Deti treba viesť k športu odmala. Aj keby neskôr prestali, telo si to pamätá

Dobre nastavený krúžok môže pomôcť deťom rozvíjať vášeň pre pohyb. Spoznajte príbeh súrodencov, ktorých k športu priviedla skúsená trénerka počas tréningov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

S myšlienkou budovať u detí pozitívny vzťah k pohybu v čase, keď mnohé z nich po škole len sedia doma pred monitorom počítača, telkou alebo s mobilom v ruke, vznikla O2 Športová akadémia Mateja Tótha (ďalej len Akadémia). Po celom Slovensku sa do nej zapojilo už viac ako 5 000 detí.

Tento rok sa uskutoční už štvrtý ročník súťaže, kde školy z celého Slovenska môžu zabojovať práve o získanie Akadémie na svojej pôde. Ako vnímajú Akadémiu, jej pozitíva či vplyv na deti trénerka, rodič aj samotné deti?

Ako rozhýbať deti doma? Zacvite si spolu s nimi podľa O2 Telesnej na doma

Základná škola Sokolíková v bratislavskej Dúbravke je jednou z tých, kde Akadémia pôsobí už od svojho spustenia v školskom roku 2017/2018. Podpísala sa pod to najmä trénerka Vierka Litváková, ktorú nápad na otvorenie krúžku všeobecnej športovej prípravy okamžite nadchol. Na škole učí telesnú výchovu a matematiku na druhom stupni, no práca s menšími deťmi jej nebola vzdialená, a tak sa pustili do práce.

Akadémia tu rovnako ako v každej ďalšej škole na Slovensku prebieha dvakrát v týždni po vyučovaní. „Prvé dva roky som mala len jeden krúžok, čiže do tých 20 detí, no minulý rok sme pre veľký záujem otvorili dva krúžky a zdá sa, že tento rok budú opäť dva,“ hovorí Vierka, ktorá pohybu zasvätila celý svoj život. Stále aktívne behá a pravidelne sa zúčastňuje aj majstrovstiev Slovenska vo viacerých disciplínach, napríklad v behu na 400, 800 a 1 500 m.

Pohybová príprava učí deti správne sa hýbať aj pracovať tímovo

Skúsená trénerka za najväčší prínos Akadémie považuje najmä to, že deti sa hneď nešpecializujú, ako sa to často robieva pri ich nástupe do školy, keď začnú chodiť napríklad na tenis. „Akadémia prináša deťom všeobecnú športovú prípravu, ktorá je dôležitým predpokladom pre všetky športy,“ zdôrazňuje.

Tréneri na základe cvičení dokážu následne vyhodnotiť, na aký šport majú deti predpoklad a mohli by sa mu ďalej venovať, Vierka napríkad pomáha deťom s prechodom do atletických klubov.

Ako ďalšie plus vníma cvičenie vývojovej kineziológie, ktorá je spolu s psychologickou prípravou jedným z pilierov projektu. „Deti učíme v rámci tréningov správne dýchať aj hýbať sa. Hoci ešte nie sú také zdeformované ako my dospelí, niektoré ich pohybové reťazce sú už narušené sedením za počítačom aj sedením v škole. Trochu sa teda vracajú späť do obdobia, keď ich telo robilo tieto pohyby automaticky správne a ani si to neuvedomovali,“ vysvetľuje trénerka.

Za veľkú devízu považuje aj to, že Akadémiu navštevujú deti zo všetkých ročníkov prvého stupňa s rôznou úrovňou pohybového nadania.

„V rámci krúžku sa dobre začlenia aj deti, ktoré nie sú špeciálne športovo nadané, vždy vznikne dobrá partia, pričom deti vediem aj k tomu, aby nevyčleňovali slabších a dokázali spolupracovať v družstvách. Vidieť tam spolupatričnosť,“ približuje Vierka, ktorú práca s menšími deťmi plnými energie a elánu napĺňa radosťou.

Deti akadémia baví, pohyb je im vďaka krúžku bližší

K deťom, ktoré si Akadémiu na dúbravskej škole obľúbili, patria aj súrodenci Lujza a Hugo Bučkovci. Starší Hugo je dnes už siedmak a krúžok navštevoval ako štvrták v roku, keď sa celý projekt spúšťal, mladšia Lujza je tretiačka a tréningy začala navštevovať rok po svojom bratovi. Tento rok ju teda čaká už jej tretia Akadémia.

