Zuzana Fialová: V rýchlosti, v ktorej žijeme, prestávame vnímať pekné veci

Herečka Zuzana Fialová hovorí o tom, ako jej ročná pauza od divadelným dosiek aj televíznym kamier zmenila život.

Každý z času na čas potrebuje vypnúť, ale zobrať si rok dovolenky? To už nehovoríme o krátkom relaxe pri mori, ale dlhodobom voľne, ktoré si človek berie na to, aby “vypadol” z kolotoča stresu a usporiadal si život. Herečka Zuzana Fialová to spravila. Na čas dala zbohom divadelným doskám aj televíznym kamerám a život sa jej zmenil.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si dali rok  pauzu?

Vydesil ma jeden článok v zahraničnom časopise. Písalo sa tam, ako sa ľuďom predlžuje život a blížime sa k tomu, že sa bežne dožijeme osemdesiat alebo deväťdesiat rokov. Vtedy som začala rozmýšľať, čo budem robiť ďalších päťdesiat rokov, pretože mám štyridsať, dobre vychovaného syna, som finančne zabezpečená. Vôbec som na tento čas nemala pripravený program.

V minulosti to bývalo tak, že človek dostal nejaké vzdelanie, založil rodinu, pracoval, vychoval deti a potom slušne umrel. Ale teraz si žijeme aj ďalších štyridsať rokov navyše s tým, že na to máme finančné prostriedky, ktoré naši predkovia nemali, aby sa len tak niečomu venovali.

Ja som potrebovala čas, aby som si upratala život a rozhodla sa, čomu venujem ďalšie roky. Uzavrela som jednu životnú kapitolu. Nechcelo sa mi ďalej pokračovať v stereotypoch, ako keď deti odídu z domu a vy ďalej varíte vo veľkom hrnci, lebo si neviete prekoncipovať život.

Aké boli konkrétne príznaky, podľa ktorých ste zistili, že potrebujete vypnúť?

Predstavte si, že stojíte pred dverami domu a snažíte sa ich otvoriť kľúčom od auta. Alebo idete niekam autom a zistíte, že ste dorazili úplne inde, ako ste mali. Niekedy, keď som čítala knihu, som si po niekoľkých stranách uvedomila, že do nej len pozerám a vôbec ju nečítam.

Postupom času prestanete otvárať emailovú schránku, lebo viete, že vás tam čaká kopa správ od ľudí, ktorí sú na vás naštvaní, že ste neurobili niečo, čo ste jednoducho už nevládali. Ešte aj v rodine sú ľudia urazení, a ani pes nevylezie z pelechu, keď prídete domov, lebo je tiež urazený.

Mali ste cieľ, ktorý ste chceli za ten čas dosiahnuť?

Áno, rozhodnúť sa pre štruktúru ďalších rokov a vyriešiť to, čím ich naplním. Ono to vlastne ani nebolo rozmýšľanie o cieli, ale skôr ujasnenie si cesty.

A podarilo sa? Prišli ste na to, na čo ste chceli prísť?

Prišla som na veľa vecí, to by som musela byť hlúpa, aby som za rok na nič neprišla (smiech). Chcela som svojmu životu dať zmysel. Chcela som tiež zdokonaľovať seba samú. Doteraz som zdokonaľovala iba svoje zamestnanie, rodinu, syna.

Ten čas, to je totiž obrovská šanca byť len tak, sama pre seba. Niektorí si ho do štyridsiatky ukradnú pre seba tým, že si rodiny zakladajú neskôr, ja som si to všetko odžila a ukradla som si ho až potom.

Ešte mám mladý organizmus, dosť peňazí, rozum a jazykovú výbavu. Zo sveta si viem ešte zobrať to najlepšie. Vďaka tomu celému budem môcť z tohto sveta odísť bez toho, aby som mala pocit, že som niečo nevidela alebo zmeškala.

Mali ste predstavu, akú bude mať ten rok štruktúru?

V prvom rade upokojiť sa, zhodnotiť, čo bolo, nájsť bod nula a ujasniť si, čo ma baví. Napríklad som zistila, že ma nebaví hrať v seriáloch. A samozrejme, chcela som si ujasniť, ako budem ďalej zarábať.

Nemali ste obavy, že si narušíte kariéru alebo urobíte veľkú dieru v rozpočte?

Nie. Na toto mám dosť veľké sebavedomie. V hlave som tú myšlienku mala už dva-tri roky predtým. Cítila som už strašnú nudu, stereotyp a mala som pocit, že čas beží hrozne rýchlo.

Neprešiel čas voľna ešte rýchlejšie ako ten pracovný?

Predtým som mala roky, kedy som mala Vianoce, potom Veľkú noc, synove prázdniny a medzitým nič. Len práca, domácnosť, nákupy, varenie, spánok. Tak som si povedala, že toto ide brutálne rýchlo, haló…

Potom sa to zmenilo. Zrazu som mohla chodiť spať, keď som bola unavená a vstať, keď som bola vyspatá. Mala som celý nekonečný deň pred sebou. Keď bolo leto, obula som si tenisky, vzala psa a prechádzala sa päť hodín. Mala som čas prevracať chrobáky späť na nohy, obzerať sa okolo seba, všimnúť si, koľko druhov machu rastie v lese.

Pamätáte si ten pocit z detstva, keď vám rodičia ráno dali chlieb, staré tepláky, ktoré môžete zašpiniť a vy ste šli von, kráčali a len tak kopali do kamienkov? Ten pocit som nezažila dvadsať rokov. A bola to paráda! Zrazu začali veci opäť voňať.

Pretože v tej rýchlosti, ktorou žijeme, nemáme čas niektoré veci registrovať. Sú to na pohľad úplné drobnosti, ale podľa nich viete, že mozog začína oddychovať a vnímať to “tu a teraz”. A potom vám začnú napadať fakt dobré veci.

Je podľa vás nejaký vek, kedy by mali ľudia nad takýmto časom pre seba uvažovať? Alebo je to individuálne? Veľa ľudí si berie rok voľna hneď po škole.

To má iný význam. Možno je to dobré vtedy, keď nevedia, čo ďalej, nie sú ničím záujmovo vyhranení a potrebujú cestovať, aby na to prišli. Ale skutočný význam to má vtedy, ak naozaj dvadsať rokov vkuse makáte. Ale to nie je také “makanie” od deväť do pol štvrtej. Mám namysli to, keď niekto ťahá “šestnástky” a víkendy, aby spravil kariéru.

Vtedy si naozaj uvedomíte, že to najdrahšie, čo na tomto svete máme, je čas v zdravom tele. Niektorým to dôjde v šesťdesiatke či v sedemdesiatke. Ja som si kúpila ten čas v zdravom tele na chvíľu iba pre seba.

Pre herca je totiž vyhorenie naozaj nepríjemná vec. Našťastie, pokiaľ povie, že potrebuje pol roka na to, aby si dal hlavu dokopy, nie aby šiel zarábať do seriálu, tak sa to rešpektuje. Jednoducho, aby ste podávali výkon, potrebujete mať hlavu v perfektnom stave a byť v pohode.

Dokázali ste sa počas obdobia voľna rozvinúť v nejakom konkrétnom smere?

Som presvedčená, že áno. Pomenovala som si milión vecí a dovolila som si zostarnúť či dospieť, prejsť si v hlave samú seba a prejsť z určitých dievčenských a temperamentných charakterov do tých zrelších, možno cynickejších polôh.

Aj v živote som si dovolila dospieť. Prejavilo sa to tým, že ma začalo baviť dodržiavanie pravidiel v spoločnosti. V čase dospievania ste prirodzene proti nej, ja som šla až do anarchie (smiech). No znakom dospelosti je, že pochopíte, že spoločnosť nemôže fungovať bez pravidiel.

A ešte som sa stala láskavá. To je pre mňa, ako Zuzanu Fialovú, dosť nová črta. Objavila som to v sebe po tom, ako som mala čas pochopiť, prečo sú ľudia takí či onakí. Na to niekedy nebol čas. Aby som nezabudla, niečo pre baby – za ten rok som schudla desať kíl, ako som sa upokojila. Zmenila sa mi psychika aj biorytmus. A to je skvelé.

Plánujete niečo také podniknúť znovu?

Pri prvom pocite, že sa necítim komfortne v tom, čo som si nastavila, to urobím druhý raz.

Myslíte, že to bude zas o niečom inom?

Zas to bude o tom zastaviť sa, dať sa do bodu nula, zistiť, čo mi vadilo, prečo… Ale to zistí človek sám, že je na nesprávnej ceste, keď mu to okolie dáva často najavo. Mám už plán aj na 60+. (smiech) Udržiavam si totiž väzby s ľuďmi, o ktorých viem, že chcem s nimi mikrobusom cestovať po svete.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Hruška snežná: Strom taký zriedkavý, že je pre botanikov ako poklad

Každý jeden nález snežky v krajine má obrovskú botanickú hodnotu a zaslúži si patričnú ochranu.

Hruška snežná alebo “snežka” dostala svoj názov podľa silno plstnatých listov a výhonov, ktoré vytvárajú dojem, že celý strom je posypaný práškovým cukrom. Táto drevina je u nás taká vzácna, že je uvedená i v Zozname chránených rastlín.

Maďarský názov „vastaggallyú körte“ znamená v doslovnom preklade hruška s hrubými konármi, čo je ďalším vynikajúcim poznávacím znakom. Aby identifikácia snežky nebola taká ľahká, spontánne sa kríži s hruškou planou a domácou. Tieto jedince vykazujú znaky oboch rodičov a poskytujú pre odborníkov námety na diskusie.

Najhojnejší výskyt tejto dreviny na našom území je v Ipeľsko-Rimavskej brázde. Táto oblasť sa pokladá za jednu z najdôležitejších populácii celoeurópskeho významu. V odbornej literatúre je potvrdený len výskyt v prírodnej rezervácii Dobrotínske skaly.

O výskyte hrušky snežnej je dostupných tak málo údajov, že ju na Ministerstve životného prostredia radšej “upratali“ hneď medzi chránené rastliny. Každý jeden nález snežky v krajine má obrovskú botanickú hodnotu a zaslúži si patričnú ochranu.

Táto extenzívna ovocná drevina sa využívala ako ostatné hrušky, čiže na jeseň jej plody putovali rovno do pálenice. Hrušky sú veľmi tvrdé, nekonzumovateľné a musí ich „poštípať mráz“, aby zmäkli. Ich skladovateľnosť je veľmi dobrá. Tento strom sa sadil podobne ako oskoruša a zastihol ju aj podobný osud.

Na rozdiel od oskoruše sa u nás komerčne ešte neuchytila a ani okrasné, ani ovocné škôlky  ju zatiaľ neponúkajú. Jej asi najznámejšou okrasnou formou je odroda Kartália z Maďarska, ktorá má malý vzrast a výrazne hrubé konáre. Túto odrodu komerčne rozšírili Holanďania, ktorí takto výrazným spôsobom prispeli k záchrane hrušky snežnej.

Ladislav Bakay je vysokoškolským pedagógom na Fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre a ekologickým aktivistom v OZ Jašterica. Je spoluautorom knihy Oskeruše – strom pro novou Evropu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac