Kam na výlet v Honte? 8 tipov od permakultúrnej dizajnérky Patrície
Či už sa zatúlate do kamenných obydlí v Brhlovciach, navštívite opevnený kláštor Bzovík, alebo sa vydáte za príbehmi lokálnych výrobcov, tento neobjavený región má určite čo ponúknuť.
Zdieľať
28. 8. 2020;Autorka: Petra Nagyová pre Za horami, za dolami, Foto: Za horami, za dolami
Plánujete na konci leta výlety a radi by ste spoznali niečo nové? Vyberte sa na potulky regiónom Hont, ktorý je súčasťou Banskobystrického kraja a tiahne sa okresmi Krupina a Banská Štiavnica. O svoje tipy na miesta, ktoré sa oplatia v kraji Za horami, za dolami navštíviť, sa s nami podelila miestna permakultúrna dizajnérka Patrícia Pavlovská.
Spoznajte Banskobystrický kraj a jeho krásy prostredníctvom ľudí, ktorí sú tu doma. Množstvo zaujímavých tipov a zážitkov aj s možnosťou ich rezervácie nájdete na zahoramizadolami.sk.
Patrícia našla v tomto regióne ideálne podmienky na budovanie permakultúrnych záhrad. Na úrodných pôdach vytvorila spolu s miestnymi ľuďmi jednu z prvých komunitných záhrad na Slovensku MedoUku v Medovarciach a ďalšiu v školskom areáli v Hrušove.
História Hontu siaha až do 12. storočia a dizajnérka odporúča jeho návštevu každému, kto má vzťah k prírode a tradíciám. V obkolesení Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny nájdete nielen turistické chodníky, cyklotrasy, jazerá, tajchy a vodné nádrže, ale aj netradičné skalné obydlia, prírodné skvosty či pozostatky niekdajšieho kláštora.
Skalné obydlia v Brhlovciach
Slovensko má podobný unikát, akým sú obývané jaskyne Sacromonte v španielskej Granade. V obci Brhlovce sa nachádzajú skalné obydlia, ktoré zo strachu pred nájazdmi Turkov ľudia kedysi vytesali do sopečných hornín.
Skalné priestory poskytujú v lete príjemný chládok a v zime zohrievajú. Niektoré z nich sú dodnes obývané, v iných sa ukrývajú pivničky a múzejné exponáty.
Galéria masiek a ďalšie zaujímavosti Lišova
Ak budete v tomto regióne, určite navštívte dedinku Lišov. Nachádza sa tu unikátna galéria masiek z celého sveta, v ktorej nájdete až 5 000 rokov starú masku z Egypta, ktorá sa používala pri mumifikácii, masky zo Srí Lanky aj originálnu masku vyrobenú pre tanečnice Lady Gaga do videoklipu Guy.
V Lišove nájdete aj malé etnografické múzeum, ktoré založil Jakub Dvorský. Jeho súčasťou je Lišovská izba z roku 1916, v ktorej si môžete pozrieť pôvodné zariadenie a originálne kroje, ktoré vás prenesú do obdobia 19. storočia. Navštíviť môžete aj tzv. Keltské obydlie, ktoré z prírodných materiálov postavili študenti z rôznych krajín Európy.
Extra tip
Aj v Lišove si môžete užiť prehliadku kamenných pivníc ručne vysekaných do skaly. Nachádzajú sa približne 500 m od múzea masiek a sú voľne prístupné. V obci sa nachádza spolu až 300 vínnych pivníc a okolo 50 kamenných obydlí.
Tesárska roklina
V bezprostrednej blízkosti obce Hontianske Tesáre sa nachádza kaňonovité údolie Tesárska roklina. Hoci nie je veľmi dlhé, určite stojí za návštevu. Dotknúť sa tu môžete skál jedinečne formovaných vodou a pásov usadenín. Do skalných komôrok, tzv. dúpencov, vraj kedysi utekali domáci pred Turkami a podľa počtu otvorov im dali aj príznačné mená – jednodierka, dvojdierka či osemdierka.
K atraktivite Tesárskej rokliny prispievajú aj štyri vodopády. Najväčší z nich dosahuje výšku 8 m.
Ak majú vaše deti rady zvieratá, doprajte im nevšedný zážitok v prírodnom Avesparku v Štiavnických Baniach. Toto miesto je výnimočné tým, že sa tu o vzácne dravce starajú školáci a vaše dieťa sa môže ocitnúť v ich koži – môže si dravca pripraviť na sokoliarsky výcvik a na chvíľu sa stať majstrom sokoliarom.
Avespark sa nachádza priamo v areáli miestnej základnej školy, kde je sokoliarstvo dokonca zaradené medzi povinné predmety a pre deti je také bežné ako písomka z matematiky. Nájdete tu viacero ďalších zaujímavých častí vrátane japonskej či provensálskej záhrady, ale aj ďalšie zvieratá ako krokodíly a papagáje.
Dudinské travertíny a Rímske kúpele
Za návštevu určite stoja aj Dudince, ktoré sú zaujímavé aj v prípade, ak nechcete absolvovať žiadne liečebné procedúry. Pozrite si prírodnú pamiatku Dudinské travertíny, ktorá sa nachádza v kúpeľnom parku. Travertínové kopy a terasy tu liečivá voda vytvorila skôr, ako ju človek presmeroval do kúpeľného zdroja, a dnes je väčšina z nich neaktívna.
Súčasťou parku sú aj tzv. Rímske kúpele, ktoré tvorí 32 kamenných bazénov vytesaných do travertínu. Predpokladá sa, že ich mohli vybudovať ešte starí Rimania, ktorí liečivé účinky dudinských prameňov pravidelne využívali. Travertínovými útvarmi sprevádza náučný chodník, vďaka ktorému sa dozviete veľa zaujímavého.
Opevnený kláštor Bzovík
Kláštor Bzovík z 12. storočia patrí medzi najstaršie na Slovensku. Z pokojného miesta modlitieb sa po moháčskej porážke v 16. storočí stala pevnosť – hrad.
Dnes z kláštora zostali iba ruiny, pretože ho počas 2. svetovej vojny spustošili. Múry zachovalého opevnenia zvierajú iba štyri nárožné bašty, no aj tak sa ho oplatí vidieť.
Rodinná lisovňa olejov v Súdovciach
Radi si z výletov vozíte produkty od lokálnych výrobcov? Ak vo vašej kuchyni nemôžu chýbať kvalitné oleje, navštívte rodinnú lisovňu Olej Hont, kde z lokálnych surovín vyrábajú rôzne za studena lisované oleje aj viacero druhov domácej horčice.
Čaká na vás nielen prehliadka výrobne a ukážka lisovania, ale aj ochutnávka. Počas prehliadky preniknete do tajov vzniku tohto tekutého dedičstva a dozviete sa veľa zaujímavých informácií, napríklad ktorý olej je vhodný do krupičnej kaše.
Komunitná záhrada MedoUka
Ak sa vám Patríciine tipy páčili a radi by ste zistili viac o jej práci, môžete navštíviť komunitnú záhradu MedoUka v Medovarciach a inšpirovať sa, ako si založiť vlastnú záhradu.
Permakultúrna dizajnérka organizuje aj kurzy, ktoré účastníkov prevedú procesom tvorby malých a stredne veľkých záhrad, pre aktuálnu ponuku odporúčame pravidelne sledovať ponuku na stránke.
Miestni vám poradia najlepšie
Tipy na ďalšie zaujímavé miesta a zážitky na Honte, ale aj v celom Banskobystrickom kraji nájdete na stránke Za horami, za dolami, ktorá prináša množstvo originálnych ponúk a praktických rád. Vyberte si región a miestni vám prostredníctvom inovatívnej technológie chatbotu pripravia ponuku šitú na mieru presne podľa vašich predstáv aj s možnosťou priamo si výlety rezervovať.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Loading...
