Až tretina populácie nedosahuje potrebnú úroveň čitateľských zručností a digitálne prostredie tento deficit ešte prehlbuje. Autorka vizuálnej techniky učenia Mária Zimová vysvetľuje, čo rozhoduje o schopnosti rozumieť textu, prečo problém vzniká už v detstve a čo môžu robiť deti aj dospelí, aby čítali sústredenejšie a s porozumením.
V rozhovore s Máriou Zimovou sa dočítate:
- ako (ne)čítanie ovplyvňuje pozornosť a schopnosť učiť sa,
- čo sa deje v mozgu pri čítaní a prečo si informácie automaticky premieňame na obrazy,
- akú úlohu v čítaní zohráva únava, rozptýlenie a „okamžitá odmena“ z technológií,
- prečo sa učenie z obrazoviek nevyrovná klasickému peru a papieru,
- ako môže rodič jednoducho zistiť, či dieťa textu skutočne rozumie.
Ako spoločnosť čítame čoraz menej a platí to aj o deťoch. Ako si vysvetľujete tento trend?
Určite je to sčasti dobou a digitálnou transformáciou. Žijeme v ére skratkovitosti, ľudia už často nečítajú celé články a mnohí si dokonca prečítajú len časť nadpisu, z ktorého si hneď urobia záver. Aj pri príprave na Testovanie 9 z matematiky sme si všimli zaujímavý jav: žiaci v testovacom hárku automaticky preskakovali slovné úlohy s dlhším zadaním. Odradilo ich samotné množstvo textu, hoci matematicky daný príklad vedeli vypočítať.
Kľúčový je predškolský vek. Ak dieťa nemá v tomto období dostatočne stimulované fonematické a fonologické uvedomovanie, čo sú predčitateľské zručnosti nevyhnutné na úspešný rozvoj čítania a písania, zapája pri čítaní úplne inú časť mozgu ako zdatný čitateľ. U detí so slabými zručnosťami sa aktivuje skôr pravá frontálna časť, čo vedie k tomu, že čítanie aj neskôr zostáva len mechanické a bez hlbšieho pochopenia.
Dôležitým faktorom je aj únava. Intenzita dnešného života a množstvo povinností môžu vyčerpať aj človeka s výbornými jazykovými zručnosťami. Stáva sa to každému z nás – otvoríte knihu, ale ste natoľko unavení, že riadky len prebehnete očami a nedokážete v čítaní zmysluplne pokračovať.
Svoju rolu zrejme zohráva aj neustále rozptyľovanie. Keď sme pri smartfónoch zvyknutí na okamžitú odmenu, čítanie je zrazu náročnejšie.
Presne tak. Digitálna doba nám ponúka pocit uspokojenia v priebehu niekoľkých sekúnd. Keď čítate knihu, musíte si to v úvodzovkách oddrieť. Vyžaduje si to sústredenie a čas.
Kríza čítania však nie je len o tom, že menej čítame. Má to širší dosah na naše bežné fungovanie, na schopnosť hlbokého sústredenia a celkovú pozornosť v iných sférach života.
Nejde len o deti. Tretina našej spoločnosti nemá dostatočne vyvinutú schopnosť pracovať s textom a chápať jeho význam.
Ako to myslíte?
Čítanie je jedným z kľúčových pilierov učenia sa. Kým niečo iné môžeme odpozorovať alebo natrénovať cvikom, pri čítaní prebieha proces podvedomého učenia. Vysvetlím vám to na procese vizualizácie.
Dáta ukazujú, že až 90 % toho, čo počujeme alebo čítame, si náš mozog automaticky transformuje do obrazov. Vďaka tomu si informáciu dokážeme lepšie zapamätať. Predstavte si, že sedíte v aute a uviazli ste v dlhej dvadsaťminútovej kolóne. Pustíte si rádio a začnete počúvať, čo hovorí moderátorka.
Skúste sledovať, či si váš mozog nezačne tieto situácie, o ktorých hovorím, okamžite premietať ako film. Stavím sa, že kým som to dopovedala, predstavili ste si sami seba v aute a tú nekonečnú zápchu pred vami.
Máte pravdu, dokonca sa mi v mysli vybavilo aj konkrétne miesto, kde v zápche stojím. Napriek tomu, že nešoférujem.
Presne o tom hovorím. Rovnako funguje náš mozog aj pri čítaní. Hoci sa pozeráme na písmená, ktoré sú abstraktnými symbolmi, náš mozog ich okamžite premieňa na živé obrazy.
Samozrejme, vyžaduje si to už určitý stupeň jazykového porozumenia, aby sme text dokázali spracovať do hĺbky. Keď túto úroveň dosiahneme, otvára sa priestor na podprahové učenie sa. Túto prirodzenú schopnosť mozgu využívame aj pri vizuálnych technikách učenia.
Čitateľ teda informácie len pasívne neprijíma, ale aktívne si nimi tvorí svoj vnútorný svet. Takáto aktivita potom výrazne pomáha pamäti.
Je čítanie online rovnako efektívne?
