Má 6-ročného syna a je čerstvo zasnúbená so standup komikom Teodorom, známym ako Joe Trendy. 

V rozhovore so Simonou Salátovou sa dozviete: 

  • ako vníma standup a ako jej pomáha k sebauvedomeniu,
  • či existuje rozdiel medzi dobrým a zlým standupom,  
  • prečo standup využíva stereotypy, 
  • či je potrebné rozdeľovať humor na mužský a ženský,
  • akú úlohu má humor v našich vzťahoch a životoch,
  • ako po presťahovaní do Bratislavy zmenila názor na menšiny a LGBTI+ komunitu.

Na Voyo máš novú šou, volá sa Simona: Donaha! Je pre teba standup aj o „odhaľovaní duše“ a nejakej forme intimity?

Je to tak. Táto šou je doslova striptíz duše, aj to tam hovorím: tým, že sa „vyzliekam z duše“, urobím zo seba ešte krehkejšiu bytosť a pomáha mi to niektoré veci lepšie spracovať. Dá sa povedať, že využívam divákov na to, aby som sa cítila lepšie. (smiech) 

Ľudia od teba môžu očakávať, že budeš situácie otáčať na humor alebo budeš sypať vtipy jeden za druhým. Nie je povolanie komičky aj tak trochu zaväzujúce? 

Je to veľmi zaväzujúce. Nedávno, keď som už bola mierne vyčerpaná, ma po vystúpení zastavila veľmi milá pani a hovorí mi: Bože môj, vy robíte úžasný humor, ja sa na tom vždy zasmejem. Neviem, čo by som bez vás robila, asi by som sa ani nemala na čom zasmiať. Môj život závisí od vášho humoru…“ Trošku som vtedy precitla a sama pre seba som si povedala: Preboha, ale vám visí život na vlásku, toto fakt nie je dobré.“ 

Je to tak príjemne zaväzujúce – ako keď máte nevýhodnú zmluvu, v ktorej boli dodatky písané malými písmenami a teraz by sa ťažko vypovedala. A ja som dokonca o tých dodatkoch aj vedela, no napriek tomu som do toho išla. To je riziko povolania a niektoré riziká ešte len objavujem. 

Niekedy proste robíme vec, ktorú máme veľmi radi, a len postupne zisťujeme, že to nie je také ľahké, ako sa to na prvý pohľad zdalo – no napriek tomu do toho vkladáme viac a viac úsilia, lebo nás to baví. Tak to funguje aj s deťmi, lebo inak by sme ich opúšťali jedno za druhým, takže… (smiech)

Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám.

Mávaš niekedy stres, že nebudeš mať dostatok inšpirácie na nový standup?

Konštantne, ale majú to tak všetci komici. Po každom standupe, keď máš „skvelých desať minút“, ideš dole zo stageu a už myslíš na to, že to už nikdy takto dobre nenapíšeš. Podľa mňa to je konštantný stav komika po rokoch vystupovania. Keď človek robí standup jeden-dva roky, má pocit, že má veľa životných príbehov a všetky ich môže rozpovedať. Keď tie dva roky pominú, začína sa aj práca za tým – pocit, že už nič dobré nenapíšem, strieda realita, keď niečo napíšem. 

Koľko ti trvá napísať jeden standup?

Je to veľmi individuálne. Keď mám stav už nikdy nič dobré nenapíšem a niečo vtedy vytvorím, viem, že týchto desať minúť budem po vystúpení ešte opravovať. Môže to byť aj jeden-dva mesiace, kým sa to vyladí do dokonalosti, no niekedy sa stane, že napíšem na jednu šupu takých desať minút, ktoré fungujú okamžite. Ovplyvňuje ma aj to, ako sa cítim a ako som psychicky nastavená. Stane sa, že nedokážem nič napísať aj pol roka – je to úplne v poriadku. Humor nemôže byť násilný proces.

Keď máš obdobie „prázdna“, nevystupuješ? 

Nie, nevystupujem a snažím sa vážiť si život. Vtedy mi veľmi pomáha robiť veci, ktoré robiť nechcem. Môže to znieť ako paradox, ale presne o to ide – keď robíš niečo, čo ti je nepríjemné, väčšinou sú z toho výborné materiály. 

