Garmin Forerunner 230: Malé laboratórium, ktoré na zápästí necítite

O2 Guru týždeň testoval bežecké hodinky od Garminu pri behu, vo vode, ale aj na bicykli.

Značka Garmin je väčšine z nás známa vďaka navigácii alebo bežeckým hodinkám. A práve jeden exemplár z druhej menovanej kategórie, konkrétne Garmin Forerunner 230, mi pristál na stole. Bežecké hodinky, ktoré sa snúbia so smart funkciami. Kombinácia, ktorá poteší fanúšika technológii, ktorý si rád zabehá.

Dizajn a funkcie

Telo hodiniek je z ľahkého plastu a na ruke drží vďaka príjemnému gumenému remienku. Jediným kovovým prvkom sú úchyty remienku a zapínanie hodiniek. Celé hodinky vážia 41 gramov, vďaka čomu ich necítite na ruke, a to ani pri spánku.

Displej s priemerom 31 mm (1,23 palca) a rozlíšením 215 x 180 pixelov, však nie je dotykový. Ovládanie hodiniek a pohyb v menu zabezpečujú 4 tlačidlá na stenách hodiniek. Hodinky majú rozmery 45 x 45 x 11,7 milimetrov.

garmin forerunner 230

Výrobca neuvádza presnú kapacitu batérie, no podľa jeho údajov vydržia hodinky 16 hodín tréningu alebo až 5 týždňov v pohotovostnom režime, teda monitoring aktivít + smart notifikácie. Pri mojom používaní hodinky s prehľadom vydržali týždeň.

Takáto výdrž je na notifikačné centrum na zápästí a bežeckého trénera v jednom úctyhodný výkon. Nabíjanie zabezpečí v celku netradičný konektor na napájanie v tvare štipca.

Garmin forerunner 230 nabijacka

Hodinky slúžia ako notifikačné centrum. Zobrazia základné notifikácie, ako SMS, prichádzajúci hovor, notifikácie sociálnych sietí, chatové aplikácie, alebo emaily. Práca s notifikáciami je však obmedzená len na prečítanie.

O plnohodnotnú komunikáciu s hodinkami sa cez Bluetooth stará už aplikácia Garmin Connect, s ktorou treba hodinky spárovať so smartfónom. V nastaveniach aplikácie si potom môžete jednoducho zvoliť, ktoré notifikácie majú hodinky zobraziť.

Zamerané na beh

Už z názvu hodiniek je zrejme, že ich zmyslom je sledovanie štatistík a pokroku pri behaní. V aplikácii nájdete celé spektrum ukazovateľov ako je sledovanie tempa, rýchlosti, času, vzdialenosti, kadencie krokov a mnoho ďalších veličín.

Prítomnosť samotného GPS modulu je samozrejmosťou a vyhľadávanie signálu GPS – nezaberie ani 30 sekúnd v exteriéri.

A takto vyzerajú štatistiky v aplikácii Garmin Connect:

štatistiky garmin

Čo Garmin Forerunner 230 chýba, je senzor na meranie pulzu. Dá sa to však vyriešiť tým, že si zaobstaráte kompatibilný hrudný pás.

Osobný tréner v malom

 

Nielen, že si v aplikácii Connect môžete vytvoriť vlastný tréningový plán, môžete si zvoliť intervalový tréning priamo v hodinkách. Tak som sa po prvom živelnom behu rozhodol do tréningu vniesť nejaký systém. Nastavil som si teda interval 500 metrov s dvojminútovým oddychom.

Môžem povedať, že odpočítavanie odbehnutej vzdialenosti pôsobí neskutočne motivujúco, vďaka čomu som zvládol všetky intervaly. Koniec intervalu hodinky ohlásia vibrovaním, takže nemusíte na displeji počas behu nič kontrolovať.

Nie len na beh

Behanie ako také sa mi zapáčilo a určite aj vďaka Garminu, no rozhodol som sa vyskúšať aj bicykel. GPS modul zabezpečí meranie presnej rýchlosti vašej jazdy, zaznačí presnú trasu do mapy a prekonanú nadmorskú výšku.

garin forerunner 230

Tieto hodinky však nemusia byť iba doplnkom k bežeckému oblečeniu. Ak sa rozhodnete nosiť ich počas celého dňa, budú vám rátať počet krokov a vzdialenosť, ktorú ste prešli.

Na základe toho vám upravia denný cieľ, aby bola chôdza viac motivujúca. Veľmi rady vám tiež pripomenú, že už dlhšiu dobu sedíte a mali by ste sa trochu rozhýbať.

kroky

Ak vám neprekáža mať hodinky na zápästí aj v noci, dozviete sa viac o tom, ako dlho a ako hlboko spíte. Budík v hodinkách vás vibrovaním na zápästí zobudí o čosi šetrnejšie ako bežné alarmy.

sledovanie spánku

Hodinky sú vodotesné a výrobca udáva vodotesnosť do 50m, (čo znamená že v nich môžete plávať, nie však potápať sa) neodporúča však používanie tlačidiel pod vodou. Priznám sa, mal som trochu strach sa s nimi okúpať v bazéne, ale žiadna pohroma sa nakoniec nekonala.

Zdieľajte svoje úspechy s priateľmi

Ak poznáte iného vlastníka hodiniek Garmin, môžete sa s ním prepojiť prostredníctvom Garmin Connect – buď v aplikacii, alebo cez webové rozhranie.

Môžete spolu zdieľať štatistiky behov a iných aktivít. Príjemne ma prekvapilo súťaženie s náhodnými súpermi v počte krokov.

Garmin Connect je skrátka „labák“, kde sa môžete pozrieť na jednotlivé štatistiky, ktoré Vám pomôžu zlepšovať sa.

Bez Garmin Connect by som nevedel, že pri behu je moja priemerná dĺžka kroku 0,95 m, kadencia 127 krokov za minútu a priemerná dĺžka hlbokého spánku je 3:15.

Výhody

  • Nízka hmotnosť
  • GPS modul
  • Výdrž batérie
  • Vodotesnosť
  • Garmin Connect
  • Notifikačné centrum
  • Ovládanie hudobného prehliadača

Nevýhody

  • Bez Android wear OS
  • Chýba merač pulzu
  • Chýbajúce štatistiky o detaile aktivity v režime pre chôdzu

Aj napriek mojej úvodnej skepse si ma Garmin Forerunner 230 získali. Sú to cenovo dostupné hodinky so smart funkciami, vhodné pre začiatočníkov, hobby bežcov, ale aj pokročilých bežeckých nadšencov.

Skvelá výdrž baterie, GPS modul, či nízka hmotnosť je len pár z výhod týchto hodiniek so Smart funkciami. Verím, že ak sa pre ne rozhodnete, budete mať s nimi mnoho zábavy a športového vyžitia, tak, ako ja.

Hodinky Garmin Forerunner 230 si zakúpite aj v O2 e-shope so Zlatým O2 Paušálom teraz za 19 €.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac