Úspešné Slovenky, ktoré živí fitness

Aj na Slovensku máme ženy, ktoré vďaka cvičeniu motivujú iných a uživia seba. Prečítajte si, ako začínali, ako prekonávajú nechuť cvičiť a čo ich núti pokračovať ďalej.

Prednedávnom Sóda písala o 10 úspešných ženách vo svete, ktoré pretavili lásku k cvičeniu do celosvetového úspechu a motivujú milióny ľudí.

Teraz sme vyspovedali štyri známe slovenské trénerky v oblasti fitness a aerobiku. Hovoria aj o tom, ako bojujú s tým, ak sa im zrovna veľmi nechce cvičiť.

Ivana Krížová

Zdroj: Súkromný archív Ivana Krížová

Ako si začala s cvičením?

Cvičím od detstva. K cvičeniu a pohybu ma ako-tak priviedla rodina, najmä tatino. Dedko bol volejbalový tréner, tatino a v podstate celá rodina hrávala volejbal a tenis. Čiže aj ja som začala ako malá s tenisom a neskôr, keď sa ukázalo, že som priliš veľký nervák na individuálny šport – nevedela som prehrávať, tak ma dali na volejbal. Teraz je však moje cvičenie úplne o niečom inom.

Ako často cvičíš?

Každý deň. Je to moja závislosť v tom najkrajšom slova zmysle. Ale po rokoch sa závislosť na samotnom pohybe zmenila na závislosť na pocite, ktorý sa dostaví vždy, keď vidím usmiatych ľudí, spokojných samých so sebou, nabitých energiou po našej spoločnej hodine.

Kedy si si uvedomila, že vášeň pre cvičenie ťa môže aj uživiť?

Nikdy som o cvičení nerozmýšlala v číslach. Vlastne vzťah k peniazom mám dodnes nevysporiadaný. :) Keďže cvičenie je moja láska, mám pocit, že to skôr ja by som mala platiť peniaze ľuďom, ktorí mi chodia na tréningy a prinášajú mi ten krásny pocit zadosťučinenia.

Ale viem, na čo sa pýtaš. Takže v šestnástich, keď som začala mať vedené hodiny Indoor cyclingu. Vtedy som začínala zažívať radosť z uvedomenia si, že si mám z čoho sama zaplatiť telefón a dopriať si trošku viac.

Je to najdôležitejšie. Keď tréner cíti radosť z toho, čo robí, hromadí okolo seba pozitívnu energiu a tým pádom dokáže ľuďom odovzdať oveľa viac. Najviac.

Ako motivuješ seba, aby si mohla motivovať klientov?

Motivácia je vždy vzájomná. Oni motivujú mňa a ja následne ich alebo naopak.

Ako prekonávaš blok, keď sa ti nechce cvičiť?

Zastávam názor, že keď sa človeku ozaj nechce, tak cvičenie nemá žiaden efekt. Ak vám telo vraví „nechcem íst“, má na to určite opodstatnený dôvod. V tom prípade je najlepšou cestou urobiť mu po vôli a radšej si od cvičenia oddýchnuť.

Zora Czoborová

Zdroj: Súkromný archív Zora Czoborová

Ako a kedy ste s cvičením začali?

Cvičím úplne odmalička. Od šestnástich rokov som začala s precvičovaním aerobiku. Od osemnástich som však začala závodne s atletikou. Vyštudovala som FTVŠ a ako prvá na Slovensku som písala diplomovú prácu s názvom: Rytmická gymnastika a aerobik, z ktorej čeprali informácie mnohí študenti po mne.

Vo fitness existovala vtedy ešte len jedna súťažná kategória. Mňa to veľmi bavilo a fitness som sa venovala počas VŠ. V septembri roku 1994 som sa prihlásila na MS v aerobiku a v októbri na ME vo fitness, kde som skončila tretia.

V roku 1993 organizovali Bezákovci súťaž Prvá fitnesska Slovenska, kam som sa tiež prihlásila, no týždeň pred súťažou som sa zranila a nemohla sa zúčastniť. O rok, v roku 1994 som sa však súťaže zúčastnila. Vyhrávala som súťaže v ČSR aj SR.

Dokonca som bola osobne pozvaná Arnoldom Schwarzeneggerom na Miss Fitness World do Ameriky. Na tejto súťaži sa zúčastňovali len top fitnessky z celého sveta. Ja som skončila tretia ako najlepšia Európanka. Vo februári 1995 po tomto úspechu už spozorneli i médiá na Slovensku, že je tu niekto, kto je naozaj dobrý v tom, čo robí.

Všetky úspechy som dosiahla sama, bez trénera a taktiež som si všetko sama financovala. Asociácia IFBB totiž vznikla až v roku 1996.

Ako často cvičíte?

S profesionálnou kariérou som skončila v roku 1999. Hlavným dôvodom bolo hlavne to, že som počas aktívnej kariéry musela neustále dodržiavať prísnu diétu. Úplne som prestala chodiť do fitka a venovala som sa výhradne len aerobiku. Taktiež som nejaký čas žila v USA, konkrétne v Los Angeles, kde som navštevovala a skúšala najrôznejšie a najnovšie aerobikové trendy a cvičenia.

Napríklad kurzy Billiho Banksa. Dva a pol roka dozadu som začala znova s posilňovaním, no a teraz od polovice marca sa znova venujem len aerobiku. Posilňovanie mi však chýba. Potrebujem spevňovať hlavne zadok a väzy okolo kolien.

Kedy ste si uvedomili, že cvičenie vás dokáže aj uživiť?

Nikdy som to nerobila kvôli peniazom. Ako som už spomínala, všetko som si musela financovať sama. Dokonca som si raz našla trénera v Ríme, kam som sa jedno popoludnie rozhodla isť vlakom na otočku, zaplatila si s ním pár hodín a telocvičňu, aby ma naučil choreografie a pohyby a potom som doma trénovala podľa toho, čo ma naučil.

Všetky peniaze, čo som našetrila počas vysokej školy, som vrazila do kariéry.

Keď bol na Slovensku najväčší rozmach cvičenia, robila som rôzne cvičebné programy pre rôzne televízie. Tým som sa stala veľmi mediálne známou. Potom som otvorila fitness centrum a teraz sa venujem aktivite, ktorú mám veľmi rada, fit pobytom. Je to a vždy to bola tvrdá drina, no napĺňa ma to.

Aké dôležité je podľa vás vnímať svoju prácu ako záľubu?

Ja skôr zastávam názor, že netreba vnímať prácu ako prácu, ale aby sa záľuba dokázala stať prácou. Škola a biológia mi dali veľmi veľa do života. Naučila som sa veľa o tele, ako funguje. Samozrejme aj ja som skúšala rôzne diéty, až kým som neprišla do styku s cvičením. Všetko je to o tom, mať zdravý balans.

Ako motivujete samú seba, aby ste ďalej mohli motivovať klientov?

Myslím si, že som skvelý motivátor. Tréner musí však okrem motivátora byť aj psychológom. Základom je tiež to, že ma to mimoriadne baví. Som šťastná, keď dokážem niekomu pomôcť.

Ako prekonávate pocit, keď sa vám nič nechce?

Počas súťažnej kariéry, keď mi telo povedalo, že nechce ísť cvičiť, nešla som. A ak som neposlúchla, zvyčajne to skončilo zranením. No ak je to len v hlave, pomôže mi skvelá hudba. Samozrejme endorfíny, ktoré sa vyplavujú pri cvičení, sú tiež veľkou pomocou. Absolútnym základom však vždy je a musí byť správna technika prevedenia jednotlivých cvikov.

Denisa Lipovská

Zdroj: Súkromný archív Denisa Lipovská

Ako ste začali s cvičením?

S cvičením som začala už ako dieťa, konkrétne v desiatich rokoch gymnastikou. Počas vysokej školy som sa cvičeniu prestala venovať hlavne kvôli stresu, no neskôr som sa k nemu vrátila.

Ako často cvičíte?

Ak cvičím aktívne, tak je to šesťkrát týždenne, no momentálne sa nachádzam v takzvanom udržiavacom režime, čo znamená, že cvičím 2-3 krát týždenne.

Kedy ste si uvedomili, že cvičenie vás dokáže aj uživiť?

Uvedomila som si to, keď prišli moje prvé veľké úspechy vo fitness. Najmä 5. miesto na MS, čo bola vtedy len moja tretia súťaž v živote. Vtedy som aj začala s trénerstvom, ktoré ma v prvom rade baví, no a zároveň aj živí.

Aké dôležité je podľa vás vnímať prácu ako záľubu?

Podľa mňa je to absolútne najdôležitejšie. Pracovala som v rôznych zamestnaniach. Som vyštudovaná stavebná inžinierka, no táto práca je môjmu srdcu najbližšia.

Ako motivujete samú seba, aby ste ďalej mohli motivovať vašich klientov?

Moji klienti sú mojou motiváciou. Už len to, že si tréningy so mnou užívajú, je mi motiváciou. Ale aj to, že so svojim telom mám určité plány. To ma taktiež neustále motivuje vpred.

Ako prekonávate pocit, keď sa vám nič nechce?

Mám dva tipy. Ak je moja hlava nastavená zle, cvičiť idem, a práve to mi pomôže. Ak som však vyčerpaná a unavená fyzicky, idem spať. Telo potrebuje aj regeneráciu, takže spánok mi vždy pomôže.

Lucia Medeková

Zdroj: Súkromný archív Lucia Medeková

Ako a kedy ste s cvičením začali?

Cvičím od piatich rokov. Tancovala som a hrala hádzanú. Po pôrode môjho syna som hľadala spôsob, ako sa dostať späť do formy.

Začala som teda chodiť na hodiny aerobiku do fitka v Petržalke. No a veľmi ma to začalo baviť a odvtedy sa aerobiku venujem ako svojej záľube a práci zároveň.

Ako často cvičíte?

Cvičím 4- až 5-krát týždenne, najmä kondičné a skupinové tréningy.

Kedy ste si uvedomili, že cvičenie vás dokáže aj uživiť?

Prišlo to nejako samo a prirodzeným vývojom vecí a situácie. Nikdy som to nerobila a ani nerobím kvôli peniazom.

Aké dôležité je podľa vás vnímať svoju prácu ako záľubu?

To je absolútny základ úspechu. Ide to ruka v ruke. Keď človeka niečo baví, oveľa jednoduchšie v tom dokáže byť aj úspešný.

Ako sa motivujete?

Držím sa pravidla zbytočne sa nevyčerpávať vecami, ktoré ma nebavia a neprinášajú mi žiadne potešenie. A je to aj o príjme a výdaji.

To je ako keď človek veľa cvičí, musí prijímať energiu z vyváženej stravy, aby mal následne dostatok energie na jej výdaj pri cvičení. Tak je to aj s klientami. Oni mi energiu dodávajú, aby som ju ja mohla rozdávať ďalším.

Ako prekonávate pocit, keď sa vám nič nechce?

Jednoducho počkám, kým sa niečo začne chcieť. Ak sa telu nechce, treba si samozrejme aj oddýchnuť. Ja to riešim tak, že trávim viac času s mojou rodinou a venujem sa im. To ma vždy dobije energiou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac