Medailová nádej Slovenska na OH v Riu: Najhoršie je čakanie na preteky

12. 6. 2016; Autor: Sóda, Foto: Miro Nôta

Príprava na olympiádu si vyžaduje tvrdý tréning a mesiace odopierania. S Matejom Tóthom, ktorý bude Slovensko reprezentovať na tohoročných hrách v brazílskom Riu de Janeiro, sme sa porozprávali, ako vyzerala jeho cesta od začiatkov až na vrcholové podujatia.

Ako ste sa dostali k chôdzi a čo vás na tom chytilo?

To bola určite náhoda. Asi žiadny trinásťročný chalan nesníva o kariére chodca. Tak to bolo aj u mňa. Dostal som sa do triedy zameranej na atletiku, kde sme robili všetky disciplíny.

V siedmej triede sme skúšali aj chôdzu a ja som bol vtedy druhý alebo tretí z ročníka. Môj tréner mi odporučil, aby som skúsil trénovať chôdzu u Petra Mečiara v Nitre. Ja som mal vždy veľmi blízko k vytrvalostným disciplínam, tak som si povedal, že to vyskúšam.

Veľmi rýchlo prišli prvé úspechy a mne sa to zapáčilo. Tréner si všimol, aj keď som nebol úplne super talent, že mám v sebe pracovitosť a zmysel pre zodpovednosť. Okrem toho nás veľmi dobre motivoval.

Hneď nám pustil video Jozefa Pribilinca, ako ide do cieľa. Úplne si nás tým získal. To bol veľmi dôležitý činiteľ a ja som mu za to vďačný.

Mali ste už v tom veku  najvyššie ambície alebo to prišlo až s odstupom času?

Vďaka trénerovi to bol relatívne rýchly proces. Najprv sme súťažili na úrovni okresu, maximálne kraja. Stále nám však hovoril, že o rok by sme už mali vyhrať majstrovstvá Slovenska a v tom ďalšom ísť na majstrovstvá sveta. My sme z toho boli šokovaní a očarení zároveň. Hovorili sme si, že na to nikdy nebudeme mať.

Výsledky však prichádzali veľmi rýchlo. Keď som ako 16-ročný išiel na majstrovstvá sveta do 17 rokov, čo bolo zhruba po troch rokoch tréningu, tak tam už som vedel, že chôdza je to, čo chcem robiť, a že raz budem profesionálny športovec. Som rád, že sa to podarilo.

Mali ste niekedy pochybnosti o tomto rozhodnutí? Nerozmýšľali ste aj nad inými športmi?

Nie. Ono sa to naopak stále stupňovalo, môj vzťah k chôdzi a aj moja výkonnosť. Nepamätám si, že by ma to niekedy nebavilo.

V čom je príprava na olympiádu odlišná oproti bežnej príprave?

Preteky samé o sebe sú v podstate rovnaké ako majstrovstvá sveta alebo iné podujatia. Len tá atmosféra je na olympiáde výnimočná tým, že sa koná len raz za 4 roky. Psychika športovca je mimoriadne poznačená.

Poznačená v dobrom či v zlom?

To záleží, kto to ako využije. Kto si nastaví svoju latku príliš vysoko, tak sa môže sám veľmi ľahko demotivovať.

Najmä keď snívate o medaile a zistíte, že ste na 15. mieste a nezlepšuje sa to. Vtedy to dokáže veľmi negatívne ovplyvniť výkonnosť a športovec rýchlo rezignuje.

Iní sa zase môžu dostať do úplnej eufórie a dajú zo seba ešte viac, než na iných pretekoch. Ja som rád, že idem už na svoju štvrtú olympiádu, a že mám skúsenosti, ktoré viem využiť, preto nevytváram na seba extrémny tlak.

Je pre vás titul majstra sveta psychickou výhodou pred olympiádou alebo je to skôr príťaž?

Určite budem teraz viac na očiach, nielen u súperov. V užšej svetovej špičke som už zhruba tretí rok, už ma majú veľmi dobre prečítaného. Väčšie očakávania zrejme bude cítiť zo strany verejnosti. Donedávna totiž väčšina ľudí nevedela, že tu máme nejakého Tótha, ktorý bol vicemajster Európy.

Zo ziskom titulu majstra sveta a s blížiacou sa olympiádou sa citeľne zvýšili. Potom už bude iba na mne, aby som ten tlak ustál a pripravil sa tak, aby som mohol atakovať tie najvyššie priečky.

Mám a sebou 20 rokov skúseností, takže viem, ako sa musím pripraviť. jedno však nemôžem ovplyvniť, a to je zdravie. Verím však, že vplyv nervozity a tlaku zvládnem.

Máte nejaký spôsob, ako bojujete so stresom alebo sa  jednoducho postavíte na štart a idete?

Ja mám svoj “automatický systém”. Už nad tým ani nerozmýšľam. Začínam prípravou už večer pred pretekmi – nachystám si dres, občerstvenie, štartové číslo a tenisky.

Ráno už len vstanem keď zazvoní budík a všetko ide samé. Dospel som do štádia, že sa na preteky teším, tak ako to bolo aj na majstrovstvách sveta. Pevne verím že sa to tak bude aj na olympiáde.

Keď na vás počas pretekov príde kríza, ako sa s ňou vyrovnávate?

V poslednom čase sa mi darí tomu vyhnúť, aj keď na 50-kilometrovej trati to môže prísť. Ja mám skôr stavy eufórie. Ale v krízach je to hlavne o skúsenostiach športovca, najmä keď to príde na nejakom štyridsiatom kilometri. Síce je to už “len” desať kilometrov, ale stále je to “ešte” desať kilometrov, ktoré trvajú trištvrte hodiny.

Počas nich sa dá veľmi jednoducho mentálne rezignovať, Na pretekára môžu prísť myšlienky, že už nebude mať medailu, čo môže mať za následok, že neskončíte piaty ale pätnásty. A hlavne na olympiáde je to tak, že sa bojuje o každé miesto. Borci, ktorí sú majstri sveta, sa tvrdo “pobijú” hoci aj o desiate miesto.

Čo všetko ste museli kvôli museli zmeniť v tréningu, aby ste sa pripravili na podmienky v Brazílii?

Jasné, že ideálne je pretekať doma alebo v podmienkach, na ktoré som zvyknutý. V Pekingu som mal najväčší rešpekt z toho prechodu zo Slovenska tam, nakoniec to však prebehlo bez problémov. O to sa budeme snažiť aj v Riu.

Dva týždne pred štartom pôjdeme na sústredenie do neďalekého mesta, asi 180km od Ria. Do olympijskej dediny sa presunieme až dva dni pred pretekmi.

Bude veľmi dôležité sa dobre aklimatizovať, časového posunu sa nebojím. Po prvé, je to na západ – teda v čase štartu bude u nás možno obed. Peking bol v tomto oveľa horší, v čase štartu bolo u nás asi pol druhej v noci. Aj keď si človek zvykne na časový posun zvykne, svoj biorytmus úplne neoklame.

Horšie to bude s miestnou klímou, ktorá je veľmi špecifická. V samotnom Riu sa počasie mení zo dňa na deň. Jeden deň bolo 30 stupňov a slnečno, iný deň 20 stupňov a zamračené. Určite tam bude vysoká vlhkosť vzduchu, čo u nás nie je veľmi bežné. No keď je človek dobre pripravený aj na tieto podmienky sa veľmi rýchlo prispôsobí.

Je nejaký tréning, ktorý máte rád a naopak, ktorý tréning máte iba z povinnosti?

Ja som rád, že aj po dvadsiatich rokoch ma chôdza stále baví. Aj na tréning sa vyslovene teším, keď vidím že som zdravý a zlepšujem sa. Vždy sa síce nájde niečo, na čo človek nemá práve chuť alebo má predtým rešpekt.

Či už sú to šprinty, alebo najdlhšie tréningy na 40 kilometrov. Ja osobne mám rád vytrvalosť, určite väčší rešpekt mám pred tréningom na špeciálne tempo na 20 kilometrovú trať.

Ako obdobie prípravy zvláda vaša rodina?

Odlúčenie od rodiny je asi najväčším negatívom pre profesionálneho športovca. Ja som veľmi rodinne založený, mám dve dcérky – jedná má osem a druhá šesť rokov. Dosť ťažko zvládam, keď musím od nich odísť.

Som však profík a viem si povedať, že kvôli tréningu musím niektoré veci pretrpieť. Navyše, mám skvelú manželku, ktorá mi v tom pomáha a dokáže sa o deti starať a všetko im vysvetliť. Dcérky už sú staršie a to najhoršie obdobie máme za sebou. Keď boli menšie, ťažko chápali, prečo ocko nie je doma.

Chýbajú vám pri tréningu nejaké veci bežného života, ktorých sa musíte vzdať? Napríklad obľúbené jedlo…

Ja mám celkom dosť špecifický stravovací aj prípravný režim. No vôbec to nevnímam tak, že si musím niečo odopierať. Fungujem tak už dlho. Všetko, čo patrí k tréningu mi nerobí viacmenej žiadne problémy.

Mávam raňajky, ktoré sú pripravené v prvom rade tak, aby mi dali dosť energie, no zároveň sú aj chutné. Takisto aj nápoje, ktoré musí človek piť, aby mal dosť tekutín a minerálov. To všetko sa vždy snažíme pripraviť tak, aby boli aj kvalitné aj aby to človeku chutilo.

Takže vám nie je smutno za žiadnym bôčikom alebo hamburgerom?

(smiech). Ten bôčik by sa ešte dal akceptovať. Samozrejme, mám nejaké obmedzenia. Nejem pečivo ani sladkosti, cestoviny a ryžu tak dvakrát za týždeň.

Spomínali ste, že Majstrovstvá sveta boli pre vás príjemným zážitkom, priam ste sa z pretekov tešili. Myslíte, že aj v deň olympijských pretekov sa budete tešiť alebo to bude poriadny stres?

Pevne verím, že sa na to budem tešiť, a že sa na štartovú čiaru postavím s úsmevom. Pre mňa býva horšie samotné čakanie na preteky – tá nedočkavosť. Trénujeme veľa, no posledný týždeň býva voľnejší.

Vtedy má človek viac času rozmýšľať. Preto si vždy beriem so sebou knihy, ktorými zabíjam čas pred pretekmi. Základom je však dobrá príprava. Keď je človek dobre pripravený, nemusí byť v strese a môže si všetko vychutnať.

Cítite na sebe tlak okolia?

Zatiaľ nie. Určite sa bude olympiáda v médiách čoraz častejšie rozoberať. Budú mi písať aj moji známi, aby som priniesol nejakú medailu. Zatiaľ som však úplne pokojný. Do 19. augusta ešte nachodím veľa kilometrov a zoderiem veľa tenisiek. Dovtedy sa budeme snažiť naplánovať každý detail a nastaviť prípravu tak, aby forma vyvrcholia práve vtedy.

Na čo sa najviac tešíte?

Určite na atmosféru. Aj keď cestovať do Ria nie je úplne jednoduché ani lacné, určite tam budú skalní fanúšikovia a návštevníci z celého sveta. Teším sa že budeme súťažiť pod olympijskými kruhmi na krásnom okruhu pri pláži.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.

Má 84, ale bez maratónov si život nevie predstaviť

Maratón predstavuje pre mnohých z nás niečo nemožné. Istý Jules Winkler ich behá pravidelne, aj vo svojich 84 rokoch.

čítaj viac