Príbehy

Neopúšťať sa a robiť si radosť: Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Aktuálnu situáciu mnohí nezadaní vnímajú aj ako príležitosť lepšie spoznať samých seba.

Autor Marek Hudec

Foto Shutterstock

archív respondetov

Dátum12. 3. 2021

Pandémia mnohých z nás na dlhé mesiace zatvorila do bytov a domov. Izolácia, obmedzený kontakt s blízkymi a neistota môžu byť ešte náročnejšie pre tých, ktorí sú single. Pre niektorých je to však aj príležitosť utíšiť sa a pochopiť, čo nás robí šťastnými. 9 single ľudí nám prezradilo, ako zvládajú toto obdobie a čo im pomáha prekonať náročné momenty.

Čítajte aj: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Martin, 30 rokov: Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom

„Byť sám so sebou mi v posledných mesiacoch pomohlo utriediť myšlienky o tom, čo chcem a čo, naopak, nechcem od vzťahu. Znie to ako klišé, ale je to pravda.

Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom a nutnosťou randiť za každú cenu. Ako vravel Nietzsche, chýba nám túžba po niekom a pocity, ktoré v nás niekto vyvoláva, nie človek samotný.

Taktiež mi pomáha neustála pracovná vyťaženosť, snaha rozbehnúť si vlastný projekt a najmä čítanie kníh, rekreácia a šport, hoci bez otvoreného fitka je ťažké motivovať sa.“

Jarmila, 41 rokov: Videočet objatie nenahradí, ale spoločná ventilácia prispieva k duševnému zdraviu

„Domnievam sa, že momentálnu situáciu kombinovanú so single stavom zvládam so cťou – moja mentálna pohoda zostáva napriek okolnostiam zachovaná. Veľkou pomocou sú tak trochu ilegálne objatia od mojich blízkych, striktné dodržiavanie denného režimu a v neposlednom rade čas strávený na čerstvom vzduchu, konkrétne vo výbehu či na prechádzkach s mojou sučkou Lanou.

Pomáha mi aj veľa videočetov s priateľmi, ktoré síce objatia nenahradia, ale spoločná ventilácia o rozmanitých témach rozhodne prispieva k môjmu duševnému zdraviu.

Hľadáte rýchly domáci internet, na ktorý sa budete môcť spoľahnúť? Stavte na O2 Internet na doma, dajte si ho na faktúru so svojím O2 paušálom a získajte zľavu. Viac o O2 Spolu

A nerada to priznávam, ale k duševnému zdraviu mi pomáha aj veľa práce, za ktorú dokážem byť azda viac vďačná ako inokedy. Moje hlavné pravidlo v týchto časoch znie: Neopúšťať sa, hľadieť za roh s nádejou a robiť si radosť.“

Jakub, 32 rokov: Začal som sa starať o babičku, ocina a netere

„Na začiatku druhej vlny som si našiel niekoho, s kým som strávil v karanténe pekné chvíle. Potom som pre pandémiu prišiel o prácu a musel som sa vrátiť domov k rodičom na Moravu, čo nás oddelilo a zostal som opäť single.

Uväznený doma som mal čas a možnosť pracovať na sebe a venovať sa rodine. Začal som zas tvoriť a svoje pocity vkladať do umenia. Tiež som sa začal starať o babičku, ocina a dve malé netere. Takže som sa stal zároveň kuchárkou a opatrovateľkou.

Nasledovalo opätovné stiahnutie gej aplikácií, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť v tejto väzenskej situácii. Osobný kontakt a zoznámenie to však, bohužiaľ, nenahradí.“

David, 27 rokov: Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých

„Napriek tomu, že aktuálne obdobie je náročné, zvládam ho celkom dobre. Snažím sa zamestnať, ako to najviac ide, príležitostne sa stretnúť s kamarátmi alebo s rodinou.

Pomáha mi byť kreatívny a veľa písať. Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých ľudí, napríklad od Taylor Swift či Fleetwood Mac.“

Ivana, 37 rokov: Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj

„Mne sa lockdown celkom páči. Ak teda nerátam jeho dôvod. Namiesto môjho pomerne rozcestovaného života som zrazu doma, mám viac času a minulý rok som začala akúsi cestu samej k sebe.

Čas, ktorý som našla vďaka možnosti nevyjsť z domu, som pretavila do sebapoznávania a ujasňovania si, čo vlastne chcem, čo ma robí šťastnou. Začala som znovu cvičiť, bicyklovať sa, venovať sa kamarátom a nebudem klamať, nekonečne veľa pracovať (čo nie je úplne super, lebo som aj mierne vyhorela). Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj. Ak sa dá, samozrejme.“

Zuzana, 34 rokov: Posielam kamošom darčeky cez donášky

„Snažím sa objavovať nové miesta v známom prostredí. Takto som napríklad prebádala les, ktorý je v obci, kde som žila niekoľko rokov, a predsa som v ňom nikdy nebola. Tiež sa snažím dodržiavať pravidelný režim, ktorý si spestrujem malými radosťami pre seba alebo druhých – posielam kamošom darčeky cez donášky, napríklad knihy alebo jedlo.

Ostávam v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. A napokon mi tento čas umožnil zamyslieť sa nad tým, ako čas, ktorý mám, využívam a čo je pre mňa dôležité.“

Jana, 32 rokov: Môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky

„Háčkujem a štrikujem všetko možné od výmyslu sveta. Buď si vzor vymýšľam sama, alebo pracujem podľa videonávodu z internetu.

Keďže mám kamarátku, ktorá čaká dieťatko, môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky na štýl tenisiek známej značky. Páči sa mi, že som produktívna, poteším svoje okolie a hlavne je to pre mňa príjemný relax.“

Ondrej, 30 rokov: Robili sme si výlety do potravín ako do hôr

„Myslím, že mnohí z nás, ak nie všetci, znášame aktuálnu situáciu inak ako počas prvej vlny pandémie. Vtedy to bol šok a nevedeli sme si predstaviť, čo nás čaká. Prešiel rok a dostať sa do duševnej pohody vyžaduje vynakladať čoraz viac energie a žiť single je náročnejšie, ako som si predstavoval.

Obyčajné objatie začalo byť oveľa cennejšie a ide o nedostatkový ‚tovar‘. Mám šťastie, že za ten rok som si vytvoril malú bublinu ľudí, ktorí mi pomáhajú zvládať momentálnu situáciu lepšie. Je dôležité mať v blízkosti aspoň jedného človeka, s ktorým môžete zdieľať všetky nálady, zážitky z práce aj z nevydarených Tinder randení a veľa sa s ním smiať.

Hlavne na začiatku mi veľmi pomáhalo robiť si so spolubývajúcimi výlety do potravín. Zobrali sme batohy, tašky a išli sme miernou okľukou, prechádzali sme cez parky alebo popri rieke a filozofovali. Okrem toho mi najviac pomáha, že moji najbližší sú v poriadku a zdraví a rovnako aj práca, aj keď posledný rok ju mám citeľne obmedzenú, no naučil som sa tešiť z maličkostí.“

Michaela, 32 rokov: O svoju spokojnosť sa musím postarať sama

„Pocity spokojnosti i osamelosti sa u mňa striedajú ako vždy. Necítim nedostatok radosti, skôr je pre mňa ťažké v samote zvládnuť negatívne myšlienky. Vtedy mi dokáže pomôcť vyjsť von z bytu a vnímať, že stále existuje aj svet mimo mojej mysle.

Zároveň cítim veľkú vďačnosť, že mám všetok čas sama pre seba. V období obmedzení som si naplno uvedomila, že o svoju spokojnosť sa musím postarať sama. Máločo sa teraz deje spontánne a musím teda viac plánovať – oddych, kontakt s blízkymi, pohyb, zážitky, ktoré ma napĺňajú. Učím sa pomenovať svoje potreby a vypýtať si, čo potrebujem.“

Aj jednočlenná domácnosť je domácnosť. Zoberte si k svojmu paušálu od O2 na faktúru aj O2 Internet na doma a spoľahlivý pevný internet získate so zľavou. Viac informácií o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.