V duchu sa pýtam, čo presne urobí s mojou fotkou kontroverznej štvrte v Bombaji lepší výhľad. Denis je miestny, Denis vie. Aj to, že turisti dychtia po lepších výhľadoch.
Lepších výhľadoch, belších plážach, originálnejších kaviarňach, chudobnejších štvrtiach, adrenalínovejších trekoch, farebnejších festivaloch. Dobré preteky.
Niekto súťaží, iní kopírujú. „Poďme na ten dlhý most a chytíš ma za ruku, akože ťa vediem.”
Cvak.
„Počkaj, ešte nepi to cappuccino.”
Cvak.
„Teraz. Teraz ma odfoť, kým tu nikto nie je. Vyskočím ešte, hej?”
Cvak-cvak.
„Ešte jednu tu vo vode s vlnami. Na pláži vyzerám blbo.”
Cvak.
„Máš to?”
Bez rozmyslu hromadíme zábery.
Doma po mesiaci čistíme mobil od starých fotiek a nevieme si ani za svet spomenúť na mená, miesta, hrboľaté cesty. „Čo to bolo za mesto, kde sme utekali po moste? Kde sme vtedy raňajkovali s tou dobrou kávou? A ten kopec? Jak sa volal? Šak vieš, tam, kde som skákal. Na tú pláž sme sa ako dostali, nepamätáš?”
Nejde o to, žeby sme mali slabšiu pamäť. Nie je totiž čo si pamätať. Letíme z mesta do mesta tak rýchlo, že sa nám všetky mosty, námestia a veže zlievajú do jednej veľkej „fotoguče” na mobile. Meno cool-hipsterskej instagramovej kaviarne nás nezaujíma. Koho trápi, odkiaľ sú hnedé voňavé zrnká a kto nám to za pultom robí z mliečnej peny srdiečko? Je nám jedno, že nič o horách, kde trekujeme, nevieme. Ani o dedine pod nimi. Kto tam žije? Ako? Alebo prečo v doline pod vrchom už niet nikoho a ostali len prázdne polorozpadnuté domky?
Vlastne, kto by chodil do doliny, kde nič nie je. Okrem pár stareniek, čo sušia kukuricu na priedomí.
Sme na miestach s tisícročnou históriou, modrou oblohou a zvedavými pohľadmi domácich okolo, a predsa nič z toho na fotkách nevidieť. Lebo si do záberu cvakneme našu tvár, čo sa usmieva, škerí a kričí „tu sóóóm.” No a?
Sťažujeme sa, že mestá a pláže obmedzujú počet turistov. Že vláda zakazuje miestnym prenajímať svoje byty, aby sme my ušetrili. Peníme od zlosti, keď v Ázii autobusy, motorky i taxíky ignorujú červenú. Súdime, keď južania rozprávajú tak hlasno, akoby šlo o život. Ide nás roztrhnúť, keď pani na pošte vo Vietname nevie anglicky. Ba ani po slovensky. Ignorujeme, že si niekde musíme zahaliť plecia a kolená pri vstupe na posvätné miesta. Veď je tak horúco! Chceme mať všetko ako doma, a predsa cestujeme z domu preč.
Chceme mať jedinečné fotky z dovolenky a vedome na jedinečnosť krajiny, jej jedlá a ľudí zvysoka kašleme. Na cestách nemusí byť každý extrovert, ktorý sa prihovorí komukoľvek v autobuse. Nie všetci musíme konvertovať na backpackerov, čo stopujú a spia pod širákom. Nemusíme ochutnať všetko, čo vidíme na fotkách kamarátov, ktorí prešli pol sveta. Nemusíme sa hrať ani na bohémov, ktorí sa ponoria doobeda do knihy v peknej putike a do skorého rána sedia s vínom na jazze.
Na cestách nemusíme byť nič. Vo svete stačí byť. Stačí sa zbaliť. Stačí sa stratiť. Stačí sa zasmiať sám na sebe, keď nás učí rozhorčená Číňanka držať správne paličky. Stačí, keď prestaneme hundrať „také by sa u nás nestalo”. Stačiť bude aj to, ak otočíme foťák opačným smerom. Smerom od seba. Alebo ten foťák smelo odignorujeme.
„Teraz vypnite kamery a nefoťte. Títo by sa mohli hnevať,” upozorňuje Denis.
Kráčame do uličky, kde dvaja vedľa seba neprejdú. Vidím do príbytkov Indov cez závesy, ktoré sa v tom teple ani nehnú. Niektorí spia, iní sedia, češú deti malým plastovým hrebeňom. Prechádzam okolo dievčatka, ktoré si vyšlo umyť zuby vo vode z tenkej trúbky v uličke. Mám vypnutú kameru a mobil skrytý vo vrecku. To, ako malá kľačí na čiernej zemi s bielou zubnou pastou na kefke, si pamätám dodnes. Aj bez „cvak”. Skúste aj vy.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o cestovaní, ktorý vznikol v spolupráci s O2 Cestovnou poistkou. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.
Loading...