A ak to ide, snažím sa nudiť. Nudu považujem za veľmi kreatívny proces: začnem čítať, začnem niečo vymýšľať a presne vtedy to príde. Nikam sa neponáhľam a mám otvorenejšiu myseľ. No ako je nám všetkým dospelým ľuďom známe, máme isté povinnosti, takže nudný stav je skôr výnimočný. Veľká škoda. (smiech)

Ako dlho už robíš standup? Kedy si začala cítiť, že by ťa to mohlo živiť? 

Neoficiálne sa to začalo v šestnástich, keď sme ako študenti založili v Žiline malú standup comedy šou. Inšpirovala ma Iva Pazderková zo šou Na stojáka. Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám. Standupu som sa v tom období venovala aktívne, no potom som spoznala svojho bývalého manžela a nasledovalo dlhé obdobie, manželstvo, dieťa, podnikanie. Bývala som na Kysuciach a v tom kolotoči som si ani nepomyslela, že budem znova robiť standup. 

Šoko ma však odporučil do Česko Slovensko má talent, ozvali sa mi a potom sa to už začalo tak oficiálne: prišla som za Janom Gorduličom, ktorý síce vedel, že som už standup robila, ale keďže som s tým sekla, musela som ísť zase úplne odznova cez open mics. (Open mic = test ohňom nových a nádejných standup komikov, ktorí musia svojimi standupmi zabaviť publikum, ktoré čaká na známe hviezdy, pozn. red.) 

Rozviedla som sa, zobrala som syna a presťahovali sme sa do Bratislavy, už to budú 4 roky aktívneho povolania komičky. Standup mi dal neskutočnú slobodu – kým predtým som ako slobodná matka musela mať aj tri roboty, dnes môžem mať len túto jednu. 

Líši sa Simona Comedy na stagei od Simony doma?

Asi ani veľmi nie. Vždy to bol môj cieľ a myslím, že je to cieľ každého komika – byť na stagei taký, aký je v skutočnosti. Nezdá sa to, ale dostať sa tam je dlhá cesta, sama tam ešte úplne nie som. Posledné vystúpenia už však mávam na stagei pocit, ako keby som bola doma, ako keby som tam patrila.

 V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Veľmi by som chcela byť na vystúpeniach ešte viac prirodzená, viac uvoľnená. Chcela by som mať pocit, ako keď sa rozprávaš s niekým doma v obývačke: nikam sa neponáhľaš, máš uvoľnenú chrbticu a pokojnú myseľ. Podľa mňa TAM ešte nie som, ale je to môj cieľ – doslova urobiť krok z obývačky na stage a byť si sebou taká istá. No a aj vtipná. (smiech)

Všetky tvoje standupy vychádzajú z vlastných skúseností?

Áno, iba z mojich skúseností. Niektoré veci sú možno trošku prifarbené. My ženy máme prirodzenú schopnosť zväčšovať a nafukovať niektoré udalosti – ja za to len beriem peniaze, to je všetko. (smiech)

Pomáha ti hovorenie o nepríjemnej skúsenosti či trapase prekonať ich?

Určite. Veľakrát, keď sa stane trapas alebo nepríjemná vec, v tej chvíli sa cítiš hrozne – ale v momente, keď si uvedomíš, že z tohto bude super príbeh, je to úžasný pocit. Nič nie je také vtipné ako život sám. 

Napríklad keď sme išli na dovolenku, chodila som do cestovnej kancelárie vždy v strese s igelitkou a s dieťaťom, aby to malo tie správne grády. Pani odo mňa počas jednej návštevy chcela môj, synov a partnerov dátum narodenia. Synov som vedela, svoj tiež, ale Teodorov som dala nesprávne – omylom som nadiktovala dátum narodenia svojho bývalého manžela. Nepovedala som mu to, ale pospájal si súvislosti a došlo mu to. Zatiaľ som to nedala ani nikam do vtipu, lebo to je fakt strašné. Tie najvtipnejšie veci sa dejú v našich životoch, niekedy to ani netreba prifarbovať.

Časť tvojich standupov je aj o postave, krivkách, diétach. Je toto časť, ktorá ti pomáha budovať sebalásku?

Veľmi, určite veľmi, ale nikdy som si to neuvedomovala tak ako teraz. Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať. Doteraz mám nezdravý vzťah k jedlu aj k postave, ale som na ceste k zdravej sebaláske. 

