Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog?

Spýtali sme sa odborníkov, ako zareagovať v rôznych situáciách.

Cestou do práce nás osloví človek bez domova, natrafíme na nevidiaceho, pridá sa k nám zatúlaný psík alebo sa zapletieme do nesprávnej partie, kde niekto náhle potrebuje pomoc? Situácie, s ktorými sa stretávame takmer denne. Ako však na ne správne zareagovať?

Na tieto otázky odpovedajú odborníci zo štyroch organizácií, ktoré sa venujú ľuďom bez domova, nevidiacim, drogovo závislým a pomáhajú aj psom v núdzi.

Nevidiaci človek

Akú formu pomoci ocení nevidiaci človek? Môžem mu pomôcť prejsť cez cestu? Mám ponúknuť svoju pomoc aj v prípade, že má so sebou vodiaceho psa?

Odpovedá Dušana Blašková, metodička rozvoja spolkovej činnosti z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska

Zo skúsenosti musím skonštatovať, že ľudia nie sú až takí nevšímaví, ako sa najmä v posledných rokoch hovorí. Sama ale vnímam obrovský posun v informovanosti verejnosti o tom, ako človeku so zrakovým postihnutím pomôcť.

Ak sa však s nevidiacim stretávate po prvý raz a nie ste si istý, ako zareagovať, aby ste sa ho niečím nedotkli, nebodaj mu svojou neškolenou pomocou neublížili, prinášame niekoľko rád, ktoré vás vyvedú z neistoty. Neustále pri tom majte na pamäti, že nevidiaci je človek ako vy. Akurát nevidí. Vďaka ostatným zmyslom však má o svojom okolí často dostatočnú predstavu na to, aby sa v ňom dokázal samostatne orientovať a pohybovať.

Ak chcete nevidiacemu na ulici pomôcť, jednoducho ho oslovte, aby vedel, že vaša ponuka patrí práve jemu. Ak je to niekto, koho ste už sprevádzali alebo sa poznáte z videnia, pokojne sa mu pripomeňte. Hluk z okolia (rušná premávka, dážď a podobne) mu môžu sťažiť rozoznanie vášho hlasu.

Je možné, že nevidiaci vašu pomoc odmietne. Stáva sa to v prípadoch, že danú trasu dobre pozná a je si ňou istý. Nebuďte sklamaní ani sa tým nedajte odradiť, je to jeho slobodné rozhodnutie.

Ak však vašu pomoc prijme, bude vám vedieť presne povedať, kam má namierené a čo by mu z vašej strany najviac osožilo – popis trasy, prevedenie cez priechod pre chodcov, odprevadenie na kúsku trasy, napríklad ak sú na chodníku nečakané prekážky vo forme výkopov, zaparkované autá a podobne.

„Pri popise trasy je dobré vyhýbať sa slovám ako tu, tam alebo za tým zeleným domom. Takéto vyjadrenia neposkytujú človeku bez zrakovej kontroly priestoru dostatočné informácie.“

Pri popise trasy je dobré vyhýbať sa slovám ako tu, tam alebo za tým zeleným domom. Takéto vyjadrenia neposkytujú človeku bez zrakovej kontroly priestoru dostatočné informácie. Ukazovacie zámená sú spravidla sprevádzané gestom, ktoré, takisto ako farbu, nevidiaci nevníma. Odporúčam formulovať to konkrétnejšie – na konci ulice, po 500 metroch, vľavo od vás.

V prípade, že máte s nevidiacim pred sebou spoločnú cestu, spýtajte sa ho, ako mu najväčšmi bude vyhovovať ísť s vami – môže kráčať vedľa vás (smerodajný bude pre neho zvuk vašich krokov, prípadne hlas pri konverzácii) alebo sa vás môže držať (napríklad za plece či lakeť). Dávajte si pozor, aby ste ho neťahali (ani za ruku, ani za bielu palicu) alebo netlačili pred sebou. Oba spôsoby sú pre neho dosť nebezpečné. Na ulici za ním pokyny nevykrikujte. Vaše viac doprava či nie tam ho môžu zmiasť.

