Stĺpček Ivany Grešlíkovej: Nechcime všetko. Nie na cestách

„Sem sa postav, budeš mať lepší výhľad,” ukazuje prstom Denis naľavo odo mňa. Stojíme hore na schodoch pred vstupom do indického Dharavi, najväčšieho slamu v Ázii.

V duchu sa pýtam, čo presne urobí s mojou fotkou kontroverznej štvrte v Bombaji lepší výhľad. Denis je miestny, Denis vie. Aj to, že turisti dychtia po lepších výhľadoch.

Lepších výhľadoch, belších plážach, originálnejších kaviarňach, chudobnejších štvrtiach, adrenalínovejších trekoch, farebnejších festivaloch. Dobré preteky.

Niekto súťaží, iní kopírujú. „Poďme na ten dlhý most a chytíš ma za ruku, akože ťa vediem.”
Cvak.
„Počkaj, ešte nepi to cappuccino.”
Cvak.
„Teraz. Teraz ma odfoť, kým tu nikto nie je. Vyskočím ešte, hej?”
Cvak-cvak.
„Ešte jednu tu vo vode s vlnami. Na pláži vyzerám blbo.”
Cvak.
„Máš to?”

Bez rozmyslu hromadíme zábery.

Doma po mesiaci čistíme mobil od starých fotiek a nevieme si ani za svet spomenúť na mená, miesta, hrboľaté cesty. „Čo to bolo za mesto, kde sme utekali po moste? Kde sme vtedy raňajkovali s tou dobrou kávou? A ten kopec? Jak sa volal? Šak vieš, tam, kde som skákal. Na tú pláž sme sa ako dostali, nepamätáš?”

Nejde o to, žeby sme mali slabšiu pamäť. Nie je totiž čo si pamätať. Letíme z mesta do mesta tak rýchlo, že sa nám všetky mosty, námestia a veže zlievajú do jednej veľkej „fotoguče” na mobile. Meno cool-hipsterskej instagramovej kaviarne nás nezaujíma. Koho trápi, odkiaľ sú hnedé voňavé zrnká a kto nám to za pultom robí z mliečnej peny srdiečko? Je nám jedno, že nič o horách, kde trekujeme, nevieme. Ani o dedine pod nimi. Kto tam žije? Ako? Alebo prečo v doline pod vrchom už niet nikoho a ostali len prázdne polorozpadnuté domky?

Vlastne, kto by chodil do doliny, kde nič nie je. Okrem pár stareniek, čo sušia kukuricu na priedomí.

Sme na miestach s tisícročnou históriou, modrou oblohou a zvedavými pohľadmi domácich okolo, a predsa nič z toho na fotkách nevidieť. Lebo si do záberu cvakneme našu tvár, čo sa usmieva, škerí a kričí „tu sóóóm.” No a?

Sťažujeme sa, že mestá a pláže obmedzujú počet turistov. Že vláda zakazuje miestnym prenajímať svoje byty, aby sme my ušetrili. Peníme od zlosti, keď v Ázii autobusy, motorky i taxíky ignorujú červenú. Súdime, keď južania rozprávajú tak hlasno, akoby šlo o život. Ide nás roztrhnúť, keď pani na pošte vo Vietname nevie anglicky. Ba ani po slovensky. Ignorujeme, že si niekde musíme zahaliť plecia a kolená pri vstupe na posvätné miesta. Veď je tak horúco! Chceme mať všetko ako doma, a predsa cestujeme z domu preč.

Chceme mať jedinečné fotky z dovolenky a vedome na jedinečnosť krajiny, jej jedlá a ľudí zvysoka kašleme. Na cestách nemusí byť každý extrovert, ktorý sa prihovorí komukoľvek v autobuse. Nie všetci musíme konvertovať na backpackerov, čo stopujú a spia pod širákom. Nemusíme ochutnať všetko, čo vidíme na fotkách kamarátov, ktorí prešli pol sveta. Nemusíme sa hrať ani na bohémov, ktorí sa ponoria doobeda do knihy v peknej putike a do skorého rána sedia s vínom na jazze.

Na cestách nemusíme byť nič. Vo svete stačí byť. Stačí sa zbaliť. Stačí sa stratiť. Stačí sa zasmiať sám na sebe, keď nás učí rozhorčená Číňanka držať správne paličky. Stačí, keď prestaneme hundrať „také by sa u nás nestalo”. Stačiť bude aj to, ak otočíme foťák opačným smerom. Smerom od seba. Alebo ten foťák smelo odignorujeme.

„Teraz vypnite kamery a nefoťte. Títo by sa mohli hnevať,” upozorňuje Denis.

Kráčame do uličky, kde dvaja vedľa seba neprejdú. Vidím do príbytkov Indov cez závesy, ktoré sa v tom teple ani nehnú. Niektorí spia, iní sedia, češú deti malým plastovým hrebeňom. Prechádzam okolo dievčatka, ktoré si vyšlo umyť zuby vo vode z tenkej trúbky v uličke. Mám vypnutú kameru a mobil skrytý vo vrecku. To, ako malá kľačí na čiernej zemi s bielou zubnou pastou na kefke, si pamätám dodnes. Aj bez „cvak”. Skúste aj vy.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o cestovaní, ktorý vznikol v spolupráci s O2 Cestovnou poistkou. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Ivana Grešlíková

Pochádza z východného Slovenska a napriek tomu, že je od roku 2013 na cestách, stále sa rada vracia domov. V desaťkilovom batohu si so sebou nosí všetko, čo potrebuje. Svoje zážitky, ale aj skúsenosti z ciest zachytáva na blogu a je autorkou  e-booku o cestovaní, na druhom pracuje. Často hovorí o tom, že cestovať treba zodpovedne, podporovať ekoturistiku a zamýšľa sa nad dôsledkami vplyvu masového turizmu na rázovitosť krajín. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Rasťo Chvála bloguje: Darček k osemnástke

Motoristický novinár a bývalý majster Slovenska v rely spomína na svoje šoférske začiatky a ponúka rady začínajúcim šoférom a ich blízkym.