Keď som robila podcast 90-60-90, stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí si cestu za svojím sebauvedomením už vyšľapali – ja som zatiaľ na nej. „K stúpaniu“ mi pomáha aj podcast a teraz aj standup, keď si dokážem priznať, kde som. Všimla som si napríklad, že si zo seba robím srandu tak láskavejšie – keď idem hovoriť napríklad „o tučných stehniskách“, už mi to tam škrípe a nepoviem to tak drsne. Inak sa na seba pozerám, inak sa vnímam, ale stále som len na ceste sebauvedomenia. Mojím cieľom je vedieť sa na seba pekne a milo pozrieť za každých okolností.

Myslíš, že by pomohlo, keby sme si nedostatky, ktoré na sebe vnímame, odľahčovali vtipom? 

Veľa ľudí používa vtip, aby upozornili na to, čo sa im na sebe nepáči. No keď si zo seba robia srandu, sami seba zhadzujú a ubližujú si, ako keď chceš niekomu povedať niečo vtipné, ale zároveň ho hnusne uraziť. Keď o sebe niekto takto rozpráva, za tým veľmi necítiš lásku, ale to musí vedieť každý sám, či ho to večer pred zaspávaním trápi alebo mu to pomáha.  

Keď som mala v rozhovore Evelyn, povedala mi, že si robila zo seba srandu ako prvá, lebo vedela, že ostatní si ju určite budú robiť, tak im chcela zobrať možnosť. Viem, že ma budete urážať, tak ja vás predbehnem – to podľa mňa vôbec nie je zdravý prístup.

Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať.

Je to na zamyslenie, či vtipy o nedostatkoch dokážu pomôcť – asi závisí aj od toho, ako vnímame samých seba a kde sme na ceste k sebaprijatiu, k sebaláske. Je to tenká hranica. 

V standupe sa mnohokrát využívajú a zveličujú stereotypy. Je v tom nejaké pravidlo? 

Vážim si, keď kolegovia hyperbolizujú aj ťažké stereotypy (napríklad cirkev a zneužívanie detí). To chce také gule a odvahu zabaliť to do vtipu, lebo dopredu vieš, že ťa ľudia za to odsúdia, a ty aj napriek tomu ideš do toho, lebo chceš upozorniť na problém, ktorý tu je. 

Hyperbolizácia pomáha, aby sa upozornilo na stereotypy. Ja to určite robím tiež vo vzťahovej oblasti, jednoducho preháňanie a zveličovanie situácií (a stereotypov) je princíp, ako prirodzene upozorniť na problém.  

Má standup hranice?

Toto sa nás vždy pýtajú, či má standup hranice. Každý človek má svoje vlastné hranice a za tie by sa nemalo ísť. Ja mám tiež svoje hranice, niekde by som ich našla. (smiech) Keď ich niekto prekročí, tak odchádzam.

Pri standupe predsa len očakávaš, že môžu padnúť aj drsné vtipy.

Myslím si, že najdrsnejšie vtipy padajú, keď sa stretnú kamarátky. (smiech) Niekedy je to také pokrytecké, keď nám ľudia povedia, že „no, toto bolo už za hranicou“, alebo komentujú, že „z tohto sa sranda nerobí“. Keby sa pozreli do svojho vlastného vnútra, zistia, že väčšinou ich rozdráždi len téma, na ktorú majú v sebe zvýšenú citlivosť. Takže povedať, či má humor nejaké hranice, fakt nemôžem, lebo každý človek ich má sám v sebe. 

Napríklad mne sa začínajú hranice, keď niekto rozpráva staré neautorské vtipy z Fľaku z roku 1998, keď je to o rasizme, keď je to namierené proti nejakým menšinám. To fakt nemusím a ani sa to teraz nenosí – nikto z mojich kolegov komikov to nerobí. V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Čiže sa v standupe uplatňuje nejaký princíp zodpovednosti?

Veľa ľudí to tak má. Ja princíp zodpovednosti pri humore cítim a občas aj kolegov opravím (alebo aj oni mňa), že o tejto téme by sme nemali hovoriť. Vôbec to nerobím často, lebo väčšina z nich si dobre uvedomuje zodpovednosť a má vnútorný kompas, sú to skvelí ľudia. 

Dá sa humor deliť na ženský a mužský? 

Nemali by sme ho deliť na ženský a mužský, ale myslím si, že sa tomu nevyhneme. Často som čelila výčitkám od svojich kolegov, že robím také babské, stereotypné standupy. Dlho som sa s tým trápila, snažila som sa napísať niečo všeobecnejšie, ale potom som si uvedomila, že ja potrebujem rozprávať o ženských problémoch. Kto iný to má urobiť? Momentálne som jediná aktívna komička v standupe, kde 14 chlapov rozpráva o svojich problémoch, ako mali s niekým sex na jednu noc, prečo by som ja nemohla rozprávať, aké je to mať sex s tým istým 852-krát? (smiech)

Nevnímam to však ako oficiálne delenie na ženský a mužský humor, myslím si, že tak isto ako sa muži vedia vyjadriť k ženským veciam, tak ja sa viem vyjadriť k mužským a viem aj napísať generálnejší humor a oni zase vedia napísať vzťahový.

A navyše si myslím, že aj muži sa vedia zabaviť na vzťahových vtipoch a naopak. 

Áno, a veľmi si to cením. Na pumpe ma nedávno zastavil jeden pán a hovoril mi, ako sa schuti smial na mojom standupe o rodení detí. On o tom nevie nič a proste sa na tom dobre zasmial – to je úžasné. 

Fakt si veľmi vážim mužov, ktorí tam sedia a smejú sa, keď si robím srandu z niektorých ich vlastností – lebo keď sa smejú ľudia, na ktorých vtip mieri, tak to pre mňa znamená, že mám pravdu.

Môže nám vtip, ktorý počujeme od druhých ľudí, priateľov alebo rodiny, pomôcť uvedomiť si naše horšie vlastnosti a nastaviť zrkadlo? Alebo sa nás môže, naopak, skôr dotknúť? 

Tak v prvom rade, jeden z najužitočnejších citátov, aký som v živote počula, je: nebrať si veci osobne. Trénujte sa v tom, aby ste nebrali veci osobne, je to veľmi dôležité.

A druhá vec: je úžasné, keď zo svojich vlastných nedostatkov alebo z nedostatkov svojich blízkych nerobíme drámu, ale máme z toho humor. Ale či nám to pomôže niečo si uvedomiť? Človek by si vôbec nemal nič uvedomovať na základe komentárov druhých. V istom momente vo svojom živote dôjdeš do bodu, keď si musíš povedať, že ide iba o teba, iba ty žiješ svoj život – nie ten, kto ho komentuje. Ak by sme sa riadili komentármi, aj keď ich povedia vtipne, tak nás fakt všetkých niekam odvezú.

Obe pravidlá sa inak dajú veľmi dobre aplikovať aj na komentáre na sociálnych sieťach – keď dám niečo s názorom na Facebook alebo Instagram, radšej si komentáre ani veľmi nečítam, sleduje to skôr môj partner a informuje ma. (smiech) Vždy mi je len trochu ľúto, že ľudia, ktorí to komentujú, asi nemajú čo robiť. Toľko kníh, ktoré nestihneme za celý život prečítať, a ty tam píšeš škaredé komentáre. Pripadá mi to hrozne smutné, ako keby ľuďom chýbal návod, ako byť šťastný. 

5 rýchlych otázok a odpovedí so Simonou 

Ak by si mohla vycestovať kamkoľvek na svete a hneď, kam by to bolo?

Amerika.

Aká je tvoja obľúbená baliaca hláška? 

Tú si pamätám ešte z Kysúc a znie: „Čo robia dva ľadové medvede na severnom póle? Topia ľady medzi nami.“ Som hotová, keď to počujem.

Čo si vážiš na druhých ľuďoch?

Úprimnosť.

Čo nevieš vystáť na druhých ľuďoch?

Nemám rada, keď ľudia zakrývajú svoje vlastné nedostatky inými dostatkami.

Kedy sa cítiš najlepšie?

Ráno, keď si dávam svoju kávičku, alebo keď jem.

Máš nejaký obľúbený hoax?

Veľmi ma bavia mimozemšťania a som si istá, že nejakí na Slovensku už žijú.

Humor je prítomný nielen medzi rodinnými príslušníkmi, ale aj pri spoznávaní sa a randení. Vtedy mávame prvotné obavy, či budeme mať rovnaký zmysel pre humor. Je smiech dôležitá súčasť všetkých našich vzťahov? 