Pri stretnutí na zastávke MHD sa nevidiaci môže spýtať na číslo prichádzajúceho spoja vás alebo vodiča. Ak mu chcete pomôcť pri nastupovaní, vchádzajte do spoja prvý, nevidiaci pôjde za vami. Schody nájde bielou palicou, nemusíte ich nahlas počítať.

Všetko spomenuté platí aj pre nevidiaceho s vodiacim psom. Dôležité je, že nie je vhodné vodiaceho psa hladkať či hrať sa s ním – ak ide s nevidiacim, je „v práci“ a akékoľvek rozptýlenie môže pre jeho nevidiaceho pána predstavovať nebezpečenstvo.

Človek pod vplyvom drog

Ako rozpoznám, kedy je človek pod vplyvom alkoholu a kedy sú v tom drogy? Ako poskytnúť predávkovanému človeku pomoc a pritom dbať na vlastné bezpečie? Koho treba v takomto prípade kontaktovať?

Odpovedá Barbora Kuchárová, psychologička a riaditeľka OZ Prima

To, že sú ľudia pod vplyvom drog, si často ani nevšimneme. Prejavy užitia drog vrátane alkoholu nás začnú obťažovať či zneisťovať v momente, keď sú navonok vidno ich obťažujúce prejavy. Myslím si, že ich identifikácia je veľmi jednoduchá a intuitívna. Určite viac navnímame zmeny prejavov správania navonok. Najčastejšie to býva porucha koordinácie a artikulácie.

V sfére emócií je to prudká zmena nálady – od apatie cez neprimeranú radosť či smútok až po agresivitu. V myslení sa toxikovaný človek prejavuje poruchami sústredenia a toku myšlienok, v slangu by sme to mohli vyjadriť, že „je od veci”. Mení sa aj jeho bdelosť, a to buď smerom k útlmu, alebo až k extrémnej hyperaktivite. Na človeku možno zbadať aj telesné prejavy podobné otrave alebo ťažkému zdravotnému stavu, ako sú zmeny veľkosti zreníc alebo prudké sčervenanie pokožky.

„Človeku je potrebné podať veľké množstvo tekutín a umožniť mu presun do pokojnejšieho prostredia.“

Prvá pomoc je v takomto prípade rovnaká ako pri otrave. Človeku je potrebné podať veľké množstvo tekutín a umožniť mu presun do pokojnejšieho prostredia (tichšia a chladnejšia miestnosť).

Rovnako užitočné je uvoľniť mu odev, aby sa mu ľahšie dýchalo či umožniť mu, aby sa mohol bezpečne vyvracať. Niekedy je vhodné uložiť ho do stabilizovanej polohy.

Vlastnú bezpečnosť smerujeme k ochrane pred možným nakazením sa infekčnými ochoreniami, a pred možným agresívnym prejavom. Najbezpečnejšie je nevstupovať s takýmto človekom do konfliktu a ak sa dá, upokojovať ho. Prejavy agresivity sú často skôr prejavmi strachu. Ak sa neupokojí, je nevyhnutné privolať rýchlu zdravotnícku pomoc.

Človek bez domova

Ako sa zachovať v situácii, keď od nás človeka bez domova pýta na ulici peniaze? Na koho sa obrátiť, ak mu chceme pomôcť?

Odpovedá Katarína Rosová, koordinátorka projektu STREETWORK z OZ VAGUS

Často sa stane, že človeka oslovia s prosbou o peniaze na stravu, cestu, lieky či doklady. Asi každému sa v tom momente v hlave spustí proces prehodnocovania pravdivosti príbehu. Je na ňom, či sa postaví do role detektíva a pustí sa do zisťovania celej pravdy, peniaze bezrozmyslu poskytne a následne premýšľa, či sa nechal nachytať a na čo daná osoba financie naozaj použije, alebo sa celej menátalnej dráme vyhne a osobu ako takú ignoruje.

„Jedným zo spôsobov je namiesto darovania peňazí na ruku poskytnutie informácie, kde sa k naplneniu danej potreby dostane bezplatne.“

Ak si chcete zjednodušiť lámanie hlavy nad tým, ako postupovať, jedným zo spôsobov je namiesto darovania peňazí na ruku poskytnutie informácie, kde sa k naplneniu danej potreby dostane bezplatne.

V Bratislave tak môžete urobiť prostredníctvom aplikácie Vagus SOS (Android, iOS), ktorá ponúka prehľad všetkých bezplatných a dostupných služieb pre ľudí bez domova v hlavnom meste – kde sa dá zdarma najesť, prespať, vymeniť oblečenie, zájsť na poradenstvo, hygienu alebo ošetrenie.

Človeka s konkrétnou prosbou o peniaze vďaka nej viete nasmerovať na bezplatnú službu a v prípade záujmu sa môžete stať pravidelným prispievateľom na prevádzku vybranej služby. Ak má človek bez domova reálny záujem situáciu riešiť, poskytnuté informácie mu pomôžu a nasmerujú ho k riešeniu situácie s odborným personálom.

V prípade špecifickej potreby sa viete každý pracovný deň priamo spojiť so sociálnym pracovníkom na telefónnom čísle 0949 655 555 od 9:00 do 12:00 a v prípade krízovej situácie od 17:00 do 21:00 od pondelka do soboty.

Zatúlaný pes

Ako postupovať v prípade, ak nájdem zatúlaného psa? Môžem si ho len tak vziať domov? Ako sa zachovať v prípade, ak mám podozrenie, že niekto v mojom okolí týra domáceho miláčika?

Odpovedajú Dominika Michaláková a Diana Burgerová z organizácie Pes v núdzi

V prípade nálezu psíka je potrebné v prvom rade skontrolovať, či na sebe nemá nejakú identifikačnú známku (obojok s telefónnym číslom, číslom obce či mesta), podľa ktorých by sa dal hneď dopátrať majiteľ. Ak nie, odporúčame zájsť k veterinárovi, ktorý overí, či má pes aplikovaný čip, vďaka ktorému bude kontaktovať majiteľa.

Ak nemá, nález psa odporúčame ohlásiť na mestskej alebo štátnej polícii, na obecnom úrade či v najbližšom útulku, v karanténnej stanici alebo občianskom združení. To sú miesta, kde aj majiteľ zvykne hlásiť stratu svojho psa.

V prípade, že si psíka nemôžeme zobrať domov, je potrebné osloviť obec, resp. mesto (ak majú zriadený odchytový koterec či karanténnu stanicu) alebo najbližší útulok, resp. najbližšie občianske združenie. Ak máme možnosť psíka zobrať domov a vykonali sme vyššie popísané kroky, odporúčame psíka inzerovať, či už prostredníctvom sociálnych sietí, alebo letákov. Smutné je, že niekedy nálezcovia urobia viac, aby sa dopátrali pôvodného domova, ako majiteľ, ktorému sa pes stratil.

„Ak máme podozrenie na týranie zvieraťa, nikdy nečakajme, že sa situácia zmení, ani nemrhajme čas premýšľaním, či je vhodné riešenie tyrana nahlásiť, alebo nie.“

Ak máme podozrenie na týranie zvieraťa, nikdy nečakajme, že sa situácia zmení, ani nemrhajme čas premýšľaním, či je vhodné riešenie tyrana nahlásiť, alebo nie. Je, rovnako ako je to nutné v prípade týrania ľudí. Nahlasovateľ môže prípad ohlásiť zvieraciemu  ombudsmanovi či veterinárnej a potravinovej správe (RVPS). Musí však rátať s istou byrokraciou a vybavením podnetu.

Za ten čas môže nahlasovateľ zbierať fotodokumentáciu (alebo iný materiál), ktorá pomôže k neskoršiemu prešetreniu prípadu. Neodporúčame osobu, ktorá zviera týra, konfrontovať ani sa jej vyhrážať nahlásením. Týranému zvieraťu tak možno ublížime omnoho viac. Tyran sa môže snažiť stopy zahladiť, na čo najčastejšie doplatia práve zvieratá.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pomôcť môže každý

Aj drobná pomoc môže vyvolať veľký efekt. Stačí nezostať ľahostajný.

Určite ste už niekedy počuli niekoho zo svojho okolia, ako povedal, že by rád pomáhal, ale nemá na to peniaze ani čas. Aby človek naozaj pomohol však často netreba horibilné sumy ani dlhé hodiny. Aj zopár eur, ktoré pošlete zaujímavému projektu, alebo hodina či dve, ktoré raz za čas venujete dobrovoľníckej činnosti, totiž dokážu v konečnom dôsledku veľa a výrazne pomôžu nielen jednotlivcom, ale aj veľkým organizáciám.

Je dôležité uvedomiť si, že pomôcť môže naozaj každý a akákoľvek na prvý pohľad drobná pomoc môže priniesť vo výsledku veľký efekt, stačí nezostať ľahostajný. Ak by ste sa rozhodli upratať svoje sídlisko sám/sama, zabralo by to možno niekoľko dní, no ak sa spojí celé susedstvo, môžete okolie svojho domova zveľadiť za niekoľko hodín a spojiť tak ľudí za dobrú vec. A rovnako je to aj v prípade finančnej či materiálnej pomoci.

Ďalšie víkendové vydanie Sódy sme sa preto rozhodli zamerať práve na rôzne formy pomoci, nielen vo forme podpory charitatívnych programov či rôznej finančnej a materiálnej pomoci, ale aj na dobrovoľníctvo, vzdelávanie a mentoring. Partnerom tohto vydania sa stala Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava na vzdelávanie mladých či podporu ľudských práv a demokracie.

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro. Zakladateľ Sokratovho inštitútu sa zamýšľa nad dobrom a prináša inšpiráciu pre tých, ktorí chcú konať dobré skutky.

Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. Prečítajte si príbeh dvoch mužov, ktorých spojil dobrovoľnícky program BUDDY. Ten prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dokázali dôstojne začleniť do spoločnosti.

Trojica kamarátov vytvorila službu, ktorá má motivovať mladých ľudí ostať po škole na Slovensku. Pomáhať sa dá naozaj rôzne, napríklad aj vytvorením špecializovaného portálu Praxuj.sk, ktorý umožňuje študentom nájsť si stáž v odbore.

Chýba vám partia na futbal či iný šport? Aplikácia Sportender vám ju umožní nájsť. Matúš Čarnogurský získal za svoj nápad Študentskú podnikateľskú cenu. Aplikácia uľahčí život nielen športovcom, ale aj prevádzkovateľom športovísk.

10 organizácií, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť. Chceli by ste podporiť zaujímavý projekt alebo sa radi zapojili do dobrovoľníckeho programu? Vybrali sme pre vás tie, ktoré určite stoja za povšimnutie.

Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog? Občas sa každý z nás dostane do situácie, keď by chcel pomôcť, no často nevie, čo robiť. Ako v takýchto momentoch zareagovať, sme sa opýtali odborníkov.

Férová Nadácia O2 aj v roku 2018 podporí zaujímavé projekty, ktoré zo Slovenska môžu spraviť vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Do grantu sa tento rok prihlásilo 180 projektov, tie víťazné budú zverejnené 31. júla 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Prvotriedny smartfón aj pre náročných Huawei P60 Pro môžete získať s praktickým darčekom

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac