Mám sen. Povedal svojej dcére a šiel bežať

8. 7. 2016; Autor: Sóda, Foto: Adriana Homeo

Martin Seker nie je profesionálny športovec, ale obyčajný bežec, ktorý mal sen skúsiť, kam až siahajú jeho hranice. Pretože 144 kilometrov znie ako príliš veľké sústo pre bežného smrteľníka. Lyricky vám rozpovie príbeh, ktorý začal minulý rok malou ochutnávkou a pokračoval tento rok osobnou skúsenosťou.

Rok 2015: Ako som sa na Kamzíku “nakazil”

Minulý rok sa ma kamarát Bresťo pýta: “Čím chceš byť?” Odpovedám: “Udavač”. A tak sa stávam počas behu STEFANIK TRAIL 140 jeho udavačom (v modernej bežeckej terminológii pacer, teda človek, ktorý udáva tempo pretekárovi). Splnil sa mi veľký sen, vykonávam, čo som vždy chcel.

Preteky mali čarovnú, nákazlivú atmosféru. Stretnúť usmiatych jedincov po odbehnutí 107km na Kamzíku bol veľký zážitok. Dali si niečo malé do úst, dúšok vody a fičali ďalej v ústrety dalších 37km, ktoré čakali aj mňa.

Od tohto okamihu ma Štefánik prenasledoval na každom kroku.

Rok 2016: Pol roka príprav so Štefánikom v pätách

Videl som ho aj na prebale knihy v antikvariáte, tak som si ju vzal so sebou. Knižku som doma prelúskal. Neskutočný život: „Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách“… Ten toho veru za 39 rokov stihol veľa.

Už som pochopil, prečo je tá socha na nábreží taká veľká. “Prenasledovanie” Štefánikom ukončujem registráciou na ultratrail nazvaný po ňom. Platím poplatok, cesty späť nieto. Propozície hovoria jasnou rečou. Čaká ma 144 kilometrov s prevýšením 5330 metrov – treba sa začať pripravovať.

Je to pre mňa veľká výzva, veľký sen. Z tých čísiel a profilov v propozíciách sála dobrodružstvo, a tie milujem, vtedy vo mne ožíva malé chlapčisko.

Do práce, z práce, do práce, z práce. Z činností, ktoré robíme, treba mať radosť, nesmie nám na tom veľmi záležať, musí nás to baviť, ako keby sme sa hrali, potom to pôjde samo. A tak sa hrám.

Autor: Vivafoto

Príprava bola dokonalá, dostal som sa na štart. Stojím na Bradle pod mohylou Milana Rastislava Štefánika. Pohľad na západ a predo mnou všetky kopce Malých Karpát.

Spomínam na kamarátku Vandu z Banskej Bystrice: „Malé Karpaty? Kopce? Však tam nie je o čo oko oprieť.“ Vedľa mňa stojí, kto iný, Bresťo. Dlhé nohy, tajomný úsmev na tvári, vie, čo ja ešte len nejasne tuším.

Je to kamarát, akého človek len tak idúc po ulici nestretne. Takýto kamarát sa jednoducho vyskytne. Spomínam na to, ako sme sa kedysi dávno stretli:

Rok 1997: Koniec novembra, Žilina

Stojíme na stanovišti autobusu smer Štefanová, ideme na zimný prechod hrebeňa Malej Fatry. Spacáky, stan, jedlo na dva dni, čaká nás dobrodružstvo. Sme len dvaja, ostatní odriekli účasť na akcii kvôli nepriaznivej predpovedi.

Zlé počasie a zlé podmienky neexistujú, to isté si myslí aj Bresťo čakajúci na svoj autobus do tej istej dovolenkovej destinácie. To je moje prvé stretnutie s borcom, s ktorým som sa odvtedy veľakrát delil o radosť, o chladivé orosené, o myšlienky, o kúsok miesta na spanie, o lano, riedky vzduch, o hviezdy a búrky….

Naspäť v roku 2016: Štefánik trail na vlastné nohy

Po tých rokoch sa už ani rozprávať nemusíme, stačí gesto, posunok. Takto bok po boku bežíme prvých 35 km, tešíme sa z krásneho lesa, nízke slnko, blatko. Neskôr obloha plná hviezd a nádherné skalné pasáže “najvyššieho v Malých”.

Bresťo stratený na lúke zbiera vlčie maky. Vraj – nemusíš sa báť, pozri sa na seba ako vyzeráš, to nie je pre teba. Pre dievky. Pri kŕmidle.

Na Bukovej občerstvenie, nové sily. Je po polnoci a pravidlo znie: „Síl máš na jeden deň, po polnoci sa ti dolejú nové, takže ideš ako srnka ďalej“. Hoci má STEFANIK TRAIL až 144 kilometrov, je to len súčet krátkych behov. Niečo ako štafeta, ktorú bežíš sám so sebou.

Nasleduje najkrajšia časť Malých Karpát – Klokoč, Roštún. V Sološnici oživujúce rizoto s pivom. Opäť sú z nás noví ľudia s radosťou preberajúci štafetu na ďalšiu krásnu pasáž – Taricové skaly, Vysoká. Brieždenie a spev vtáčkov nebeských nám spôsobuje neskutočnú radosť z behania. Na raňajky sme na Pezinskej Babe. To už sme ako doma.

Na Babe sa stretávam s vysokou profesionalitou dobrovoľníka Martina, spolužiaka zo základnej školy.

Martin: Doplním ti vodou aj camelback?

Ja: Ďakujem, len trošku.

Martin: Daj sem.

Ja: Stačí, stačí, však už som skoro doma.

Martin: Ja viem kedy stačí!

Voda do kvapky vydržala celú ďalšiu etapu, Martin vedel, čo robí.

Pred Kamzíkom konečne oživenie, poriadny výšľap popod lanovku, také sa mi páči. Nastáva neuveriteľný reštart psychických aj fyzických síl. Kúsok bokom stojí kamarát Braník. Dnes bude udavačom on.

Autor: Vivafoto#https://www.facebook.com/723635814392071/photos/a.1021248031297513.1073741916.723635814392071/1021530427935940/?type=3&theater
Autor: Vivafoto

Opäť postavička zo zbierky „vyskytli sa“. Stretol som ho v roku 1997 na Sliezskom dome, po Memoriála Jozefa Psotku. Vonku bola tma, vnútri večierok. Otvorili sa dvere, priestor sa zaplnil vzduchom voňajúcim chladnou tatranskou nocou a v tesnom závese vošla postavička smutného rytiera, vlasy pod zadok, melancholický pohľad, iskra v oku a výzva na perách – vraj, kto so mnou ide na Východnú Vysokú? Išiel som.

Teraz, počas utratrailu sa vďaka Braníkovým vtipom a úsmevným príhodám z mladosti „rýchlo“ presúvame mestom a ani neviem ako a pod nohami leží Devín. Krajina môjho detstva.

Nôžky sa začínajú trápiť, ozýva sa narazený členok. Hrám hru, ktorú bežci poznajú, volá sa “po najbližší”. Strom, krík, plot, most

Úspech spočíva v tom, že urobíš krok. A ešte jeden krok. A stále znova začínaš ten istý krok. Celý život. Nábrežie, nevkusný River park, ešte nevkusnejšie podhradie, most SNP, starý Nový most. Som úplne mimo, hlava nechce, aby to skončilo, telo sa bráni akejkoľvek činnosti.

Autor: Vivafoto#https://www.facebook.com/723635814392071/photos/a.1021248031297513.1073741916.723635814392071/1021530427935940/?type=3&theater
Autor: Vivafoto

V cieli ma už čaká najúžasnejšie ženské publikum v celom intergalaktickom priestore, Zuzka a Dianka. Tie, ktoré tu už nemôžu byť, dostávajú cez Milana Rastislava vrúcne pozdravy. Ďakujem za všetko. Všetkým.

Rok 2016: Deň pred štartom

Tri hodiny pred štartom rozhovor „prečo – lebo“ s trojročnou dcérou.

Autor: Vivafoto#https://www.facebook.com/723635814392071/photos/a.1021248031297513.1073741916.723635814392071/1021530427935940/?type=3&theater
Autor: Vivafoto

Zuzka: Teraz pekne spi, tatík ide bežkať a zajtra ho pôjdeme pozrieť na Kamzík.

Dianka: Chudáčik tatík, ideš bežkať? Prečo?

Ja: Lebo tak dlho a tak ďaleko som ešte nebežal, zaujíma ma, aké to bude.

Dianka: A prečo?

Ja: Idem zistiť, či existujú hranice, ak áno, tak kde sú.

Dianka: A prečo?

Ja: Lebo mám sen a chcem ho zhmotniť, je to dôležité, lebo skutočnosť je vždy iná ako snívanie, môže byť dokonca ešte krajšia.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.

10 tisíc krokov denne: Na čo je to dobré a kedy je to príliš veľa?

Chôdza pomáha činnosti srdca, ale posilňuje tiež svaly. Je zadarmo a môžete ju robiť kdekoľvek, tak prečo nezačať hneď?

čítaj viac