Príbehy

8 dôvodov, prečo nás smartfóny tak priťahujú

Nie každý dokáže mať svoj vzťah k technológiám pod kontrolou. Zistite, prečo to je tak.

Autor Catherine Price

Redakčne upravili Katarína Bartoňová, Natália Žáková

Foto Shutterstock

Sara Remington

Dátum16. 10. 2020

S telefónom v ruke, prezerajúc aktuality a novinky zo života našich blízkych či známych tvárí, trávia mnohí z nás dlhé hodiny. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo máme nutkanie neustále siahať po mobile? Prečítajte si úryvok z knižky americkej novinárky Catherine Price Ako sa rozísť so svojím telefónom, v ktorej sa venuje práve tomu, prečo nás smartfóny tak priťahujú.

V knižke okrem iného nájdete aj 30-dňový plán, ako si svojím telefónom nastaviť zdravší vzťah. Ak vás táto téma zaujíma, môžete sa zapojiť do našej súťaže o dva výtlačky.

„Z času na čas sa objaví revolučný produkt, ktorý zmení všetko,“ povedal Steve Jobs pri predstavovaní prvého iPhone v roku 2007. Pravda je, že iPhone sa nezjavil len tak sám, ale za jeho existenciou a neskoršími vylepšeniami sú premyslené snahy dizajnérov o zvýšenie tzv. zaangažovanosti používateľov, čiže o to, aby si zabezpečili ich opakovanú pozornosť a ochotu smartfón stále používať.

K svojej práci využívajú dostupné poznatky o fungovaní mozgu aj o našich evolučne podmienených preferenciách.

Väčšina týchto techník je založená na chemickej látke vznikajúcej v mozgu – dopamíne a na poznaní, ktoré situácie spúšťajú jeho uvoľňovanie v mozgu. Dopamín plní veľa rôznych funkcií, ale pre potreby pochopenia, ako ovplyvňuje naše konanie, je dôležité vedieť aspoň jednu vec. Dopamín v mozgu aktivuje receptory, ktoré sú spojené s pocitom potešenia.

Učí nás tak spojiť si určité správanie s odmenou (predstavte si potkana, ktorý dostane jedlo po každom stlačení páčky). Spôsobuje, že sa cítime vzrušene a nám sa ten pocit páči. Preto sa snažíme opakovane využiť každú príležitosť, ktorá spúšťa uvoľňovanie dopamínu.

Ale to nie je všetko. Ak nejaký zážitok neustále spúšťa uvoľňovanie dopamínu, náš mozog si to zapamätá a časom začne uvoľňovať dopamín už len pri spomienke na ten zážitok.

Ak sa náš mozog naučí, že skontrolovanie telefónu zvyčajne prinesie odmenu napríklad vo forme novej informácie alebo lajku na náš post na sociálnej sieti, zakrátko začne uvoľňovať dopamín pri každej spomienke na telefón.

Zaujímavé je, že „odmeny“ môžu byť pozitívne aj negatívne. Niekedy siahneme po telefóne v nádeji, že na nás čaká niečo dobré. No rovnako často to robíme, aby sme unikli niečomu nepríjemnému, nude či nepokoju. Nezáleží na dôvode. Keď sa mozog naučí spojiť si kontrolovanie telefónu s prijímaním odmeny, budeme ho chcieť vziať do ruky znovu a znovu. Začneme pripomínať laboratórneho potkana, neprestajne stláčajúceho páčku, aby dostal jedlo.

Čo všetko ovplyvňuje, že bez telefónu v ruke dnes takmer nedokážeme fungovať

Milujeme novinky

Poznáte ten opojný pocit na začiatku romantického vzťahu, keď túžite tráviť čas so svojím partnerom? Aj za to môže dopamín, lebo sa uvoľňuje zakaždým, keď prežívame niečo nové.

Novota však časom zovšednie a množstvo uvoľneného dopamínu sa zníži. Môže nastúpiť ďalšia fáza vzťahu, tzv. koniec medových týždňov, počas ktorej sa páry často rozchádzajú. No nikdy sa nedostaneme do stavu, aby sme čo i len pomýšľali na „rozchod“ so smartfónom (a jeho aplikáciami), pretože tie sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali neustálu novotu a zmenu, čo má za následok neustále uvoľňovanie dopamínu.

Cítite sa unudene či znepokojene? Skontrolujte si emaily vo svojej pošte. Žiadne nové správy? Skontrolujte sociálne siete. Stále nespokojní? Skontrolujte si účet na inej sociálnej sieti. A potom na ďalšej. Olajkujte zopár príspevkov. Začnite sledovať nových ľudí. Skontrolujte, či oni začali sledovať vás. Opäť skontrolujte svoje emaily, len tak pre istotu.

Takto možno ľahko stráviť na telefóne celé hodiny bez použitia tej istej aplikácie dvakrát alebo sústredenia sa na jednu vec dlhšie než dve sekundy.

Kauzalita nás fascinuje

Ten, kto strávil čas s dvojročným dieťaťom, vie, že deti v tomto veku sú fascinované príčinou a následkom. Ak dieťa stlačí vypínač na stene, rozsvieti sa svetlo. Ak stlačí gombík, zazvoní zvonček. Ak ukáže aj ten najmenší záujem o elektrickú zásuvku, ihneď pribehne dospelý.

Je to však vlastnosť, z ktorej nikdy nevyrastieme. Bez ohľadu na vek obľubujeme sledovať reakcie na to, čo robíme. V psychológii sa tieto reakcie nazývajú „posilnenia“. Čím viac posilnení dostaneme, keď niečo robíme, tým je pravdepodobnejšie, že to urobíme znova.

Prečítajte si: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú, hovorí psychologička

Naše telefóny sú plné nepatrných pozitívnych posilnení, vyvolávajúcich vylučovanie dopamínu, ktoré spôsobujú, že sa vraciame a chceme viac. Klikneme na odkaz a objaví sa internetová stránka. Pošleme textovú správu a príde upokojujúce cinknutie. Vo všeobecnosti nám také posilnenia dávajú príjemný pocit kontroly, čo posilňuje našu ochotu zotrvať pri telefóne.

Milujeme nečakanú odmenu

Možno si myslíte, že najlepší spôsob, ako nás prinútiť posadnuto kontrolovať telefón, by bolo zabezpečiť, aby nás tam vždy čakalo niečo dobré. No nie je to stálosť, od ktorej sme závislí, ale nepredvídateľnosť. Vedomie, že sa čosi môže stať, ale nevieme, kedy a či vôbec sa to stane.

Keď kontrolujeme telefón, z času na čas v ňom nájdeme niečo uspokojujúce: pochvalný mail, správu od osoby, ktorá sa nám páči, zaujímavú novinku. Vplyvom impulzu dopamínu začneme spájať akt kontrolovania telefónu s prijatím odmeny.

Keď už raz bolo toto spojenie vytvorené, nezáleží na tom, či sme odmenení iba jedenkrát z päťdesiatich kontrol. Vďaka dopamínu si náš mozog pamätá len ten jeden raz. Fakt, že nevieme predvídať, ktorá z päťdesiatich kontrol telefónu bude odmeňujúca, nás namiesto znechutenia donúti pokukovať po telefóne ešte viac.

Nechceme, aby nám niečo ušlo

Telefóny nám podsúvajú nové informácie a emocionálne podnety zakaždým, keď ich vezmeme do ruky. Preto sa môžeme začať obávať, že keď ich odložíme, niečo dôležité nám ujde.

Neformálny názov pre tento druh úzkosti je FOMO (z angl. fear of missing out), čiže strach, že nám niečo unikne. Kým sa neobjavili smartfóny, nemali sme sa ako dozvedieť, čo všetko nám uniká. Keď sme odišli na večierok (a pevná linka ostala doma), nemali sme sa ako dozvedieť, že na inom večierku prebiehajúcom v tom istom čase môže byť ešte väčšia zábava.

Dnes nám smartfóny svojimi notifikáciami nielenže zjednodušujú zistiť, čo nám uniká, ale „rozprašujú“ na nás FOMO ako pri kýchnutí.

Presvedčia nás, že sa môžeme chrániť len vďaka neustálemu kontrolovaniu telefónov, aby sme sa uistili, že nám nič neuniklo. Lenže namiesto zmiernenia tohto strachu, kontrolovanie telefónu to dokonca zhorší.

Až do tej miery, že naše nadobličky začnú vylučovať kortizol – stresový hormón, ktorý má dôležitú úlohu pri reakcii na hrozbu (útok alebo útek) – vždy, keď telefón odložíme. Kortizol spôsobuje našu úzkosť. A nám sa to nepáči. A tak v snahe zbaviť sa nepokoja, siahame znovu po telefóne. A ďalej kontrolujeme, klikáme a posúvame.

Túžime po láske a uznaní

My ľudia sme spoločenské tvory a bytostne túžime po pocite, že niekam patríme. Nie je to tak dávno, čo toto uznanie príslušnosti (či odmietnutie) prichádzalo od reálnych osôb. Dnes je možné ohodnotiť hocičo a hocikoho úplne verejne a anonymne, stačí to uverejniť na internete a zahlasovať.

Či ide o hodnotenie na Ubere alebo o lajky na sociálnych sieťach, mnoho najobľúbenejších aplikácií aktívne povzbudzuje ľudí hodnotiť sa navzájom.

Tieto funkcie tam nie sú náhodou. Dizajnéri vedia, že ľudia majú vrodenú túžbu po uznaní a čím je viac situácií, kde nás možno hodnotiť, tým kompulzívnejšie budeme sledovať svoje skóre. Príspevok bez lajkov sa tak stáva nielen osobným utrpením, ale aj verejnou potupou.

Čítajte aj: Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox

A čo je obzvlášť divné, nielenže sa zaoberáme úsudkami druhých, ale sami o ne žiadame. Pridávame fotky a komentáre, aby sme ukázali, že sme úžasní, obľúbení a na existenciálnej úrovni niečo znamenáme.

A potom s napätím sledujeme, či iní ľudia alebo prinajmenšom ich profily s nami súhlasia (a hoci si spravujeme vlastné príspevky, aby náš život vyzeral čo najradostnejšie a najzábavnejšie, zabúdame, že všetci robia to isté).

Milujeme pohodlnosť

Existuje konkrétny dôvod, prečo sú platformy ako YouTube a Netflix navrhnuté tak, aby automaticky prehrávali nasledujúce video alebo epizódu. Proti prúdu sa pláva ťažšie než po prúde.

Ak sa ďalšia časť seriálu, ktorý sledujete, začne prehrávať päť sekúnd po skončení predchádzajúcej časti, je menšia šanca, že to vypnete.

Páči sa nám pocit jedinečnosti

Ľudia sa radi cítia výnimoční, preto nám dizajnéri poskytujú toľko možností upraviť si telefón podľa seba. Môžeme si nastaviť vlastné fotky na domovské obrazovky či obrazovky zamknutia. Môžeme si vybrať obľúbené piesne ako vyzváňací tón. Môžeme si sami vybrať typy článkov, ktoré sa nám budú zobrazovať v príspevkoch.

Vďaka týmto funkciám sú naše telefóny užitočnejšie a zábavnejšie. Čím viac sa začínajú telefóny podobať na nás (a našu jedinečnosť), tým viac času na nich budeme chcieť stráviť.

Bojíme sa vlastných myšlienok

Existuje jedna vec, v ktorej smartfóny vynikajú, a to v zabezpečení, aby sme nikdy, naozaj nikdy nemuseli ostať sami so sebou. V roku 2014 vedci z Harvardovej univerzity a univerzity vo Virgínii publikovali štúdiu, v ktorej poukazovali na to, čo všetko sme schopní urobiť, aby sme unikli vlastným myšlienkam.

Počas experimentu boli dobrovoľníci vystavení slabému, ale nepríjemnému zásahu elektrickým prúdom. Následne zo skupiny vybrali tých, ktorí boli ochotní zaplatiť, aby zásah prúdu už nedostali, a zavreli ich po jednom do prázdnych miestností bez internetu či iných možností rozptýlenia.

Požiadali ich, aby sa pätnásť minút zaoberali vlastnými myšlienkami. Tiež im povedali, že ak chcú, môžu stlačiť gombík a dostať ďalší zásah prúdom. Určite si myslíte, že žiaden z nich túto ponuku nevyužil, no zo štyridsiatich dvoch účastníkov si počas tých pätnástich minút až osemnásti vybrali možnosť opätovného zásahu prúdom. Pričom jedna osoba sa nechala zasiahnuť prúdom až 190-krát!

Zhrnuté a podčiarknuté – naše telefóny sú ako digitálne trójske kone. Na prvý pohľad neškodne vyzerajúce užitočné nástroje sú plné trikov, ktoré si opakovane pýtajú našu pozornosť. A to je pre tých, ktorý to dokážu využiť, veľmi cenná trofej.

Zaujal vás tento úryvok a radi by ste sa o fungovaní technológií a tom, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah, dozvedeli viac? V Sóde si môžete o dva výtlačky knižky Ako sa rozísť so svojím telefónom zasúťažiť. Súťažnú otázku aj kompletné podmienky súťaže nájdete na tomto mieste.

Catherine Price

Je americká novinárka, ktorá sa vo svojich článkoch a v knihách venuje najmä zdravej životospráve, podpore produktivity a mentálnemu zdraviu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj dobré zmeny nás stoja viac energie, než čakáme. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, mozgu a prežívaní, keď meníme prácu, vzťah alebo len denný režim

Vieme, že zmena nám prospeje, no aj tak prichádzajú pochybnosti, vyčerpanie a otázky.

Autor Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum16. 6. 2025

Zmeny sú nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu nás dokážu rozhodiť, vyčerpať alebo aj paralyzovať. V kultúre, ktorá túži po rýchlych riešeniach a neustálom šťastí, často zabúdame na to, že nie všetko sa dá zjednodušiť. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová nám vysvetlila, čo sa v nás deje, keď prechádzame zmenou, prečo aj pozitívne zmeny vyvolávajú stres a neistotu a čo nám môže pomôcť zvládnuť náročné obdobia o niečo vedomejšie a láskavejšie.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní. Prečítajte si, ako sa Dominika rozhodla odísť na ostrov Lombok učiť angličtinu

V rozhovore so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sa dočítate aj o tom:

prečo nás zmena vyčerpáva, aj keď je malá,
ako je možné, že aj dobré zmeny nás dokážu rozhodiť,
prečo niekedy uviazneme medzi rozhodnutiami,
ako reaguje na zmenu náš mozog – aj keď sme sa už rozhodli,
čo nám pomáha cítiť sa bezpečnejšie v období zmeny,
a aj o tom, ako zvládnuť aj zmenu, ktorú sme si nevybrali.

Rozprávala sa s ňou Zuzana Šifra Matuščáková, s ktorou tvoria podcast Prítomie. Spoločne v ňom otvárajú príbehy od poslucháčov a poslucháčok a hľadajú riešenia. V podcaste Prítomie nájdete aj ďalšie tipy, ako zvládať náročné životné fázy.

Keď sa povie zmena, predstavíme si často veľké zvraty – presťahovanie sa do inej krajiny, rozvod, výpoveď… No občas aj na prvý pohľad malé úpravy v živote môžu byť prekvapivo náročné a spustiť silnú vnútornú reakciu. Prečo je zmena taká silná téma?

Pretože podstata zmeny je stále rovnaká, bez ohľadu na to, či ide o veľkú životnú udalosť alebo zdanlivo malý posun.

Zmena vždy predstavuje zvýšený nárok na našu psychiku aj organizmus. Narúša totiž naše zabehnuté istoty – to, čo poznáme, čo je predvídateľné, takže aj bezpečné. V takom prostredí sa nám funguje najľahšie, pretože ušetríme energiu.

Keď prichádza niečo nové a nevieme, čo presne očakávať, mozog sa okamžite snaží vyhodnotiť všetky možné scenáre. Ako dlho to potrvá? Čo to bude stáť? Ako sa k tomu dopracujem? Čo ak to nezvládnem?

Tento proces je veľmi náročný, pretože mozog sa dostáva do stavu zvýšenej ostražitosti – predvída, kalkuluje, analyzuje.

Ak ide o zmenu, pri ktorej nevieme, čo očakávať, je to ešte náročnejšie. Nejde len o to, čo sa deje, ale aj o to, že nevieme, ako sa s tým vyrovnáme.

Uvedomujeme si zvýšené nároky, ktoré zmena kladie na náš organizmus?

Väčšinou nie, pretože tieto neurobiologické procesy, ktoré sa v nás pri zmene spúšťajú, si neuvedomujeme. Cítime len ich dôsledky – napätie, podráždenosť, úzkosť, stres, vnútorné rozkolísanie… Ale čo presne sa v nás deje a prečo, to si často nevieme pomenovať.

V našej kultúre vo všeobecnosti očakávame, že veci pôjdu hladko a bez prekážok. Radi by sme všetko „vyriešili“ rýchlo – „hackli“ si život, boli šťastní, motivovaní, neustále rástli. No pritom často obchádzame úplne základnú realitu nášho tela a nervového systému. Tá je taká, že každá zmena je určitá záťaž. Každá nová situácia vzbudzuje napätie či obavy, ktoré si jednoducho musíme odžiť.

Tá náročnosť sa týka aj pozitívnych zmien, ktoré si prajeme a na ktoré sa tešíme?

Určite. Aj pri dobrých zmenách sa spúšťa istá forma neistoty. Svadba, narodenie dieťaťa, povýšenie v práci… Všetko to síce vnímame ako pozitívne, no zároveň to nesie množstvo otáznikov: Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa nám to nepodarí? Čo ak budem zlá mama? Čo ak dieťa nebude zdravé?

Teda aj v pozitívnych zmenách existuje potenciál, že sa niečo pokazí.

Môže byť aj toto dôvod, prečo niekedy zotrvávame v nevyhovujúcich situáciách, hoci zmena by mohla byť objektívne lepšia?

Áno, určite. Toto je veľká téma – ten moment, keď už viem, čo by som „mala“ spraviť, ale ešte k tomu kroku nepristupujem. Ocitám sa v takom „šedom pásme“, keď uvažujem o zmene, zvažujem, analyzujem, ale ešte nekonám.

A v tejto fáze zohráva rolu množstvo faktorov: emocionálne, racionálne aj praktické.

Niektoré výzvy sa jednoducho nedajú obísť, a tak je jedinou cestou odžiť si ich.

Existuje taká fráza „better the devil you know“ – teda, že aj keď je to, v čom sa nachádzam, ťažké alebo nevyhovujúce, aspoň je to známe. A to je pre nás veľká psychologická kotva, lebo máme aspoň nejaký pocit kontroly nad tým, čo poznáme. Vieme, čo sa stane, keď sa budeme správať určitým spôsobom, vieme, čo môžeme čakať – aj keď to nie je ideálne.

Keď sa rozhodujeme pre veľkú zmenu, napríklad rozvod, môžu nás paralyzovať desiatky možných scenárov: Čo ak ostaneme bez peňazí? Čo ak sa nebudem vedieť postarať o deti? Čo ak ich stratím? Tie obavy tam sú, aj keď ich pravdepodobnosť je otázna. Ale náš mozog ich berie vážne, pretože jeho primárna úloha je chrániť nás.

Fáza rozhodovania je veľmi individuálna. Niekto sa v nej zdrží krátko, niekto dlhé mesiace či roky. Každý z nás dozrieva na zmenu svojím tempom a potrebuje iné množstvo podpory, kým sa na ňu odhodlá.

Zmena má teda určité fázy, nejde o jednorazové rozhodnutie.

Presne tak, zmena je proces. Najprv sa objavia len jemné náznaky, ktoré si začíname všímať.

Potom nad tým začneme uvažovať – zvažujeme možnosti –, prechádzame rozhodovaním… A do toho prirodzene vstupuje aj ambivalencia – vnútorný rozpor, keď si nie sme istí, či sme sa rozhodli správne.

Čo ak sa výsledky nedostavia hneď? Často môžeme zažiť pokles spokojnosti a motivácie predtým, než nastane určitá „stabilizácia“. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia si to môžu v tej chvíli vyhodnotiť ako zlyhanie: Nevyšlo mi to alebo Necítim sa tak, ako som dúfal.

Áno, to sa stáva veľmi často. A je to prirodzené, pretože náš mozog neustále zvažuje alternatívy, je to taký predikčný stroj. Aby dokázal správne predvídať budúcnosť, musí najprv spracovať minulosť.

Aj keď už máme za sebou nejaké rozhodnutie, napríklad prechod z trvalého pracovného pomeru na živnosť, mozog to ešte dlho spracúva. Neprepíname sa automaticky do režimu Dobre, je to za mnou, poďme ďalej. Ešte stále si kladieme otázky: Nebol predchádzajúci režim predsa len lepší? Urobila by som to dnes inak? Mám to ľutovať?

Je to úplne prirodzený proces, je súčasťou adaptácie. Mozog totiž potrebuje pochopiť, čo sa stalo, a vyhodnotiť, ako na to reagovať ďalej.

A ten vnútorný proces je veľmi ovplyvnený našou povahou. Ak je niekto úzkostnejší alebo má tendenciu k negatívnej sebareflexii, veľmi ľahko sa v ňom aktivujú staré presvedčenia: Ja vždy všetko pokazím. Mne nič nevyjde. Toto určite nezvládnem.

Tieto myšlienky prirodzene ovplyvňujú aj to, ako prežívame zmenu a ako sa nám darí adaptovať sa.

Môže to byť aj dôvod, prečo niektorí ľudia zmenu aktívne vyhľadávajú, zatiaľ čo iní sa jej obávajú? Často totiž počujeme poznámky ako: „Veď aj ja som odišiel z práce a začal od nuly. Prečo to tak prežívaš?“

Áno, porovnávanie je vždy veľmi zradné. Sme komplexné bytosti, ktoré žijú v jedinečných zložitých životných situáciách. Len málokedy sa dvaja ľudia nachádzajú v natoľko podobných okolnostiach, aby sa ich rozhodnutie či prežívanie dalo naozaj porovnať.

Často navyše dochádza k tomu, že človek, ktorý povie niečo ako Aj ja som odišiel z práce, to hovorí s časovým odstupom. Už mal čas spracovať tú svoju zmenu, zhodnotiť ju, adaptovať sa, možno si dokonca v novom živote našiel niečo, čo mu robí radosť. Ale toto je neprenosný zážitok.

Ten, kto práve prechádza zmenou, je ešte len vo fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty. A v takej fáze sa ľudia často cítia osamelo alebo majú pocit, že ich druhí nechápu.

Čo pomáha v takejto fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty?

Nie sú na to univerzálne ani jednoduché rady, ale niektoré veci dokážu byť veľmi nápomocné. Zmena je prirodzene náročná, vyžaduje veľa psychickej aj fyzickej energie. A práve v takom období veľmi pomáhajú drobné odmeny, uznania, pochvaly.

Keď o sebe a o tom, čo robím, zmýšľam pozitívne, v mozgu sa vyplavuje dopamín a ďalšie neurochemické látky, ktoré podporujú motiváciu a dodávajú energiu. Takýto „vnútorný doping“ nám pomáha zvládať ďalšie kroky adaptácie.

Keď si v období zmeny nastavíme rutinu, vytvárame si oporný bod.

Napríklad človek prejde na živnosť a zrazu zistí, aké to je náročné – byrokracia, administratíva, neistota v príjmoch. V takej chvíli je úplne normálne, že prichádza pochybovanie: Zvládnem to? Mám na to? A práve vtedy veľmi pomôže, keď si buď sám sebe, alebo mu niekto z okolia pripomenie: Pozri, v tomto sa ti darí. Pozri, koľko si toho už zvládla/Zvládol. Máš viac času na šport, máš väčšiu slobodu…

Tieto drobné momenty uznania a pozornosti sú dôležité. Pomáhajú nám budovať dôveru v samých seba a dávajú silu pokračovať ďalej.

Prichádza pri každej zmene aj obdobie dočasnej nespokojnosti?

Nemyslím si, že to platí vždy a univerzálne. Niekedy môže byť zmena okamžite odmeňujúca. Napríklad, rozídete sa s partnerkou/partnerom, a hoci je to nepríjemné a bolestivé, možno už prežívate city k niekomu inému a začína sa nový vzťah. Ten nával dopamínu a nové zážitky môžu prekryť smútok či únavu zo zmeny.

Alebo si človek povie, že začne behať, a zistí, že mu to ide, baví ho to, cíti sa dobre. V takom prípade je zmena viac odmenou než námahou.

Takže aj keď prechádzame nepríjemnou zmenou, môžeme si nájsť nejaký „hack“, ktorý to prebije? (Smiech.)

Nie. Ako sme si povedali, niektoré zmeny jednoducho treba vydržať. Sú situácie, v ktorých sa nedá preskočiť bolesť ani obísť náročnosť. Potrebujeme sa zmieriť s tým, že nás budú niečo stáť – či už energiu, čas, alebo emócie. Nie všetko sa dá „oklamať“ alebo spracovať rýchlo.

Pri určitom type zmien vraj pomáha aj negatívna vizualizácia, teda postaviť sa svojim obavám a pomenovať si strachy. Platí to?

Závisí to od okolností. Ak má niekto tendenciu ku katastrofizovaniu, zvyčajne nepotrebuje, aby sme mu ešte pridávali ďalšie negatívne scenáre. Taký človek skôr potrebuje doplniť aj tie pozitívnejšie možnosti, aby si vedel predstaviť, že veci sa môžu skončiť aj dobre.

Na druhej strane, ak je niekto skôr v stave, že je zo zmeny vyplašený, ale ešte ju nemá poriadne premyslenú, vtedy mu môže pomôcť dotiahnuť to premýšľanie do konca – aj za cenu, že sa pozrie na menej príjemné scenáre.

Ale žiadna univerzálna rada na to nie je. Zmeny môžu byť malé aj veľké, osobné, pracovné, vzťahové či zdravotné. Nedá sa povedať, že by existoval jeden návod, ktorý funguje pre každého.

Prečo sa niektorých vecí bojíme viac než iných? Ako pracovať so strachom a s neistotou, sme sa rozprávali so psychológom Martinom Milerom

Akú úlohu pri zmene zohráva naša vlastná motivácia a schopnosť nájsť si v nej niečo zmysluplné, najmä ak ide o zmenu, ktorú sme si sami nevybrali?

Ak je zmena nanútená zvonka, teda nemáme nad ňou kontrolu a necítime, že sme si ju sami zvolili, prijíma sa podstatne ťažšie.

No v momente, keď si dokážem na tej zmene nájsť niečo užitočné, niečo, čo môžem získať a čo sa mi hodí, otváram si tým cestu, aby som ju zvládala/zvládal lepšie. Tomu sa hovorí sebamotivácia.

Niekde som raz videla peknú metaforu o jazdcovi na slonovi, ktorý sa prediera džungľou. Je to veľmi výstižný obraz toho, ako prechádzame zmenou. Ide totiž o niečo pomalé, ťažkopádne, nie vždy ideálne koordinované, ale dá sa tým prejsť, keď si uvedomíme, že s tým môžeme aktívne pracovať.

Tá džungľa predstavuje všetky prekážky a okolnosti života – veci, ktoré nám bránia, sťažujú cestu alebo nás spomaľujú. A my si môžeme tú cestu aspoň trochu vyčistiť, spraviť ju priechodnejšou. Ak napríklad prežívam rozchod, môžem si z bytu odstrániť veci, ktoré mi partnera pripomínajú, dohodnúť si stretnutia s kamarátmi, keď tam trebárs nebude on. Alebo ak sa chcem začať hýbať a chodiť do fitka, tak si vyberiem také, ktoré mám blízko domu, kúpim si oblečenie, v ktorom sa cítim dobre, aby mi nič zbytočne nezavadzalo a neodrádzalo ma. To je to čistenie si cestičky v tej vlastnej džungli.

Potom je tu jazdec – to je naša racionálna časť, náš vnútorný „navigátor“, ktorý vie, kam chce ísť. S jazdcom môžeme pracovať cez víziu a smerovanie: kam sa pozerám, aký zmysel dávam tejto zmene, aký príbeh si o sebe v tej situácii rozprávam. Pomáha, keď si pripomíname, čo sme zvládli v minulosti, aké prekážky sme už prekonali. To je tá sila pozitívnej psychológie.

A potom je tu slon – naša telesná a emočná časť. Slon je silný, ale ide len tam, kde chce. Je to naša motivácia, naše prežívanie, energia. A otázka znie: Prečo by mal ísť tým smerom, kam ho vedie jazdec? Čo tam môže nájsť? Čo mu to prinesie? Ak vieme osloviť aj túto emocionálnu časť seba, zvýšime šancu, že tou cestou naozaj prejdeme.

Je ešte niečo, čo nám pomáha zvládať zmeny?

Áno, existuje viacero podporných faktorov. Vo všeobecnosti platí, že veľmi dôležitú rolu zohrávajú iní ľudia. Stres, bolesť či smútok znášame oveľa lepšie, keď sa o ne s niekým podelíme, nielen psychicky, ale aj fyzicky. Už len blízkosť, objatie alebo obyčajný dotyk od niekoho, komu dôverujeme, nám môže pomôcť cítiť sa bezpečnejšie.

Ak prechádzame náročným obdobím, je dobré prijať podporu, ak máme niekoho, kto nám ju vie ponúknuť. Samozrejme, nie za každú cenu, sú situácie, keď človek potrebuje byť chvíľu sám. Ale často pomáha deliť sa o svoje prežívanie s niekým, kto zažíva niečo podobné. Vedomie, že v tom nie sme sami, že sa môžeme o niekoho oprieť, je veľkým zdrojom sily.

Pokiaľ ide o osobnostné vlastnosti, tam je to o niečo zložitejšie. Napríklad ľudia s vyššou mierou otvorenosti voči novým zážitkom prirodzene vyhľadávajú zmeny. Keď sa dostanú do novej situácie, vnímajú ju ako výzvu alebo príležitosť, nie ako ohrozenie. Ale to je niečo, čo sa nedá len tak naučiť, je to súčasť nášho temperamentu.

Naopak, ak má niekto úzkostnejšiu povahu, jeho prvou, veľmi silnou reakciou na zmenu môže byť strach, obava, nervozita. To si nevieme vybrať, ale môžeme o sebe vedieť, že to tak máme. A práve toto vedomie nám dáva šancu byť k sebe láskavejší. Povedať si: „Áno, ja to mám takto. Mne chvíľu trvá, kým si zvyknem. Potrebujem nejakú situáciu zažiť desaťkrát, kým sa v nej začnem cítiť bezpečne.“

Aj to je súčasť zvládania zmien – dovoliť si ísť vlastným tempom.

Čo pomáha v procese zmeny?

Zmena je prirodzene náročná. Neexistuje jeden návod, ktorý by platil pre všetkých a na všetky situácie. Napriek tomu existuje niekoľko oporných bodov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť týmto obdobím o niečo vedomejšie.

1. Zreálnenie očakávaní

Pomáha, keď si pripomenieme, že zmena si vyžaduje čas, energiu a psychickú prácu. Je normálne sa počas nej cítiť neisto, vyčerpane alebo smutne. Nie je to chyba, ale prirodzená reakcia organizmu na nové podmienky. Ak k sebe pristúpime s väčším súcitom, pomôžeme si tým viac, než keď sa budeme tlačiť do výkonnosti.

2. Hľadanie vnútornej motivácie

Ak si zmenu nevyberieme sami, môže byť ťažké ju prijať. No aj v nanútenej situácii si vieme položiť otázku: Čo v tom môžem nájsť pre seba? Čo mi táto zmena, akokoľvek nechcená, môže priniesť? Hľadať vnútorný zmysel nie je vždy jednoduché, ale keď ho nájdeme, máme väčšiu šancu, že zmenu zvládneme.

3. Získanie novej perspektívy

Môže pomôcť, ak sa skúsime na situáciu pozrieť očami svojho budúceho ja, napríklad o tri roky. Aký by na to mal pohľad ten človek, ktorým sa ešte len stanem? Tento jednoduchý mentálny posun nám môže dať trochu nadhľadu a možno aj nádej, že to, čo je dnes ťažké, raz bude mať zmysel.

5. Prijímanie podpory

Ak máme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť pri nás, skúsme si dovoliť ich blízkosť prijať. Niekedy stačí len to, že pri nás niekto je. Nemusíme všetko zvládnuť sami, aj keď to tak občas chceme alebo si myslíme, že by sme mali.

6. Všímanie si malých úspechov

Počas zmeny často nevidíme „veľké výsledky“ hneď. O to dôležitejšie je všimnúť si aj malé kroky. Čo sa mi dnes podarilo? Čo som zvládla, hoci len o milimeter viac ako včera? Takéto momenty uznania – od seba aj od druhých – nám dávajú energiu pokračovať.

A čo rutiny? Ako nám pomáhajú pri zmene?

Rutiny sú ako vyšliapané cestičky v džungli. Pomáhajú nám zorientovať sa v novom, ešte neznámom prostredí. Keď si z niečoho vytvoríme rutinu, ušetríme energiu a zbavíme sa zbytočného rozhodovania, ktoré môže byť v čase zmeny veľmi vyčerpávajúce.

Ak sa napríklad rozhodnem začať cvičiť a mám to už pevne nastavené – viem, že chodím každé ráno o ôsmej, mám to zaplatené, prispôsobené svojmu dňu, mám pripravené oblečenie, ktoré mi sedí –, potom je oveľa jednoduchšie túto zmenu udržať. Znižujem počet prekážok, ktoré by ma mohli odradiť.

To isté platí aj pri zmenách, ktoré sa netýkajú len nás. Napríklad, keď dieťa prestúpi na inú školu, je to veľká zmena pre celú rodinu. Vtedy pomáha, keď si doma nastavíme nejakú spoločnú rutinu, napríklad spoločné raňajky, rannú jazdu na bicykli do školy alebo niečo úplne drobné a láskavé, napríklad lístoček so srdiečkom v desiatovom boxe. Niečo, čo sa opakuje, čo je príjemné a známe, vytvára pocit istoty a stability aj v čase, keď je všetko ostatné nové.

Práve tá predvídateľnosť a opakovanie sú počas zmeny veľmi ukotvujúce. Keď nič iné nie je isté, aspoň viem, že ma na obed čaká čokoládka od mamy alebo otca. Takto fungujú aj zvyky. Keď si niečo zautomatizujem, odpadá mi rozhodovanie, a tým si celkovo uľahčujem adaptáciu na zmenu.

Čím to je, že niektoré ťažké zmeny a situácie nás napokon posilnia?

Zmena mení nielen naše okolnosti, ale aj nás samých. Nevyhnutne sa prispôsobujeme tomu, čo sa deje navonok, a popritom sa niečo mení aj v našom vnútri. Každá skúsenosť nás formuje, posúva, premieňa.

Keď sme však práve uprostred nejakej zmeny, často ešte netušíme, kam nás dovedie. Vieme len to, že je to náročné. Napríklad, keď odchádzam od partnera zo vzťahu, ktorý už nefungoval, neviem, akým človekom sa po tejto zmene stanem. Ale viem, že sa nejako zmením.

Viem sa spoľahnúť na to, že ako ľudia máme obrovskú schopnosť prispôsobiť sa. Naša myseľ je silná a dokáže si časom vytvoriť príbeh, ktorý nám dá zmysel. Lenže v tom danom momente to ešte nevidíme. Nevidíme ten výhľad, ktorý bude o rok. Žijeme len to, čo práve teraz bolí. Možno sa za tým rohom niečo dobré skrýva, ale ešte nevieme, čo to je.

Aj preto sa ťažko radí niekomu, kto je práve vo víre zmeny.

Áno. Vety ako: Neboj sa, to ťa posilní alebo Nájdeš si lepšieho partnera sú často myslené v dobrom, ale v tej chvíli nemusia vôbec pomôcť. Človek, ktorý to prežíva, ešte nedokáže vnímať z odstupu.

V takejto chvíli si môžeme skúsiť pripomenúť, povedať si: „Teraz to bolí, ale o tri roky budem niekto iný, kto sa na to pozrie inak.“ Môže nám to priniesť aspoň krátky nádych úľavy v náročnom období.

Lenka Pavuková Rušarová

Certifikovaná klinická psychologička, psychoterapeutka a párová terapeutka. Je spoluzakladateľkou projektu Prítomie a tvorí rovnomenný podcast, v ktorom môžete počúvať skutočné príbehy aj zdanlivo neriešiteľné ľudské dilemy, nazrieť tak do zákulisia terapeutickej práce. Má viac ako 20-ročnú prax v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Je členkou Komory psychológov a je registrovaná v zozname psychoterapeutov SR. Učí na Univerzite Komenského budúcich psychológov a preložila viacero odborných publikácií.