S telefónom v ruke, prezerajúc aktuality a novinky zo života našich blízkych či známych tvárí, trávia mnohí z nás dlhé hodiny. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo máme nutkanie neustále siahať po mobile? Prečítajte si úryvok z knižky americkej novinárky Catherine Price Ako sa rozísť so svojím telefónom, v ktorej sa venuje práve tomu, prečo nás smartfóny tak priťahujú.
„Z času na čas sa objaví revolučný produkt, ktorý zmení všetko,“ povedal Steve Jobs pri predstavovaní prvého iPhone v roku 2007. Pravda je, že iPhone sa nezjavil len tak sám, ale za jeho existenciou a neskoršími vylepšeniami sú premyslené snahy dizajnérov o zvýšenie tzv. zaangažovanosti používateľov, čiže o to, aby si zabezpečili ich opakovanú pozornosť a ochotu smartfón stále používať.
K svojej práci využívajú dostupné poznatky o fungovaní mozgu aj o našich evolučne podmienených preferenciách.
Väčšina týchto techník je založená na chemickej látke vznikajúcej v mozgu – dopamíne a na poznaní, ktoré situácie spúšťajú jeho uvoľňovanie v mozgu. Dopamín plní veľa rôznych funkcií, ale pre potreby pochopenia, ako ovplyvňuje naše konanie, je dôležité vedieť aspoň jednu vec. Dopamín v mozgu aktivuje receptory, ktoré sú spojené s pocitom potešenia.
Učí nás tak spojiť si určité správanie s odmenou (predstavte si potkana, ktorý dostane jedlo po každom stlačení páčky). Spôsobuje, že sa cítime vzrušene a nám sa ten pocit páči. Preto sa snažíme opakovane využiť každú príležitosť, ktorá spúšťa uvoľňovanie dopamínu.
Ale to nie je všetko. Ak nejaký zážitok neustále spúšťa uvoľňovanie dopamínu, náš mozog si to zapamätá a časom začne uvoľňovať dopamín už len pri spomienke na ten zážitok.
Ak sa náš mozog naučí, že skontrolovanie telefónu zvyčajne prinesie odmenu napríklad vo forme novej informácie alebo lajku na náš post na sociálnej sieti, zakrátko začne uvoľňovať dopamín pri každej spomienke na telefón.
Zaujímavé je, že „odmeny“ môžu byť pozitívne aj negatívne. Niekedy siahneme po telefóne v nádeji, že na nás čaká niečo dobré. No rovnako často to robíme, aby sme unikli niečomu nepríjemnému, nude či nepokoju. Nezáleží na dôvode. Keď sa mozog naučí spojiť si kontrolovanie telefónu s prijímaním odmeny, budeme ho chcieť vziať do ruky znovu a znovu. Začneme pripomínať laboratórneho potkana, neprestajne stláčajúceho páčku, aby dostal jedlo.
Čo všetko ovplyvňuje, že bez telefónu v ruke dnes takmer nedokážeme fungovať
Milujeme novinky
Poznáte ten opojný pocit na začiatku romantického vzťahu, keď túžite tráviť čas so svojím partnerom? Aj za to môže dopamín, lebo sa uvoľňuje zakaždým, keď prežívame niečo nové.
Novota však časom zovšednie a množstvo uvoľneného dopamínu sa zníži. Môže nastúpiť ďalšia fáza vzťahu, tzv. koniec medových týždňov, počas ktorej sa páry často rozchádzajú. No nikdy sa nedostaneme do stavu, aby sme čo i len pomýšľali na „rozchod“ so smartfónom (a jeho aplikáciami), pretože tie sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali neustálu novotu a zmenu, čo má za následok neustále uvoľňovanie dopamínu.
Cítite sa unudene či znepokojene? Skontrolujte si emaily vo svojej pošte. Žiadne nové správy? Skontrolujte sociálne siete. Stále nespokojní? Skontrolujte si účet na inej sociálnej sieti. A potom na ďalšej. Olajkujte zopár príspevkov. Začnite sledovať nových ľudí. Skontrolujte, či oni začali sledovať vás. Opäť skontrolujte svoje emaily, len tak pre istotu.
Takto možno ľahko stráviť na telefóne celé hodiny bez použitia tej istej aplikácie dvakrát alebo sústredenia sa na jednu vec dlhšie než dve sekundy.
Kauzalita nás fascinuje
Ten, kto strávil čas s dvojročným dieťaťom, vie, že deti v tomto veku sú fascinované príčinou a následkom. Ak dieťa stlačí vypínač na stene, rozsvieti sa svetlo. Ak stlačí gombík, zazvoní zvonček. Ak ukáže aj ten najmenší záujem o elektrickú zásuvku, ihneď pribehne dospelý.
Je to však vlastnosť, z ktorej nikdy nevyrastieme. Bez ohľadu na vek obľubujeme sledovať reakcie na to, čo robíme. V psychológii sa tieto reakcie nazývajú „posilnenia“. Čím viac posilnení dostaneme, keď niečo robíme, tým je pravdepodobnejšie, že to urobíme znova.
Naše telefóny sú plné nepatrných pozitívnych posilnení, vyvolávajúcich vylučovanie dopamínu, ktoré spôsobujú, že sa vraciame a chceme viac. Klikneme na odkaz a objaví sa internetová stránka. Pošleme textovú správu a príde upokojujúce cinknutie. Vo všeobecnosti nám také posilnenia dávajú príjemný pocit kontroly, čo posilňuje našu ochotu zotrvať pri telefóne.
Milujeme nečakanú odmenu
Možno si myslíte, že najlepší spôsob, ako nás prinútiť posadnuto kontrolovať telefón, by bolo zabezpečiť, aby nás tam vždy čakalo niečo dobré. No nie je to stálosť, od ktorej sme závislí, ale nepredvídateľnosť. Vedomie, že sa čosi môže stať, ale nevieme, kedy a či vôbec sa to stane.
Keď kontrolujeme telefón, z času na čas v ňom nájdeme niečo uspokojujúce: pochvalný mail, správu od osoby, ktorá sa nám páči, zaujímavú novinku. Vplyvom impulzu dopamínu začneme spájať akt kontrolovania telefónu s prijatím odmeny.
Keď už raz bolo toto spojenie vytvorené, nezáleží na tom, či sme odmenení iba jedenkrát z päťdesiatich kontrol. Vďaka dopamínu si náš mozog pamätá len ten jeden raz. Fakt, že nevieme predvídať, ktorá z päťdesiatich kontrol telefónu bude odmeňujúca, nás namiesto znechutenia donúti pokukovať po telefóne ešte viac.
Nechceme, aby nám niečo ušlo
Telefóny nám podsúvajú nové informácie a emocionálne podnety zakaždým, keď ich vezmeme do ruky. Preto sa môžeme začať obávať, že keď ich odložíme, niečo dôležité nám ujde.
Neformálny názov pre tento druh úzkosti je FOMO (z angl. fear of missing out), čiže strach, že nám niečo unikne. Kým sa neobjavili smartfóny, nemali sme sa ako dozvedieť, čo všetko nám uniká. Keď sme odišli na večierok (a pevná linka ostala doma), nemali sme sa ako dozvedieť, že na inom večierku prebiehajúcom v tom istom čase môže byť ešte väčšia zábava.
Dnes nám smartfóny svojimi notifikáciami nielenže zjednodušujú zistiť, čo nám uniká, ale „rozprašujú“ na nás FOMO ako pri kýchnutí.
Presvedčia nás, že sa môžeme chrániť len vďaka neustálemu kontrolovaniu telefónov, aby sme sa uistili, že nám nič neuniklo. Lenže namiesto zmiernenia tohto strachu, kontrolovanie telefónu to dokonca zhorší.
Až do tej miery, že naše nadobličky začnú vylučovať kortizol – stresový hormón, ktorý má dôležitú úlohu pri reakcii na hrozbu (útok alebo útek) – vždy, keď telefón odložíme. Kortizol spôsobuje našu úzkosť. A nám sa to nepáči. A tak v snahe zbaviť sa nepokoja, siahame znovu po telefóne. A ďalej kontrolujeme, klikáme a posúvame.
Túžime po láske a uznaní
My ľudia sme spoločenské tvory a bytostne túžime po pocite, že niekam patríme. Nie je to tak dávno, čo toto uznanie príslušnosti (či odmietnutie) prichádzalo od reálnych osôb. Dnes je možné ohodnotiť hocičo a hocikoho úplne verejne a anonymne, stačí to uverejniť na internete a zahlasovať.
Či ide o hodnotenie na Ubere alebo o lajky na sociálnych sieťach, mnoho najobľúbenejších aplikácií aktívne povzbudzuje ľudí hodnotiť sa navzájom.
Tieto funkcie tam nie sú náhodou. Dizajnéri vedia, že ľudia majú vrodenú túžbu po uznaní a čím je viac situácií, kde nás možno hodnotiť, tým kompulzívnejšie budeme sledovať svoje skóre. Príspevok bez lajkov sa tak stáva nielen osobným utrpením, ale aj verejnou potupou.
