Ako sa Slovák dostal do zákulisia Formuly 1

10. 1. 2016; Autor: Sóda, Martin Trenkler, Foto: Martin Trenkler

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002. Pre Sódu napísal, čo mu život s formulou dáva, a tiež spomenul tímového ducha – aj jemu v začiatkoch pomohlo to, že sa ho ujali, a že ho učili špičkoví fotografi.

Po takmer piatich rokoch snaženia som dosiahol svoj prvý životný cieľ: s hrdosťou som si prevzal svoju prvú akreditáciu fotografa pretekov Majstrovstiev sveta Formuly 1. Bolo to v roku 2002. „Naši“ v ten víkend akurát získali titul majstrov sveta v hokeji. A ja som si konečne vychutnával ten pocit stáť pri trati a počúval slastný rev osemstokoňových motorov V10 z bezprostrednej blízkosti. Mal som 19 a život zrazu nadobudol zmysel.

Tím je viac ako víťaz

Bola to Veľká cena Rakúska, na ktorej diváci vypískali Michaela Schumachera; tomu na príkaz tímu daroval víťazstvo – tesne pred cieľom jeho tímový kolega z Ferrari Rubens Barrichello. Celý víkend som si neustále zabúdal “náradie” a to ideálne na opačnom konci okruhu, vysoko na kopci. Moje dovtedajšie skúsenosti s fotoaparátom boli akurát na gymnáziu, keď som fotil sestry a spolužiačky.

Víkendy strávené v tmavej, páchnucej fotokomore liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch (tam som vyrastal) boli mojím prvým kontaktom s fotografiou ako takou. Vo formule 1 vystriedali čiernobiele fotky farebné diapozitívy Fuji Sensia a Fuji Velvia. Prakticu vystriedal Canon EOS 50E a lacné zoomy so slabou svetelnosťou.

Začiatkom roka 2003 som po troch semestroch opustil Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá ma nijako nemotivovala a zo slabo vedeného a čisto teoretického predmetu fotografie som takmer prepadol. Nasledujúcich deväť mesiacov som strávil vo Frankfurte nad Mohanom.

Bolo to moje najlepšie životné rozhodnutie a zároveň najlepšia škola, akú som mohol dostať: ujal sa ma slávny nemecký fotograf Rainer Schlegelmilch, ktorý fotil (a stále fotí) Formulu 1 od roku 1962. Patril zároveň medzi najúspešnejších komerčných fotografov Nemecka. Spoznal som ho cez jeho syna Borisa, ktorý sa za mňa prihovoril. S Borisom som sa skamarátil dávno predtým cez internet, keď som pracoval ako šéfdizajnér svetovo najväčšieho (dnes už neexistujúceho) webu o F1.

Ilúzie v koši

Moja práca v archíve spočívala v triedení starých aj nových diapozitívov, v čistení zaprášených záberov, ale aj vo výbere pre rôzne časopisy a klientov. Veľmi veľa som sa tu naučil aj o histórii tohto športu. Z prísneho, no férového šéfa Rainera sa časom stal môj “druhý otec” a mentor. Ako prebiehalo moje učenie sa?

Po každej Veľkej cene sme si sadli nad môj osobný výber fotiek a Rainer mi kritickým okom povedal, čo je dobré a čo je zlé. Moje predstavy o dobrých fotkách dostali pravidelne facku, keďže mi “starý pán” bral kruto ilúzie. Bolo to však to najlepšie, čo mohol spraviť. Lepší učiteľ predsa ani neexistoval…

Vlastne bol tu ešte jeden. Francúz Paul-Henri Cahier bol prvým dôvodom, prečo som od svojich 15 rokov sústredil všetko úsilie na F1. Jeho zábery oplývajú výtvarnosťou, emóciami a nesmierne originálnym pohľadom na tento fascinujúci šport. Rainer bol teda akýmsi “otcom” profesionálnej fotografie F1 a Paul-Henri “otcom” umeleckej fotografie tejto disciplíny.

Aj s Cahierom som sa zoznámil kedysi dávno cez internet a vďaka môjmu večnému otravovaniu si ma po mojom vstupe do tohto sveta vzal ochotne pod svoje ochranné krídla. V podstate ani jeden z nich nemal nikdy žiadneho “učňa”. Dnes sú obaja predovšetkým moji skvelí priatelia.

Rozhovory o filozofii života

Netrávili sme však veľa času rozoberaním mojich záberov. Rozhovory s Cahierom o svete a živote, ako aj o fotografii všeobecne mi veľmi nepriamo dali filozofický pohľad na život a jeho následné premietnutie do umenia fotografie.

V neposlednom rade som sa veľa naučil sledovaním ich práce pri trati. Pomohli aj celé dni strávené nad fotografickými knihami a diapozitívmi týchto majstrov. Sledovaním, kopírovaním a vkladaním svojho pohľadu na tento šport som si časom vytvoril svoj vlastný štýl.

Stálo ma to veľa ťažko zarobených peňazí, ktoré som míňal na cesty po Európe a to všemožnými dopravnými prostriedkami a spôsobmi.

Po náročnej Veľkej cene som tak cestoval s kolegmi autom trebárs do Mníchova, odkiaľ som hlboko v noci čakal na vlakový spoj do Frankfurtu, aby som hneď nastúpil do práce k Schlegelmilchovi. Cesta na Veľkú cenu San Marina v autobuse plnom opitých a hlučných Nemcov stála tiež za to.

Svet, kde aj skvelí pohoreli

Kto kvalitne odfotí Formulu 1, zvládne všetko. Svet štúdiovej fotografie je samozrejme iný, ten ma však nikdy nelákal. Slávni štúdioví – módni fotografi v F1 taktiež kruto pohoreli. Baví ma zachytávať rýchlo miznúce momenty v náročnom a neustále sa meniacom prostredí, ktoré si vyžaduje maximálnu flexibilitu, nesmiernu rýchlosť dokonale skomponovať záber, vidieť ho skôr, než si priložíte hľadáčik k oku a tiež šiesty zmysel pre situácie.

Chcieť sa učiť, počúvať konštruktívnu kritiku, tvrdá práca a odriekanie patria samozrejme k tomu. Po onej Veľkej cene Rakúska 2002 som tiež veľmi rýchlo zistil, že vášeň pre tento šport treba tiež finančne uživiť.

O nejakých 100 Veľkých cien neskôr som stále na voľnej nohe a tak ako väčšina iných fotografov aj ja bojujem o každého klienta a každé fotenie. Pekelné horúčavy Bahrajnu či Malajzie, chlad a dážď belgického Spa či japonského Fuji – to všetko prispelo k najkrajším spomienkam, aké si fotograf môže so sebou vziať.

Rovnako ako vidieť Schumachera oslavovať svoj piaty, šiesty aj siedmy majstrovský titul, alebo Hamiltona svoj dramatický prvý.

Vďaka F1 spoznávam svet, ľudí a v neposlednom rade – samého seba.

Pozrite si ďalšie fotky z F1 vo fotogalérii Martina Trenklera.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.

,

Vybudovali sieť fastfoodov, aj keď mali výrazný hendikep

Bratia Šarinovci v rozhovore Jakuba Ptačina rozprávajú o tom, čo považujú za fér podnikanie, a aké to je pracovať so sluchovo postihnutými.

čítaj viac