Ako radi spoznávate nové krajiny? Autom, na bicykli alebo radšej pešo? Ku krajine pastierov, akou je Gruzínsko, rýchly cval naprieč údoliami a pláňami akosi prirodzene patrí.

Do sedla sa ale vyšvihnú okrem domácich iba tí odvážnejší. Ako napríklad mladá fotografka Dia Takáczová, ktorá spomína na svoj nezabudnuteľný výlet do kaukazských hôr.

Gruzínsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu takmer 70 rokov, keď po jeho rozpade v roku 1991 prišla ekonomická nestabilita. Občianska vojna a neutíchajúce etnické konflikty na území Abcházska spôsobili, že krajina bola roky vnímaná ako politicky nestabilná a nie veľmi bezpečná pre zahraničných turistov.

Táto krajina situovaná na križovatkách medzi západnou Áziou a východnou Európou je však veľmi srdečná a nájdete v nej množstvo prírodných a historických krás.

Posledné roky sa čoraz častejšie stáva turistickou destináciou a mnohé oblasti stále lákajú svojimi tradíciami, ktoré sú úzko previazané s prírodou.

Deň v horách s kaukazskými pastiermi

Dia si naplánovala trasu po Gruzínsku mimo bežných chodníčkov. Podarilo sa – prvých turistov dobrodruhovia stretli až po týždni. V malebnej dedinke Stepantsminda na svahoch Kaukazu sa však pomer medzi domácimi a turistami nečakane otočil. Zrazu bolo všade množstvo cestovateľov a aj miestna ponuka aktivít bola šitá na mieru turizmu.

Aby unikli davom, vybrali sa s priateľom na niekoľkohodinový výstup ku kostolu Najsvätejšej Trojice. Akoby Gruzínci mali záľubu v budovaní kostolov na spektakulárnych lokalitách. Tento kostol sa hrdo týči v  nadmorskej výške 2 170 metrov nad morom s jednou z najvyšších hôr kaukazského masívu Kazbegi.

Na ceste späť sa prihovorili skupinke miestnych mladíkov. “Spýtali sme sa, či by nás nezviezli dole do dediny autom. Najprv boli mladí Gruzínci nedôverčiví, ale nakoniec nás rovno prizvali na piknik.” spomína Dia.

A keď sa pri konverzácii spýtala otázku „U vas jest’ lošad’?“ (Máte koňa?), jeden z mladíkov s úsmevom odpovedal, že doma ich má štyridsať a pozval ich na návštevu.

Slovo dalo slovo a na druhý deň sa s pastiermi vydali na celodenný výlet do priľahlého údolia na na koňoch až k ich príbytku obkolesenému masívnymi horami.

Trojica pastierov počas letnej sezóny žije v horách, ďaleko od civilizácie. Starajú sa o dobytok, vyrábajú syry, strážia stádo pred medveďmi.

Dia opisuje noc, ktorú v jurte strávila: “V ich skromnom príbytku nič nechýbalo. Hoci po celú noc husto pršalo, my sme to ani nepocítili. A ráno sa prebudíte do neuveriteľnej scenérie, ktorá je pre týchto ľudí každodennou kulisou.”

Východ je prekvapenie, často aj chaos

Mladá fotografka si vyberá miesta, ktoré sú často izolované alebo zabudnuté. Tieto miesta si uchovávajú zvyky, ktoré v nich boli po stáročia, sú plné stôp z často pohnutej histórie. Poháňa ju záujem dozvedieť sa o svete viac a spoznať také miesta, o ktorých médiá bežne nepíšu.

Dia si väčšinou pripraví len približný plán cesty. Cestuje spolu s miestnymi – autobusmi, maršrutkami, vlakmi, či taxíkmi. Balkán si prešla v karavane, čo bol nový zážitok.

V jej portfóliu z ciest nájdete množstvo krajín východnej Európy. Čo ju ťahá do tohto kúta sveta? “Krajiny na východ od nás majú niečo dôverne známe, ale zároveň aj neznáme. Existuje veľká skupina cestovateľov, ktorí namiesto západnej „uhladenosti“ vyhľadávajú autenticitu, dedičstvo (a určite aj estetiku) východu.”

Trend obrátiť pozornosť namiesto na juh či západ práve na krajiny ako Albánsko, Gruzínsko či Balkán vo svete nie je žiadnou novinkou.

Dôvodom zvýšeného záujmu je jednako búranie predsudkov voči týmto krajinám, zvýšenie bezpečnosti a čoraz väčšia otvorenosť voči návštevníkom. Spomínané Albánsko, často nazývané aj posledným tajomstvom Európy, už niekoľko sezón objavujú aj slovenskí dovolenkári.

A rada na záver pre všetkých cestovateľov – objavujte a nebojte sa. Je dôležité nezabúdať, že svet nekončí za našimi hranicami. Robte to ale s otvorenou mysľou.