Tomáš Maštalír je iný človek, ako sú roly, ktoré stvárnil v seriáloch. Hĺbavejší, premýšľajúci, hľadajúci správny význam slov aj toho, čo v jeho živote predstavujú. Žije prítomným okamihom, ale to, čo sa za tým skrýva, nie je bohémstvo.

Prečo nerád dávate rozhovory?

Väčšinou sú rozhovory smerované na vašu osobu a chcú, aby ste prezradili niečo o sebe. Ja mám pocit, že všetko, čo som už o sebe povedať chcel, som povedal.

Nie som mimoriadne zhovorčivý človek. Ďalšia vec je, že už som trošku vysadený na otázky typu ako som sa dostal k herectvu, či cvičím, kam chodím na dovolenku.

A keď to má byť len rozhovor pre rozhovor, tak mám pocit, že človek už trepe. Nie som veľmi extrovertný.

Toto o sebe tvrdia mnohí, ktorí vystupujú pred ľuďmi. Že nie sú extroverti. Ako sa s tým dá žiť, keďže vaším džobom je byť na očiach a odhaľovať svoje vnútro?

Hoci herectvo sa berie ako exhibicionizmus, pri ktorom sa človek istým spôsobom odhaľuje, ja si nemyslím, že je to odhaľovanie sa. Vystupujete pred ľuďmi a áno, ponúkate im niečo zo svojho vnútra.

Vtip je však v tom, že to nie sú vaše osobné emócie. Idú síce z vás, sú vaše, ale v tom momente patria postave, ktorú hráte. Nie ste na javisku za seba.

Preto je iné stáť na javisku pred ľuďmi a potom vystúpiť v súkromí za seba. Jednoducho som interpret. A mojím predmetom záujmu je postava, ktorú sa vlastnými pocitmi a možno emóciami snažím oživiť.

Berie vám hranie energiu alebo dáva?

Keďže mám svoju prácu veľmi rád, nevysáva zo mňa energiu ako niečo, čo človeka nebaví. Samozrejme, ak ste na veľkom javisku pred šesťsto ľuďmi tri hodiny, tak energetický výdaj je veľký.

Energiu síce fyzicky odovzdávate, ale ak ľudia berú vašu robotu, podarilo sa vám spojiť ich s príbehom, sú schopní ho nasledovať a dokonca sa im to aj páči, tak ich energia spätnej väzby príde k vám. Výmena energií medzi javiskom a hľadiskom existuje.

Niekedy, keď je výdaj energie počas predstavenia veľký, som po predstavení natoľko nabudený, že potrebujem istým spôsobom pomaličky vychladnúť a vyhasnúť. Nedá sa vyzliecťsi kostým, osprchovať sa a zaspať.

Je náročné odpojiť sa od postavy, ktorú hráte?

Odpájanie nie je možno ten pravý výraz toho, čo zažívam po predstavení. Ten emocionálny výdaj počas predstavenia tam totiž skutočne je. Mnohokrát veľký.

Niekedy si musíte na javisku navodiť emócie, na ktoré v ten večer nemáte chuť, možno vám v danej chvíli ani nie sú blízke. No napriek tomu sa na to pokúšate tri hodiny vedome naprogramovať. Po predstavení sa preto musím postupne vrátiť do svojho normálu.

Ten dojazd je teda aj u mňa. Ale či je to ťažké? Poznám to, odkedy som začal robiť herectvo, takže mi to pripadá prirodzené.

Potrebuje byť herec vnímavý voči iným ľuďom?

Ak ma niekto zaujme, nemôžem z neho spustiť oči a berie si celú moju pozornosť. Od detstva som rád pozoroval ľudí. Všetkých okolo seba. Ako sa správajú, čo robia, ako sa prejavuje to, ako sa cítia.

Aké prejavy sú typické pre jednotlivé stavy, ktoré prežívajú. Rovnaké je to pri herectve. Presne takýmito detailmi sa snažíme oživovať postavy. Spoznám charakter a potom to vnútro – možno pocitové, možno emocionálne – jej prepožičiavam ja.

Snažím sa ľuďom priblížiť pri každej postave jej spôsob myslenia. Lebo ten je jednou zo základných vecí, ktorými sa odlišujeme.

Dávate si ciele?

Nie, nedávam si ciele. Samozrejme, máme túžby, a máme chcenia, ale nedokážeme si naplánovať, ako čo bude. Veľké plány vytvárajú očakávania niečoho lepšieho, ako je to, čo máme teraz.

A keď na nich lipneme a nevyjdú, prinášajú sklamanie. Myslím si, že sme zodpovední za vývoj našich životov a našej situácie, ale nemyslím si, že môžeme riadiť všetko. A hlavne nie všetko, čo chceme. V sekunde môže byť všetko preč.

Máte strach z budúcnosti?

Nemyslím si, že to, čo cítim, je strach. Ale nie preto, že by som sa cítil silný a nič v budúcnosti ma už neprekvapí. Skôr je to tak, že príde, čo má prísť. A s tým sa musíme vyrovnať. Učím sa dokázať rešpektovať a prijať to, čo prichádza.

Čo je pre vás najväčšou istotou?

Som presvedčený, že istota neexistuje.

Lenže k niečomu sa potrebujete vracať, keď si napríklad potrebujete doplniť energiu a dostať sa do pohody.

Asi je to pokoj. Ticho. A čas so samým sebou a dostatok spánku. Veľmi u seba vnímam, že môj pohľad na veci podlieha fyzickému stavu. Niekedy, keď už je toho naozaj veľa a som vyčerpaný, môj pohľad na veci je skreslený a nemyslím si, že dobrým smerom.

To znamená, že veľa vecí pod dojmom únavy a vyčerpania získava temnejšie tóny, a keď som odpočinutý a mám čas aj sám na seba, zrazu tú vec vidím úplne inak. Mal som obdobia, keď som si myslel, že sa to dá potlačiť alebo oklamať. Ale nedá.

Takže si strážite čas, ktorý trávite prácou?

Snažím sa o to. Nie vždy sa mi to darí. Ale možno aj preto, že nemám k práci alternatívu v podobe nejakého hobby. Niečo, na čo by som sa tešil, keďdopracujem. Myslím, že mám šťastie, keď môžem povedať, že práca je zároveň aj mojím hobby.

Určite je však niečo, čo vás teší aj mimo herectva.

Autá a motorky ako také. Tie ma zaujímali vždy. Vytvárajú fascinujúci svet, ktorý mi poskytuje absolútnu prítomnosť. A predstavte si, ako celoživotný odporca zimy som sa úplne otočil a pred štyrmi rokmi som si zamiloval lyžovanie.

Vnímavosť a priznané emócie idú ruka v ruke s charizmou. Je to črta typická od detstva alebo sa u vás vyvinula spolu s herectvom a s popularitou?

Nevidím na sebe žiadnu charizmu. Čo sa mienky o sebe týka, som veľký skeptik.

Aká emócia podľa vás prevláda v spoločnosti? Keby sme Slovensko zobrali ako človeka, čo by ste o ňom povedali?

Myslím, že jedným zo spoločných menovateľov pre súčasnú náladu v spoločnosti je slovo nespokojnosť. Veľa ľudí žije naozaj na hranici chudoby. Hoci majú prácu, je to skutočne pracujúca chudoba. Prakticky to vyzerá, že sú zamestnaní.

Lenže fakt, že si tí ľudia odpracujú mesiac a dostanú za to nejaké peniaze, neznamená, že dokážu plnohodnotne žiť. V podstate vnímam, že čoraz menej veríme tomu, že tým, ktorí rozhodujú a riadia, na nás záleží.

Je aj medzi slovenskými hercami túžba presadiť sa v zahraničí?

Neviem, ako je to medzi hercami, jediný, za koho môžem hovoriť, som ja. :)

Dobre, je teda vo vás taká túžba?

Nemám primárne túžbu opustiť túto krajinu s vidinou práce niekde v zahraničí. Jedinou motiváciou na prácu v zahraničí je prekročiť limit, ktorý máme tu na Slovensku. Sme naozaj malý trh, je nás päť miliónov.

To znamená, že akýkoľvek produkt aj v našom fachu je istým spôsobom formovaný aj dotovaný dopytom. A ten je, samozrejme, menší ako v zhruba 60-miliónovom Taliansku či v iných veľkých krajinách. Preto by človek možno rád zažil produkciu, kde je dostatok možností a priestoru robiť niečo lepšie. Ani nie v divadle, pretože to je veľmi citlivé na jazyk.

Ale čo sa týka filmu, to je trochu iné.