„Hugo je príkladom dieťaťa, ktoré pred Akadémiou nemalo k športu až tak blízko a práve tento krúžok ho nabudil. Musím povedať, že v tom čase bol priemerný, nebol vynikajúci, ale ani najslabší. Bolo vidieť, že tréningy ho bavia, mal tam kamarátov, pohyb ho celkovo začal baviť viac,“ spomína Vierka.

„Dnes je už na druhom stupni, minulý rok chodil v rámci školy na krúžok crossfi tu a tento rok v ňom bude pokračovať, začal s plávaním. Myslím si, že práve vďaka Akadémii získal pozitívny vzťah k športu. Ten však treba u detí nielen vypestovať, ale aj udržať,” zdôrazňuje trénerka.

Podobný prípad ako Hugo je podľa trénerky aj jeho sestra Lujza, ktorá v Akadémii trénuje od prvého ročníka. Veselé dievčatko na tréningy chodí s radosťou a chuťou, v kolektíve si našlo kamarátov aj z iných ročníkov, vďaka čomu sa na krúžok teší ešte viac.

Keď sa ich pýtame, či sa im tréningy páčia, resp. v prípade Huga páčili, obaja súrodenci s veľkým úsmevom na perách prikyvujú.

„Musím priznať, že pohyb som predtým nemal až tak rád, ale tým, že som chodil do Akadémie, sa mi stal bližší. Začal som aj viac bicyklovať a chodím aj na plávanie. Tento rok budem chodiť aj na florbal, ktorý zvykneme hrávať aj v rámci telesnej,“ hovorí siedmak, pre ktorého je dnes pravidelný pohyb už prirodzený, a tak si postupne pribral športových krúžkov viac.

Vďaka Akadémii si pohyb začala viac užívať aj Lujza, ktorá spolu s bratom navštevuje aj hodiny plávania. Keď sa jej pýtame, ktoré cvičenie na tréningoch Akadémie má najradšej, bez veľkého rozmýšľania odpovedá: „Najviac ma baví Človeče, nehnevaj sa.“

Čítajte aj: Chceme, aby každé dieťa dostalo šancu vyhrať olympiádu, hovorí riaditeľka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Táto odpoveď neprekvapí ani jej trénerku. Aktivitu inšpirovanú obľúbenou spoločenskou hrou, pri ktorej sa deti rozdelia do štyrovh družstiev, si totiž malí športovci absolútne zamilovali.

Dôležitá je aj podpora doma, deti vďaka tréningom vládzu viac

Trénerka Vierka zdôrazňuje, že vzťah detí k športu treba nielen vybudovať, ale aj udržať, s čím môžu pomôcť ďalšie krúžky, no dôležitú úlohu tu zohrávajú aj rodičia. „Tatino Lujzy a Huga je veľký športovec, takže majú podporu aj doma,“ hovorí.

Ľubomír Bučko sa venuje najmä horskému behu, a ak si nájde viac času, tak cestnej cyklistike a lezeniu. Ako aktívny športovec sa hneď v začiatkoch nadchol myšlienkou akadémie a postupne do projektu zapojil obe svoje deti.

„Myslím si, že je to dobrá forma, ako využiť ich čas. Deti treba viesť k športu odmala, pretože ak nerobia nič, vo vyššom veku je to už náročné. Aj keby potom neskôr prestali, telo si to pamätá. Hlavné je robiť to s rozumom, aby sa im to neprestalo páčiť, a to v rámci akadémie super funguje. Decká sú úplne nadšené,“ vysvetľuje Ľubomír.

Aj on u svojich detí vníma určitý progres, ktoré so sebou pravidelný pohyb prináša. V rámci rodiny chodia na turistiku, kde vidí, že ich kondička sa zlepšuje. „Keď ideme na Kolibu alebo sme v Tatrách, tak viac vládzu. Minulý rok zdolali Téryho chatu, čo som úplne nechápal, lebo to dali pod čas, ktorý je stanovený na značke,“ opisuje spokojný otec.

„U Huga vnímam lepšiu kondičku, aj keď spolu ideme na bicykel. Hoci teraz robí už aj iné športy, akadémia bola jednoznačne dobrý základ,“ uzatvára.


Aktuálna situácia ovplyvnila aj športové aktivity detí. O2 Športová akadémia Mateja Tótha preto prichádza už s 2. sériou projektu Telesná na doma a chce prispieť k tomu, aby sa na pohyb detí nezabúdalo ani v tomto náročnom období. Videá, v rámci ktorých deti k pohybu motivujú populárni slovenskí športovci, nájdete na stránke akademia.o2.sk/telesna-na-domana YouTube kanáli O2 Slovakia

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac