Fakty a zaujímavosti o najznámejších zvučkách televíznych seriálov

Poznáme ich všetci. Seriály, sitkomy, telenovely, rozprávky. A ich titulné piesne.

Poznáme ich všetci. V našich končinách kraľovali televíznym obrazovkám. Televízie ich reprízujú roky takmer nepretržite. Ich úvodné zvučky sa nám vryli pod kožu tak hlboko, že si ich okamžite správne priradíme už pri prvých tónoch.

Televízne seriály, sitkomy, telenovely, rozprávky. A ich intrá:

Nemocnica na okraji mesta

Kultový seriál z roku 1977, ktorý mal úspech vo všetkých vtedajších spriateľených krajinách. Výnimkou východného bloku, bol samotný Sovietsky zväz, kde sa seriál veľmi nepresadil. Zle jazyky tvrdili, že v Rusku mali problém uveriť, že podobná nemocnica môže existovať.

Svojich divákov si však našiel aj na “Západe”, napríklad vo Fínsku. V západnom Nemecku trhal v sledovanosti absolútne rekordy. Bol tam natoľko populárny, že nemecká televízia zaplatila výrobu ďalších siedmich častí v roku 1981. Štedrému sponzorovi ustúpili aj cenzori a seriál sa tak zaobišiel bez ospevovania vedúcej úlohy KSČ.

Autorom ústrednej melódie seriálu je Jan Klusák, český hudobný skladateľ, herec a literát, ktorý pôsobil v divadle Jári Cimrmana. Režisérovi Dudekovi ho odporučila televízna legenda, scenárista Jaroslav Dietl, ktorý obdivoval jeho tvorbu.

Derrick

Detektívka, kde hlavní hrdinovia využívali vac rozum a psychológiu, než zbrane. Stal sa fenoménom doby. Vysielali ho aj v Číne, ba dokonca aj na ostrove Maurícius. Od Argentíny až po Zimbabwe, dokopy v 108 krajinách. Na kazetu si Derricka údajne nahrával aj samotný pápež Ján Pavol II. S hlavným predstaviteľom Horstom Tappertom sa pápež v roku 1999 stretol aj osobne.

Až neskôr, po Horstovej smrti, sa prevalilo jeho pôsobenie v jednotkách nacistickej SS a seriál  v Nemecku nadobro zakázali reprízovať.

Hudbu skomponoval Les Humphries, vlastným menom John Leslie Humphreys, rodený Angličan, ktorý si ale najväčšej slávy užil práve v Nemecku.

Priatelia

Seriál Priatelia netreba nijak zvlášť predstavovať. Patrí medzi päť najsledovanejších seriálov všetkých čias, čo sa odrazilo najmä na popularite a stave bankového konta dovtedy pomerne neznámych hercov. Počas prvej série každý z nich zarábal okolo 22 tisíc dolárov za epizódu. Ku koncu sa ich honorár dostal približne na sumu milión dolárov za jednu epizódu.

Úvodná pesnička seriálu je od skupiny The Rembrandts. Na texte sa podieľali tvorcovia seriálu Michael Skloff a Allee Willis. Producent a režisér seriálu Kevin S. Bright chcel, aby sa melódia podobala na pesničku od R.E.M. „It’s the End of the World“.

Ponuku dostali kapely R.E.M. a They Might Be Giants, ale nakoniec si Bright vybral svojich obľúbených The Rembrandts. Vytvorenie piesne im trvalo len tri dni a v rádiach sa hrala už týždeň po svojom vydaní, aj keď pôvodne mala iba minútu. Neskôr ju kvôli obrovskej popularite museli nahrať nanovo.

Krok za krokom

Úvodná pieseň sa volá “Second Time Around”. Intro seriálu začína záberom na tabuľu Port Washington, no v skutočnosti sa táto scéna, ako aj celý seriál natáčali v meste South Pasadena v Kalifornii.

V úvodných záberoch sa rodinka Lambertových a Fosterových presúva do zábavného parku. Pozorný divák si môže všimnúť, že v celej prvej sérii sa v úvodných titulkoch s rodinou neobjavuje Mark (Christopher Castile), ale úplne iný čiernovlasý chlapec.

Inak park sa volá Six Flags Magic Mountain a nachádza sa blízko Los Angeles. Kouďák v epizóde “Aj peňazí príliš škodí” spomína, že Six Flags navštívil. More blízko parku, ktoré vidieť v závere intra, je v skutočnosti dotvorené počítačom.

Frasier

Ďalší seriál, ktorý sa nenatáčal v meste, v akom sa odohrával. Frasier Crane (Kelsey Grammer) síce v seriáli býva v luxusnom byte v Seattle, no v skutočnosti sa v tomto meste natáčala  iba jedna epizóda „Deň Frasiera Cranea“ (5. séria, 5. epizóda). Žiadna budova s takým výhľadom, aký je z Frasierovho apartmánu, sa v Seattle nenachádza.

Zvučka v úvode má pomerne zvláštny názov  “Tossed salad and scrambled eggs” čiže v preklade Miešaný šalát a praženica. Má ísť o metaforu na pacientov, ktorí to majú v hlave “pomiešané” a s ktorými sa Frasier ako psychiater pravidelne stretáva. Hlas v pesničke je Friasierov, naspieval ju herec Kelsey Grammer osobne.

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

Ešte pár zaujimavostí, čo stoja za zmienku. Zariadenie Fraseriovho bytu bola jedna z najdrahších položiek seriálu. Stálo okolo pol milióna dolárov. Postavu Roz Doylovej mala povodne hrať herečka Lisa Kudrow (Phoebe z Priateľov). A najviac listov od fanúšikov nedostala postava Frasiera, ale psa Eddieho.

M*A*S*H*

“Najväčší prepadák v histórii televízie,” takto častovali filmoví kritici v roku 1972 prvý diel seriálu krátko po jeho odvysielaní. No posledný diel – dvojhodinový špeciál Goodbye, Farewell and Amen – videli diváci až v roku 1983. Spolu 122 miliónov ľudí. Po pristatí na Mesiaci, to bola najväčšia televízna udalosť v histórii. Hravo tromfol aj dovtedy najsledovanejší diel Dallasu s vysvetlením, kto postrelil J.R. Ewinga.

Úvodná pieseň seriálu sa nazýva “Suicide is Painless”. Hudbu zložil Johnny Mandel a text napísal Mike Altman, čo bol iba 14 ročný syn režiséra filmu a seriálu (seriálu predchádzal film) Mike Altmana. V jednom rozhovore s úsmevom poznamenal, že zatiaľ čo za réžiu filmu zinkasoval iba 70 tisíc dolárov, jeho syn zarobil za spoluautorstvo piesne viac ako milión dolárov.

Pôvodne ju mal napísať samotný režisér, ale nedokázal si poradiť so zadaním, ktoré znelo, že sa má jednať o “Najhlúpejší text pesničky, aký kedy kto napísal.” Napadlo mu preto, že túto neľahkú úlohu zverí svojmu nedospelému synovi. Pieseň sa dočkala množstva cover verzií, medzi inými napríklad aj od Marilyna Mansona.

Beverly Hills 90210

Túto seriálovu zvučku si pamätá asi každý, kto si u nás v 90. rokoch zapol televízor. Menej ľudí si už ale spomenie na to, že Beverly Hills 90210 malo v prvej sérii celkom odlišné intro. Začínalo džezovou melódiu a záberom na poštára, ktorý nesie poštu k domu Walshových v zasneženej Minnesote. Na obálke listu si prečíta, že rodina sa presťahovala do Beverly Hills.

Od druhej série ho vystrediala rockovejšia hudba od Johna E. Davisa a zábery na hlavných protagonistov, ako sa zabávajú na pláži.

Dallas

Keď odvysielali v roku 1980 diel, v ktorom sa odhalilo, kto strieľal na J.R. Ewinga (Larry Hagman), pri televíznych obrazovkách sedelo 90 miliónov divákov, v tej dobe rekordný počet. Neskôr ho prekonal spomínaný M.A.S.H..

Okrem rekordnej sledovanosti, sa Dallas do histórie zapísal aj jedným z najzvláštnejších dejových zvratov v dejinách scenáristiky. Diváci nevedeli odpustiť tvorcom seriálu, že nechali zomrieť jednu z hlavných postáv Bobbyho (hral ho Patrick Duffy známy aj ako Frank zo seriálu Krok za krokom). Kvôli klesajúcej popularite seriálu, sa ho preto scenáristi pokúsili vrátiť späť do hry. Bobby tak síce nie je v seriáli prítomný 29 dielov, no jedného dňa sa z ničoho nič opäť zobudí vo svojej posteli. Divák následne zisťuje, že jeho smrť a celý ďalší vývoj seriálu bol iba sen, ktorý sa sníval Bobbyho manželke Pamele.

Baywatch

Seriál o pobrežnej hliadke, ktorá riešila každé potenciálne riziko v okolí. Od bežných priestupkov na pláži, cez žralokov, až po zemetrasenie, nukleárnu bombu či sériových vrahov. Vysielali ho v 148 krajinách sveta, vrátane Iránu. Ako jediný v histórii zároveň bežal na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy.

Titulnú pieseň I´m Always Here nenaspieval David Hasselhoff, ako si mnohí myslia, ale Jimi Jamison z kapely Survivor. Mimochodom zvučka sa menila. Prvá séria odšartovala piesňou “Save Me” od Petera Ceteru.

Baywatch má prepojenie aj so seriálom Krok za krokom. Jeho vysielanie si nikdy nenechal ujsť J.T., ktorého hral Brandon Call. V Pobrežnej hliadke pritom Brandon Call hral mladého Hobbieho Buchannona, syna Mitcha (David Hasselhoff).

Samozrejme je toľko kultových seriálov, že sa nedajú vtesnať do jedného článku. Môžeme nostalgicky (alebo aj menej nostalgicky) spomenúť ešte McGyvera, Dempseyho a Makepeacovú, Melrose Place, Alfa, Show Billa Cosbyho, Odpadlíka, Herkula, Sanitku, Monka, Mestečko Twin Peaks, Xenu, Jednoducho Máriu či rozprávky ako Ninja Korytnačky, Káčerovo, MiazgovciPokémon. Alebo kreslené seriály pre dospelé publikum ako Simpsonovci či South Park.

Ktorá seriálová zvučka sa vám do pamäte vryla najviac?

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac