Stĺpček Ivany Grešlíkovej: Nechcime všetko. Nie na cestách
„Sem sa postav, budeš mať lepší výhľad,” ukazuje prstom Denis naľavo odo mňa. Stojíme hore na schodoch pred vstupom do indického Dharavi, najväčšieho slamu v Ázii.
V duchu sa pýtam, čo presne urobí s mojou fotkou kontroverznej štvrte v Bombaji lepší výhľad. Denis je miestny, Denis vie. Aj to, že turisti dychtia po lepších výhľadoch.
Niekto súťaží, iní kopírujú. „Poďme na ten dlhý most a chytíš ma za ruku, akože ťa vediem.”
Cvak.
„Počkaj, ešte nepi to cappuccino.”
Cvak.
„Teraz. Teraz ma odfoť, kým tu nikto nie je. Vyskočím ešte, hej?”
Cvak-cvak.
„Ešte jednu tu vo vode s vlnami. Na pláži vyzerám blbo.”
Cvak.
„Máš to?”
Bez rozmyslu hromadíme zábery.
Doma po mesiaci čistíme mobil od starých fotiek a nevieme si ani za svet spomenúť na mená, miesta, hrboľaté cesty. „Čo to bolo za mesto, kde sme utekali po moste? Kde sme vtedy raňajkovali s tou dobrou kávou? A ten kopec? Jak sa volal? Šak vieš, tam, kde som skákal. Na tú pláž sme sa ako dostali, nepamätáš?”
Nejde o to, žeby sme mali slabšiu pamäť. Nie je totiž čo si pamätať. Letíme z mesta do mesta tak rýchlo, že sa nám všetky mosty, námestia a veže zlievajú do jednej veľkej „fotoguče” na mobile. Meno cool-hipsterskej instagramovej kaviarne nás nezaujíma. Koho trápi, odkiaľ sú hnedé voňavé zrnká a kto nám to za pultom robí z mliečnej peny srdiečko? Je nám jedno, že nič o horách, kde trekujeme, nevieme. Ani o dedine pod nimi. Kto tam žije? Ako? Alebo prečo v doline pod vrchom už niet nikoho a ostali len prázdne polorozpadnuté domky?
Vlastne, kto by chodil do doliny, kde nič nie je. Okrem pár stareniek, čo sušia kukuricu na priedomí.
Sme na miestach s tisícročnou históriou, modrou oblohou a zvedavými pohľadmi domácich okolo, a predsa nič z toho na fotkách nevidieť. Lebo si do záberu cvakneme našu tvár, čo sa usmieva, škerí a kričí „tu sóóóm.” No a?
Sťažujeme sa, že mestá a pláže obmedzujú počet turistov. Že vláda zakazuje miestnym prenajímať svoje byty, aby sme my ušetrili. Peníme od zlosti, keď v Ázii autobusy, motorky i taxíky ignorujú červenú. Súdime, keď južania rozprávajú tak hlasno, akoby šlo o život. Ide nás roztrhnúť, keď pani na pošte vo Vietname nevie anglicky. Ba ani po slovensky. Ignorujeme, že si niekde musíme zahaliť plecia a kolená pri vstupe na posvätné miesta. Veď je tak horúco! Chceme mať všetko ako doma, a predsa cestujeme z domu preč.
Chceme mať jedinečné fotky z dovolenky a vedome na jedinečnosť krajiny, jej jedlá a ľudí zvysoka kašleme. Na cestách nemusí byť každý extrovert, ktorý sa prihovorí komukoľvek v autobuse. Nie všetci musíme konvertovať na backpackerov, čo stopujú a spia pod širákom. Nemusíme ochutnať všetko, čo vidíme na fotkách kamarátov, ktorí prešli pol sveta. Nemusíme sa hrať ani na bohémov, ktorí sa ponoria doobeda do knihy v peknej putike a do skorého rána sedia s vínom na jazze.
Na cestách nemusíme byť nič. Vo svete stačí byť. Stačí sa zbaliť. Stačí sa stratiť. Stačí sa zasmiať sám na sebe, keď nás učí rozhorčená Číňanka držať správne paličky. Stačí, keď prestaneme hundrať „také by sa u nás nestalo”. Stačiť bude aj to, ak otočíme foťák opačným smerom. Smerom od seba. Alebo ten foťák smelo odignorujeme.
„Teraz vypnite kamery a nefoťte. Títo by sa mohli hnevať,” upozorňuje Denis.
Kráčame do uličky, kde dvaja vedľa seba neprejdú. Vidím do príbytkov Indov cez závesy, ktoré sa v tom teple ani nehnú. Niektorí spia, iní sedia, češú deti malým plastovým hrebeňom. Prechádzam okolo dievčatka, ktoré si vyšlo umyť zuby vo vode z tenkej trúbky v uličke. Mám vypnutú kameru a mobil skrytý vo vrecku. To, ako malá kľačí na čiernej zemi s bielou zubnou pastou na kefke, si pamätám dodnes. Aj bez „cvak”. Skúste aj vy.
Pochádza z východného Slovenska a napriek tomu, že je od roku 2013 na cestách, stále sa rada vracia domov. V desaťkilovom batohu si so sebou nosí všetko, čo potrebuje. Svoje zážitky, ale aj skúsenosti z ciest zachytáva na blogu a je autorkou e-booku o cestovaní, na druhom pracuje. Často hovorí o tom, že cestovať treba zodpovedne, podporovať ekoturistiku a zamýšľa sa nad dôsledkami vplyvu masového turizmu na rázovitosť krajín.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť
Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.
Autor Marek Hudec
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.
V rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:
aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť,
prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón,
ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť,
ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť.
Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?
Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.
Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…
Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.
Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.
Napríklad koho?
Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.
Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.
Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.
Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám?
Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.
Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip.
Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.
Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.
Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť?
Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.
Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.
To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú. Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?
Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)
Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.
Ako začať cestovať sám/sama?
Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.
Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.
Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.
Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?
Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.
Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.
Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.
Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.
Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?
Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.
Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli?
Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?
Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.
Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.
V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?
Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.
Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.
Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť?
Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.
Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.
Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.
Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?
Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.
Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.
Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.
Milan Bardún (Milan Bez Mapy)
Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
