Z tvrdého horúceho asfaltu na mäkkú príjemnú trávu či do zakrytého lesa. Na prvý pohľad rovnaký beh, ale rozdiely sú väčšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Zdieľať
10. 5. 2018;Autor: Sóda, Foto: Unsplash
Bežecké začiatky sú pomalé a opatrné. Väčšina z nás začínala v okolí domova, na sídlisku alebo na najbližšom ihrisku. V súčasnosti však môžete stále viac bežcov nájsť aj na lesných chodníčkoch či v horách.
Beh v prírode má svoje čaro a prináša benefity, ktoré vám cestný beh nedokáže dať.
Spálite viac energie
Počas behu v prírode dokáže vaše telo spotrebovať až o 10 % viac energie než pri behu po ceste. Dôvodov je viacero. Hlavnou výhodou je, že bežíte po nerovnom povrchu – pri dopadoch a odrazoch je teda potrebná väčšia sila dolných končatín.
Taktiež musíte preskakovať a uhýbať sa rôznym nástrahám. A nakoniec musíte mať neustále pripravenú aj hlavu, ktorá svojou aktivitou taktiež spaľuje energiu a prispieva k tvorbe endorfínov po výkone.
Zlepšíte si rovnováhu
Kamene, konáre kríkov a korene stromov. Nástrahy, ktoré v lese čakajú na bežcov sú rôzne, preto treba byť neustále v strehu a mať pripravenú nielen hlavu, ale aj ruky, ktorými môžete prípadný problém ľahko vyriešiť.
Počas behu v lese musíte pozerať pred seba, aby ste videli, čo vás čaká o krok či dva ďalej. Zároveň musíte sledovať to, kam momentálne kladiete nohu, aby vás nič neprekvapilo. A do toho ešte periférne sledovať aj okolie, aby neprišlo neočakávané prekvapenie zo strany.
Dýchate lepší vzduch
V centre mesta či na sídlisku ste blízko áut, ktorých je dnes stále viac. Kým prejdeme na elektroautá, ešte to potrvá, dovtedy budeme musieť dýchať výpary z výfukov, ktoré telu nerobia dobre.
Práve počas behu potrebuje organizmus vymieňať vzduch a dostávať nový a čerstvý. Eliminujte preto škodlivé látky z výfukov a choďte behať tam, kde autá nestretnete. Bude to bezpečnejšie a zdravšie. Skúste lesy, lúky či polia, určite je ich aj okolo vás niekoľko.
Vychutnáte si krajšie výhľady
Paneláky, betónové kancelárske budovy či sklenené obchodné centrá. Dnes ich vidíme na každej ulici a pri mestskom behu nám neostáva nič iné, len tento fakt akceptovať a behať pomedzi ne.
Beh v lese vám však otvorí zelené plochy, výhľady na celé doliny a možno stretnete aj nejaké zvieratká.
Posilníte si celé telo
Lesný beh je podobne ako každý iný beh hlavne o silných nohách. Práve v nerovnom teréne však vo väčšej miere zapájate aj iné časti tela. Keď skočíte na kameň či koreň stromu, namáhate pri udržiavaní rovnováhy hlavne strednú časť tela, ruky a ramená.
V teréne bežci často využívajú aj ľadvinky či batohy, vďaka ktorým môžu mať po dobehu svalovicu aj na svaloch chrbta či rúk, keďže nohy sú na záťaž zvyknuté. Niektorí bežci dokonca zámerne využívajú záťažové vesty.
Získate inšpiráciu a motiváciu
Iné prostredie, iné myšlienky, nové a kreatívne nápady. Nielen ľudia, ktorí pracujú v kreatívnom prostredí, by mali meniť prostredie, aby našli nové myšlienky. Výlet do prírody odporúčame všetkým, každý si tam niečo nájde.
Okrem nových myšlienok ponúka lesný beh aj priestor na vzdialenie sa od každodennej reality. Či už práca, škola, alebo iné povinnosti, všetky ich dokážeme počas behu v prírode vypustiť z hlavy a myslieť len na ďalší krok.
Nové priateľstvá
Príroda a beh v nej je vášeň, ktorá spája ľudí. S bežcami v lese zdieľate niečo, čo nemusíte vedieť presne pomenovať, ale vďaka tomu s nimi zažívate podobné príbehy, skúsenosti a zážitky, a viete si navzájom pomôcť, keď potrebujete.
Môže sa stať, že po jednom spoločnom behu budete mať nového sparring partnera a pocit, že ho poznáte dlhé roky, hoci je to len pár hodín.
Šetríte svoje kĺby
Počas behu v teréne využívate mäkšiu podložku, či už je to tráva, alebo lesná cestička. Pri dopadoch a spätných odrazoch sa tak nohy neodrážajú tak tvrdo ako od asfaltu, ale oveľa príjemnejšie.
Šetríte tak svoje kĺby a šľachy, ktoré po tréningoch nie sú také zničené a dokážu sa zregenerovať rýchlejšie.
Tento článok na Sóde je súčasťou víkendového magazínu o pohybe a vznikol v spolupráci s O2 Športovou akadémiou Mateja Tótha. O akadémiu pre deti základných škôl si môžete zasúťažiť aj tento rok. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.
Podporte školu v projekte O2 Športová akadémia Mateja Tótha
Prečítaním tohto článku ste získali bonusový hlas. Využite ho a podporte svoju školu.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
O dôležitosti pohybu a jeho pozitívnom vplyve na zdravie aj psychiku vieme všetci, často je však v našom rebríčku kdesi na jednom z posledných miest.
Zdieľať
11. 5. 2018;Autor: Sóda, Ilustrácia: Marek Menke
Neraz vyhráva vlastná pohodlnosť a večné výhovorky, pre ktoré si nenájdeme časť zájsť si zaplávať, ísť konečne na prechádzku do lesa alebo aspoň občas vynechať výťah a prejsť tých niekoľko schodov peši.
A rovnako často pristupujeme aj k deťom. Namiesto toho, aby sme ich v pohybe a športovaní podporovali a boli im príkladom, dívame sa na ne, ako sedia doma aj počas pekných dní, ktoré by mohli tráviť vonku. Alebo sa potom stretáme s úplne opačným prístupom – množstvom fyzicky náročných tréningov, pre ktoré deti nestíhajú byť deťmi.
V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 Športovou akadémiou Mateja Tótha, sme sa rozhodli bližšie pozrieť práve na zdravý pohyb a aktívne trávenie voľného času prostredníctvom športu. Začítajte sa do našich článkov a presvedčte sa, že pohyb si môžu naplno užiť všetky generácie, nielen mladí ľudia a deti.
Zaparkovať auto na opačnej strane parkoviska alebo pracovné stretnutie v stoji? Pripravili sme pre vás sumár nenáročných trikov, vďaka ktorým do svojho života vnesiete pohyb absolútne prirodzene.
Patríte k zanietením športovcom alebo s pohybom ešte len začínate? Pozrite si náš prehľad športových aplikácií, ktoré poradia s tréningovým plánom a poslúžia aj ako osobný tréner.
Modrý operátor spustil 2. ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, ktorá si kladie za cieľ priviesť deti k pohybu a pomôcť im zistiť, na ktorý šport majú najväčšie vlohy. O otvorenie jednej zo 40 akadémií môžu súťažiť základné školy po celom Slovensku. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
