Lucia Šicko: V biznise cítiť frustráciu absolventov. Školy ich nepripravujú na prax

21. 2. 2017; Autor: Sóda, Foto: Sóda

Sú nové technológie súčasťou cesty, ktorá pomôže nášmu školstvu lepšie nás pripraviť do reálneho života? Ako sa dá skĺbiť hranie, učenie sa a úspešné podnikanie? O tom nám rozprávala Lucia Šicko, spoluzakladateľka herného štúdia Pixel Federation a šéfka ich vzdelávacej iniciatívy Edufactory.

Čo pre teba znamená Pixel Federation a Edufactory dnes a čím pre teba bola firma, keď si ju spoluzakladala?

Keď sme zakladali Pixel, vôbec sme netušili, čo z toho môže byť. Po odchode z predošlého projektu sme však vedeli, že chceme robiť niečo vlastné. Keďže sme mali dostatok skúseností z odboru, bolo nám od začiatku jasné, že bude treba nejakým spôsobom riešiť aj vzdelávanie zamestnancov. Veľa začínajúcich ľudí totiž potrebuje pomôcť rozvinúť nielen hard skills (technické a odborné zručnosti, pozn. red.), ale aj iné dôležité schopnosti, akou je napríklad práca v tíme.

Pixel mal teda hneď od začiatku tri divízie – webovú, hernú a vzdelávaciu. Vzdelávaniu sa venovalo občianske združenie Edufactory a začali sme zbierať skúsenosti. Vtedy bol Pixel ešte bábätko – a ani pri dieťati nevieš, čo v tom balíčku vlastne dostávaš. Postupne sme sa vyvíjali a vzájomne sa spoznávali. Teraz je to už veľké dieťa, ku ktorému mám veľmi silný vzťah.

“Pre mňa vzdelávanie nie je čosi, čo sa deje iba v škole. Chápem ho ako niečo, čo sa deje celý život.”

Je zaujímavé, že Pixel Federation mal tento vzdelávací rozmer už od začiatku. Je ti táto téma blízka?

Bola som také čudné dieťa, ktoré sa počas letných prázdnin tešilo na to, že pôjde naspäť do školy. Popritom som sa vždy niečo sama učila – napríklad nejaký cudzí jazyk. Pre mňa vzdelávanie nie je čosi, čo sa deje iba v škole. Chápem ho ako niečo, čo sa deje celý život.

V Banskej Štiavnici som napríklad študovala na jazykovom gymnáziu a bola to fantastická skúsenosť. Vzápätí som však zažila obrovské sklamanie, keď som nastúpila na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Neučili sme sa podstatné veci zmysluplným spôsobom a necítila som ani potrebný rešpekt k prednášajúcim. Bola to pre mňa dezilúzia.

Aj v biznise som vnímala frustráciu ľudí, ktorí sa dostávajú na pracovný trh a zisťujú, že sú v podstate nepripravení. Prechádzajú tak celým školským systémom prakticky len preto, že potrebujú získať titul. Pripadalo mi to nezmyselné a vždy som chcela tvoriť akúsi alternatívu – praktické vzdelávanie. Viac ako memorovanie dát je podľa mňa dôležité učiť sa uplatňovať teórie v praxi.

Ďalší rozmer prišiel s narodením môjho prvého dieťaťa. Chvíľu sme totiž mysleli, že potrebuje špeciálny prístup. Videla som, že mu niektoré veci idú extrémne rýchlo a iné zas veľmi pomaly. Trápila ma predstava, že sa stane súčasťou vzdelávacieho systému, kde má celý deň sedieť v lavici, memorovať a všetci musia ísť rovnakým tempom.

Pochopila som, že by potreboval individuálnejší spôsob výučby, a začala som sa tejto téme venovať intenzívnejšie.

V rámci projektu Edufactory pracujete s viacerými vekovými kategóriami študentov. Zaujíma ťa viac práca s mladšími či so staršími deťmi?

Pracovať s deťmi je veľká zábava. Hra je pre ne prirodzené médium, rozumejú jej a ľahko sa s ňou stotožňujú. Pracujeme aj s mladšími deťmi, ktoré sa rady hrajú, ale začínajú sa už aj zamýšľať nad tým, ako by sa dala taká hra vytvoriť. Chceme im pomáhať a ukázať nie len to, že sa to dá, ale aj ako sa to dá. Pre tieto deti sme organizovali hlavne letné tábory.

Stredoškoláci a vysokoškoláci zas už presnejšie vedia, čo chcú. Náš projekt Skill Drill je presne preto určený mladým ľuďom, ktorí už aktívne skúšajú tvoriť hry. Pixel im poskytuje mentorov (programátorov, animátorov, grafikov), ktorí sa im venujú a pomáhajú im pri ich projektoch.

Myslím si však, že treba pracovať aj s učiteľmi a ukazovať im možnosti výučby, ktoré zatiaľ nepoznajú. Chceme im predstaviť nástroje, ktoré pomôžu oživiť hodinu a sú vlastne totožné s tými, ktoré deti bežne používajú aj v súkromí. Rozhodli sme sa tiež podporiť Komenského inštitút, v rámci ktorého si sami učitelia vymýšľajú a realizujú vlastné nápady na skvalitnenie výučby.

Je možné, že sa Pixel bude v budúcnosti venovať aj vývoju edukatívnych hier?

Nie, nemáme to zatiaľ v stratégii. Skôr sa práve cez Edufactory snažíme pomáhať komunite vývojárov, ktorí si vyberú túto cestu. Podporili sme napríklad Ondreja Vrábla, ktorý mal 14 rokov a vytvoril hry pre deti s mozgovou obrnou. Jeho projekty sme tiež pomohli dostať do rôznych centier, kde sa stretávajú rodičia detí, ktoré čelia nejakej životnej výzve.

Ďalšia hra zas pracuje s rozšírenou realitou a cez aplikáciu, ktorá je prepojená s hracou doskou, učí deti matematiku. Tretí projekt je kolegyne Táne Zacharovskej a venuje sa recyklácii. Deti sa dozvedia, prečo recyklovať a čo sa deje s našou planétou, keď nerecyklujeme. Toto sú krásne veci a hry, ktorým
niet čo vyčítať.

Máš nejakú víziu, akým spôsobom by sa mohlo vyvíjať vzdelávanie na Slovensku?

O tejto téme veľa diskutujeme. Trošku sa obávam momentu, keď budú musieť všetky inovatívne nástroje vzdelávania nastúpiť na vlak súčasnej štruktúry. Ideálne by bolo, keby sme v rámci vízie vydanej ministerstvom školstva nastavili, ako by ten systém mohol komplexne vyzerať. Na to sa potom dá napájať to, čo existuje a je dobré. To, čo nefunguje, zas treba predefinovať a skúsiť robiť inak.

Žijeme vo veľmi dynamicky sa meniacom svete. Kedysi sa svet menil lineárne a z generácie na generáciu bolo viac-menej jasné, ako bude vyzerať budúcnosť potomka. Pri rýchlosti, akou sa dnes technológie vyvíjajú, však nevieme presne odhadnúť ani to, čo bude o päť rokov.

Ako sa tento zrýchlený vývoj dotkne našich detí a na čo ich vlastne pripravujeme? Je napríklad memorovanie dátumov a rôznych kategorizácií nevyhnutnou zručnosťou? Alebo do života potrebujú niečo úplne iné? Čo je to, čo potrebujú? Čo sú tie budúce zamestnania? Je tam veľmi veľa otázok.

Podľa čoho vyberáš hry, ktoré hráš so svojimi deťmi? Na čo si dávaš pozor?

Je pre mňa dôležité, aby mali kvalitný gameplay (spôsob, akým je hra stavaná a ako komunikuje s hráčom, pozn. red.), pekný vizuál a aby dobre pôsobili. Kľúčové sú aj použité mechaniky. Vždy si tiež čítam recenzie a pozriem si video.

Nemám rada hry, ktoré tlačia deťom reklamy. Som skôr ochotná zaplatiť, ako zvoliť verziu zadarmo, v ktorej sa im budú zobrazovať bannery.  Narúša to plynulosť a logiku hry a pre deti je to často zbytočne frustrujúce.

Dávam priestor aj im, aby si samy našli hru, ktorá sa im páči. Spolu si ju potom pozrieme, a keď je fajn, tak ju stiahneme.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.

,

Postaviť si vlastný skatepark v malej dedine? Prečo nie.

Netradičné športy môžu totiž aj napriek prekážkam rozkvitať aj tam, kde by ste ich vôbec nečakali - za dedinou.

čítaj viac