S knihami a literatúrou sa stretával od útleho detstva, ale až po revolúcii sa rozhodol, že sa im bude profesionálne venovať. A tak si založil vydavateľstvo. Koloman Kertész Bagala sa však nespráva ako bežný vydavateľ, ale vydáva len to, čo sa mu osobne páči. Nezaujíma sa primárne o zisk, ale chce vydávať autorov a autorky, ktoré sú blízke jeho literárnemu vkusu. Porozprávali sme sa s ním o tom, z čoho má pôžitok pri čítaní, aká je slovenská literatúra a prečo povinné čítanie nemotivuje mladých čítať.

Čo musí mať kniha, aby sa vám páčila?

Mám rád vzrušujúce čítanie. Dej ani postavy nemusia  byť dobrodružné, to ja chcem mať vzrušujúci zážitok – pasiu z čítania.

A ako hodnotíte vzťah Slovákov ku knihám?

To je veľmi zložitá otázka. V podstate, na Slovensku sa číta. Otázkou je, či sa čítajú iba knihy alebo aj literatúra.

V akom stave je slovenská literatúra? Má potenciál byť úspešnou aj v zahraničí?

Viem posúdiť iba tých 26 rokov, odkedy sa venujem tomuto odvetviu. Počet titulov je v súčasnosti väčší a širší ako kedysi, ale klesá záujem. Možno je to sčasti aj tým, že dnes už literatúra nemá punc čohosi zakazovaného alebo nevhodného, cenzorské bariéry padli, a tak sa aj čitatelia rozptýlili medzi všetky žánre a štýly.

Inak sa nemáme za čo hanbiť, ale predsa len, stále čakáme na nejakého veľkého autora, alebo na Nobelovu cenu.

Severania majú „svoje” detektívky, ktoré si s nimi spája bežné publikum. Má aj slovenská literatúra niečo také, s čím by mohla byť spájaná?

Myslím, že naša literatúra je veľmi rôznorodá, autori sú v žánroch rozptýlení. Na druhej strane, otázkou je, či je to pre severanov výhodou. Detektívky sú síce populárne, ale zase môžu zatieniť iné kvalitné severské diela, ktoré kvôli nim prehliadame.

Aký je váš názor na povinné čítanie?

Myslím si, že deti by mali čítať, ale určite nie niečo, čo sa označuje ako povinné. Radšej nech čítajú Harryho Pottera či Pána prsteňov, než by ich mali vidieť v kine. Je nezmyslom memorovať obsahy z klasiky. Deti netreba viesť ku konkrétnym knihám, ale k láske k literatúre. Radšej vypestovať to, aby čítali s vášňou, budovali si návyky, a potom nech sa pokojne púšťajú do ťažších kníh.

V čom vidíte najväčšiu silu kníh, pri formovaní osobnosti človeka?

Rozširuje to jazykové schopnosti, rozvíja abstraktné myslenie. Ja mám najlepšie zážitky z neilustrovaného textu. Súčasná civilizácia je závislá na vizualite. Jasné, že fotka povie na prvý pohľad viac, ako blok textu, no prijímame jednoducho spracované informácie ako na tácke, ale mrzí ma, že nebádame ďalej, do hĺbky.

Keby ste mali vybrať pár kníh alebo autorov, ktoré vo vás zanechali najväčšiu stopu, ktoré by to boli?

Zásadná kniha z môjho detstva je Smelý zajko v Afrike od Jozefa Cígera Hronského. Možno aj kvôli nej som v tridsiatke zdolal Kilimandžáro. Potom to boli autori ako Karl May a Jules Verne. Neskôr, asi v 15 rokoch som sa začítal do Hemingwaya, Remarqua a ďalších autorov z prvej polovice 20. storočia. To už boli knihy pre dospelých, kde sa rozoberali témy ako vojna, medziľudské vzťahy a mňa to lákalo.

Okolo maturity som si začal všímať pôvodnú slovenskú tvorbu a veľmi ma tešilo čítať napríklad Dušana Mitanu, Jána Johanidesa alebo Rudolfa Slobodu. Čím som bol starší a vyzretejší, začal som si viac všímať literatúru mojich rovesníkov. Doteraz mám rád mladú a novú literatúru.

Vznikajú u nás dobré veci?

Nie všetko sa mi úplne páči, ale rád čítam súčasníkov, vyjadrujú akýsi môj životný pocit, ich hrdinovia riešia tie isté otázky a problémy ako ja.

Ako by ste inšpirovali človeka, ktorý nečíta, aby v čítaní našiel pôžitok?

Čítanie je náročná činnosť, preto sa jej venuje tak málo ľudí. Myslím, že začať sa dá pokojne aj od bestsellerov, aby si človek spravil prehľad, zistil, či sa mu páčia. Ak nie, dá sa hĺbať ďalej v kníhkupectvách a antikvariátoch. Alebo v knižniciach, tam to má človek zdarma. Výsledky sa dostavia, netreba zúfať.