Opisovať preteky v hlavnom triatlonovom meste Európy, v Rothe, a zamýšľať sa nad tým, čo by sa dalo urobiť lepšie, je ako sedieť v novom Bentley a hľadať chybu.

Roth je malé mestečko v Bavorsku. Celoročne ho obýva asi 25 000 obyvateľov, ale už týždeň pred udalosťou roka je ich tu takmer dvojnásobný počet.

Vo štvrtok, teda dva dni pred pretekmi, si ľudia pravidelne skúšajú vodu, v ktorej budú plávať. Ráno sa ich dokáže nazbierať aj sedemsto. Užívajú si prostredie, ale tiež sprievodné služby.

Raňajky vedľa plaveckého areálu si vychutnávam aj ja. Káva z termosky a koláčik chutia v tomto prostredí ako z najlepšej reštaurácie. Snažím sa prežívať atmosféru, o ktorej som doteraz len počúval a čítal. A odrazu ju aj žijem. Len sledujem ľudí. Som extrovert, nemávam trému, ale aj na mňa prostredie pretekov začína pôsobiť veľmi emotívne.

Práve kvôli emóciám som chodil plávať každý deň. Kvôli kolegom triatlonistom, organizátorom či domácim. Každý sa usmieva a zapraje pekný deň.

Registrácia a všetko okolo nej ide ako hodinky a s ničím nie je problém. Hneď vedľa registrácie sa nachádza Expo. Každý, kto chodí na veľké preteky, to už pozná. Ale v Rothe je to ešte o pár levelov vyššie. Človek by tu vedel minúť všetky svoje úspory, všetky veľké značky ponúkajú overené modely aj totálne novinky.

Asi najviac ľudí vždy stojí vedľa stánku Frodissimo. Je to značka najlepšieho svetového triatlonistu Jana Frodena, ktorý vytvoril vlastnú značku oblečenia, ale napríklad aj kávy. Veľmi chutila.

Na každom rohu sme stretávali Čechov i Slovákov. Nadšení sme boli hlavne z veľkých svetových hviezd, ktoré sme stretávali všade. Väčšinou len lajkujeme ich statusy na sociálnych sieťach, no teraz sme sa s nimi mohli odfotiť či prehodiť pár viet.

Plávanie

V depe bol obrovský ruch, na ten som sa však tešil. Všade stáli stovky až tisícky fanúšikov, lemovali kanál, v ktorom sme plávali, stáli na mostoch, popod ktoré sme šli. Boli všade.

Chcel som do toho skočiť aj ja. Začať bojovať, úplne naplno, ako keby šlo o všetko. Je to hromadný súboj, pritom však boj každého jedného. Podobne ako v živote. Pre mňa vždy v spojení so snahou byť lepší, rýchlejší, potvrdiť si, že sa zlepšujem. Zároveň si však musím dávať v tom “pekle” pozor a nemôžem sa nechať zožrať ostatnými “žralokmi”.

Vo vode som sa cítil príjemne. Vedel som, na čo mám, že ma čaká ešte dlhá cesta. Štartoval som z ôsmej vlny, väčšina dobrých plavcov tak bola ďaleko predo mnou. Síce nie som dokonalý plavec, ale vedel som, že by som mal byť rýchlejší, než súperi okolo mňa.

Po takmer troch kilometroch bolo tempo vo vode na moje pomery veľmi pomalé, ja som však vedel, že je to len začiatok, nemôžem sa plašiť, mám pred sebou 180 kilometrov na bicykli a maratón behu.

Bicykel

Na bicykel sadám s pohodou získanou vo vode. Začínam ľahko a opatrne. Za prvú hodinu jazdenia zdolávam približne 35 kilometrov. Aj počas druhej a tretej hodiny šliapem veľmi podobne. Mám pocit, že sa šetrím, ale v hlave mám slová svojho trénera Tomáša Jurkoviča a dalších skvelých pretekárov. Snažím sa teda nájsť rovnováhu medzi šetrením síl na beh a tempom, s ktorým som spokojný.

Keď stúpam na Solar, kopec na ktorom vás povzbudzuje asi päťdesiattisíc ľudí, začujem moderátora, ako kričí: “Rado je Slovák, aj Sagan je Slovák, ale Rado je tu a držme mu palce”. Ustrážil som si všetky emócie a bicykel dokončil na minútu presne v čase, aký som plánoval mať.

Aj počas pretekov som vnímal vysokú úroveň organizácie. Každých približne 18 kilometrov sme mali občerstvovaciu stanicu, na trase bolo tiež asi päť technických stánkov v prípade problému s bicyklom. Všade naokolo boli rozhodcovia, ktorí sledovali či nepodvádzame.

Raz spadol banán na cestu aj mne, ihneď bol vedľa mňa jeden z komisárov, ktorý ma upozornil, ale zároveň ukázal, že vie, že mi to spadlo a nezahodil som ho. V opačnom prípade by som už končil. Preto som aj všetky obaly schovával pod dres.

Príjemný šok ma čaká aj pri vjazde do druhého depa. Ihneď po príjazde mi pomáha až šesť ľudí. Zoskočiť z bicykla, doniesť moje veci, prejsť so mnou do stanu, vybrať mi veci, podať občerstvenie, to všetko majú perfektne rozdelené. Ja sa postupne dávam dokopy a vyrážam z depa za kriku divákov a povzbudzovania mojím synom.

Maratón

Trasu behu som si vôbec neštudoval a bral som to ako výhodu. Ísť “naslepo” a spoznávať ju priamo počas pretekov. Ale už na približne 8. kilometri som cítil, že niečo nie je v poriadku. “Ak si v kríze, musíš ju vyriešiť a nečakať, že prejde,” znie pravidlo skúsených ironmanov. Ja som vedel, že mám pred sebou ešte viac než 30 kilometrov, tak som sa snažil situáciu riešiť.

Podarilo sa mi to a posledné kilometre som bežal dokonca pod päť minút, cítil som sa fantasticky a užíval si to až do cieľa.

Čo som cítil?

Nič a všetko zároveň. Obrovské naplnenie a spokojnosť. No zároveň som nemyslel na nič. Chcel som len vidieť syna a dať si za odmenu pivo.

Mal som za sebou desať hodín absolútneho sústredenia, ale necítil som sa slabý. Boleli ma nohy, ale cítil som sa silný. Nepotreboval som nič riešiť, o ničom rozprávať. Len byť s mojimi najbližšími. Myslel som na rodinu, na mojich športových priateľov, na trénera, ktorý mi stále verí, na mojich poradcov.

Čo bude ďalej?

Pár rokov dozadu, keď som pretekal v rallye, platila veta, že rally nie je šport, ale životný štýl. Dnes to vnímam presne tak. Rally som vymenil za triatlon, ale vášeň vo mne zostala.

Našiel som svoju cestu, po ktorej chcem kráčať. Volá sa ironman. Dlhý ironman je športová disciplína, v ktorej sa cítim najlepšie. Napĺňa ma, dáva mi možnosť realizovať sa a zároveň mi krásne ukazuje možnosti, ktoré pred sebou mám, aby som sa mohol zlepšovať.

Zároveň by som ten pocit prial každému. Aby sme všetci hľadali to, čo milujeme a našli tie činnosti, pri ktorých dokážeme zabudnúť na čas či bolesť, ale zažívame len tú najčistejšiu radosť.