Motoristický novinár, ambasádor kampane O2 Nebuď pirát a aktivity Chvála bezpečnej jazde, ktorá motoristom prináša množstvo dobrých rád aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod, vo svojom blogu hovorí o svojich začiatkoch za volantom a prináša návod, ako by mal na šoférsku dráhu vstúpiť každý nový držiteľ vodičského preukazu.

Stojím o pol ôsmej ráno na zastávke autobusu a netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu. Snáď mi tá „Polomka“ neušla, lebo je to jediný spoj, ktorý v tomto čase ide priamo cez našu obec až do Banskej Bystrice. Skôr než sa objaví legendárny autobus modrá harmonika značky Ikarus, skontrolujem si občiansky preukaz.

Tieto jarné prázdniny mi musí MDŽ klapnúť podľa plánu, pretože práve dnes mám osemnásť a v hlave veľký plán: Okolo deviatej budem v Banskej Bystrici, prebehnem pešo na inšpektorát a ak budem mať šťastie, chytím „Polomku“ cestou späť na Beňuš. Doma zoberiem rodinnú Škodu 100 a pôjdem odviezť veci na horskú chatu, kde máme ísť podvečer ako vedúci s deťmi na výlet.

„Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje.“

Mamina je doma, lebo je učiteľka, a hneď pochopí, prečo potrebujem auto. Akurát ja nechápem, prečo ma brzdí a chce ísť so mnou ako dozor. Naveľa som pristal na kompromis: mať auto hoci s dozorom.

Hore úzkou a ešte miestami zasneženou dolinou to nebola jazda podľa mojich predstáv, aspoň dvakrát mi ušiel zadok auta do mierneho driftu. Decká z nášho malého spoločenstva som v rámci druhej jazdy opatrne vyviezol hore a osemnástku som oslávil bez ujmy.

Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty. Všetko ostatné bolo divoké, rýchle a vášnivé. Napriek čerstvo skončenej autoškole mi síce nechýbala zručnosť, ale aj tak to bola odvaha.

„Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.“

Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje. Ideálny stav je podľa mňa vodičský preukaz v sedemnástke a povinné jazdenie so skúseným šoférom. Efektívne formovať možno jedine mladého šoféra.

Ak ste práve skončili autoškolu, začnite jazdiť v spoločnosti dobrého šoféra. Pred prvou sólo jazdou si premyslite, kam a kadiaľ pôjdete. Jazdite po známych cestách, aby sa všetka vaša pozornosť sústredila na riadenie auta. Jazdite často a pokiaľ to ide v menej exponovaných časoch. Začnite počas dňa a až po nazbieraní skúseností jazdite v noci. Aj na prvé nočné jazdy sú lepšie známe cesty.

Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.

Záznamy z výskumu nehôd ukazujú, že vodiči v krízovej situácii často nedostatočne brzdia alebo nevyužijú možnosti auta na vyhnutie sa kolíziám. Investujte do kurzu bezpečnej jazdy, aby ste si vyskúšali, ako sa auto správa pri krízovom brzdení. Možno sa naučíte, ako sa dá súčasne brzdiť a obísť prekážku.

„Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty.“

K veľkému počtu nehôd by vôbec nemuselo prísť, keby mal vodič správne návyky, ako zvládnuť krízovú situáciu, a keďže nikto učený z neba nespadol, tréning bude dôležitý. Ak nie v škole, aspoň na letisku.

Ak vám ide hlava prasknúť a stále neviete, aký darček svojej ratolesti kúpiť, nezúfajte a investujte do školy bezpečnej jazdy, kondičnej jazdy alebo si aspoň sadnite na sedadlo spolujazdca, ako to vtedy prezieravo urobila moja mama.

Rasťo Chvála

Prečítajte si aj ďalšie blogy:

Jazdite zodpovedne, osvojte si Rasťove tipy na bezpečnú jazdu a staňte sa lepším vodičom. Navyše môžete využiť špeciálnu ponuku O2 Extra výhod. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Rasťo Chvála

Je motoristický novinár, ktorý už viac ako 20 rokov testuje autá. V súčasnosti sa naplno venuje vlastnému projektu na YouTube Garáž TV, ktorý môžete sledovať aj na Instagrame @garaz.tv. Je bývalý majster Slovenska v rely a svoje skúsenosti z motošportu sa snaží preniesť aj do odporúčaní pre vodičov v každodennej premávke. Stal sa ambasádorom kampane O2 Nebuď pirát, v rámci ktorej vznikla aj aktivita Chvála bezpečnej jazde. Tá vodičom prináša nielen množstvo cenných rád, ale aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod.


O2 vylepšilo balíky dát pre kartu O2 Voľnosť. 1 GB dát môže byť váš už za 1 €

Čítaj viac

Fotografka radí, ako aj v noci urobiť dobré fotky so smartfónom

Čítaj viac

Notebook na dovolenke netreba, ak máte jeden z týchto 6 tabletov

Čítaj viac