Vždy zbalená dvojica – fotograf Marek Kikinder a Janka Kuricová zmenili horské trasy za trochu tepla. Poznávanie krajín kočovným spôsobom je im blízke.
Žiadne rezorty a preplnené pláže. Naložili do auta všetky veci na prežitie, kempovaciu výbavu, paddle board, prenosnú sprchu a kopec dobrej nálady a zamierili na roadtrip smer Rumunsko, Bulharsko a Grécko.
Cieľom bola cesta, a tak videli to, čo sa bežnému dovolenkárovi nepodarí.
Rumunské Karpaty a nádych histórie
Vydali sa na dlhú cestu cez Maďarsko na rumunský horský priechod Transfagarasan vyhľadávaný najmä motoristami. Niet sa čo čudovať. Táto cesta pripomína živú autodráhu v prírodnom prostredí.
Rumunsko vás očarí ešte stále z veľkej časti svojou nedotknutou prírodou. Divé rieky, tmavé lesy aj hlboké kaňony. To všetko sa strieda s množstvom zachovaných pamiatok, z ktorých asi najznámejšie vedú po stopách Drakulu – Transylvániou.
Navštíviť sa oplatí mestá ako sú Brašov, Sibiu, Sighisoara a Hundeoara. V Rumunských Karpatoch prečkali noc na konci jazera Vidraru, pri priehrade.
Bulharsko a zabudnutý vidiek
Pri prechode do tejto krajiny veľké rozdiely nebadať. Bulharsko, podobne ako Rumunsko, ale neustále prekvapovalo. Cielene sa vyhýbali veľkým mestám a prechádzali výlučne cez dediny, kde sa im naskytol pohľad na pravý pastiersky život, ktorý je v týchto krajinách ešte stále veľmi rozšírený.
Pastieri dobytka, pohoniči na kočoch, ktorých bežne stretnete aj na diaľnici, či zvieratá pobehujúce po cestách, ľudia na poli s kosami alebo oddychujúci na lavičkách pred domami či množstvo zatúlaných psov.
Ďalšou zastávkou na prenocovanie v Bulharsku bolo jazero Zhrebchevo.
Grécko – krajina bohov
Po niekoľkých dňoch na bulharskom vidieku sa Marek a Janka presunuli do poslednej krajiny svojej cesty, do Grécka. V dedinke Kryoner, len 20 minút od hraníc, je možné vidieť dlhé pobrežie, rozsiahle pláže a čo je najlepšie, auto si môžete zaparkovať priamo pri mori.
Okrem toho, v Grécku nájdete na takmer každej pláži tečúcu vodu a sprchy. Po predošlých potulkách sa rozhodli zostať na tomto mieste niekoľko dní. Využili paddleboard, plávali s modrými medúzami a dlhá pláž v pomere s malou dedinkou im poskytla dostatočné súkromie a priestor na pohodlné kempovanie.
Po pár dňoch oddychu sa presunuli Gréckom ďalej, k ich pýche – Olympu. Na ten sa dostanete zo starobylého mestečka Litochoro, ktoré je zároveň poslednou možnou zastávkou pred niekoľkohodinovým výstupom na horu.
Jeho pravá grécka atmosféra je čarovná. Úzke uličky, malé kamenné domy, vôňa gréckej kuchyne a tyrkysové more vás prinútia zastaviť sa a vychutnať si všadeprítomný pokoj.
Po dlhšom putovaní cez vnútrozemie Grécka sa dostali k zlatému klincu výletu. Ostrov Lefkada, mesto Porto Katsiki so svojou Katsiki plážou je jedným slovom raj na zemi. Obrovský útes, biele pláže, azúrové more, jaskyne pod útesmi a nádherná okolitá príroda.
Názov Lefkada, odvodený od gréckeho slova lefkos, čo znamená biely, potvrdzuje to, čo tam videli a aj obľúbenosť celého ostrova. Nie nadarmo sú tieto pláže označované ako najkrajšie v Grécku. Pláž Katsiki je dokonca označená ako jedna z desiatich najkrajších pláží sveta.
V blízkosti nenájdete penzióny ani možnosť kempovania v prírode vzhľadom na hornatý povrch a úzke cestičky. Na pláž je preto nutné dochádzať.
Autom je možné zaparkovať na jednom z parkovísk, z ktorých k moru zídete po zhruba stovke strmších schodov medzi útesmi. Aj z tohto dôvodu tu nenájdete preplnené pláže ani cez víkendy alebo počas prázdnin.
Po pár dňoch strávených v raji odišli Marek s Jankou západnou stranou ostrova. Ostrými zákrutami obklopenými hustým lesom sa dá miestami zastaviť a vychutnať si výhľad na údolia, more aj dedinky, v ktorých sa akoby zastavil čas.
Na tejto strane ostrova stretnete pri ceste množstvo tunajších obyvateľov, ktorí vám s úsmevom a za pár centov predajú olivy, med, víno, paradajky alebo iné ich domáce produkty.
Z Grécka nebol dôvod sa príliš ponáhľať, a tak ešte jednu noc strávili na malej pláži poblíž mesta Loutsa, kde sa im naskytol pohľad na vyše metrovú korytnačku Karetu. Po takomto zážitku sa mohli s touto krajinou spokojne rozlúčiť.
Cesta späť
Cestou cez Rumunsko absolvovali druhý horský priechod Transalpina. Cesta je zasadená prevažne na hrebeňoch, čo znamená jediné – nádherné pohľady na okolité lúky, doliny a lesy.
Počasie im ale neprialo. Vysoké teploty vystriedal dážď, hustá hmla a teplota na vrchole klesajúca k 7 stupňom. Pohľad im ale zablúdil na kobercami a igelitmi prikrytých pastierov krčiacich sa pri skalách pred silnejúcim vetrom a dažďom.
Pod horami sa oblačnosť rozplynula a pri návšteve hradu Mateja Korvína v meste Hundeoara už po nej nezostalo ani stopy.
Volania v týchto mestách EÚ za ceny ako doma
Dobrá správa pre všetkých vášnivých cestovateľov. Majitelia Platinového a Diamantového O2 Paušálu odteraz volajú a SMS-kujú na svojich dovolenkách po celej Európskej únii za rovnakých podmienok, ako kdekoľvek na Slovensku. Vo svojich balíčkoch majú tiež 1 GB dát, ktoré môžu využívať v EÚ bez poplatkov navyše.
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo
a budeme vás kontaktovať.
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám
v priebehu najbližšieho pracovného dňa.
Ďakujeme. Zavoláme vám.
Fotoprojekt tramper.sk/FB Marek Kikinder photography ktorý nedávno spustili Marek s Jankou, približuje ich potulky slovenskou prírodou, ale aj zahraničím. Každý svoj výlet nielenže zachytávajú, ale ponúkajú možnosť byť jeho súčasťou a podnikať tieto cesty s nimi.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy
Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.
Autor Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektomDominika pre Kukulíka,aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo.
V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate:
čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
čo znamená Dominika pre Kukulíka,
ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.
Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá?
Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.
Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.
Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.
Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých.
Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí.
V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.
Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?
Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.
Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať.
Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje?
Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku.
Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.
Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia.
Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci
Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka
Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života.
Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.
Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.
Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.
Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.
V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.
Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík?
Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala.
A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“
Také jednoduché to bolo?
Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.
Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka.
Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.
Ako ste ich presvedčili?
Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.
Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde.
Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás.
Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno.
Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?
Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.
Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.
Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem.
Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.
Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?
Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.
PrečoDominikapreKukulíka?
Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží.
Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať.
Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.
To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.
A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.
Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.
Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?
V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.
Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú.
Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)
Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.
Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.
Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.
Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.
Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.
Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.
Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.
Ako zvládate lúčenie?
Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.
Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.
Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.
Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.
Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?
Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.
Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.
Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku?
Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia.
Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.
Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.
Zuzana Mittelmann
Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