Je to veľmi dôležité. Keď sa rozprávam s kamoškami, ktoré čerstvo randia, začínajú vetami:„Viete, my máme také rovnaké srandy, rovnaké vtipy si hovoríme. Veľa ľudí si o sebe myslí, že sú „pošahaní“, lebo majú divný zmysel pre humor. V skutočnosti začínam mať pocit, že všetci máme divný zmysel pre humor. A keď pred človekom poodhalíme svoju „temnejšiu“  stránku, tak sa ešte viac zblížime.

Mňa môj partner Teo určite zbalil na to, že bol vtipný, a vie ma rozosmiať doteraz. Neviem, či existuje úžasnejší pocit, ako keď vás niekto rozosmeje alebo keď sa s niekým smejete. To vás celé prepojí. 

V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou.

Aj keď ste na ulici s cudzím človekom a niečo sa stane, spolu sa na tom zasmejete – tak máte chuť si s ním vymeniť kontakt a ísť s ním na dovolenku. A keď sa narodí bábätko, tak všetci rodičia čakajú nie na to, kým začne chodiť, ale kým sa začne usmievať a smiať. Podľa mňa vedieť sa spolu zasmiať je základom v každom kamarátskom, partnerskom alebo rodičovskom vzťahu.

Možno sme práve našli recept, ako prepojiť celú spoločnosť.

Veľa mojich fanúšikov, ktorí sledujú a lajkujú moje videjká, v skutočnosti s mojimi politickými presvedčeniami nesúhlasí a ani by nikdy neboli ochotní na ne pristúpiť. Keď vystupujem napríklad pred publikom v Námestove, kde to mám veľmi rada, ľudia sú tam srdeční, a pritom majú úplne iné názory ako ja. Úplne iné, a napriek tomu sa tam smejeme spolu – to je pre mňa dôkaz, že gro máme spoločné všetci. 

Hovorím o vzťahoch, o rodine, o láske. Za to, že máme odlišné názory na veci, ktoré sa nás v podstate ani netýkajú, sa ideme neznášať? V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou. Aj keď môžeme mať pocit, že sa s niektorými nebude dať rozprávať, stále mám nádej, že sa to dá niekde zlomiť a nájdeme spoločnú reč. 

Aj ty si príklad, že zmeniť názor je možné. V jednom rozhovore si spomínala, že pred tým, ako si sa presťahovala do Bratislavy, si mala celkom vyhranené názory na homosexuálov, menšiny aj náboženstvá. Vieš povedať, čo ti pomohlo zmeniť názor?

Jednoznačne moji kolegovia zo Silných rečí. Nikdy ma za to neodsúdili, rozprávali sa so mnou – veľa a vážne sa so mnou rozprávali. Pamätám sa, ako si chalani robili srandu, čo urobím, ak bude môj syn gej. Na mňa prišli úplne iracionálne myšlienky, budilo ma to zo sna – čo by som robila, keby bol gej, ako by som sa zachovala. Dnes to mnou ani nepohne – neviem, či by som nebola ešte radšej. (smiech) 

Aktivista Roman: K zmene vnímania dúhovej komunity prispejeme aj tým, že z nej nebudeme robiť niečo extra

Samozrejme, v Bratislave som stretla aj viac ľudí z rôznych LGBTI+ komunít, ktorí sa tým netajili, a zistila som, že sú úplne v pohode. Keď som bola konfrontovaná s realitou, za svoje názory som sa cítila ako krava – pozeráš sa z očí do očí človeku, ktorý má vlastne tie isté problémy s mužmi, ako máš ty. Vďaka pomoci iných, konfrontácii s realitou som prišla nie k správnemu, ale k triezvemu názoru.

Minulý rok som dokonca otvorila Pride a tam ma obliala obrovská hojnosť, kam človek môže dôjsť, keď chce a keď sa bude pozerať na svet s otvorenými očami. Akokoľvek liberálne dnes môžem pôsobiť, nikdy som taká nebola. A nie je to preto, že to hrám na Bratislavu alebo pre potrebu kamarátov. Toto je naozaj prirodzené a triezve chápanie sveta – nikoho neodsudzuješ a berieš ho takého, aký je. Keď je to dobrý človek, tak ho máš rád, a keď je to zlý človek, tak sa aspoň snažíš mať ho rád. (smiech)

Slovensko bohužiaľ stále patrí k najviac homofóbnym krajinám Európy. Ako ukazuje aj tvoja skúsenosť, diskutovať, počúvať druhých a možno okoreniť to humorom môže pomôcť k úctivejšiemu dialógu. 

Myslím si, že veľmi dôležité je aj stretávanie sa s ľuďmi. Jedno bez druhého nejde – ak Slováci budú homofóbni, ťažko sa viac Slovákov prizná k svojej orientácii. Nedá sa to, keď je niekde na dedine pán farár, ktorý možno šíri „nejaký“ názor, a ty máš prísť a povedať: ja som homosexuál a som úplne v pohode, pozrite sa na mňa. Niekde to musíme začať spájať. 

Viem, že je to tenká hranica – na jednej strane tvoje rozhodnutie a tvoje šťastie a na druhej strane verejná zodpovednosť a pomoc vlastnej komunite, ale myslím si, že ľudia, ktorí verejne vystupujú, sú v šoubiznise alebo politike, by mohli hovoriť o svojej orientácii otvorene. Na Slovensku potrebujeme aj priamu skúsenosť, stretnúť konkrétneho človeka, aby sme vytriezveli – aby sme pochopili, že to nie je nenormálne, ale normálne.

Toto isté nám povedal aj aktivista Roman Samotný – skúsenosť pomáha búrať hranice, ktoré si tu tvoríme.

Keď som minulý rok otvárala Pride, mala som aj moderovať diskusiu s piatimi transrodovými ľuďmi. Ostala som zaskočená – neviem, či som na to pripravená, či na to mám, vôbec som nepoznala dobre problematiku…

Diskusia bola veľmi dojímavá. Uvedomiť si, čo musia títo ľudia psychicky zniesť, a my im ešte pridávame. Prešli si ťažkými cestami so vzťahmi a rodinami – toto stretnutie bolo pre mňa opäť transcendentné. 

A potom si uvedomíš, že o ničom, pokiaľ to nepoznáš, nemôžeš povedať, že je to takto zlé. Keď niečo nepoznáš, tak to proste len nepoznáš a nehodnotíš. Nikdy nehovor nikdy.

Simona Salátová

Simona je povolaním komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči po celom Slovensku. Okrem toho má na Voyo svoju vlastnú standup šou s názvom Simona: Donaha!. So standupom začínala v šestnástich, keď si v Žiline počas školy založili malú comedy šou. Fascinovala ju najmä predstava mať celé predstavenie len vo svojich rukách. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes je jej full time prácou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Poznáte ich z rádia, tancovali ste na ne na svadbách a stužkových. Vedeli ste, že pre ľudí z LGBTI+ môžu mať tieto hity hlbší význam?

Umenie a kultúra môžu byť pre časť spoločnosti prvým osobným kontaktom s dúhovou komunitou. Práve osobná skúsenosť je kľúčová pre odbúravanie predsudkov a porozumenie osudom ľudí akýchkoľvek utláčaných skupín obyvateľstva.

Hudba je skvelý spôsob, ako si rozširovať obzory a spoznávať novú kultúru. Hlavne ak máte predplatné na TIDAL v cene svojho O2 SMART Paušálu

Dúhové motívy a LGBTI+ témy nás pritom v popkultúre sprevádzajú celé desaťročia. V niektorých skladbách sa ligotajú ako disko jednorožec, pri iných môžu byť síce menej priamočiare, no stále prinášajú silný spoločenský odkaz. 

Na ukážku sme vybrali 9 hitov od slávnych hviezd, feministických ikon či moderného queer rapera, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity.

Tom Robinson Band
Glad to Be Gay

„Britská polícia patrí medzi najlepšie na svete, neverte ničomu, čo o nej počujete…“ Tak sa začína jedna z prvých piesní opisujúcich policajnú brutalitu proti dúhovej komunite, ktorú napísal gay spevák Tom Robinson.

Vážnejší popevok s gitarovým sprievodom stavia na texte, ktorý kritizuje vzťah štátu k dúhovým ľuďom predovšetkým útoky polície na gay podniky aj po dekriminalizácii homosexuality v Spojenom kráľovstve počas roku 1967. Pieseň rozoberá aj negatívne zobrazenie komunity v dobových bulvárnych médiách.

Pieseň Glad to Be Gay vznikla pre londýnsky pride v roku 1976 a o dva roky neskôr ju nahrala punkrocková kapela Tom Robinson Band, ktorá neskôr zabodovala v britských rebríčkoch roadtripovou klasikou 2-4-6-8 Motorway.

Village People
Y.M.C.A.

Stretne sa atraktívny policajt, kovboj so svalnatými rukami, biker s mrožími fúzmi a stavbár s odhalenou hruďou… nie je začiatok vtipu, ale videoklipu, ktorý pozýva mládež do fitka pod patronátom kresťanskej organizácie (Young Men’s Christian Association skrátene Y.M.C.A.). Hitovka, ktorá nesmie chýbať na žiadnej svadbe či stužkovej, využíva ironický prístup k textu, ktorým sa vyznačuje dúhová popkultúra v 20. storočí.

Disko vypaľovačka od americkej kapely Village People to prvýkrát roztočila v roku 1978 a tanec v tvare písmen Y, M, C a A sa stal ikonou neskorých 70. rokov. Chytľavosť tohto kúska potvrdzujú aj početné zoznamy najlepších tanečných piesní, kde Y.M.C.A. figuruje v prvej desiatke. V roku 2008 získali Village People svoju hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy.

Hoci v samotnom texte nepadne okrem pár alegórií ani jedno priame slovo na podporu homosexuality alebo kritiku vyhroteného postoja kresťanskej cirkvi voči gay komunite, kapela Village People už dlhšie skúmala vzťah poslucháča k mužskému telu (napr. v piesni Macho Man) a získala si silnú podporu dúhovej komunity. Práve Y.M.C.A. sa vďaka svojej chytľavosti a extrémne queer nádychu videoklipu zapísala ako gay hymna 20. storočia.

Queen
Somebody to Love

Rocková kapela Queen je jedným z mála mien, ktoré pozná každý milovník hudby. Velikáni 70. rokov na čele s neuveriteľným speváckym talentom Freddiem Mercurym redefinovali rockovú hudbu a vďaka inovatívnemu použitiu netradičných hudobných nástrojov a zakomponovaniu orchestrálnych elementov ju povýšili na exkluzívny žáner pre obrovské masy poslucháčov.

Zaujímajú vás aj životné príbehy obľúbených interpretov? Skúste si pustiť jeden z týchto filmov o hudobných legendách

Somebody to Love počujeme volanie o pomoc a hľadanie lásky. Univerzálna emócia získava v piesni z roku 1976 nový podtón hoci Freddie stretne svojho budúceho partnera Jima Huttona až o 9 rokov neskôr, túžba po spoločensky odsudzovanej láske a hľadanie zmyslu existencie prenikajú na povrch.

Zoznam dúhových hymien od kapely Queen by mohol pokračovať od Freddieho zachytenia coming-outu svojej mame v piesni Bohemian Rhapsody („Mama, zabil som muža“ ako opis zániku predošlej persóny hetero Freddieho) až po queer videoklip I Want To Break Free, v ktorom sa celá kapela prezliekla za ženské postavy populárneho seriálu Coronation Street.

Elton John
I’m Still Standing

Glampopový hit z pera anglického speváka a hudobníka Eltona Johna obsadil v roku 1983 popredné miesta svetových rebríčkov. Videoklip z exkluzívneho prostredia letného Cannes ukazuje grandiózny návrat Eltona pred zraky verejnosti, kde je obklopený nespočetným služobníctvom a luxusom života hudobnej superstar.

Motív húževnatosti a nezlomnosti patrí medzi základné piliere dúhových hymien. Do tejto kategórie „hecovacích“ piesní, ktoré prijalo queer publikum za svoje, patrí aj I Will Survive od Glorie Gaynor alebo Stronger od Britney Spears.

Elton John je okrem svojich populárnych textov známy aj teatrálnym elementom, ktorý vnáša do svojich kostýmov a videoklipov. Zároveň je jednou z prvých hudobných hviezd, ktoré sa otvorene vyjadrili o svojej orientácii, a výrazne sa angažuje v charite na podporu boja proti AIDS.

Madonna
Express Yourself

Najdrahší videoklip svojej doby, v ktorom Madonna vyzýva poslucháčky, aby sa nedali umlčať to je Express Yourself z roku 1989. Dancepopová výzva na hľadanie toho, čo naše srdce naozaj potrebuje, hrala na strunu rodovej rovnosti a podpory žien a všetkých utláčaných menšín.