A čo je obzvlášť divné, nielenže sa zaoberáme úsudkami druhých, ale sami o ne žiadame. Pridávame fotky a komentáre, aby sme ukázali, že sme úžasní, obľúbení a na existenciálnej úrovni niečo znamenáme.
A potom s napätím sledujeme, či iní ľudia alebo prinajmenšom ich profily s nami súhlasia (a hoci si spravujeme vlastné príspevky, aby náš život vyzeral čo najradostnejšie a najzábavnejšie, zabúdame, že všetci robia to isté).
Milujeme pohodlnosť
Existuje konkrétny dôvod, prečo sú platformy ako YouTube a Netflix navrhnuté tak, aby automaticky prehrávali nasledujúce video alebo epizódu. Proti prúdu sa pláva ťažšie než po prúde.
Ak sa ďalšia časť seriálu, ktorý sledujete, začne prehrávať päť sekúnd po skončení predchádzajúcej časti, je menšia šanca, že to vypnete.
Páči sa nám pocit jedinečnosti
Ľudia sa radi cítia výnimoční, preto nám dizajnéri poskytujú toľko možností upraviť si telefón podľa seba. Môžeme si nastaviť vlastné fotky na domovské obrazovky či obrazovky zamknutia. Môžeme si vybrať obľúbené piesne ako vyzváňací tón. Môžeme si sami vybrať typy článkov, ktoré sa nám budú zobrazovať v príspevkoch.
Vďaka týmto funkciám sú naše telefóny užitočnejšie a zábavnejšie. Čím viac sa začínajú telefóny podobať na nás (a našu jedinečnosť), tým viac času na nich budeme chcieť stráviť.
Bojíme sa vlastných myšlienok
Existuje jedna vec, v ktorej smartfóny vynikajú, a to v zabezpečení, aby sme nikdy, naozaj nikdy nemuseli ostať sami so sebou. V roku 2014 vedci z Harvardovej univerzity a univerzity vo Virgínii publikovali štúdiu, v ktorej poukazovali na to, čo všetko sme schopní urobiť, aby sme unikli vlastným myšlienkam.
Počas experimentu boli dobrovoľníci vystavení slabému, ale nepríjemnému zásahu elektrickým prúdom. Následne zo skupiny vybrali tých, ktorí boli ochotní zaplatiť, aby zásah prúdu už nedostali, a zavreli ich po jednom do prázdnych miestností bez internetu či iných možností rozptýlenia.
Požiadali ich, aby sa pätnásť minút zaoberali vlastnými myšlienkami. Tiež im povedali, že ak chcú, môžu stlačiť gombík a dostať ďalší zásah prúdom. Určite si myslíte, že žiaden z nich túto ponuku nevyužil, no zo štyridsiatich dvoch účastníkov si počas tých pätnástich minút až osemnásti vybrali možnosť opätovného zásahu prúdom. Pričom jedna osoba sa nechala zasiahnuť prúdom až 190-krát!
Zhrnuté a podčiarknuté – naše telefóny sú ako digitálne trójske kone. Na prvý pohľad neškodne vyzerajúce užitočné nástroje sú plné trikov, ktoré si opakovane pýtajú našu pozornosť. A to je pre tých, ktorý to dokážu využiť, veľmi cenná trofej.
Zaujal vás tento úryvok a radi by ste sa o fungovaní technológií a tom, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah, dozvedeli viac? V Sóde si môžete o dva výtlačky knižky Ako sa rozísť so svojím telefónom zasúťažiť. Súťažnú otázku aj kompletné podmienky súťaže nájdete na tomto mieste.
Catherine Price
Je americká novinárka, ktorá sa vo svojich článkoch a v knihách venuje najmä zdravej životospráve, podpore produktivity a mentálnemu zdraviu.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi
Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.
Autor Kristína Svítok Mayerová
Foto Michal Svítok
Dátum
Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.
Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.
Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.
K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.
Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.
Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.
Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.
V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:
prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.
V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?
Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.
Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.
Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.
Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?
Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“
Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.
Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.
Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?
Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.
Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.
Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.
Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.
V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.
Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?
Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.
Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.
Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.
Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?
Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.
Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.
Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.
Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.
Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.
Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?
Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.
Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.
Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.
Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.
Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?
Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.
Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.
Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.
Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?
Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.
Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.
Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.
Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.
Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?
Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.
Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.
Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?
Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.
Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.
Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.
Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.
52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov
Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.
Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.
Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.
Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.
Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?
Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.
Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.
Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.
Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina.Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?
Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.
Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.
Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.
Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?
Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.
Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.
Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.
Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.
Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?
Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.
Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.
Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.
Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?
Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.
Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.
Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.
Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?
Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.
Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.
Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.
A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?
Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.
Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.
Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.
Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.
Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?
Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.
Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.
Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.
Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.
Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.
Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?
Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.
Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.
Martina Peštová a Ľubomíra Schenková
Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.
Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.
Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