Ukazuje sa, že nie. Ako úplne najefektívnejšie sa javí zapojenie senzomotoriky, teda prepojenie pohybu ruky s vnímaním textu. Práve pri tom prácnom procese – pri ručnom písaní poznámok a prepisovaní – sa človek učí najviac.
Existujú štúdie, ktoré porovnávali dve triedy s rovnakým učivom a rovnakým učiteľom. Jedna trieda používala digitálne platformy, druhá papier a pero. Žiaci s tabletmi a obrazovkami si zapamätali o 20 % menej než tí s papierom.
Aj preto sa dnes napríklad severské krajiny, ktoré sú v digitalizácii ďaleko pred nami, vracajú späť k učebniciam a klasickým perám.
Čím to je, že náš mozog reaguje takto rozdielne?
Pri klasickom písaní a čítaní využívame multisenzorický systém. Zapájame zrak, hmat, sluch a jemnú motoriku simultánne. Keď listujeme v knihe, robíme si poznámky a podčiarkujeme, vytvárame v mozgu oveľa hlbšiu pamäťovú stopu. Pri digitálnych technológiách sa tento proces redukuje na strohé ťukanie.
A práve tu narážame na problém, ktorý sa začína už v predškolskom veku. Jemná motorika, teda funkčnosť prstov a dlane, má priamy vplyv na rozvoj reči a slovnú zásobu. Činnosti ako navliekanie korálikov či modelovanie z plastelíny sú pre mozog kľúčové.
Aj taká „banalita“, ako je schopnosť zaviazať si šnúrku, súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je to v mozgu prepojené, hoci na prvý pohľad to spojenie medzi prstami a rečou nemusíme vidieť.
Deti sú teda obzvlášť zraniteľné.
Áno, aj preto treba s technológiami pri nich narábať opatrne. Deti sa potrebujú najskôr naplno venovať rozvoju hrubej a jemnej motoriky, kresleniu a písaniu. Musia si tieto zručnosti pevne osvojiť skôr, než začnú vo veľkom pracovať s technológiami.
Ak ich totiž preskočia a prejdú rovno k displejom, hrozí, že ten dôležitý vlak im ujde navždy. Neskôr sa síce dajú tieto deficity dohnať tréningom či intervenciami, ale stojí to neporovnateľne viac času, energie a v konečnom dôsledku aj peňazí.
Prevencia v predškolskom veku je nenahraditeľná.
Ponúka sa tu otázka: čo bolo skôr? Je problémom to, že spoločnosť prestáva čítať, alebo je primárnou príčinou fakt, že textu menej rozumieme a od čítania nás to prirodzene odrádza?
Je to úzko prepojené. Ukazuje sa, že až tretina detí dnes nerozumie čítanému textu, respektíve nedosahuje potrebnú úroveň čitateľských a jazykových zručností. A nejde len o deti. Pri testovaní dospelej populácie do 65 rokov je situácia veľmi podobná. Znamená to, že celá tretina našej spoločnosti nemá dostatočne vyvinutú schopnosť pracovať s textom a chápať jeho význam.
Ak niečomu nerozumiete, logicky pri tom neudržíte pozornosť a radšej zvolíte inú, menej náročnú aktivitu. Čítanie sa tak pre veľkú časť ľudí stáva prekážkou, nie zdrojom informácií či radosti.
Aké to má dôsledky?
Slabé čitateľské zručnosti sú priamo prepojené s neúspechom na strednej škole a následne aj s horším uplatnením sa na trhu práce.
Zlepšenie podmienok na osvojovanie čítania v ranom veku preto nie je len otázkou individuálneho prospechu dieťaťa, ale má aj širší sociálny a ekonomický význam. Kvalita základných čitateľských zručností ovplyvňuje budúce vzdelávacie aj profesijné možnosti celej generácie.
Jemná motorika má priamy vplyv na rozvoj reči a slovnú zásobu. Aj taká banalita, ako je schopnosť zaviazať si šnúrku, súvisí s neskorším rozvojom čitateľských zručností.
Ak chcem, aby sa moje dieťa naučilo čítať s porozumením, ako na to?
Albert Einstein raz povedal: „Ak chcete mať múdre dieťa, čítajte mu rozprávky. Ak chcete mať ešte múdrejšie dieťa, čítajte mu ich viac.“ Kým rodič číta, dieťa si v hlave pasívne buduje obrovskú knižnicu obrazov a slovnú zásobu. Tento proces však v určitom bode naráža na zlomový moment: prechod od počúvania k samostatnému čítaniu.
Aby sa dieťa dokázalo naučiť čítať s porozumením, musí najskôr perfektne ovládať abecedu. Nehovorím len o mechanickom pomenovaní písmen, ale o hlbokom prepojení ich tvaru a zvuku. Ak dieťa toto prepojenie nemá automatizované, jeho mozog pri samostatnom čítaní vyčerpá všetku kapacitu na samotné lúštenie grafém, teda tvarov písmen.
Na obsah textu mu už jednoducho nezostáva energia a čítanie sa stáva mechanickým.
Aj preto ste vytvorili vizuálnu techniku učenia? Ako vlastne funguje?
Presne tak. Písmená sú pre deti len abstraktné symboly, akési „pokrútené paličky“. Aby sa dieťa naučilo čítať, musí pochopiť súvislosť medzi tvarom písmena a zvukom hlásky. Štandardná výučba využíva pomôcky typu ‚A ako auto‘. Problém je, že dieťa v predškolskom veku ešte nemá vyvinuté takzvané fonematické uvedomovanie.
Mnohé deti vám povedia, že auto sa začína na ‚T‘, pretože to v slove počujú najvýraznejšie. V tej chvíli dieťa stráca logické prepojenie: nevidí vizuálnu zhodu medzi strieškou písmena ‚A‘ a tvarom auta, zároveň nepočuje ani zvukovú zhodu.
Vznikol tak nápad vytvoriť techniku, ktorá deťom postaví medzi písmenom a významom skutočný most. Pri synovi som si uvedomila, že ak mu len mechanicky povieme „toto je správne“, učíme ho len memorovať, nie rozumieť.
Naša vizuálna technika zapája viac zmyslov naraz, aby dieťa písmeno nielen videlo, ale cez obraz a príbeh mu okamžite priradilo význam. Tým odbúravame kognitívnu záťaž, vďaka čomu sa čítanie stáva prirodzeným procesom.
Takže technika pracuje s podprahovým vnímaním, rozumiem tomu správne?
Áno, sú to podobné princípy, aké sa využívajú napríklad v neuromarketingu. Nikto z nás cielene nekráča k bilbordu, aby si ho s radosťou naštudoval, no tým, že ho opakovane vidíte, si váš mozog podvedome ukladá informácie v obrazoch. Neskôr v obchode stojíte pred regálom s 20 rôznymi produktmi a siahnete práve po tom jednom. Prečo? Pretože je vám niečím blízky, váš mozog ho vďaka obrazu z bilbordu už pozná a dôveruje mu. To je sila podprahového učenia.
Pri štandardnej výučbe abecedy však toto nefunguje.
Áno, to je problém. Obrázok sa síce volá „nápovedný“, ale dieťaťu v skutočnosti nenapovedá nič. Medzi tvarom písmena A a obrázkom auta nie je žiadne vizuálne prepojenie, žiadny spoločný menovateľ.
Keď k tomu pripočítame fakt, že deti v tomto veku ešte nemajú vyvinuté fonematické uvedomovanie a tú zvukovú zhodu v slove jednoducho nepočujú, ostáva im len čisté mechanické memorovanie. A tu sa uzatvára ten nebezpečný kruh: z mechanického učenia vzniká odpor k čítaniu, k písaniu a nakoniec k vzdelávaniu ako takému.
Ako teda ako rodič zistím, či moje dieťa textu skutočne rozumie?
Veľmi jednoducho, obyčajným rozhovorom. Netreba to hneď nazývať učením, aby sme v dieťati nevytvorili blok. Skúste to podobne, ako keď spolu pozeráte film. Opýtajte sa: „Čo hovoríš na to, čo urobil ten medvedík? Bolo to správne? Ako by si sa zachoval ty?“
Rovnaký prístup zvoľte po prečítaní rozprávky. Pomocou týchto otázok veľmi rýchlo prídete na to, či dieťa príbeh naozaj vnímalo alebo ho len mechanicky prečítalo.
Spomínali ste, že tieto mechanizmy fungujú podobne aj u dospelých. Ako si môžeme my, ktorí sme už dávno preč zo školských lavíc, stimulovať mozog, aby lepšie spracovával informácie?
Náš mozog je úžasne tvárny v každom veku. Skvelým nástrojom sú napríklad krížové cvičenia. Skúste si priložiť pravý lakeť k ľavému kolenu a naopak. Možno sa to zdá banálne, ale veľa detí, dokonca aj dospelých má s týmito koordinačnými pohybmi problém.
Podstatou je prepájanie mozgových hemisfér. Môžete to trénovať aj pri bežných činnostiach. Ak ste pravák, skúste si umývať zuby ľavou rukou. Alebo si dajte pred seba papier a skúste oboma rukami naraz nakresliť rovnaký obrázok, napríklad slniečko. Týmto spôsobom nútite mozog vytvárať nové neurónové dráhy.
V neurovede na to existuje takzvaný Hebbov zákon. Ten, zjednodušene povedané, hovorí, že „neuróny, ktoré často spolupracujú, posilňujú svoje spojenie a vytvárajú trvalé stopy v mozgu“. Práve preto je naša vizuálna technika postavená na multisenzorickom prístupe. Čím viac zmyslov pri učení zapojíte – zrak, sluch, hmat aj pohyb –, tým je výsledné neurónové vlákno silnejšie.
Pri štandardnej výučbe, ktorá sa zameriava primárne len na zvuk, je pamäťová stopa veľmi tenká a krehká. Ak však tú istú informáciu stimulujete cez viacero zmyslov naraz, vytvoríte v mozgu doslova ‚diaľnicu‘, po ktorej sa informácie šíria oveľa rýchlejšie a stabilnejšie. A to platí pre prváka rovnako ako pre dospelého človeka.
Loading...