Pieseň napísala Madonna v spolupráci so Stephenom Brayom, s ktorým spolupracovala aj na skladbe Like a Prayer. Feministický pohľad na konzervatívny žáner ľúbostnej piesne vyvolal v minulom storočí veľké ohlasy a zabetónoval štatút Madonny ako queer ikony. Práve Express Yourself ovplyvnila tvorbu neskorších popových hviezd so skalným dúhovým publikom, ako je Kylie Minogue, Christina Aquilera alebo Lady Gaga.

Videoklip z réžie Davida Finchera, ktorého neskôr preslávili filmy ako Fight Club, The Social Network Gone Girl, sa vizuálne inšpiroval jedným z najstarších zachovaných filmov snímkou Metropolis od Fritza Langa, ktorá kritizovala utláčanie robotníkov v kapitalizme.

Lady Gaga
Born This Way

Žiaden zoznam dúhových piesní by nebol úplný bez Lady Gaga a jej nadupanej hymny hlásajúcej hrdosť na to, akí sme. Elektropopová pieseň Born This Way z roku 2010 okamžite získala titul klubového hitu a dodnes patrí k najpredávanejším singlom na svete.

Videoklip vychádza zo surrealistických malieb Salvadora Dalího a v mnohom sa inšpiruje predchádzajúcimi queer hitmi (vrátane Express Yourself od Madonny). Nechýba ani špecifická queer ikonografia jednorožec, ružový trojuholník a alegória na Jánusa, rímskeho boha zmeny.

Lady Gaga nezostáva iba pri vizuálnych metaforách. Priamo v piesni znie: „Je jedno, či som gay, hetero, bi, lesba alebo trans som na správnej ceste.“

Brandi Carlile
The Joke

Dojemná balada od americkej folkovej speváčky Brandi Carlile nenechala v roku 2017 ani jedno oko suché. Melancholická pieseň o tých, ktorí sa cítia bez reprezentácie alebo bez lásky, vystrelila hviezdu gay speváčky do centra pozornosti.

Pieseň The Joke zároveň získala dve ocenenia Grammy a Brandi ju otvorene venovala všetkým marginalizovaným skupinám   od transrodových ľudí cez ilegálnych migrantov po vojnových veteránov. 

Speváčka vo svojej tvorbe oslovuje LGBTI+ komunitu pravidelne. Veľkému úspechu sa tešila aj pieseň Story z roku 2007. Jej cover použili v muzikálovej epizóde populárneho seriálu Grey’s Anatomy.

Taylor Swift
You Need to Calm Down

Popová a country megahviezda Taylor Swift oslovila v synthpopovej piesni You Need to Calm Down všetkých internetových trollov a homofóbov. Odľahčená pieseň ukazuje výstražným prstom na onlinových hejterov a márnosť ich snahy ponížiť každého, kto je sám sebou.

Svoju podporu LGBTI+ komunity vyjadrila v roku 2019 vo videoklipe, za ktorý získala dve ocenenia MTV a viacero nominácií na Grammy.

Vo videu sa objavili mnohé dúhové celebrity od herečky Laverne Cox a Billyho Portera cez talkshow osobnosť a komičku Ellen Degeneres, speváckych kolegov Adama Lamberta a Hayley Kiyoko až po famóznu päťku zo seriálu Queer Eye a mnohých ďalších.

Lil Nas X
Montero (Call Me By Your Name)

Americký gay raper Lil Nas X si získal popularitu svojím singlom Old Town Road v štýle country rapu, na ktorom spolupracoval s country legendou Billym Rayom Cyrusom. Táto pieseň sa na vrchole americkej hitparády udržala 19 týždňov a počas tohto obdobia mal Lil Nas X svoj verejný coming-out.

Raperov konfrontačný štýl voči kritikom dúhovej komunity sa prejavuje nielen v jeho ostrej komunikácii s hejtermi na Twitteri, ale pretavuje sa do textov či videoklipov jeho piesní. Pôsobivá scénografia s nespočtom kostýmov veľmi často spochybňuje mantinely maskulinity a stavia na základoch, ktoré vybudovali queer ikony ako Elton John alebo David Bowie.

Hoci takmer všetky piesne od Lil Nas X poukazujú na život gay interpreta, asi najväčší rozruch vyvolala Montero (Call Me By Your Name) z roku 2021 pre svoje provokatívne vizuály. K ďalším dôležitým queer piesňam patria Industry Baby That’s What I Want.

Ak si chcete dúhové hymny pustiť ako podmaz k čítaniu ďalších článkov, všetky skladby z tohto článku nájdete v našom playliste:

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac